Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Bratislave dôrazne protestuje proti zahaleniu ústrednej časti Pamätníka Slovenského národného povstania na rovnomennom námestí v Bratislave v predvečer osláv 37. výročia Nežnej revolúcie. Podľa informácií mestskej polície tento bezprecedentný krok realizovalo Bratislavské kultúrne a informačné stredisko (BKIS), ktoré je príspevkovou organizáciou hlavného mesta SR Bratislavy. Redakciu informoval žurnalista Martin Krno, podpredseda Obv SZPB Bratislava. K prehláseniu sa pridal aj predseda Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB Dr. Ladislav Skrak. Pripája sa aj Spoločnosť Ladislava Novomeského.
Slovenské národné povstanie, ktoré si podľa sociologických prieskumov medzi inými dôležitými medzníkmi modernej histórie udržiava najväčšiu vážnosť a ktorým sme po boku spojencov vstúpili do európskych dejín, sa stalo aj jedným z pilierov dnešnej štátnosti. Pamätník, ktorý ho symbolizuje, sa zároveň stal dôstojnou kulisou masových zhromaždení v novembrových dňoch roku 1989. Ich účastníci vtedy oprávnene žiadali niečo celkom iné, ako je tento odsúdeniahodný zásah, a až na niekoľko pohrobkov v Európe porazených režimov, nik nespochybňoval Povstanie.
Zahaľovať tento významný pomník pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie je hrubým prejavom neúcty a zneuctením odkazu protifašistického boja a iné demokratické tradície, o to viac, že sa to udialo prvýkrát v našej histórii. Robiť z neho vešiak na propagačné materiály považujeme za absurdné. Tento postup je navyše právne spochybniteľný nielen z hľadiska zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu (pamätník je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod číslom 6565/1), ale aj z pohľadu zásahu do autorských a osobnostných práv jeho tvorcov.
Dôrazne žiadame vedenie hlavného mesta SR, pod ktoré BKIS patrí, aby okamžite urobilo nápravu, zabezpečilo odstránenie nevhodných materiálov zakrývajúcich toto umelecké dielo a zaručilo dôstojné prostredie pre konanie verejného zhromaždenia 17. novembra 2026.
Pozn. obrázok je upravený AI symbolicky z VPN na NPV
AKTUALIZÁCIA: Správu kriticky prebralo aj médium PLUS 7 DNÍ s komentárom: Zo zahaľovania si dokonca urobili aj krátke propagačné video. Pamätník je pritom národnou kultúrnou pamiatkou a len nedávno Bratislava obnovila celé Námestie SNP. Pamätník pripomína udalosť, ktorá je pre našu krajinu kľúčová. Navyše, 17. november je Medzinárodným dňom študentstva. Jediným medzinárodne uznávaným dňom, ktorý vznikol na území Československa. Pripomína udalosti z protektorátu Čiech a Moravy, keď pri protiprotektorátnej demonštrácii v Prahe zastrelili učňa Václava Sedláčka a vážne postrelili vysokoškoláka Jána Opletala. Jeho pohreb sa premenil na demonštráciu a nepokoje, ktorých sa zúčastnili tisícky študentov. Nacisti v noci na 17. novembra zatvorili všetky vysoké školy a deväť mladých ľudí zo študentskej organizácie zatkli a popravili. Práve moment, keď si študenti 17. novembra 1989 pripomínali pamiatku zavraždených študentov, odštartoval udalosti, ktoré si aj dnes pripomína ako Nežnú revolúciu. Bez SNP by sme zrejme 17. november neoslavovali. Je preto čudné, ak si demokratické hodnoty chce práve hlavné mesto pripomínať zahalením partizána, ktorý symbolizuje obrovské vzopätie Slovenska počas Povstania a boj proti nacizmu. … Zahalenie je súčasťou projektu Nežné korzo, ktorý sa pripravuje už pravidelne od roku 2024, keď sme si pripomínali 35. výročie Nežnej revolúcie. Heslom sú slová: Sloboda je kľúčová. Aj na jeseň 1989 pritom boli bití a zranení študenti a ľudia, ktorí sa odvážili postaviť vtedajšiemu režimu. V SNP išlo tiež o slobodu a demokraciu. Obe udalosti sú kľúčové v našej histórii a zahaliť odkaz na jednu udalosť na úkor druhej je buď neznalosť alebo ľahostajnosť.
AKO REAGUJÚ ĽUDIA?
Na sociálnych sieťach kauza spustila niekoľko ostrých komentárov spod fotiek na SME, na PLUS 7 DNÍ či v iných profiloch, ktoré venovali bežní ľudia na sociálnych sieťach iniciátorom tejto trápnej „performance“. Ide o autentické citáty (redakcia DAV DVA sa k nim nevyjadruje, ide o citácie zo sociálnej sieti FB, teda nech si každý čitateľ urobí vlastný názor):
- Násilie proti verejnosti. (tento citát inšpiroval k vyššie uvedenej AI grafike)
- Potvrdzujú, že 89. rok nebol boj za slobodu.
- Na túto špinavost sa nedá slušne reagovať…
To naozaj neexistuje žiaden zákon, aby boli potrestaní všetci kreténi, ktorí si dovolili takúto špinavost? - Progresivistickí idioti.
- Never ľuďom čo volia tých čo obhajujú náckov na Ukrajine.
- Lidi, co se ti s Vámi děje.
- Študentom zobrať školné, hneď…majú veľa času tak si môžu ísť na školu zarobiť.
- A kde je polícia, kde sú kompetentní ľudia?
- Kto iný môže zakrývať symboly boja proti fašizmu, ako fašista?
- Neonacizmus na Slovensku v praxi!
- Treba podať trestné oznámenie za hanobenie pamätníka.
- Nebyť nasilia partizánov, tak nosíte uniformu a na ramene hákový kríž …asi by sa im páčilo, fašistom. Fašisti.
- Absolútne odmietam, aby ľudia z politiky zneužívali tento deň privlastňovaním si jeho ideí. Mal by vyjsť zákon, že tento deň je apolitický.
- Zaslúžia si zažiť hrôzy vojny, tak ako to zažili naši otcovia a dedovia. Poturčenec, horší od Turka, tak hovorí klasik. Veď pocítite na vlastnej koži!
- Je neuveriteľné čo si dovoľujú ptogresivci.
- Takto vyzera progresivna demokracia.
- Trápne ale že úplne. Toto čo robia, je choré na hlavu
využívať tento deň na svoje záujmy. - Tak toto by mala riešiť polícia,tu sa už jedná o hanobenie.
- Ten euforický čas sa už nevráti. A bol to čas, kedy všetci odmietli násilie, dokázali protestoať bez hanlivých slov, bez urážok, bez útočenia. Pokojne, s gitarou v ruke a slovami lásky. Síce sa ukázalo, že v tomto svete bo bol naozaj výkrik do tmy, ktorý sa podaril. Teraz však vidíme výsledky. Tie sa vždy ukážu o dosť neskôr. Po láske ani stopy, aj keď sme si ju sľúbili, Kryl na druhom svete sníva krajší sen, než zažil po svojom návrate domov, študenti sú dospelí a minulé boje sa im dnes isto zdajú, ako v inej realite. Pozrime sa na dnešné tribúny – celkom iná atmosféra, iná rétorika, agresivita, útoky, nenávisť. výsledok víťazného boja za demokraciu. No, neviem, či je toto dôvod na spokojnosť.
- Len uz preboha nestrielajte do nikoho vy slusne slovensko….
- Žiadne vlastné fabriky, žiadna sebestačnosť, žiadne istoty. Politické strany sa striedajú pri moci, po voľbách si rozdelia kreslá a funkcie, ale obyčajný človek stále chudobnie.
- Novinari a media pre sa nepytaju ludi ako Hascak, Kmotrik, Sotak, Machunka a dalsi, ako vnimaju a prezili 17. november. To nie su sucastou nasej spolocnosti, co pre nich znamena sloboda a denokracia.
REAGOVAL AJ EDUARD CHMELÁR: OD MORÁLNEHO GÝČA K NEONORMALIZÁCII DNEŠKA
Nič tak necharakterizuje zmätok pojmov a dojmov spojených s výročím 17. novembra 1989, ako výrok Mikuláša Minářa (predsedu spolku Milion chvilek pro demokracii a organizátora masovej demonštrácie na pražskej Letnej), ktorý v snahe oprieť sa o autoritu Václava Havla vykríkol tieto slová: „Protože když nás, zelinářů, bude hodně, kteří si do výlohy svého okna dají plagát, dají leták, dají něco na sociální sítě, tak to uvidí i ti, kteří dosud mlčeli.“ … Kto z tých, ktorí mu v tej chvíli búrlivo zatlieskali, spoznali, že známy výrok českého disidenta úplne poplietol a prekrútil jeho význam?
Zacitujme si, čo skutočne Václav Havel v eseji Moc bezmocných napísal: „Vedoucí obchodu se zeleninou umístil do výkladu mezi cibulí a mrkev heslo ,Proletáři všech zemí, spojte se!´ Proč to udělal? Co tím chtěl zdělit světu? … Myslím, že u drtivé většiny zelinářů lze právem předpokládat, že o textu hesel ve svých výkladech celkem nepřemýšlejí, natož aby jimi vyslovovali něco ze svého názoru na svět. To heslo přivezli našemu zelináři z podniku spolu s cibulí a mrkví a pn je dal do výkladu prostě proto, že se to tak už léta dělá, že to dělají všichni, že to tak musí být. Kdyby to tak neudělal, mohl by mít potíže.“
Presne tak, Václav Havel hovoril aj o vás, teliatka, ktoré nepremýšľate, ktoré bezmyšlienkovite opakujete správanie stáda, lebo ste sa naučili, že sa to tak musí. A keď pri tom z času na čas niekoho primitívne vyhejtujete a vytrollujete, nazývate to „kritické myslenie“. Za tých 37 rokov som si zvykol, že na demonštráciách sa poriadne preháňa, ale z toho, čo tam niekedy odznie, vypína poistky aj mne. Nie, národ nepovstal, pán Minář. To, čo sa odohralo na Letnej, nebolo povstanie, rovnako ako zrušenie koncesionárskych poplatkov nie je útokom na demokraciu, lebo inak by demokracia nebola v 17 členských krajinách Európskej únie, vrátane Francúzska, Fínska, Švédska, Dánska, Belgicka, Holandska, Luxemburska či Španielska – áno, všade tam koncesionárske poplatky neplatia. Bola to len zámienka tých, ktorí v skutočnosti protestujú proti výsledkom slobodných volieb – teda jedného z hlavných výdobytkov Nežnej revolúcie. A ak má podľa predstáv pána Minářa rozvášnený dav nahradiť slobodné voľby, potom zbohom demokracia.
Rovnaká fraška sa odohráva aj na Slovensku. Medzi opozičnými liberálmi sú ľudia, ktorí netušia, kedy vznikla Česko-slovenská republika, nevedia, kto to bol T. G. Masaryk (Tamara Stohlová), myslia si, že teroristický útok na New York a Washington sa odohral v roku 2011 (Zuzana Števulová), žijú v predstave, že referendum o vstupe do EÚ nebolo (Lucia Štasselová), ale títo historickí analfabeti idú vyčítať Robertovi Ficovi, že si nevšimol 17. november 1989…
Poviem vám verejné tajomstvo: 17. november 1989 si nevšimla väčšina ľudí, hoci sa teraz pokrytecky tvária, aký to bol pre nich významný deň. Len hŕstka tých z nás, ktorá v ten piatok večer počúvala rozhlasovú stanicu Slobodná Európa, zachytila niečo o demonštrácii v Prahe potlačenej policajnými zložkami, ktorá však v tom čase nepôsobila nijako výnimočne. Rád spomínam na jednu vtipnú príhodu, ktorá sa v ten večer udiala v redakcii Pravdy. Nebohý Ferko Meliš (v deväťdesiatych rokoch jeden z najlepších slovenských komentátorov) práve v kruhu spolupracovníkov oslavoval päťdesiatku, stôl sa prehýbal pod zabíjačkovými špecialitami, takže sa už niečo pojedlo i popilo… Vtom zadrnčal telefón a vtedajší vyslaný redaktor Pravdy v Prahe (dnes významný kultúrny historik) Jozef Leikert vzrušene oznamoval, že sa tam deje niečo ohromné… Ale keďže všetci už boli príliš bujaro naladení, poslali ho do… preč, že je to zasa dajaká blbosť… Až keď sa ráno prebudili z opice, začali si postupne uvedomovať, že sa začala revolúcia…
Dnes je dôležité pochopiť, že tí, ktorí dnes stoja na tribúnach, nie sú nositeľmi hodnôt Nežnej revolúcie. Prvou a najdôležitejšou požiadavkou demonštrantov bol DIALÓG. Ten dialóg, ktorého tie uvrieskané, nenávistné a vulgárne tvory nie sú ani schopné, ani ochotné k nemu pristúpiť. TOLERANCIA je pre nich neznámy pojem. „Musia sa nás báť!!!“ nepríčetne reve z tribúny študent Muro – veta, ktorú by z tribúny Nežnej revolúcie nikto nepovedal. NENÁSILIE je hodnota, ktorá s tým priamo súvisí. Keď herec Stanislav Štepka po replike „pošlime ich k lopate“ chcel vtipne poznamenať „poďme do nich lopatou“, dav okamžite nesúhlasne zabučal a skandoval ono slávne „NECHCEME NÁSILIE!“ Pozrite sa na túto politickú generáciu. Bývalý starosta Babína a člen strany Demokrati Peter Laťák (áno, ten, ktorý sa po atentáte na premiéra zaháňal valaškou a hovoril o zatĺkaní posledného klinca do Ficovej rakvy), dnes na sociálnej sieti ponúka peňažný dar za zabitie ruského vojaka. Nie je jediný.
Problém Nežnej revolúcie nespočíval v tom, že každý do nej vkladal iné nádeje – to je bežné pri každej revolúcii, podobne ako Veľkú francúzsku revolúciu formovali rôzne záujmové skupiny od monarchistov cez feuillantov, girondistov, cordeliérov až po jakobínov. Problém je, že tieto hodnoty sa už čoskoro, ale najmä po dôkladnom skúmaní ukázali ako príliš gýčovité, pokrytecké až falošné. Havlovo banálne povrchné heslo „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ ignorovali zložitejšiu realitu, v ktorej jedna pravda často bojuje proti druhej a jedna lož je vytĺkaná ďalšiu. Havel vôbec nebol originálny mysliteľ a svoje tézy preberal od Patočku, Solženicyna a ďalších, a ich myšlienky uchopil neraz účelovo až demagogicky. Človek, ktorý ako disident hlásal „život v pravde“ ju na konci nevedel ani len vysloviť a disident, ktorý si ako politickú taktiku zvolil nenásilnú cestu, ako prezident podporil každú vojenskú agresiu, každý krvavý zločin Spojených štátov, pričom odpor voči militarizmu častoval pohŕdavo ako „čecháčkovství“.
Ešte výraznejšie rozdiely bolo cítiť v pohľade na zahraničnú politiku. Havel v eseji Politika a svedomie (z februára 1984, ktorú považujem za ešte dôležitejšiu ako ikonickú Moc bezmocných) okrem iného napísal: „Myslím, že pokiaľ ide o vzťah západnej Európy k totalitným systémom, zo všetkých chýb, ktorých sa môže dopustiť, by bola najväčšia tá, ktorá jej zrejme najviac hrozí: že totalitné systémy nepochopí ako to, čím v poslednej inštancii sú, totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú – možno poslednú – výzvu tejto civilizácii ku generálnej revízii svojho sebapochopenia.“ V eseji Anatómia jednej zdržanlivosti z apríla 1985 zasa napísal: „Jedinou zmysluplnou cestou k európskemu mieru – nie teda len k nejakému stavu ozbrojeného prímeria – je cesta zásadnej premeny politických realít, ktoré dnešnú krízu zakladajú. Takáto cesta by si vyžadovala, aby sa obe strany rozišli s politikou obrany a upevňovania statu quo, teda rozdelenia Európy do blokov, a s politikou mocenských či veľmocenských záujmov a aby všetko úsilie podriadili niečomu celkom inému: ideálu demokratickej Európy ako priateľského spoločenstva slobodných a nezávislých národov… Iní priamo navrhujú, aby boli proste rozpustené oba vojenské bloky a aby sa americké a sovietske armády stiahli z územia svojich európskych spojencov. To sa mi osobne javí ako krásne.“
Inými slovami, v novembri 1989 sme sa tešili z pádu železnej opony a snívali sme o svete bez hraníc a spolupráci Západu s Východom. Cieľom Nežnej revolúcie nebol vstup do NATO, ako sa vám to snažia nahovoriť súčasné najmä opozičné politické sily. Práve naopak. Výsledkom ukončenia studenej vojny bola Charta pre novú Európu, ktorú 21. novembra 1990 podpísali v Paríži najvyšší predstavitelia všetkých európskych štátov, USA a Kanady, menovite George Bush a Michail Gorbačov, Helmut Kohl a François Mitterand, Václav Havel a Lech Walesa atď. V tomto dokumente sa všetky signatárske štáty zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, sa vyhlásilo za prekonané a nebezpečné. To znamená, že plán rozširovania NATO od polovice deväťdesiatych rokov, ktorý bez akéhokoľvek vysvetlenia porušil uvedenú zmluvu, nielenže nebol výsledkom uvoľnenia medzinárodných pomerov po roku 1989, ale práve naopak – bol jeho popretím a odštartoval novú fázu studenej vojny.
To všetko je dnes zabudnuté. Najväčší český spisovateľ Milan Kundera, ktorý Havlovej pretvárke nikdy neveril, nazýval jeho postoj morálnym gýčom, ktorý v ľudskej existencii popiera všetko nepríjemné a neprijateľné: v kráľovstve gýča vládnu emócie nad rozumom, a tam, kde prehovorí srdce, myseľ považuje za neslušné namietať. Tam, kde vládne gýč, je irónia vnímaná ako zrada, pretože narúša spoločnú ilúziu harmónie. Etická principiálnosť sa prehupne do roviny morálneho gýča v momente, keď paralyzuje schopnosť spoločnosti čeliť meniacim sa podmienkam akýmsi kolektívnym až hysterickým dojatím. Napokon, vzájomná nevraživosť medzi Havlom a Kunderom (Havel sa údajne obával, že by mohol Kundera obsadiť jeho miesto, hoci Kundera o politiku nikdy nestál) viedla napokon k tomu, že český disent navrhol na Nobelovu cenu za literatúru Jaroslava Seiferta namiesto významnejšieho Milana Kunderu.
V každom prípade tomu, kam to dotiahla táto politika gýča, by sa dnes zasmial aj samotný Václav Havel. Čo by povedal na to, že na Národnej triede sa po troch desaťročiach, keď sa tam skandovalo „Nech žije Havel!“ dnes kričalo „Nech žije Pavel!“ a že od kultu pravdoláskavého disidenta to Česi so zjavnou slabosťou pre hysterické kampane dotiahli do kultu svätého lampasáka, ktorý si chodí pripomínať aj obete vpádu Varšavskej zmluvy, hoci podľa vlastnoručne napísaného životopisu sovietsku okupáciu privítal? „To jsou paradoxy,“ vzdychol by si absurdný dramatik, ale možno aj nie, veď človek, ktorý mal za manželku herečku, signatárku Anticharty, ktorá ho zatracovala, bol zjavne vytrénovaný na všetko.
Dalo by sa povedať, že so stavom slobody sú dnes nespokojní všetci a navzájom sa z toho obviňujú, lebo na súčasnom marazme majú podiel všetky ponovembrové vlády. Vzali nám všetko, čo sa tu vybudovalo – najprv banky, potom priemysel, napokon pôdu a stali sme sa nájomníkmi vo vlastnej krajine. Nemáme dostatočné páky na riadenie vlastnej ekonomiky, všetky významnejšie firmy sú len dcérske pobočky, ktoré odtiaľto vyvážajú zisk niekam, kde nás riadia zo zahraničia. Ale dali nám možnosť vyberať si medzi spotrebným tovarom, medzi značkami áut, jogurtov, zubných pást a nazývajú to „slobodou voľby“. Tých, ktorí rozkradli našu základnú infraštruktúru a rozpredali ju hlboko pod cenu, sme nazvali „reformátormi“ a tých, ktorí rozdali to málo, čím sa tento štát mohol brániť, sme nazvali „dobrými hospodármi“. Žiaľ, k týmto oligarchickým sluhom sa pridal aj Robert Fico, ktorý po boku rehabilitovaného Jaroslava Haščáka cynicky oznamuje ľuďom, že sa majú dobre, lebo si kupujú drahé mobily. Možno jeho kamaráti, ale väčšina ľudí na Slovensku sa rozhoduje medzi tým, či kúpi deťom ponožky alebo o pomaranč viac. Ale utekať z tejto diery vám už nikto brániť nebude – ak na to máte.
Napokon, nevedia sa dohodnúť ani na tom, kde, koho a čo oslavovať, preto bola jedna skupinka pri hrobe Havla, druhá pri hrobe Dubčeka, europoslanec Blaha aj pri hrobe jeho úhlavného nepriateľa Husáka a predseda KDH Majerský si v tento deň nevedel spomenúť ani na zakladateľa svojho hnutia Jána Čarnogurského, ktorý v tom čase ešte sedel vo väzení a cez okno Justičného paláca počul, ako dav na námestí skanduje jeho meno: „Slobodu Čarnogurskému…“ Veď je to všetko fraška. A tak najlepšie, čo ste v tento deň mohli urobiť, je ticho sa pokloniť mučeným a zavraždeným, tým, ktorí statočne trpeli a prežili svoj život so cťou. Potrebujeme také vzory vzdorujúce neonormalizácii dneška rovnako ako predtým.

