MELVILLE, Herman: Písař Bartleby [z anglického originálu … přeložil a doslov napsal Radoslav Nenadál]. Odeon, 1990 (1853)
O existencii Melvilla som netušil a bola to obrovská chyba. Ako kulturológ si sypem popol na hlavu. Vedel som iba toľko, že bubenícke sólo Johna Bonhama (Moby Dick) je pomenované podľa jeho najslávnejšieho diela. O to väčším zážitkom bolo prečítať si Pisára Bartlebyho. Niečo ako keď celý život nepoznáte In The Court Of The Crimson King (1969) od King Crimson a pustíte si to prvý krát, a ešte z platne. Avšak o koľko takýchto estetických zážitkov denno-denne prichádzame? Keď si predstavím milióny neprečítaných kníh, nevypočutej hudby, nepozretých filmov, nevidených obrazov, sôch, nezažitého divadla, teda všetkého, čo mohlo modifikovať moje vnímanie sveta okolo nás, pri tej márnosti si spomeniem na slová z Kazateľa 1-18 alebo osud Fausta či známu scénu z filmu Potomkovia ľudí (2006), ktorú komentoval Slavoj Žižek (ako ideologickú analýzu úpadku neskorej formy kapitalizmu), kde všetky umelecké predmety ochudobnené o svet stávajú sa bezvýznamné, no samotný film je umeleckým dielom dokazujúcim, že film ako umenie môže prežiť. Asi sa treba zmieriť, že z pestrej reality okolo nás môžeme obsiahnuť iba časť. Keď sa však podarí nejaké takéto dielo objaviť, považujem za svoju spisovateľskú povinnosť o ňom niečo aj napísať. DAV DVA je priam ideálnym médiom na recenzovanie tejto knihy, nakoľko jej filozofický presah je podnetný z hľadiska otázok tak sociálnych, ako aj kafkovsky filozofických, estetických, teologických či dokonca politických.
Každopádne Bartleby je až príliš v kontakte s kapitalizmom, svetom, realitou, veď sa napokon dej odohráva na Wall Street. Filozof Byung-Chul Han o diele píše v kontexte nehumánneho sveta práce, a má to ešte ďalší rozmer, a to je fenomén liminal place/backrooms („medzný“, „hraničný“ či „prechodný“ priestor, ktorý ovládli spôsoby „obývačky“, ale zostal zároveň desivým miestom osamenia), teda miest, ktoré svojou podstatou nie sú vhodné pre život (priestor, v ktorom postavy existujú pripomína vodnú šachtu; chýba mu život). Han v stenách identifikuje sémanticky depresiu, smrť a súčasne disciplínu a poslušnosť. Ako píše Klimek, zdieľaný priestor je slobodný iba do takej miery, ako je slobodný jeho najneobľúbenejší (ne)člen. Bartleby nežije, iba prežíva. Svojim kolegom, ktorí sami trpia buď zbrklosťou, zažívacími problémami a neurotickými poruchami je Bartleby podľa Hana človekom, ktorý je apatický a reprezentuje nedostatok vitality, jeho odmietavý postoj je podľa filozofa inštinkt pre absenciu duchovnosti. Kopírovanie nepripúšťa žiadnu osobnú iniciatívu, a keď pisár prestane písať, stane sa extrémnou podobou ničoty. Jeho existencia je bytím k smrti, čo podčiarkuje ešte fakt o jeho predchádzajúcej práci — oddelenie mŕtvych dopisov.
Čo je základom tohto diela? Otázka odcudzenia od práce alebo nadčasová, a celými dejinami filozofie, kultúry a literatúry sa prelínajúca, otázka zmyslu ľudskej existencie? Alebo otázka apatie, rezignácie a depresie človeka, ktorý ani len nechce nájsť svetlý bod svojej existencie? Príbeh majiteľa menšej právnickej kancelárie na Wall Streete má iba približne 90 strán a hlavnou postavou je pisár, anti-hrdina Bartleby, sužovaný strachom z komunikácie.
Dielo má v sebe nadčasovosť, aktuálnosť a vysokú filozofickú hodnotu, ktorá presahuje až do teológie. Rozprávač pristupuje k Bartlebymu ako k blížnemu (odvolávky na Bibliu, Kristove posolstvo v starosti o blížneho), chce mu pomôcť, on však pomoc odmieta (vybral si cestu k pádu, k zrúteniu posledného stĺpu zrúteného chrámu, je vrakom uprostred Atlantiku), súčasne má výčitky svedomia. Podľa Byung-Chul Hana je to príbeh o vyčerpaní: Ach Bartleby, ach ľudstvo!
Po prečítaní diela sa pracovné problémy, ale aj niektoré pracovné zadania začnú zdať úplne absurdné. Napríklad napísanie správy z pracovnej cesty či dovolenkového lístku. Bartleby otvára oči, otvára otázky zmyslu práce, otvára otázky, či má skutočne zmysel ráno vstať a robiť v práci to, čo každý deň. Kopírovať a kopírovať. Až k vyčerpaniu a smrti… Čo so zbytočným človekom? Aká je jeho úloha v spoločenskom systéme? Aká je úloha človeka v spoločnosti? Aký je zmysel práce? Môže živý xerox (pisár) prežiť v úrade zmysluplný život?
Dielo svojou formou presahuje až k hraniciam postmoderny, keď smiech zo spisovateľsky remeselne zvládnutej formy absurdných dialógov a opisov skutočnosti či rituálov zamestnancov mení sa v pochmúrne existencialistické úvahy o zodpovednosti za osud blížneho, ktorý nemá kam ísť a vlastne ani nikam ísť nechce.
A teraz aktualizácia do súčasnosti. Čo urobí s Bartlebym 21. storočia spoločnosť neskorého kapitalizmu, ktorý sa zmenil na inkluzívny? V inkluzívnom kapitalizme je už samotný človek, ktorý produkuje uhlíkovú stopu prekážkou, pretože v ňom už vlastne nejde o človeka, lebo stráca svoju humanistickú podstatu, budovať svet pre ľudí. A nedajbože, že by mal na vec iný postoj. Treba ho vymazať, vyčiarknuť, vyhostiť citujúc Kamilu Magálovú zo 17. novembra: Tí, ktorí nemajú naše idey, nech odídu preč, nech tu nie sú a nech odídu do zabudnutia.
Vzniká nám svet pre svet, svet pre ochranu menšín (bez väčšiny) a ochranu prírody, ale prírody bez človeka, menšín bez ľudu? Inakosť pre inakosť? Svet pre prírodu, pre vrchnáky prilepené k fľaši, svet, kde vyprodukovať vinylovú platňu či vydať knihu znamená ekologickú záťaž (áno, toto sa reálne uvádza, ak chcete podať grant do FPU, či vaše dielo skutočne tvorí ekologickú záťaž alebo naopak, ak je vydané iba digitálne, ju netvorí). V takomto svete nemá zmysel písať knihy, tvoriť hudbu, cestovať, pretože všetko nejakým spôsobom zaťažuje prírodu, a tak sa človek stáva nepriateľom spoločnosti už z podstaty svojej existencie. To je podstata filozofie tzv. „progresivistickej“ slepej uličky súčasnej EU, ktorá nemá nič s pokrokom tak, ako sme ho poznali v dejinách utopizmu (pokrok pre rozvoj človeka, teda pokrok sociálny). Kým v Číne sa ekologické opatrenia robia pre človeka, pre predĺženie života na Zemi, tak v EU je to ochrana prírody pre prírodu, nie pre človeka. Svet, ktorý je ochudobnený o veľké naratívy-príbehy stráca svoj zmysel (to je dôvod, prečo Čína, ktorá sa veľkých naratívov nezbavila, plánuje, funguje a napreduje a má víziu).
A kde je v takomto svete súčasný Bartleby, ktorý produkuje tak mizerne málo uhlíkovej stopy (býva v kancelárii, živí sa iba zázvorovými koláčmi a speje až k vyhladoveniu), no predsa je záťažou. Ako napísal spolu-rodák, poet Štefan Cifra už nadpisom svojej zbierky: Čo s takým človekom? Nuž veru, čo s takým človekom? Bartleby v ére inkluzívneho kapitalizmu? Človek, ktorý sa neprispôsobí ideologickým očakávaniam, ktorý odmietne hrať hru ako Truman, no súčasne nemá síl vzdorovať. Ani neviem prečo, ale spomenul som si na nedávno zosnulého prekladateľa Ferka, ktorý si osvojil bezdomovecký spôsob existencie so všetkými formálnymi náležitosťami. Možno som ho miestami vnímal ako rozprávač Bartlebyho, teda že mi ho aj bolo ľúto, no súčasne mi jeho existencia, jeho fyzická prítomnosť prekážal (jednoducho a úprimne povedané, pre absenciu základných hygienických návykov). V tom zmysle som sa zamyslel pri čítaní Bartlebyho, či kancelária, v ktorej prežíval, mala miesto pre vykonávanie základných hygienických návykov, ale keďže píšeme o roku 1853, Bartleby zrejme nepoužíval sprchu, takže ťažko očakávať, že to bol „pirát, ktorý vonia,“ ako je to v známej notoricky opakovanej reklame na dezodoranty.
Už fakt, že jeden z mojich najobľúbenejších tvorcov, židovsko-francúzsky režisér Jean-Pierre Melville, známy vďaka až filozoficky hlbokým noir filmom a Le Samuraï, Le Cercle Rogue a L’Armée des ombres, si ponechal meno práve po tomto spisovateľovi ma doviedlo k tomu, že knihu určite chcem prečítať. Po rokoch som si konečne otvoril knihu, ktorú som nemusel čítať kvôli svojej práci (mnoho kníh som v poslednom čase na základe prísľubu recenzie či pre profesionálne účely), ale preto, že som sa tak sám rozhodol. Prečítanie tejto knihy bolo pre mňa podobne objavné a podnetné, ako keď som prvý raz videl filmy Truman Show (1998), Dark City (1998) či Fight Club (1999). Navyše som ju dostal ako dar od slovenského právnika a kultúrneho kritika Tomáša Klimeka, s ktorým nielenže vediem pravidelné filozofické diskusie, ale súčasne je to človek s vytříbeným vkusem, takže takmer každý kultúrny artefakt ním odporučený stojí za recepciu. K povedomiu o knihe sme sa vlastne dostali obaja aj cez nový film Nevesta (The Bride, 2026), kde sa ikonický Bartlebyho citát „ja bych prosil raději ne“ pravidelne vyskytuje. Mimochodom Klimek odkaz uvádza aj v najnovšej eseji Štrukturálna mizantropológia (5. časť).
Vydanie od Odeonu z roku 1990 je perfektne preložené Radoslava Nenadálom. Ak sa niekto pýta, prečo som nadpis napísal v češtine, odpovedám mu v tom zmysle, že tejto knihe skrátka čeština pristane asi ako dabing Pulp Fiction (1994). My, ktorí sme sa narodili v prostredí, kde je dialekt viac-menej česko-slovenský, sme takpovediac s češtinou zžití a nikdy sme s ňou nemali problém. Jazyk bratského slovanského národa má schopnosť niektoré javy reality opísať vtipnejšie alebo výstižnejšie, než naša materinská reč. Opäť tým naštvem fanatikov, ale je mi to vlastne úplne jedno, pretože predsudky a nenávisti k iným národom a ich kultúram či jazykom (zloby, závisti a zášte), a ešte pod zámienkou údajne ochrany toho svojho, mi už pár mesiacov lezú poriadne na nervy. Skutočný vlastenec 21. storočia nie je zápecníkom, vie oceniť nielen tú svoju, ale iné kultúry a inšpirovať sa nimi, napr. aj niečo z tej americkej, čo je prípad Melvilla.
Kniha predbehla svoju dobu. Vyšla v roku 1853, rok po smrti Jána Kollára, ktorý predtým „zrádzal revolúciu“ vo Viedni ako vládny dôverník a radca rakúskej vlády a profesor slovanskej archeológie; keď štúrovci riešili sklamania zo zrady Viedne meruôsmich rokov; keď vypukla Krymská voja medzi Ruskom a Osmanskou ríšou, keď Spojené štáty kúpili od Mexika územie v Arizone za 10 miliónov dolárov a Franklin Pierce sa stal 14. americkým prezidentom; narodil sa kubánsky revolucionár José Martí a Vincent Van Gogh, Jozef Škultéty či Vilhelm F. Ostwald, chemik, ktorý prvý definoval kulturológiu; premiéroval Verdi s Traviatou a Karol Jaromír Erben vydal strašidelnú zbierku Kytice. V tomto čase spisovateľ Herman Melville už riešil problémy, ktoré sa objavia približne o 70 rokov neskôr v medzivojnových avantgardách, v dielach Kafku, v Sartrovom Hnuse, teda v existencializme, ale aj absurdnej dráme a postmoderne… a vlastne aj v súčasnosti.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je filozof a kulturológ

