OTVÁRAME ROČENKU DAV DVA: ŠPECIÁLNY ROZHOVOR S EDUARDOM CHMELÁROM NIELEN O JEHO NAJÚSPEŠNEJŠEJ KNIHE „REKONŠTRUKCIA SLOVENSKÝCH DEJÍN“

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Rozhovor bol zrealizovaný na začiatku roku 2022 a vyšiel v najnovšej ROČENKE DAV DVA, ktorú si môžete objednať tu.

1. Pozdravujem Vás pán docent. Pre Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov ste vydali mimoriadne úspešnú knihu Rekonštrukcia slovenských dejín, formovanie slovenskej identity (VSSS, 2021). Takmer deväť tisíc predaných kusov, to je mimoriadny raritný rekord v rámci spoločensko-vednej literatúry. Čím si vysvetľujete tento obrovský úspech, no zároveň to „hlasné ticho“ slovenských hlavno-prúdových médií, ktoré knihu účelovo napriek obrovskému úspechu účelovo odignorovali?

Ten úspech, priznám sa, zaskočil aj mňa. Za všetko hovorí reakcia pracovníčky akademického vydavateľstva (kniha mala pôvodne vyjsť ako učebná pomôcka pre predmet Dejiny štátu a práva, ktorý som prednášal na Akadémii Policajného zboru), ktorá ma presviedčala, aby sme znížili náklad z plánovaných 500 na 250 kusov, vraj také odborné texty viac ľudí čítať nebude. Keď ma potom na príkaz ministra vnútra z čisto politických dôvodov vyhodili (výhovorka rektorky, že som tam nič nerobil, je na prvý pohľad zákerne lživá, veď odhliadnuc od inej publikačnej aktivity, ako som tam mohol nič nerobiť, keď som napísal vedeckú monografiu?), rozhodol som sa preniesť rukopis do komerčného vydavateľstva. Som naozaj vďačný Romanovi Michelkovi, že to riziko na seba vzal, hoci sa aj on spočiatku obával, či sa predá aspoň tých tisíc kusov. Ale že sa z toho stane druhý najpredávanejší titul v histórii vydavateľstva hneď po Hovoroch k sebe cisára Marka Aurelia – to nikto z nás nečakal ani vo sne. Čím si to vysvetľujem? Najčastejšou spätnou väzbou, ktorú som dostával od čitateľov, bolo vyznanie, že nemajú vzťah k histórii alebo že ešte nikdy neprečítali knižku o dejinách, ale túto doslova zhltli. Ak som pritiahol k záujmu o slovenské dejiny tisíce čitateľov, to je pre mňa najväčšie vyznamenanie a najvyššia pocta. Naopak, to ticho mainstreamu ma až tak neprekvapilo. Tieto médiá sa už dlhé roky správajú účelovo, informujú veľmi selektívne a o úspechoch nepohodlných ľudí mlčia. Ja som sa zabával už len na tom, ako musel denník Sme trpieť, keď v pravidelne uverejňovanom rebríčku bestsellerov bol nútený na jar uviesť, že Rekonštrukcia slovenských dejín bola dokonca najpredávanejšou knihou na Slovensku. To muselo liberálov bolieť. A okrem toho, na Slovensku sa úspech neodpúšťa.

2. Rekonštrukcia slovenských dejín je pozoruhodné dielo v tom, že ponúka pohľad na slovenské dejiny očami sekulárneho humanistu, ktorý má zároveň úctu k národným dejateľom a historickým osobnostiam. Na strane 7 píšete, že v slovenských dejinách sú akoby dve tendencie: „Kým prvá sa snaží prevziať úlohu hlavnej obete dejín a vidieť v nej hlavnú hodnotu svojej existencie, druhá odmieta vlastnú identitu upevniť a za jediný metodologický prístup ako pochopiť historickú realitu, považuje spätosť so západnou civilizáciou. Výsledkom týchto odlišných prístupov je, že prvá skupina nedoceňuje európsky (svetový) kontext slovenských dejín a druhá skupina nedoceňuje slovenský kontext európskych (svetových) dejín. Oba postoje tak do značnej miery deformujú naše historické vnímanie. … Ani jedna zo subnacionálnych skupín sa v skutočnosti neusiluje o celostné poznanie minulosti, ale o uznanie svojej interpretácie a obhajobu vlastných záujmov…“ Už v úvode teda píšete, že Vám ide o akúsi tretiu cestu, ktorá je zároveň aj Vašim hlavným ideovým manifestom. Píšete „…potrebujeme nejaký politický zámer, kultúrnu víziu a filozofickú ideu, ktorá zjednotí našu spoločnosť do etického celku. Musíme uskutočniť voľbu vlastných ideálov, ktoré nám v prípade potreby umožnia kritizovať realitu krajiny, ak sa od nich odkloní. Ako ucelená spoločnosť s vlastnými špecifikami a záujmami sa môžeme identifikovať len na základe určitých etických a politických kritérií…“ (s. 8). Nedávno ste na svojej facebookovej stránke avizovali, že zápas dvoch nezmieriteľných koncepcií ukazuje akoby na Slovensku existovali dva antagonistické subnacionálne celky, ktoré majú iba spoločnú pamäť. Spomínate tiež, že pripravujete novú knihu s názvom Slovenský príbeh a zároveň dodávate, že si vážite tie historické momenty kedy sa Slováci dokázali zjednotiť pre správnu vec. Mohli by ste našim čitateľom v tejto súvislosti bližšie osvetliť Vašu víziu ideálneho spoločenského usporiadania pre Slovensko, akúsi slovenskú utópiu? Vašu knihu končíte analýzou odkazu diela Jána Kollára, ktorého považujete v podstate za svoj ideový vzor. Dajú sa Kollárove myšlienky aplikovať na Slovensku v 21. storočí?

Neviem, či by som to takto formuloval. Moja pozícia sekulárneho humanistu sa prejavuje iba v tom, že k slovenským dejinám pristupujem svetonázorovo neutrálne, ideológia do toho nepatrí. Žiaľ, na Slovensku sa o dejinách vedú viac politické ako odborné spory. Zaregistroval som nejaký text bývalého predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča, ktorý mi vyčítal v popise udalostí zo 17. storočia nejaké ľavicové postoje, ale to sú bludy. Ten pán nie je historik, to, čo popísal, nebola recenzia, ale pamflet, a k hanopisom hochštaplera s faktografickými chybami sa zásadne nevyjadrujem. Bližšie popísať moju víziu pre Slovensko je téma pre samostatnú knihu. Na tomto priestore môžem len stručne naznačiť, že by sme sa mali naučiť využívať svoje komparatívne výhody vyplývajúce z našej kultúry, dejín a geografického postavenia. Ako upozorňujem aj v knihe, vždy sme boli na civilizačnej hranici – či už to bola Rímska ríša, mongolská Zlatá horda, Osmanská ríša, nacistická Tretia ríša, sovietske impérium alebo Európska únia – z jednej alebo druhej strany, zakaždým sme stáli na rozhraní. Dilema, kam patríme, sa tu rieši minimálne od čias kniežaťa Rastislava. Pritom tlačiť nás jednostranne na Východ alebo na Západ nám vždy prinášalo viac problémov ako výhod. Mali by sme konečne prijať svoje geopolitické postavenie a byť mostom kultúr a civilizácií, čo si želal už T. G. Masaryk. Slovensko vidím ako mierový štát, ktorý ponúkne svoj priestor a dobré vzťahy so znepriatelenými krajinami na mierové vyjednávania. Tak prispejeme ku globálnej bezpečnosti oveľa viac ako tým, že sa budeme zakaždým skrývať za sukňu nejakej veľmoci a asistovať jej pri jej vojenských zámeroch. S tým súvisí aj môj vzťah k Jánovi Kollárovi. Nie je to môj „ideový vzor“, ale je to nedocenený a nesmierne inšpiratívny človek, ktorý ovplyvnil myslenie veľkej časti Európy. Jeho vízia slovanskej vzájomnosti nebol nacionalistický, ale humanistický projekt, ktorý chcel prispieť k zrovnoprávneniu Slovanov a k zjednoteniu ľudstva. Kollár si uvedomil, že môžeme byť silní a užitoční iba tým, čím jedineční a čo môžeme ponúknuť ako príspevok k vyššej civilizácii, nie prisluhovaním veľmociam. Na to nadviazal aj Štúr, ibaže v menších mierkach. Toto sme doteraz nepochopili.

3. V jednom zo svojich statusov ste spomínali, že ste narodený, tam kde Ľudovít Štúr zomrel, teda v Modre, kde má mimochodom aj nádherný pamätník, ktorý otváral sám Laco Novomeský, v tom čase ako povereník. V tejto súvislosti spomínam váš citát „Zomrel pred 165 rokmi, 12. januára 1856 v Modre – tam, kde som sa ja narodil a v deň, kedy sa narodila moja dcéra. Odvtedy si v našej rodine hovoríme, že kde iní končia, my začíname.“ Pri diskusiách o Vašej knihe sa väčšina ľudí pýtalo, prečo ste do svojej knihy nezaradili aj Ľudovíta Štúra a ukončili ju teda obdobím pred štúrovským hnutím. Plánujete sa v budúcnosti venovať aj ideovému odkazu Ľudovíta Štúra a štúrovcov alebo už túto tému považujete za dostatočne spracovanú?

Už som to vysvetlil niekoľkokrát, ale môžem to vysvetliť aj tu. Cieľom mojej knihy bolo dokázať, že slovenská identita – územná, jazyková i kultúrna – sa nenarodila v 19. storočí, že sa formovala odpradávna. To, že Slovensko bolo chápané ako osobitné územie už v stredoveku, že malo rôzne pomenovania, že Matej Korvín si písal s našou dedičnou šľachtou v slovenskom nárečí, že Osmanská ríša používala na svojich mapách označenie Slovenská krajina a podobne, dokumentujem početnými pramennými odkazmi. My sme sa však tejto časti našich dejín trestuhodne vzdali a prenechali ich výklad Maďarom. Preto som musel tieto fakty znovuobjaviť spod nánosu dobových ideologických interpretácií, a preto sa tá kniha aj volá Rekonštrukcia – nie preto, že by som si chcel vymýšľať (ako ma osočujú moji neprajníci), ale preto, lebo sa o tieto slovenské reálie z nášho pohľadu donedávna nikto nezaujímal. Je preto logické, že som knihu ukončil pred nástupom Ľudovíta Štúra. To už je celkom iná kapitola. Mnohí ešte stále nechápu, že tu neexistovalo nejaké „slovenské národné obrodenie“ so začiatkom v osemdesiatych rokoch 18. storočia. Bernolákovské hnutie a iné iniciatívy usilujúce sa o jazykovú rovnoprávnosť vôbec nemuseli automaticky vyústiť do konštituovania samostatného slovenského národa. Štúrov projekt bol samostatný a jedinečný, on slovenskú národnú koncepciu doslova vymyslel, a preto je zakladateľom epochy, ktorá si zaslúži osobitnú knihu. Na počiatku moderného slovenského príbehu bol Štúr a nemali by sme jeho úlohu umenšovať tým, že bol len jedným z radu ďalších.

4. Dlhodobo sa zapájate do mierových aktivít, proti vojenskému štvaniu a zbrojeniu. Nedávno ste v tomto kontexte citovali pápeža Františka s komentárom, že by sa peniaze mali radšej investovať do vzdelania. Ste spolu-iniciátorom akcie Zjednotení za mier a aktuálne zbierate podpisy na petíciu proti umiestneniu cudzích vojsk na našom území. Mohli by ste našim čitateľom bližšie priblíž Váš zámer?

Som rád, že ste spomenuli pápeža Františka, lebo on je aj inšpirátorom našej petičnej akcie. Počas návštevy Bratislavy 13. septembra minulého roka povedal dôležité, ale obchádzané a málo citované slová: „Vaše dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom mieru v srdci Európy.“ Hovoril aj o svojich pocitoch, že vstupuje do „strednej zeme“, cez ktorú už mnohí prešli, ktorá bola miesto vzájomného pôsobenia Západu a Východu a ktorá sa v dejinách vždy dokázala pokojným spôsobom integrovať a odlíšiť. Vtedy som si hovoril – to snáď nie je možné. Ten človek mi hovorí z duše! Už predtým som obdivoval mnohé pápežove ústretové slová, najmä dôrazné apely na odzbrojenie a jeho chápanie potreby sekulárneho, teda svetonázorovo neutrálneho štátu. Ale toto bolo niečo iné. On nám povedal viac ako sme boli schopní pochopiť a absorbovať. Napríklad keď zacitoval veľmi peknú pasáž z básne, ktorú sme sa učili všetci naspamäť, no z ktorej si väčšina pamätá len záverečné bojovné slová „Mor ho!“, ani moderátor a tlmočník nespoznali, čo recituje: „Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“  Vtedy som bol úplne dojatý, hovoril som si, bože môj, ten človek vystihol našu podstatu viac ako akýkoľvek slovenský štátnik. Už čoskoro som pochopil, že slovenskí politici so svojou úrovňou a mentálnou kapacitou nemajú šancu pochopiť, k čomu nás pápež František vyzýval (niekedy si myslím, že mu rozumiem viac ako naši katolíci). Pozrite sa, ako nás ženú do vojny, pozrite sa, akí sú všetci nadržaní z predstavy, že sem dovlečú amerických vojakov a urobia zo Slovenska nie posolstvo pokoja, ale jednu agresívnu predsieň vojny. Pozrite sa na tú faloš prezidentky Čaputovej, ktorá na jednej strane stále opakuje, aký bol pre ňu Svätý otec inšpiratívny, no správa sa, akoby ho nepočúvala. Keď pápež zvýšeným hlasom niekoľkokrát varoval, že zbrojenie v týchto časoch je škandál, čomu v tej pasáži nerozumela, keď navrhla v parlamente zvýšiť zbrojenie? Čo bolo pre ňu inšpiratívne, keď namiesto posolstva mieru robí zo Slovenska jednu veľkú vojenskú základňu? Preto som sa rozhodol už počas našej medzinárodnej mierovej konferencie, ktorú 21. septembra zorganizovalo občianske združenie Zjednotení za mier, nazvať našu petíciu Františkovými slovami: Nech je Slovensko poslom mieru v srdci Európy. A zdá sa, že predvídavo, lebo o tri mesiace sa začala tá najšialenejšia kampaň, ktorá sa snaží zatiahnuť Slovensko do vojny o Ukrajinu.

5. Vzhľadom na to, že jadrom rozhovoru má byť predovšetkým literatúra, umenie a tvorba, chcel by som sa Vás spýtať na Vaše literárne vzory, jednak zo svetových autorov, a taktiež autorov slovenských. Máte obrovskú knižnicu, takže predpokladám, že ich bude viacero. Ktorí z nich Vás najviac ovplyvnili a ktorých dodnes najradšej čítate?

Nemám rád slovo „vzory“, lebo v mojom živote sú len inšpiratívne osobnosti, ktoré ma v určitej životnej etape ovplyvnili. V puberte a v čase môjho dozrievania ma inšpirovali najväčší z najväčších: Homér, Dante, Shakespeare, Goethe, no predovšetkým dvaja ruskí velikáni Tolstoj a Dostojevskij. Z nich Tolstoj má špeciálne miesto, lebo ten ma ovplyvnil najviac, nielen ako spisovateľ, ale najmä ako mysliteľ, spoločenský reformátor, autor teórie neprotivenia sa zlu násilím. Vymenovať však všetkých spisovateľov, ktorí ma oslovili, nemá zmysel, je ich mnoho: Hemingway, Thákur, Whitman, Rolland, Orwell, Saint-Exupéry, Hugo, Márquez, Borges, Zweig, Camus, Sartre, Brecht, Shaw, Miłosz, Sienkiewicz, Čapek – aby som spomenul len niekoľkých, ktorí mi momentálne zišli na um. Zo slovenských autorov sa vždy vraciam k poézii. Mám rád najmä básne Janka Kráľa, Smreka, Novomeského, Rúfusa a Válka. V ich veršoch sa slovenská poézia dotýka európskej, ba i svetovej úrovne. Z prózy si cením najmä kvalitu tvorby Ladislava Balleka, z esejistiky neprekonateľného Vladimíra Mináča a zo súčasných autorov mám veľmi rád knižky Etely Farkašovej. Z literárnych smerov mi je blízky naturizmus. V poslednom čase si dosť ulietavam na dielach Františka Švantnera, podľa mňa je to neuznaný a nedocenený génius, ktorý v mnohom predbehol dobu a ktorého dobová kritika nemohla pochopiť. Je až neuveriteľné, čo za taký krátky život stihol.

6. Rekonštrukcia slovenských dejín nie je Vašou prvou knihou… v minulosti ste vydali tiež diela Uhorská tlačová politika (UKF, 1998), Rozprava o zjednotení ľudstva (VSSS, 2001) či Svet nie je na predaj (Eko-konzult, 2003). Žiaľ, tieto knihy sú dnes prakticky nezohnateľné. Neplánujete ich reedíciu alebo aspoň sprístupnenie online? Mohli by ste tieto knihy našim čitateľom stručne predstaviť?

Ja mám zásadu k mojim knihám sa viac nevracať. Keby som to urobil, viaceré pasáže by som musel prepísať, lebo sa s nimi už nestotožňujem. Pred niekoľkými rokmi ma napríklad pozvali na Karlovu univerzitu prednášať o kozmopolitizme. V prednáške na starobylej univerzite som sa napokon dištancoval od kľúčovej myšlienky mojej knihy Rozprava o zjednotení ľudstva. Takže so mnou je to zložité. Raz sa k tomu možno vráti nejaký editor, ktorý bude chcieť urobiť reedíciu mojich textov, ale sám nemám ani čas, ani vôľu sa do toho púšťať. Celú moju tvorbu vnímam len ako prípravu na knihu, ktorú som ešte nenapísal. Je to postupný vývoj môjho vnímania sveta, ku ktorému som dospel na základe poznatkov, praktických pozorovaní i skúseností. To, že sú tie knihy vypredané a že ich ľudia zháňajú ešte aj dnes, mi síce lichotí, ale nijako ma to neovplyvňuje v predsavzatí dívať sa dopredu.

7. Vrátim sa ešte k spomínanej rozpísanej knihe Slovenský príbeh. V akom stave Vaše dielo aktuálne je, kedy ho plánujete vydať a aké sú Vaše očakávania od tejto knihy?

Slovenský príbeh síce voľne nadväzuje na Rekonštrukciu slovenských dejín, ale svojím žánrom to bude úplne iný typ literatúry. Bude to umelecká rekonštrukcia najdôležitejších udalostí moderných slovenských dejín, takže čitateľ získa plastický obraz napríklad o tom, ako došlo k dohode na spisovnej slovenčine, ako založil Štefánik česko-slovenské légie, ako slovenskí činitelia dospeli k Martinskej deklarácii, ako Hitler donútil Tisa vyhlásiť Slovenský štát, ako vypuklo SNP, ako Husák vybojoval federáciu, ako bola zorganizovaná Sviečková manifestácia či ako bola založená demokratická Slovenská republika. Takúto koncepciu do istej miery vyprovokoval seriál ČT České století, z ktorého ako tvorca republiky úplne vypadol Štefánik (akoby neexistoval), z Dubčeka urobili slabocha a slovenské reálie pokrivili tak zásadným spôsobom, až som pochopil,  že  toto  za  nás  nikto neurobí.

Tolstoj má špeciálne miesto, lebo ten ma ovplyvnil najviac, nielen ako spisovateľ, ale najmä ako mysliteľ, spoločenský reformátor, autor teórie neprotivenia sa zlu násilím.                 Eduard Chmelár

My si musíme vlastnú identitu vybudovať a upevniť sami. Chcel by som, aby sa to nielen dobre čítalo, ale aby to bolo aj faktograficky presné natoľko, že sa kniha stane súčasťou učebných osnov. Tým by naplnila svoj zmysel. Pôvodne som chcel vydať knihu na jeseň tohto roku, ale uvidím, či to stihnem vzhľadom na moje súčasné mierové aktivity, ktoré ma úplne pohlcujú. Dúfam, že sa mi to podarí.

8. Ste vyštudovaný historik a politológ, máte titul docent a učili ste ako vysokoškolský pedagóg. Dodnes si mimochodom pamätám bravúrnu prednášku o davistoch a medzivojnovým období na Katedre žurnalistiky FF UKF. Vaše knihy boli aj v osnovách na Katedre kulturológie FF UKF, kde som študoval.  Boli ste tiež rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie. Pôsobili ste na Paneurópskej Vysokej škole a Policajnej akadémii. Následne Vám „náhodou“ nepredĺžili zmluvu. Myslím, že rozsah Vašich vedomostí je nespochybniteľný, napriek tomu aktuálne nepôsobíte v akademickom prostredí, čo je podľa mňa veľká škoda. Plánujete sa vrátiť do akademickej sféry?

Vždy som sa cítil byť predovšetkým učiteľom. Za katedrou som strávil vyše 25 rokov a nič ma tak nenabíja energiou ako plná aula a vďačné publikum. Ale priznám sa vám, že prostredie na slovenských univerzitách ma motivuje čoraz menej. Školstvo upadá a nastupujúce generácie čoraz viac hlúpnu. To, čo posielajú zo stredných škôl, je z roka na rok väčšia a väčšia katastrofa. Vysoké školy sú spolitizované a vládne tam neonormalizácia. To, čo sa stalo mne, nie je ojedinelý prípad, len ja som mediálne známy, tak sa o tom viac popísalo. V Česku to nie je o nič lepšie. Vynikajúceho odborníka na globalizáciu Mareka Hrubca odvolali z postu riaditeľa Centra globálních studií Akademie věd ČR za jeho kontakty s čínskym štátnym inštitútom a absurdným spôsobom spochybnili nezávislosť vedeckého bádania. Popredného českého historika, autora priekopníckej monografie o Gustávovi Husákovi Michala Macháčka najprv vyhodili z univerzity, potom       z   akadémie       vied,     a dnes    pracuje    v pražskej     ZOO! Ja viem, aj v tomto prípade iba „nepredĺžili zmluvu“, ale, preboha, presne takto sa to dialo za normalizácie. Oni vám predsa nepovedali priamo, že vás vyhadzujú z politických príčin, ale pre nadbytočnosť. Čo sa zmenilo? Čím sa odlišuje súčasná neonormalizácia od komunistickej normalizácie? Zatiaľ nás nezatvárajú, ale ak sa voči týmto trendom nezačneme brániť, príde aj k tomu. Veď už sú na stole také nehoráznosti ako návrh trestného činu šírenia nepravdivej správy, čo nie je nič iné ako obnovenie cenzúry. Áno, som kvalifikovaný vysokoškolský pedagóg a akademická sféra je môj život. Ale v tomto systéme pre mňa nie je miesto, lebo odmietam študentov indoktrinovať novodobou propagandou, že šialené tempo zbrojenia je zárukou bezpečnosti a súčasné médiá sú zárukou demokracie. Nie je to pravda a pre mňa je ideálom skutočné poznanie, ktoré oslobodzuje. Nespreneverím svoju česť za nič na svete. Zatiaľ nezomieram od hladu, lebo som niečo zarobil na úspešnej knihe a píšem ďalšiu, ale otvorene vravím: cítim sa byť disidentom tohto systému, ktorý už dávno nie je demokratický.

Nespreneverím svoju česť za nič na svete. … cítim sa byť disidentom tohto systému, ktorý už dávno nie je demokratický. … Niekto verí v Boha, ja verím v posvätnosť niektorých princípov. Verím v mier, lásku, slobodu, rovnosť a bratstvo, verím v jednotu, rozmanitosť a udržateľnosť života.        E. Chmelár    

9. Zatiaľ Vám ďakujem za odpovede. Verím, že nejde o posledný rozhovor a nabudúce preberieme aj ďalšie okruhy tém. Na záver by som Vás poprosil o stručný a úderný odkaz pre našich čitateľov, akési Vaše hlavné posolstvo svetu… 

Necítim sa byť oprávnený dávať v súčasnosti svetu nejaké posolstvá. Môžem sa iba usilovať vysvetliť ľuďom, že to, čo robím, vychádza z mojej hlbokej viery. Niekto verí v Boha, ja verím v posvätnosť niektorých princípov. Verím v mier, lásku, slobodu, rovnosť a bratstvo, verím v jednotu, rozmanitosť a udržateľnosť života. Pre mňa to nie sú politické heslá, ale najvyššie mravné hodnoty, za ktorými treba vždy stáť, ktoré nemožno opustiť ani v čase, keď sa od nich väčšina odvracia, ba práve vtedy ich treba najviac brániť. Všetky slová a skutky posudzujem len z týchto hodnôt, z nich vychádzam, nimi sa riadim a za ich naplnenie som ochotný obetovať sa. A až keď zomriem, môže niekto zhodnotiť, či sa mi to podarilo. To bude moje posolstvo.

Zhováral sa Lukáš Perný

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *