Volanie po „zdravom rozume“ nepredstavuje iba nostalgickú túžbu po jednoduchých pravidlách logiky, ale predovšetkým podvedomú snahu zakotviť uvažovanie v materiálnej realite, ktorá nás obklopuje. Toto nie je primitívne zjednodušovanie, ako sa niektorí mylne domnievajú, ale úsilie o reflexiu sveta takého, aký skutočne je – komplexného, no ukotveného v konkrétnych podmienkach.
Práve tento prístup je prirodzený pre väčšinu ľudí, ktorí v každodennej praxi neustále konfrontujú teóriu s realitou, čím si budujú intuitívne pochopenie sveta. Skutočnosť, že politické elity dokážu túto potrebu ľudí manipulovať, je síce vážnym problémom, no nesmie zastierať podstatnejšiu otázku: Prečo by malo byť právo definovať „správne myslenie“ výsadou úzkej skupiny, ktorej privilégiá umožňujú odtrhnuté abstrakcie a experimenty neprístupné bežnej populácii? Aký morálny základ má presvedčenie, že intelektuálna či sociálna nadradenosť oprávňuje niekoho kázňovať väčšine, ako má vnímať svet? Zdravý rozum nie je nedostatok kognitívnej kapacity čeliť meniacim sa pomerom v spoločnosti ale prirodzená obrana proti elitárstvu, ktoré sa tvári, že jediná legitímna pravda je tá, ktorá vzniká za múrmi univerzít, na elitných samitoch, alebo v laboratóriách na výrobu vplyvu. Spoločnosť potrebuje kritickú diskusiu, nie však paternalistické poučovanie tých, čo veria, že ich výnimočnosť im dáva monopol na porozumenie životu ostatných.
