Novým prezidentom Slovenského centra PEN, súčasti medzinárodnej spisovateľskej organizácie PEN International, sa stal Vladimír Skalský. V stredu o tom rozhodlo valné zhromaždenie organizácie, ktoré volilo nové vedenie. Slovenské centrum (SC) PEN organizuje básnický Festival Jána Smreka i festival Kafkove Matliare. „Básnik, esejista a publicista Vladimír Skalský je známy najmä ako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľa Slovenského domu v Prahe. Je však tiež dlhoročným predsedom Slovenského literárneho klubu v ČR, rovnako je šéfredaktorom literárneho štvrťročníka, česko-slovenskej revue Zrkadlenie-Zrcadlení,“ priblížila organizácia.
Viceprezidentom sa stal básnik Milan Richter, členmi výboru sú aj bývalý generálny riaditeľ Slovenskej televízie Milan Materák, literárny vedec, niekdajší riaditeľ Literárneho informačného centra Alexander Halvoník, režisér, scenárista, spisovateľ a hudobný skladateľ Jozef Slovák či básnik, bývalý generálny riaditeľ Národného osvetového centra Ján Tazberík. PEN alebo Medzinárodný PEN alebo PEN klub je medzinárodná organizácia spisovateľov, založená roku 1921 v Londýne. Akronym PEN tvoria začiatočné písmená anglických slov „Poets, Playwrights, Essayists and Novelists“, zároveň pen je po anglicky pero. Slovenské centrum PEN patrí do najväčšej spisovateľskej organizácie na svete, ktorá má svoje hlavné sídlo v Londýne. P.E.N. International je jedinou celosvetovou organizáciou románopiscov, básnikov, esejistov/redaktorov, literárnych vedcov a prekladateľov. Jeho cieľom je podporovať intelektuálnu spoluprácu a porozumenie medzi spisovateľmi bez ohľadu na ich politické či iné názory, vytvárať svetovú komunitu autorov, ktorí zdôrazňujú ústrednú úlohu literatúry pri rozvoji svetovej kultúry a bránia ju pred rozličnými hrozbami, ktoré existujú v súčasnom svete. Po prvej svetovej vojne v roku 1925 vznikol Československý PEN v Prahe a predsedom sa stal Karel Čapek. V roku 1938 sa v Prahe konal medzinárodný kongres PEN a vyzýval na odpor proti fašizmu. Slovenské centrum PEN v sebe aj osobnosti ako Ladislav Ballek, Martin Bútora, Ján Buzássy, Anton Hykisch, Andrej Ferko, László Dobos, Dušan Dušek, Ľubomír Feldek, Lajos Grendel, Daniel Hevier, Rudolf Chmel, Klára Jarunková, Vincent Šikula, Ján Štrasser, Martin M. Šimečka, Pavel Vilikovský, Peter Zajac, Štefan Žáry, Miloš Žiak a ďalších.
Rozsiahly rozhovor poskytol exkluzívne pre DAV DVA. Môžete si pozrieť aj rozhovory s: riaditeľkou matičného vydavateľstva Ingrid Majeríkovou, kubánskym veľvyslancom Rafaelom Becquérom, propagátorkou družstevníctva Zuzanou Lukáčovou, štatutárom DAV DVA Dávid Diczházym, tajomníkom Matice Petrom Schvantnerom, europoslancami Dr. Ľubošom Blahom a Katarínou Neveďalovou, Lukášom Vávrom či Eduardom Chmelárom.
1. Pozdravujem pán kolega, v prvom rade gratulujem k zvoleniu do významnej funkcie významnej spisovateľskej organizácie. Čo Vás inšpirovalo uchádzať sa o túto funkciu a aká je Vaša vízia?
Ďakujem pekne za gratuláciu. Samozrejme, nikdy by to nenapadlo mne samotnému. Oslovili ma v tomto smere hneď traja emeritní prezidenti: Milan Richter, Braňo Slyško a Mária Bátorová, ktorá zastávala funkciu priamo predo mnou, ja som bol jej viceprezidentom. Navrhol ma jednomyselne výbor SC PEN. A tak som sa po troche zdráhania podujal na túto dosť náročnú úlohu, hoci mám už mnoho iných záväzkov. Moja vízia spočíva najmä v tom rozvíjať devízu tejto elitnej prierezovej organizácie: je výnimočná tým, že sú v nej ľudia širokého spektra názorov, a nie len zástancovia jedinej pravdy. Chceme tiež obhajovať slobodu slova, ktorá je dnes neraz ohrozenejšia, než v nedávnej minulosti. No a chceme tiež zabojovať o funkčné a prajné prostredie pre slovenských spisovateľov. Samozrejme to nehovorím o množstve dôležitých konkrétnych aktivít, ako je Festival Jána Smreka a rovnomenná cena, ktoré sú najprestížnejšími vo svojej oblasti, alebo ako Kafkove Matliare, ktoré organizujeme v spolupráci so Slovak & Czech World Network. Realizujeme tiež festival členov SC PEN na Slovensku, ale i v Prahe, čo som priniesol prirodzene ako pridanú hodnotu vďaka tomu, že žijem medzi Prahou a Bratislavou. Aktivizovať sa chceme viac i v medzinárodných štruktúrach PEN International, sám som sa pred niekoľkými týždňami zúčastnil i na svetovom kongrese v Oxforde a moje básne boli zaradené i do tamojšieho oficiálneho programu. Do budúcna by sme radi nominovali niektorého nášho člena i na funkciu v tejto vplyvnej celosvetovej organizácii.
2. Ste zároveň predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe. Mohli by ste tieto inštitúcie predstaviť, akú činnosť vykonávajú a čo sa Vám a ich pôde už podarilo zrealizovať?
To je otázka, ktorá by vyžadovala naozaj dlhú odpoveď, ale pokúsim sa byť extrémne stručný.
Svetové združenie Slovákov v zahraničí vzniklo v roku 2002 na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí.. Práve tam vznikla spontánna myšlienka všetkých zúčastnených spolkov o potrebe existencie strešnej organizácie celého slovenského sveta. Nadviazali sme aj na staršie integračné zoskupenia, ako bol napríklad Svetový kongres Slovákov, ale v tejto novej situácii sme mali možnosti, ktoré v minulosti neexistovali. Svetový kongres Slovákov nemohol napríklad združovať Slovákov, ktorí žili za vtedajšou železnou oponou, Slovákov, ktorí žili na Dolnej zemi alebo vo vtedajšom Česku, ktoré bolo súčasťou spoločného štátu, ktorí žili na Ukrajine, v Poľsku a podobne. Teraz združuje naša organizácia naozaj všetky prúdy, všetky emigračné vlny, všetky regióny, všetky konfesie. A zatiaľ čo Svetový kongres Slovákov bol jednoznačne politicky vyhranený, naša organizácia je apolitická. Usilujeme sa predovšetkým o zachovávanie identity Slovákov žijúcich v zahraničí a do politických oblastí vstupujeme iba tam, kde obhajujeme oprávnené záujmy vyše dvoch miliónov Slovákov žijúcich vo svete. Združenie organizuje Dni slovenského zahraničia, vždy v inej krajine, ktoré sa už konali v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku, na Ukrajine, v Poľsku, Česku, Izraeli či Švédsku. Takisto vydalo sériu antológií slovenskej literatúry v zahraničí, udeľuje Ceny M. R. Štefánika, ale spoluudeľuje tiež Ceny Ondreja Štefanka, zriadilo, prvýkrát v histórii, Ekumenickú radu SZSZS, i ďalšie odborné rady, zastupuje slovenské záujmy aj v organizácii Európania vo svete so sídlom v Bruseli. Je to jednoducho strešná organizácia 1,5-2 miliónov Slovákov, žijúcich v zahraničí.
Slovenský dom v Prahe je najdôležitejší projekt slovenskej národnostnej menšiny v Českej republike od jej konštituovania v roku 1993. Ide o zriadenie kultúrneho centra tejto minority v prepojených priestoroch na dvoch podlažiach domu s neobarokovou fasádou na prestížnej adrese na Soukenickej ulici č. 3 v Prahe 1 v priamom susedstve Náměstí Republiky. Dodávame, že po takomto projekte sa roky volalo. Priestory po rozsiahlej rekonštrukcii zahŕňajú aj multifunkčnú sálu, ktorá v podobe divadelnej sály či kinosály pojme 110 divákov, ktorá však slúži aj pre nácvik folklórnych či divadelných súborov, na vzdelávacie účely s lavicami či na spoločenské účely so stolovou úpravou atď., rovnako bude zahŕňať galériu, foyer, sklad, knižnicu a archív, ale aj kancelárske priestory, a tiež priestor pre potreby šatne folklórnych a divadelných súborov. Je to obrovský posun pre fungovanie slovenskej národnostnej menšiny v Prahe a v Česku. Projekt sa realizuje s recipročnou podporou ČR a SR na základe politickej dohody prezidentov o potrebnosti podobnej myšlienky. Projekt spolufinancovalo Ministerstvo kultúry ČR aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Poslednú tehlu Slovenského domu v Prahe poklepali v máji 2014 prezidenti Českej republiky a Slovenskej republiky, Miloš Zeman a Ivan Gašparovič. Prvá akcia sa uskutočnila 11. októbra, na 24. októbra pripadla veľká konferencia k výročiu univerzitnej slovakistiky v Prahe, na november deň otvorených dverí. V roku 2017 sa opäť v Slovenskom dome v Prahe uskutočnilo podujatie za účasti hláv oboch štátov – odhalenie pamätných tabúľ na dome, oslava 20. Výročia Slovensko-českého klubu a udelenie Ceny Svetového združenia Slovákov v zahraničí, nazvanej po M. R. Štefánikovi, prezidentom za ich zásluhu pri zriadení Slovenského domu v Prahe. Koná sa tu každomesačne vernisáž novej výstavy a mesačne tiež dvadsať verejných akcií a ďalšie súkromné. Ide o najväčšiu kultúrnu prevádzku zo všetkých slovenských zariadení v zahraničí.
3. Na základe Vášho facebooku možno skonštatovať, že ste v kultúre mimoriadne činorodou osobnosťou. Stretávate sa s významnými ľudmi, organizujete podujatia a to ste vyštudovaný fyzik. Zaoberáte sa tiež zahraničnými Slovákmi a taktiež sa venujete redakčnej práci. Čo vás viedlo od fyziky k práci v kultúrnej sfére?
Už počas stredoškolských štúdií som sa venoval rovnako matematickým či fyzikálnym olympiádam až po medzinárodné, ako aj publikovaniu poézie či iných textov. Na celoštátnej úrovni mi prvé básne, mimochodom, opublikoval legendárny Jožo Urban. Následne som študoval a vyštudoval teoretickú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. V určitej chvíli – a bolo to v rámci doktorantúry – som si však uvedomil, že nemôžem sedieť na dvoch koňoch, z ktorých každý beží iným smerom. Už ako druhák na vysokej škole som bol totiž konfrontovaný z rozdelením Česko-Slovenska, založil som prvý slovenský časopisu v Česku a angažoval sa v tejto problematike. No a aktivít týmto smerom pribúdalo geometrickým radom, aby som sa oblúkom vrátil a využil svoje exaktné vzdelanie.
4. Kto sú Vaše vzory na poli literatúry a kultúry? Máte nejakých obľúbených umelcov a obľúbené diela?
To je ďalšia nesmierne široká otázka. Ak to, povedzme, zúžim na pole slovenskej poézie, asi by som menoval šesť mien. Prvým je Ivan Krasko, ktorému sme i odhalili tabuľu v Klobukoch pri Prahe, kde napísal prakticky celé svoje dielo, ktoré je zrodom slovenskej moderny, mimochodom to všetko ako chemický inžinier, nech si bez nepatričného prirovnania ohrejem svoju polievočku. Druhým Ladislav Novomeský, ktorému som venoval i báseň vo svojej prvej zbierke. Tretím Miroslav Válek, ktorého považujem za vôbec najväčšieho slovenského básnika a asi by som sa ako muž ani nemal priznať, že ma jeho báseň „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“ vždy znovu dojme. A štvrtým Milan Rúfus, ktorý to slovenské v nás uchopuje zasa z celkom inej strany. I jemu som venoval báseň. Piatym je mimoriadne všestranný a plodný Ľubomír Feldek, dlhoročný priateľ, rovnako rozkročený medzi Prahu a Bratislavu ako ja, bol som aj redaktorom dvoch jeho kníh. A šiestym môj viceprezident v Slovenskom centre PEN Milan Richter, ktorý má najväčší podiel na tom, že som na tú funkciu kandidoval. Od dvoch ostatných by som menoval básne „Usmiaty otec“ a „Korene vo vzduchu“ – asi nie celkom náhodou sú vlastne obe o koreňoch. Mohol by som tých mien menovať oveľa, oveľa viac, dúfam, že sa ďalší autori neurazia, mám ich rád ešte veľa.
5. Čo považujete zatiaľ za svoj najväčší úspech?
Ak jeden, tak asi vznik a udržanie Slovenského domu v Prahe. Ak môžem ešte dve, tak asi ešte vznik Svetového združenia Slovákov v zahraničí, lebo taká strešná organizácia od faktického zániku Svetového kongresu Slovákov chýbala, a v tejto geografickej šírke, zahŕňajúc aj komunity v strednej a juhovýchodnej Európe, vlastne neexistovala vôbec, a tiež založenie Ekumenickej duchovnej rady tohto združenia, ktorá po prvý raz dala dohromady všetky konfesie zahraničných Slovákov – tu môžeme vidieť paralelu so založením Matice slovenskej katolíckymi i evanjelickými autoritami.
6. Sme na pôde DAV DVA, teda časopisu, ktorý sa inšpiroval intelektuálnou generáciou davistov, ktorých výrazne ovplyvnila Praha. Tam sa zoznámili s modernou, s Devětsilom, s moderným výtvarným umením, čo sa prejavilo aj na grafike a obsahu časopisu DAV. Inšpirovala aj Vás Praha? Prejavilo sa to nejak vo Vašej tvorbe? Taktiež ste rodený Prešovčan. Ja som v Prešove pôsobil 4 roky a v celku mám toto mesto rád. Ako vnímate kontrast Prešova a Prahy? Ja som tam dokonca našiel určité atmosferické spojitosti…
Som doma tam i tam, vlastne som tie veci opakovane tematizoval i v básňach, ale zobrazil to hoci Ján Lauko Skorka na mojom portréte, rozkročenom medzi Prahou a Slovenskom, či Ladislav Ballek, môj ďalší milovaný spisovateľ, blízky priateľ a vlastne i na základe našej iniciatívy sedem rokov veľvyslanec Slovenskej republiky v Prahe v úvode k mojej prvej zbierke. Napísal:
Básnik Vladimír Skalský je z viacerých miest a mestských domovov: prešovským v Bratislave, slovenským v Čechách, mestským v prírode, veľkomestským v malomeste, stredoeurópskym v Európe, prírodovedným v poézii… A naopak. Chcem tak povedať, že svet skúma striedavo z dvoch brehov, nevníma ho len z jedného…“
O Prahe som napísal hneď niekoľko básní, zacitujem aspoň z jednej, ktorá sa volá Pragenzie (Preberanie fotiek):
Samozrejme
Sú tu uličky
Opukové svätyne
Prabohov Európy)
So strechou z prastarého neba
Sú tu chrámy
Z ľahučkej kamennej šľahačky
Plné ťažkých krokov
A rozmarné secesné šperky
Žiariace ako perly z blata
Na leteckých snímkach
To všetko tu je
A je to krásne
Ale nie preto som tu doma
Paríž sa so mnou nerozpráva
Je to tu kdesi medzi fotkami )
Nie na nich
Kdesi medzi.
7. Nakoľko sme na pôde DAVu DVA, nedá mi neopýtať sa, aký máte vzťah k ľavici, ľavicovej literatúre, ľavicovým slovenským spisovateľom a pôde. Inšpirovali Vás alebo inšpirujú?
K ľavici sa samozrejme v 20. storočí hlásila asi väčšina intelektuálov a spisovateľov, celkom určite z mnou zmienených Novomeský či Válek. Mám pocit, že dnes je to delenie trošku iné – autentická ľavica i pravica dokážu spolupracovať a vymedzujú sa voči takzvaným extrémnym centristom. To je zdanlivo paradoxné slovné spojenie, ale ten extrémizmus u tohto typu centristov spočíva v enormnej intolerancii voči inému názoru, ktorý sa hoc i len nepatrne odlišuje od toho ich centristického kánonu. Súvisí to navyše s tým, že oni za ľavicovú časť svojich názorov považujú na prvom mieste absolútnu podporu ekonomickej imigrácie, akoby to bolo nejaké ľudské právo, s čím hlboko nesúhlasím, a na druhom LGBTIQ+ agendu, na ktorú môžeme mať rôzny názor, každopádne ju nepovažujem za najdôležitejšiu agendu ľavice, tou je pre mňa obrana záujmov ľudí práce.
8. Píšete aj básne. Aké témy Vás inšpirujú a čom sú Vaše básne? Ktoré by ste odporúčil, resp. vyberte jednu aj pre čitateľov DAV DVA…
Odporúčať vlastné básne mi isto neprislúcha, ale venujem sa prevažne filozofujúcej a spoločenskej lyrike, občas zablúdim i do intímnejších tém. Ak jednu, podržím sa tvrdenia Milana Richtera, iste prehnaného, že táto by nemala chýbať v žiadnom výbere súčasnej slovenskej poézie (určite chýbať v mnohých bude a možno to ich kvalitu skôr zvýši):
Zastavil som ťa
Zastavil som ťa na ulici
Možno by ťa bolo prešlo auto
Možno by si bola stretla veľkú lásku
A váš syn by možno zničil svet
Alebo vyriešil problém jadrového odpadu
Zdržal som ťa tri minúty
Iste sa trafí iná spermia
Marilyn Monroe bude mať krivé nohy
Kennedyho vrah sa vôbec nenarodí
O desať rokov neskôr pristaneme na Marse
Zastavil som ťa na ulici
Ako veľmi som zmenil svet
9. Závažná otázka, možno spojená aj s úvahou o funkcionárení. Ako dosluhujúci podpredseda Spolku slovenských spisovateľov, teda inej podobnej literárnej organizácie, Vás chcem upozorniť aj na to, že podobné funkcie prinášajú obrovské množstvo problémov nakoľko pracujete s ľuďmi, predovšetkým umelcami, ktorí majú rôzne názory, povahy, záujmy, a tie sa dostávajú do stretu… a v takých prípadoch hrozí, že sa stanete takpovediac hromozvodom pre všetkých. Mne osobne sa podarilo v tejto neplatenej funkcii (a to zdôrazňujem) zorganizovať v kooperácii s ďalšími inštitúciami niekoľko podujatí celoslovenského významu (najmä k významným osobnostiam slovenskej literatúry ako Mináč, Clementis, Mňačko, Ballek, Ťažký, ale aj iným osobnostiam ako Kroner či Murgaš; vyspovedal som tiež žijúce osobnosti slovenskej literatúry ako Hajko, Leikert, Tazberík, Halvoník a – žiaľ dnes už nebohého – Antona Hykischa (viacerí z nich patria aj do PEN klubu – Hykisch bol i jeho prezidentom, Halvoník i Tazberík sú členmi výboru, Leikert je aktívnym členom). Za najväčší úspech považujem odhalenie búst Horváthovi a Novomeskému. Myslím, že v našej činnosti máme mnohé prieniky, no po „vypršaní“ mandátu podpredsedu Spolku, budem v týchto aktivitách pokračovať radšej jednak iba ako predseda Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej a predseda Spoločnosti Ladislava Novomeského. Chcem mať viac pokoja. Napr. profesora Leikerta funkcia stála zdravie, a ako sa hovorí, človek by sa mal poučiť z chýb iných… Funkciu podpredsedu Spolku teda odovzdávam značne znechutený. Z ľudskej nevraživosti, zákernosti a pletkovania, ktoré sa deje tak často medzi umelcami, literátmi a hudobníkmi obzvlášť, na čo nedávno upozornil aj Oskar Rózsa, keď povedal, že žiadna kultúrna obec neexistuje, že je to len boj záujmov, o granty a ohováranie. Ako povedal Novomeský, že nájdu sa tri nepriateľstva, jeden proti prvému, druhý proti prvému a spolu proti tretiemu, ktorý ani netuší prečo. Napríklad sa môže stať, že časť predstavenstva začne bojkotovať podujatia len preto, aby podporila plán vytvorenia dojmu, že organizácia nevykonáva žiadnu činnosť v rámci akéhosi vnútro-politického boja. To je skúsenosť stará tak približne pol roka. Za mnou sú však reálne výsledky. Človeka to obzvlášť zamrzí, ak takéto podujatia robí zadarmo a snaží sa úprimne prispieť rozvoju slovenskej kultúry. Najväčším znechutením je sídelná budova Spolku, ktorú prešustrovala najskôr Asociácia a neskôr ďalší. Hanba pre spisovateľov, z ktorej by sa dal ušiť kabát. Ani neviete ako a zrazu sa ocitnete v sporoch, ktoré sa vás nijako netýkajú, no zrazu ste do nich vtiahnutý. Pred rokom som v Slovenských pohľadoch načrtol určitú víziu ako stav zvrátiť, aby sa budova nepredala a aspoň jej časť sa využila na zdroj financií z nájomného od spoluvlastníka na publikačnú a organizačnú činnosť, no táto vízia zostala nezrealizovaná a nevypočutá, resp. nevznikla ani vôľa sa do toho pustiť. A ak sa to bude vyvíjať zlým smerom, tak s tým nechcem mať nič spoločné, takže som vlastne rád, že mi mandát končí. Chcem zostať v dejinách ako človek, ktorý sa proti týmto tendenciám postavil alebo ich aspoň nepodporil, a to aj za tú cenu, že som sa takpovediac rozkmotril s určitými ľuďmi. Nebojíte sa, že sa Vám vo vašej funkcii stane niečo podobné? Resp. stalo sa Vám už niečo podobné? Ako je na tom PEN klub z hľadiska priestorov či zdrojov príjmov pre činnosť?
Samozrejme v inštitúciách tohto typu sa stretávajú ľudia rôznych názorov, ktorí majú svoje osudy, v ktorých sa navzájom v dobrom či zlom potykali s osudmi svojich kolegov. Nie vždy je jednoduché sa v tom pohybovať, ale zatiaľ sa nám to darí, hoci napríklad o vyjadreniach PEN na ochranu slobody v jednotlivých prípadoch slova sa môžeme prieť. To považujem za obrovskú devízu našej organizácie, že dokáže zastrešovať ľudí rôznych názorov, v dnešnej rozčesnutej slovenskej spoločnosti je to mimoriadne vzácne.
Pokiaľ ide o zdroje na činnosť, ako to už v literárnej oblasti na Slovensku býva, nie je to ľahké. Situáciu nezlepšuje mimoriadne byrokratický prístup Fondu na podporu umenia, ktorý i pre malicherné príčiny po siahodlhom dopĺňaní vyúčtovaní žiada bežne vratky za dotácie spred 5-6 rokov, keď bolo vedenie žiadateľa úplne iné. Verím v obrat v tejto oblasti k lepšiemu. Okrem tejto inštitúcie, ćlenského 2 % z dane či sponzoringu sa snažíme hľadať aj iné zdroje, čo tiež nie je jednoduché.
10. Teraz sedíte prakticky na troch stoličkách (Svetové združenie, PEN a Slovenský dom), ja to mám aktuálne podobné, takže viem aké je to náročné. Budete to všetko stíhať? Resp. budete sa to snažiť zosúladiť?
To je otázka, ktorú si kladiem aj ja. Zatiaľ to ako-tak zvládam, žiaľ z veľkej časti na úkor osobného života i spánku.
11. Ako vnímate súčasnú cenzúru nepohodlných spisovateľov a osobností v médiách hlavného prúdu? Všimol som si, že ste sa zúčastnili aj podujatí po boku osobností ako je Petr Drulák, ktorý na to dlhodobo upozorňuje. Zaujímavým príkladom súčasnej neslobody v ČR je napríklad prípad docenta Ševčíka, s ktorým sme sa dokonca osobne stretli na VŠE v rámci podujatia Medzi českou a slovenskou filozofiou. Ľudia s inými, než hlavno-prúdovými postojmi sú často vytláčaní na okraj, ba dokonca aj prenasledovaní. Dá sa s tým niečo robiť? Plánujete na takéto tendencie reagovať aj na pôde PEN, ktorého poslaním je aj chrániť autorskú slobodu? Čo je však najhoršie, porušuje sa akademická sloboda a univerzity sa politizujú. Nedávno mi napr. cenzurovali text o filozofii Vladimíra Mináča. To sú tie prvé kroky k novej forme totality… Myslím, že tento stav začal okolo roku 2014 až 2015 a odvtedy sa zhoršuje bez ohľadu na to, aká vláda je pri moc. Akoby existoval paralelný systém médií a korporácií, ktoré rozhodujú o tom, kto môže a kto nemôže byť verejne prezentovaný. Resp. ak už je a má iný názor ako oni, snažia sa mu maximálne znepríjemniť život. Priznáva to dokonca aj umelá inteligencia: „V niektorých prípadoch môže byť cancel culture vnímaný ako krok smerom k totalitárnemu smerovaniu, ak vedie k potláčaniu rôznych názorov a slobodnej diskusie..“ Ak niekoho chcú vymazať, tak to urobia… a je jedno, či ide o docenta, profesora či človeka, ktorý napísal desiatky kníh… potencionálne je ohrozený každý slobodno mysliaci človek…
Stretávam sa a komunikujem s ľuďmi z najrôznejších prúdov. Považujem to za dôležité a užitočné, na rozdiel od tých, čo sa snažia uzatvoriť len vo svojej bubline a nevraživo útočia na každé jej narušenie. Nemôžem, než s vami súhlasiť, že sloboda slova či ako-tak rovný, otvorený prístup do médií, to všetko je dnes vo väčšom ohrození, než v nedávnej minulosti. Omnoho väčšom. A pravda je, že cancel culture na vysokých školách a vôbec v akademickej sfére, to je samostatná kategória. Po spoločenských vedách už táto rakovina postihla napríklad aj biológiu, osobitne molekulárnu, vrátane genetiky. Každý druhý poznatok je posudzovaný nie podľa jeho faktickej pravdivosti, ale politickej korektnosti – či sa náhodou nemôže označiť za rasistický, či sa nemôže dotknúť príslušníkov LGBTIQ+ komunity, či nespochybňuje práve aktuálny oficiálny názor na covid… Týka sa to i ďalších vedeckých oblastí, spomeňme hoci otázky okolo klimatickej zmeny. Všetko sú to mínové polia, po ktorých vedci len opatrne našľapujú. Ako ale má fungovať pokrok vo vede, ak sa nebudú smieť vyslovovať hypotézy, ba dokonca ani zverejňovať výsledky bádania? Koperníkova teória bola samozrejme vo svojich začiatkoch len hypotézou, odvážnou, a jednoznačne bola v rozpore s väčšinovým konsenzom vedeckej komunity.
12. Aké významné osobnosti má aktuálne v sebe PEN klub?
Musel by som asi vymenúvať všetkých členov. Tak ako kľúč asi zvolím, že spomeniem členov výboru: Milana Richtera, bývalého riaditeľa Literárneho informačného centra Alexandra Halvoníka, bývalého generálneho riaditeľa Slovenskej televízie Milana Materáka, bývalého programového riaditeľa Slovenskej televízie Branislava Slyška, Jozefa Slováka či niekdajšieho šéfa Národného osvetového centra Jána Tazberíka – popritom sú všetci samozrejme vynikajúcimi literárnymi tvorcami. A k nim pridám emeritnú prezidentku, profesorku Máriu Bátorovú.
13. Čo bude Vašou prvou prioritou v rámci aktivít PEN klubu?
Ochrana slobody slova, ako aj dôstojných podmienok pre literárnych tvorcov. Samozrejme v PEN klube rozvíjame i konkrétne aktivity – organizujeme prestížny Medzinárodný festival Jána Smreka, udeľujeme rovnomennú cenu, usporadúvame Kafkove Matliare, dnes už na rade miest Slovenska, takisto festival SC PEN v Prahe, vydávame knihy, podieľame sa na činnosti PEN International..
14. Na záver Vaša idea pre našich čitateľov, vaše poslanie…
Sloboda slova je alebo pre všetkých, alebo nebude nakoniec pre nikoho.
***
Ako uvádza SLC, Vladimír Skalský študoval v rokoch 1986 – 1990 na gymnáziu v Prešove, 1990 – 1995 teoretickú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po štúdiách pôsobí v Prahe najprv ako predstaviteľ Obce Slovákov v ČR a zástupca šéfredaktora časopisu Korene, od roku 1996 ako 1. podpredseda a ekonomický riaditeľ Slovensko-českého klubu a zástupca šéfredaktora časopisu Slovenské dotyky, v rokoch 2000 – 2007 súčasne šéfredaktor internetového denníka krajanov Český a slovenský svet, od roku 2002 výkonný podpredseda Slovenského literárneho klubu v ČR, od roku 2004 výkonný editor literárneho štvrťročníka, česko-slovenskej revue Zrkadlenie/Zrcadlení. Od roku 2006 je predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, od roku 2009 súčasne viceprezidentom organizácie Európania vo svete so sídlom v Bruseli.
Bol členom (2004-2010) a podpredsedom (2005 – 2008) Rady vlády ČR pre národnostné menšiny, od roku 2013 pôsobil v štruktúrach Rady vlády SR pre kultúru, dnes je opäť členom Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a podpredsedom jej Výboru pre dotačnú politiku. Od minulého roku je aj viceprezidentom Slovensko-Českej obchodnej komory. Organizátor kultúrnych, spoločenských a vzdelávacích podujatí Svetového združenia Slovákov v zahraničí, Slov.-českého klubu, Slovenského literárneho klubu v ČR a ďalších, publicista a propagátor slov. literatúry a kultúry v Čechách. Autor zbierok básní K tichu (2000) a Z dvoch brehov (2017) a zbierky esejí Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra (2004). Spoluautor kníh s biografickými profilmi slov. osobností v Česku: 30 Slováků v Česke republice (1997), Praha a osobnosti národnostných menšín a Slovenská literatúra v Prahe 2000 (obe 2000), Slovensko-české osudy (2001). Básne i eseje publikoval aj v antológiách, spolueditoval Antológiu slovenskej poézie v zahraničí, Medzi dvoma domovmi 1, Antológia slovenskej poézie v zahraničí (2008), Medzi dvoma domovmi 2. Antológia slovenskej krátkej prózy v zahraničí (2009), a Antológiu slovenskej publicistiky v zahraničí Medzi dvoma domovmi 3. Antológia slovenskej eseje v zahraničí (2010), v prvej a tretej bol zastúpený aj ako autor. Eseje publikoval aj v antológii Dialog vědy a umění (2003) či v kalendári, vydanom k medzinárodnému kongresu PEN klubu v Belehrade (2011). Bol spoluredaktorom Čítanky moderní slov. literatury pro stř. školy (2003) a redaktorom dvoch desiatok ďalších kníh. Jeho básne a eseje vyšli aj v angličtine, češtine, čínštine, maďarčine a srbčine.
