K Žižekovej úvahe o „dvojitom konci filozofie“
Takže, buď sa utiahneme do svojej bezprostrednej (priestorovej a časovej) blízkosti – zabudneme na globálnu krízu, zamyslíme sa nad trávou pred sebou, nad dobrým jedlom, ktoré prežúvame… – alebo do globálneho pohľadu z perspektívy vesmíru, v ktorom sme len maličkou neviditeľnou kvapkou – keď premýšľate o veľkom tresku a o vzniku prvých hviezd, môžete ignorovať to, čo sa deje na maličkej planéte v malej galaxii…
Žižek v najnovšej FILOZOFII
Slavoj Žižek vo svojej eseji Hegel po konci filozofie kladie provokatívnu otázku: čo zostáva filozofii v čase, keď vedecké poznanie vysvetľuje stále väčšiu časť sveta? Jedna odpoveď hovorí, že filozofia postupne stráca svoj predmet. To, čo kedysi patrilo metafyzike, dnes skúma fyzika, biológia, neuroveda či kozmológia. Druhá odpoveď je opačná: filozofia sa nemá zaoberať samotnou realitou, ale iba podmienkami, za ktorých ju dokážeme poznávať. Realita „osebe“ nám vraj zostáva nedostupná a naše poznanie je vždy historicky a spoločensky podmienené. Žižek odmieta obe možnosti. Problém podľa neho nie je v tom, že by veda nevedela dostatočne vysvetliť svet. Naopak – jej úspech je obrovský. Otázka však znie: čo umožňuje samotnej vede hovoriť o realite? Vedecké poznanie nemôže úplne vystúpiť zo svojej vlastnej perspektívy a postaviť sa mimo sveta, ktorý skúma. Tu sa Žižek vracia ku Kantovi, Heideggerovi, Freudovi a predovšetkým k Hegelovi.
Rozpor nie je chyba
Hegel je pre Žižeka dôležitý preto, že odmieta predstavu, podľa ktorej treba rozpor medzi subjektom a objektom, mslením a realitou jednoducho odstrániť. Práve naopak. Rozpor je súčasťou samotnej reality. Človek je prírodnou bytosťou, ktorá vznikla v prírode. Zároveň je však bytosťou schopnou vytvoriť pojem prírody a skúmať ju. Sme teda súčasťou sveta, ale zároveň sme miestom, v ktorom sa svet stáva predmetom poznania. To vytvára zvláštnu priepasť: nemôžeme sa úplne postaviť mimo reality, aby sme ju pozorovali „zvonka“. Každé naše poznanie je zároveň udalosťou v tej istej realite, ktorú sa pokúšame pochopiť. A práve túto priepasť Žižek odmieta považovať za nedostatok.
Proti lacnému relativizmu
Žižek zároveň nesúhlasí s jednoduchým záverom, že keď je naše poznanie historicky a spoločensky podmienené, potom „každý má svoju pravdu“. To by znamenalo rezignáciu na samotnú možnosť kritického myslenia. Ak je všetko iba produktom konkrétnej kultúry, dejín alebo mocenských vzťahov, vzniká otázka: z akej pozície potom samotnú spoločnosť a moc kritizujeme? Tu sa Žižek dostáva k Hegelovi. Hegelova dialektika totiž nehovorí, že rozpory treba zakryť. Hovorí, že rozpor treba myslieť až do jeho dôsledkov. Skutočnosť nie je harmonický celok, ktorý čaká na svoje dokonalé vysvetlenie. Je procesom, v ktorom vznikajú konflikty, protiklady a nové formy. Preto môže Žižek paradoxne tvrdiť, že Hegel je určitým spôsobom dialektickým materialistom. Nie preto, že by bol materialistom v tradičnom marxistickom zmysle. Ale preto, že rozpor preňho nie je iba problémom nášho myslenia. Je súčasťou samotnej skutočnosti.
Prečo je to dôležité aj politicky?
Táto myšlienka má význam aj mimo akademickej filozofie. Súčasná spoločnosť je plná protikladov, ktoré sa často pokúšame prekryť technokratickými riešeniami. Sociálne problémy sa menia na otázky efektivity, politické konflikty na otázky riadenia a ekonomické rozpory na technické problémy trhu. Lenže nie všetky rozpory možno vyriešiť technickou optimalizáciou. Ak existuje konflikt medzi kapitálom a prácou, medzi súkromným záujmom a verejným dobrom či medzi ekonomickým rastom a ekologickými limitmi, nestačí iba nájsť „efektívnejšie“ riešenie. Najprv treba pochopiť štruktúru samotného rozporu. A práve v tomto môže byť Hegel stále aktuálny. Filozofia teda nemusí súperiť s vedou. Jej úlohou nemusí byť poskytovať alternatívne vedecké vysvetlenia sveta. Jej úloha môže spočívať inde: odhaľovať rozpory, ktoré sa pri čisto technickom pohľade strácajú. Žižekova pointa je preto aktuálna aj dnes: Filozofia nezomiera vtedy, keď veda napreduje. Zomiera vtedy, keď prestaneme klásť otázku, čo znamená realitu vôbec chápať. A možno práve preto sa Hegel vracia vždy vtedy, keď sa zdá, že už ho nepotrebujeme.
pripravil Fero