HRDÁ SAMOTA
Pavel Bunčák
Rúti sa riava z papierových hôr,
výska si žalmy v tanečnom rytme,
na nebi blúdi tisíc lačných včiel,
napája žihadlami fantáziu pri tme.
Kľud chcem! Len rýmy hymny velehôr
nech sýtia večne hladný zrak,
chcem koriť sa len majestátnym tónom,
čo lúdi zo strún hrotov zeme víchor drak.
No v tŕní na úbočí zočím usmievavý puk,
tajomná krvavá ruža…
jej vôňa mi pripomína detstva sen,
tŕne sú iba sladkou hračkou muža.
Za jeden úsmev v stávku život dať,
pod vlastným citom ako vosk sa roztápať,
dnes otrokom byť, zajtra katom – nie!
Chcem iba prízrak slnka milovať.
Sval slzou lásky v bahno redne,
keď vyslovil som slovo Nie,
zhorkla mi sladkosť melanchólie
a tvrdý som sťa kamenie.
Most spätý slasťou z mužov, žien,
nezlákajú ma tie ich šťastia stony.
Stačí mi pokoj, predo mnou jas,
prelesťou mojou iba žitia tóny!
HRDÁ SAMOTA
Čo je tvoja hrdosť
lietajúca medzi listami jazmínu
proti ktorejkoľvek najmenšej hviezde
proti večnosti mračna putujúceho
okolo zeme keď z času na čas
zatína zuby do skál
aby sa pri pleskote slnca rozletela
ó hrdosť premenená
na všetko čokoľvek vydychuje
človek červ a sup
tvoriaci neviditeľné priateľstvo
od času do času
Čo je tvoja hrdosť
rastúca zo zeme
mlčanlivá a obnažená
aj na ňu možno vytesať nápis
samotný v samote nejestvujúci
bez veku bez veku
Čo je tvoja hrdosť
odiata do kvetu
od času do času
nič nevie o sebe
letí a spieva si
do smiechu do plaču
bez veku bez veku
Pavel Bunčák (1915 – 2000) vyštudoval slovenský jazyk a literatúru. Profesne pôsobil vo vydavateľskom sektore a a redakčnej sfére, neskôr v akademickom vysokoškolskom prostredí. Ako bývalo v tých časoch zvykom, najskôr uverejňoval básne časopisecky, v roku 1941 mu vyšiel knižný debut, ktorým sa poeticky suverénne zaradil k slovenskej verzii surrealizmu. Z tohto obdobia je v kontexte slovenskej literatúry veľmi výrazná jeho avantgardná poézia. Radí sa k nadrealizmu, s nadrealistami ho spájajú i osobné známosti, priateľstvá a pôsobenie v súčinnosti s touto skupinou – hnutím, profiluje sa však i ako básnická individualita. S nástupom socialistického realizmu sa tradicionalizuje i jeho básnický výraz, ba sa i zjednodušuje. Neskôr sa opäť vracia k avantgardnejšie poňatému básneniu, vychádza z poetík svojej mladosti, ale odráža aj moderné podoby poézie. Jeho poézia je pre slovenskú literatúru nevšednou, prínosnou, osobitou.
Vybral som dve autorove básne s rovnakým názvom, prvá patrí k jeho básnickým prvotinám, druhá pochádza z rovnomennej zbierky Hrdá samota (1971), ja vychádzam z bohatého výberu autorovej poézie, ktorý sa volá jednoducho Básne (1975). Že sú to pre autora básne dôležité, takpovediac programové, dokladá skutočnosť, že sa spracovanie tejto témy objavuje v básnikovej mladosti, prvá pochádza z 30. rokov, ale aj z obdobia básnickej zrelosti, ba zrelého veku – druhá báseň. Tá i, ako som už uviedol, prepožičiava názov celej zbierke. Je veľmi zaujímavé porovnať si ich, najmä keď si uvedomíme, že medzi nimi sa nachádza skúsenosť niekoľkých desiatok rokov. Dá sa to brať i tak, že druhá báseň svojej predchodkyni odpovedá, dopĺňa ju, potvrdzuje, no azda aj vyvracia. Tvorí tak jej skvelý pendant. Vykladať ich, myslím si, zvlášť netreba, vravia otvorene a jasne.