Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
TIEŇ
Laco Novomeský
Vláči sa za mnou dlhý, dlhočizný
a lepí sa mi stále na päty.
Pod svitom lampy kázal som mu: zmizni!
no on ma predbehol a kráčal vzápätí
predo mnou. Na krok, potom na dva kroky
a celkom určite ma viedol na posmech,
nič nedbajúci na to, že mám svoje roky
a jak ja, nemysliaci na to, kde sme.
Len plecom trhol, keď som trhol plecom,
zriedol a predĺžil sa, keď som pridal krok,
už som bol v pomykove, či som a či nie som,
no on len rástol ako renta a úrok.
Zrazu ma znova, zrovna ako predtým,
obišiel znezrady a krokom sliedivým
ma stíhal po lampu, ktorá ešte svieti,
kde zmizol ako gáfor, ako sen, či dym.
Až sa tu z vreca vykľulo aj šidlo.
Akým len mátožnostiam dostal som sa v plen.
Veď štrachal som sa sem až pod svietidlo,
aby som mohol prestúpiť svoj tieň
a kráčať bez sprievodcu sám a samotinký
v záplave svetiel, ako v jase dní.
Ale to nie je možné. Pozri na hodinky.
Je polnoc polnočná. A sám si v tme a z tmy.
Národný umelec Ladislav Novomeský, familiárne oslovovaný i podpisovaný ako Laco Novomeský (1904 – 1976), bol nielen najtalentovanejším básnikom z okruhu „davistov“, ale bez zveličovania patrí aj k našim najlepším a najvplyvnejším básnikom vôbec. Ako ľavicový intelektuál, novinár, publicista, mimoriadne aktívny kultúrny dejateľ, neskôr činný i politicky, nebol len vplyvným predstaviteľom literárnej avantgardy, ale aj zásadným a pozitívnym spôsobom formoval modernú tvár slovenskej spoločnosti, pričom zastával významné kultúrno-spoločenské funkcie, bol napríklad predsedom Matice slovenskej či predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Organizačne a politicky sa zapojil i do príprav a riadenia SNP. V 50. rokoch je lživo obvinený v spolitizovanom vykonštruovanom procese a väznený. Po prepustení a rehabilitácii sa v plnej sile vracia do umeleckého i spoločenského diania, toto obdobie však pre neustále sa zhoršujúci zdravotný stav netrvá dlho. Na sklonku života už prakticky nepíše.
Jeho raná tvorba je ovplyvnená (novo)symbolizmom, postupne sa však stáva výrazne sociálne angažovanou. Je medzi prvými, ak nie úplne prvý, kto do slovenskej poézie prináša poetizmus. Nemalá časť jeho tvorby je i lyricko-reflexívna. Najsilnejší je jeho básnický hlas práve tam, kde v harmónii syntetizuje vyššie uvedené literárne postupy a inklinácie. Svojou výraznou poetikou mal dopad na viacerých autorov, ktorých tvorivo inšpiroval. Viaceré jeho básne pre svoj nezameniteľný výraz a literárne kvality už neodmysliteľne patria do pomyselného zlatého fondu slovenskej poézie.
Naša ukážka pochádza zo zamýšľanej zbierky, ktorú básnik nestihol dokončiť a prichystať k vydaniu. V torzovitej podobe vychádzala časopisecky v roku 1966, ako básnický cyklus pod názvom Dom, kde žijem. Samostatnej knižnej podoby sa dočkala však až v roku 2012. Poetistická metaforika tu má psychologickú hĺbku a zdanlivá hravosť tenduje do filozofickej reflexie. Záver básne je aluzívny, azda až deziluzívny a celkom iste odkazuje na básnikov údel, na konkrétnu spoločenskú i jeho osobnú situáciu.
