Zloba, závist, zášť: Komentáre osobností k novembrovému protestu

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Richard Sťahel: Vo verejnom diskurze sa čoraz častejšie objavujú výzvy, aby sa tí, ktorí sa opovažujú nesúhlasiť s jednou časťou politického spektra, resp. s jej videním sveta odsťahovali, teda aby odišli s krajiny. Tak si dovolím pripomenúť, že Ústava SR tvrdí, že: „Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.“ (Čl. 23, ods. 4) Je to priamy dôsledok historických skúseností. Deportácií do koncentračných táborov a nútenej emigrácie tých, čo sa za bývalého režimu opovažovali verejne nesúhlasiť. Autori ústavy tieto praktiky považovali za natoľko závažné porušovanie základných princípov inštitútu občianstva, že mali potrebu priamo v ústave takéto praktiky pre budúcnosť zakázať. Opäť raz som na pochybách či autori výziev na vysťahovanie inak zmýšľajúcich nepoznajú vlastné dejiny, ústavu, alebo im je úplne jedno, že svojím konaním dodatočne legitimizujú jednu represívnu praktiku bývalého režimu a ešte aj porušujú platnú ústavu. Ani jedno nepovažujem za zlučiteľné s demokratickým diskurzom a spôsobom života.

Gabriela Rothmayerová: Vyššie štádium – od vyhrážok opustenia vlasti, ak vyhrajú „oni“, k vyhrážkam vyhnania z vlasti, ak vyhráme „my“.

Včera si vraj na tribúne v Bratislave „zaspievala“ Kamila Magálová. Tak som si pozrela video, a fakt. Kedysi v SND hrala Florence Fosterovú Jenkinsovú, ktorá vošla do histórie ako „najhoršia speváčka na svete“. Magálová si očividne vzala za svoje jej životné krédo, podľa ktorého ľudia môžu povedať, že nevedela spievať, no nikto nemôže tvrdiť, že nespievala. Ať mír dál zústává s „touto krajinou“…

V Prahe včera dav na Národní tříde prevolával na slávu komunistickému rozviedčikovi. V Bratislave tribúna, aj dav varovali pred komunistami, komunista vysvetľoval v televízii význam 17. novembra. Čím asi dosť naštval hrdinov, ktorí mrzli na námestiach

Ideovým tvorcom toho veľkého sviatku – teda perestrojky, na konci ktorej bol pád režimov satelitov ZSSR, bol ideologický tajomník KP CCCP Jakovlev. Ako vo svojom románe Vremia second hand píše Bieloruska Svetlana Alexijevičová, (nositeľka Nobeľskej premii, ale predtým Premii V. I. Lenina) on vedel, že CCCP možno rozložiť iba zhora. Tá štruktúra sa zdola zrútiť nemohla, bola príliš tuho previazaná. Preto tá implózia. Ľud je strojcom zmien akurát tak v teoretických prácach Karola Marxa, v skutočnosti je to spleť tajných služieb, ale hlavne peňazí. Neinak to bolo pri VOSR, keď v zapečatenom vagóne vyslali s peniazmi priemyselníkov zo švajciarskeho exilu do Ruska toho Uľjanova, ktorého my poznáme pod menom Lenin. Jakovlev neviem, či prišiel s peniazmi, ale s jasným cieľom. Bol 10 rokov veľvyslancom CCCP v Kanade, tam ho v roku 1973 navštívil aj M. S. Gorbačov, ešte ako poľnohospodársky tajomník. Porozumeli si. Keď do funkcie nastúpil po tom, ako tých gen. sekretárov, ktorí starí a chorí popadali do hrobovej jamy, mladý 54 ročný Gorbačov, Jakovlev požiadal syna najstaršieho člena sovietskeho politbyra Andreja Gromyka, aby ho podporil. Gromyko súhlasil a bolo vymaľované. (Možno si overiť v 7 dielnom tv dokumente Krušenie). Jakovleva som videla a počula niekedy na jeseň 1989 v Prahe, mal vtedy nejaký rozhovor pre Slobodnú Európu a Vasil Mohorita mu položil otázku, ako to teda s tou perestrojkou myslí, (lebo dosť zneisťoval našich súdruhov, prilepených k stoličkám po tom, ako z nich vyhodili tých, ktorí nechápali, že centrum moci je v Moskve). Jakovlev odpovedal ako skúsený rozviedčik – nijako… Inak, Mohorita v súčasnosti je kovaný antikomunista, prihlásil sa do izraelskej armády a na FB vypisuje, že to bol on, kto v ČSSR zosnoval prevrat. Takže kruh sa uzatvára – boli to komunisti…

Eduard Chmelár: HVIEZDNA ROTA NOVEMBROVÝCH OSLÁV

Na tomto mieste sa nechcem posmievať falošnému spevu Kamily Magálovej, ktorý baví internet – každý by mal mať v určitom veku už dosť súdnosti, aby zvážil svoje vlastné možnosti. Zaujal ma ten kontrast medzi láskavým textom nádhernej Modlitby pre Martu a výrazom tváre zatrpknutej herečky, z ktorej „zloba, závist, zášť“ len tak sršali a ktorá na jednej strane spievala „ať mír dál zůstává s touto krajinou“, aby napokon so zaťatou pästičkou a nenávisťou v očiach zrúkla, že „tí, ktorí nemajú naše idey, nech odídu preč, nech tu nie sú a nech odídu do zabudnutia“… Znelo to ako paródia na vľúdnu pieseň Marty Kubišovej, ktorá sa na nikoho nehnevala a všetkým odpustila. Bolo to popretie atmosféry Nežnej revolúcie, v ktorej vládol zmier, láska a jednota, v ktorej nikto nikoho nevyháňal a namiesto pomsty znela nádej…

Celé to bola jedna veľká fraška, vrátane naparovania sa Michala Šimečku a Jaroslava Naďa, ktorí sa pod zahalenou sochou partizána (ktorého nedôstojne zahalili do bielej látky ako Raťafáka Plachtu, akoby chceli zneuctiť Slovenské národné povstanie) tvárili, akoby už vyhrali, hoci davu bolo výrazne menej než minulý rok… Zvláštne, že títo ľudia najprv predstierali, že ich chcú z tejto krajiny vyštvať (hoci ich nikto nevyháňal), aby potom po voľbách vykrikovali, že ich nikto vyháňať nebude (hoci opäť vykopávali otvorené dvere), aby napokon sami vyháňali odtiaľto tých, ktorí nie sú ako oni… Kde v tejto protofašistickej atmosfére cítite november 1989??

Ale vráťme sa k tým nešťastným hercom. Často z týchto frustrovaných duší, ktorých vlastná profesia neuspokojuje, počuť, že herci sa vyjadrujú k politike tak často preto, lebo majú väčšiu citlivosť na to, keď naša spoločnosť skĺzne z cesty. Nemyslím si to a ich správanie naznačuje presný opak. Keby to bolo tak, boli by to práve umelci, ktorí by sa vzopreli morálnemu gýču a neznesiteľnému budovateľskému pátosu súčasného mainstreamu. To najhoršie, čo sa môže hercovi stať, je situácia, keď podľahne hlavnému prúdu a stáva sa tvárou systému. Herci by to predsa mali poznať, keď hrajú Shakespearea, Brechta alebo hoci aj Arthura Millera – ale teraz už chápem, prečo mám pri tých ťažkých inscenáciách často pocit, že nerozumejú textu. Ak pochopili Richarda III., mali by skôr varovať publikum pred nástrahami moci. Ale oni namiesto toho včera zorganizovali v národnom divadle stretnutie so žiakmi stredných škôl (sic!!), ktorým veľmi demagogickým spôsobom a formou partizánskeho spomínania vtláčali do hláv, ako to v tom novembri 1989 bolo…

Ale to už nie je ani osveta, ani vzdelávanie, ale čistá indoktrinácia, ktorej sme si zažili od bývalého režimu viac než dosť a ktorá so slobodou a podporou kritického myslenia nemá nič spoločné. Keby sme žili v slobodnejšej spoločnosti, umelci by sa proti takejto indoktrinácii a všadeprítomnému morálnemu gýču už dávno vzbúrili. Ale oni sú toho súčasťou. Podobne ako v každom temnom období, keď sa nechávali zneužívať na mocenské ciele. V tomto sa nič nezmenilo. Žijeme v časoch, keď sa z umelcov stávajú zabávači, z humoristov trollovia a z tragédov komici.

OD MORÁLNEHO GÝČA K NEONORMALIZÁCII DNEŠKA

Nič tak necharakterizuje zmätok pojmov a dojmov spojených s výročím 17. novembra 1989, ako výrok Mikuláša Minářa (predsedu spolku Milion chvilek pro demokracii a organizátora masovej demonštrácie na pražskej Letnej), ktorý v snahe oprieť sa o autoritu Václava Havla vykríkol tieto slová: „Protože když nás, zelinářů, bude hodně, kteří si do výlohy svého okna dají plagát, dají leták, dají něco na sociální sítě, tak to uvidí i ti, kteří dosud mlčeli.“ … Kto z tých, ktorí mu v tej chvíli búrlivo zatlieskali, spoznali, že známy výrok českého disidenta úplne poplietol a prekrútil jeho význam?

Zacitujme si, čo skutočne Václav Havel v eseji Moc bezmocných napísal: „Vedoucí obchodu se zeleninou umístil do výkladu mezi cibulí a mrkev heslo ,Proletáři všech zemí, spojte se!´ Proč to udělal? Co tím chtěl zdělit světu? … Myslím, že u drtivé většiny zelinářů lze právem předpokládat, že o textu hesel ve svých výkladech celkem nepřemýšlejí, natož aby jimi vyslovovali něco ze svého názoru na svět. To heslo přivezli našemu zelináři z podniku spolu s cibulí a mrkví a pn je dal do výkladu prostě proto, že se to tak už léta dělá, že to dělají všichni, že to tak musí být. Kdyby to tak neudělal, mohl by mít potíže.“

Presne tak, Václav Havel hovoril aj o vás, teliatka, ktoré nepremýšľate, ktoré bezmyšlienkovite opakujete správanie stáda, lebo ste sa naučili, že sa to tak musí. A keď pri tom z času na čas niekoho primitívne vyhejtujete a vytrollujete, nazývate to „kritické myslenie“. Za tých 37 rokov som si zvykol, že na demonštráciách sa poriadne preháňa, ale z toho, čo tam niekedy odznie, vypína poistky aj mne. Nie, národ nepovstal, pán Minář. To, čo sa odohralo na Letnej, nebolo povstanie, rovnako ako zrušenie koncesionárskych poplatkov nie je útokom na demokraciu, lebo inak by demokracia nebola v 17 členských krajinách Európskej únie, vrátane Francúzska, Fínska, Švédska, Dánska, Belgicka, Holandska, Luxemburska či Španielska – áno, všade tam koncesionárske poplatky neplatia. Bola to len zámienka tých, ktorí v skutočnosti protestujú proti výsledkom slobodných volieb – teda jedného z hlavných výdobytkov Nežnej revolúcie. A ak má podľa predstáv pána Minářa rozvášnený dav nahradiť slobodné voľby, potom zbohom demokracia.

Rovnaká fraška sa odohráva aj na Slovensku. Medzi opozičnými liberálmi sú ľudia, ktorí netušia, kedy vznikla Česko-slovenská republika, nevedia, kto to bol T. G. Masaryk (Tamara Stohlová), myslia si, že teroristický útok na New York a Washington sa odohral v roku 2011 (Zuzana Števulová), žijú v predstave, že referendum o vstupe do EÚ nebolo (Lucia Štasselová), ale títo historickí analfabeti idú vyčítať Robertovi Ficovi, že si nevšimol 17. november 1989…

Poviem vám verejné tajomstvo: 17. november 1989 si nevšimla väčšina ľudí, hoci sa teraz pokrytecky tvária, aký to bol pre nich významný deň. Len hŕstka tých z nás, ktorá v ten piatok večer počúvala rozhlasovú stanicu Slobodná Európa, zachytila niečo o demonštrácii v Prahe potlačenej policajnými zložkami, ktorá však v tom čase nepôsobila nijako výnimočne. Rád spomínam na jednu vtipnú príhodu, ktorá sa v ten večer udiala v redakcii Pravdy. Nebohý Ferko Meliš (v deväťdesiatych rokoch jeden z najlepších slovenských komentátorov) práve v kruhu spolupracovníkov oslavoval päťdesiatku, stôl sa prehýbal pod zabíjačkovými špecialitami, takže sa už niečo pojedlo i popilo… Vtom zadrnčal telefón a vtedajší vyslaný redaktor Pravdy v Prahe (dnes významný kultúrny historik) Jozef Leikert vzrušene oznamoval, že sa tam deje niečo ohromné… Ale keďže všetci už boli príliš bujaro naladení, poslali ho do… preč, že je to zasa dajaká blbosť… Až keď sa ráno prebudili z opice, začali si postupne uvedomovať, že sa začala revolúcia…

Dnes je dôležité pochopiť, že tí, ktorí dnes stoja na tribúnach, nie sú nositeľmi hodnôt Nežnej revolúcie. Prvou a najdôležitejšou požiadavkou demonštrantov bol DIALÓG. Ten dialóg, ktorého tie uvrieskané, nenávistné a vulgárne tvory nie sú ani schopné, ani ochotné k nemu pristúpiť. TOLERANCIA je pre nich neznámy pojem. „Musia sa nás báť!!!“ nepríčetne reve z tribúny študent Muro – veta, ktorú by z tribúny Nežnej revolúcie nikto nepovedal. NENÁSILIE je hodnota, ktorá s tým priamo súvisí. Keď herec Stanislav Štepka po replike „pošlime ich k lopate“ chcel vtipne poznamenať „poďme do nich lopatou“, dav okamžite nesúhlasne zabučal a skandoval ono slávne „NECHCEME NÁSILIE!“ Pozrite sa na túto politickú generáciu. Bývalý starosta Babína a člen strany Demokrati Peter Laťák (áno, ten, ktorý sa po atentáte na premiéra zaháňal valaškou a hovoril o zatĺkaní posledného klinca do Ficovej rakvy), dnes na sociálnej sieti ponúka peňažný dar za zabitie ruského vojaka. Nie je jediný.

Problém Nežnej revolúcie nespočíval v tom, že každý do nej vkladal iné nádeje – to je bežné pri každej revolúcii, podobne ako Veľkú francúzsku revolúciu formovali rôzne záujmové skupiny od monarchistov cez feuillantov, girondistov, cordeliérov až po jakobínov. Problém je, že tieto hodnoty sa už čoskoro, ale najmä po dôkladnom skúmaní ukázali ako príliš gýčovité, pokrytecké až falošné. Havlovo banálne povrchné heslo „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ ignorovali zložitejšiu realitu, v ktorej jedna pravda často bojuje proti druhej a jedna lož je vytĺkaná ďalšiu. Havel vôbec nebol originálny mysliteľ a svoje tézy preberal od Patočku, Solženicyna a ďalších, a ich myšlienky uchopil neraz účelovo až demagogicky. Človek, ktorý ako disident hlásal „život v pravde“ ju na konci nevedel ani len vysloviť a disident, ktorý si ako politickú taktiku zvolil nenásilnú cestu, ako prezident podporil každú vojenskú agresiu, každý krvavý zločin Spojených štátov, pričom odpor voči militarizmu častoval pohŕdavo ako „čecháčkovství“.

Ešte výraznejšie rozdiely bolo cítiť v pohľade na zahraničnú politiku. Havel v eseji Politika a svedomie (z februára 1984, ktorú považujem za ešte dôležitejšiu ako ikonickú Moc bezmocných) okrem iného napísal: „Myslím, že pokiaľ ide o vzťah západnej Európy k totalitným systémom, zo všetkých chýb, ktorých sa môže dopustiť, by bola najväčšia tá, ktorá jej zrejme najviac hrozí: že totalitné systémy nepochopí ako to, čím v poslednej inštancii sú, totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú – možno poslednú – výzvu tejto civilizácii ku generálnej revízii svojho sebapochopenia.“ V eseji Anatómia jednej zdržanlivosti z apríla 1985 zasa napísal: „Jedinou zmysluplnou cestou k európskemu mieru – nie teda len k nejakému stavu ozbrojeného prímeria – je cesta zásadnej premeny politických realít, ktoré dnešnú krízu zakladajú. Takáto cesta by si vyžadovala, aby sa obe strany rozišli s politikou obrany a upevňovania statu quo, teda rozdelenia Európy do blokov, a s politikou mocenských či veľmocenských záujmov a aby všetko úsilie podriadili niečomu celkom inému: ideálu demokratickej Európy ako priateľského spoločenstva slobodných a nezávislých národov… Iní priamo navrhujú, aby boli proste rozpustené oba vojenské bloky a aby sa americké a sovietske armády stiahli z územia svojich európskych spojencov. To sa mi osobne javí ako krásne.“

Inými slovami, v novembri 1989 sme sa tešili z pádu železnej opony a snívali sme o svete bez hraníc a spolupráci Západu s Východom. Cieľom Nežnej revolúcie nebol vstup do NATO, ako sa vám to snažia nahovoriť súčasné najmä opozičné politické sily. Práve naopak. Výsledkom ukončenia studenej vojny bola Charta pre novú Európu, ktorú 21. novembra 1990 podpísali v Paríži najvyšší predstavitelia všetkých európskych štátov, USA a Kanady, menovite George Bush a Michail Gorbačov, Helmut Kohl a François Mitterand, Václav Havel a Lech Walesa atď. V tomto dokumente sa všetky signatárske štáty zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, sa vyhlásilo za prekonané a nebezpečné. To znamená, že plán rozširovania NATO od polovice deväťdesiatych rokov, ktorý bez akéhokoľvek vysvetlenia porušil uvedenú zmluvu, nielenže nebol výsledkom uvoľnenia medzinárodných pomerov po roku 1989, ale práve naopak – bol jeho popretím a odštartoval novú fázu studenej vojny.

To všetko je dnes zabudnuté. Najväčší český spisovateľ Milan Kundera, ktorý Havlovej pretvárke nikdy neveril, nazýval jeho postoj morálnym gýčom, ktorý v ľudskej existencii popiera všetko nepríjemné a neprijateľné: v kráľovstve gýča vládnu emócie nad rozumom, a tam, kde prehovorí srdce, myseľ považuje za neslušné namietať. Tam, kde vládne gýč, je irónia vnímaná ako zrada, pretože narúša spoločnú ilúziu harmónie. Etická principiálnosť sa prehupne do roviny morálneho gýča v momente, keď paralyzuje schopnosť spoločnosti čeliť meniacim sa podmienkam akýmsi kolektívnym až hysterickým dojatím. Napokon, vzájomná nevraživosť medzi Havlom a Kunderom (Havel sa údajne obával, že by mohol Kundera obsadiť jeho miesto, hoci Kundera o politiku nikdy nestál) viedla napokon k tomu, že český disent navrhol na Nobelovu cenu za literatúru Jaroslava Seiferta namiesto významnejšieho Milana Kunderu.

V každom prípade tomu, kam to dotiahla táto politika gýča, by sa dnes zasmial aj samotný Václav Havel. Čo by povedal na to, že na Národnej triede sa po troch desaťročiach, keď sa tam skandovalo „Nech žije Havel!“ dnes kričalo „Nech žije Pavel!“ a že od kultu pravdoláskavého disidenta to Česi so zjavnou slabosťou pre hysterické kampane dotiahli do kultu svätého lampasáka, ktorý si chodí pripomínať aj obete vpádu Varšavskej zmluvy, hoci podľa vlastnoručne napísaného životopisu sovietsku okupáciu privítal? „To jsou paradoxy,“ vzdychol by si absurdný dramatik, ale možno aj nie, veď človek, ktorý mal za manželku herečku, signatárku Anticharty, ktorá ho zatracovala, bol zjavne vytrénovaný na všetko.

Dalo by sa povedať, že so stavom slobody sú dnes nespokojní všetci a navzájom sa z toho obviňujú, lebo na súčasnom marazme majú podiel všetky ponovembrové vlády. Vzali nám všetko, čo sa tu vybudovalo – najprv banky, potom priemysel, napokon pôdu a stali sme sa nájomníkmi vo vlastnej krajine. Nemáme dostatočné páky na riadenie vlastnej ekonomiky, všetky významnejšie firmy sú len dcérske pobočky, ktoré odtiaľto vyvážajú zisk niekam, kde nás riadia zo zahraničia. Ale dali nám možnosť vyberať si medzi spotrebným tovarom, medzi značkami áut, jogurtov, zubných pást a nazývajú to „slobodou voľby“. Tých, ktorí rozkradli našu základnú infraštruktúru a rozpredali ju hlboko pod cenu, sme nazvali „reformátormi“ a tých, ktorí rozdali to málo, čím sa tento štát mohol brániť, sme nazvali „dobrými hospodármi“. Žiaľ, k týmto oligarchickým sluhom sa pridal aj Robert Fico, ktorý po boku rehabilitovaného Jaroslava Haščáka cynicky oznamuje ľuďom, že sa majú dobre, lebo si kupujú drahé mobily. Možno jeho kamaráti, ale väčšina ľudí na Slovensku sa rozhoduje medzi tým, či kúpi deťom ponožky alebo o pomaranč viac. Ale utekať z tejto diery vám už nikto brániť nebude – ak na to máte.

Napokon, nevedia sa dohodnúť ani na tom, kde, koho a čo oslavovať, preto bola jedna skupinka pri hrobe Havla, druhá pri hrobe Dubčeka, europoslanec Blaha aj pri hrobe jeho úhlavného nepriateľa Husáka a predseda KDH Majerský si v tento deň nevedel spomenúť ani na zakladateľa svojho hnutia Jána Čarnogurského, ktorý v tom čase ešte sedel vo väzení a cez okno Justičného paláca počul, ako dav na námestí skanduje jeho meno: „Slobodu Čarnogurskému…“ Veď je to všetko fraška. A tak najlepšie, čo ste v tento deň mohli urobiť, je ticho sa pokloniť mučeným a zavraždeným, tým, ktorí statočne trpeli a prežili svoj život so cťou. Potrebujeme také vzory vzdorujúce neonormalizácii dneška rovnako ako predtým.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *