Kreatívci a prekariát ako nová cieľová skupina ľavice?

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Peter Hron dostal zase chuť niečo napísať a vyjadriť sa k ideologickým otázkam súčasnosti. Nuž, čo mám robiť, keď už raz sa zase zrodila myšlienka, ktorú je nutno vyjadriť, tak to proste treba.

Kto pôsobí na ľavicovej scéne dlhodobo pochopí, že politologické teórie od anarchistov, keynesiánov, marxistov, radikálnych demokratov až po leninistov či trockistov a maoistov sú veľmi pekné na papieri, v politologických učebniciach, ale ich realizácia v praxi a všeobecne praktická politika ľudí, ktorí sa k týmto ideológiám hlásia, je úplne inde. Poďme na to najskôr od marxizmu. Marxova teória triedneho boja je síce pekná na papieri, no v praxi absolútne zlyháva a predpokladaný stret záujmov buržoázie a proletariátu už v dejinách urobil toľko škody a toľko problémov, že je na čase prehodnotiť aj iné cesty k socializmu či dokonca komunizmu.

Tých argumentov proti triednemu boju v radikálnej podobe je viacero. Jednak je pre 21. storočia problém samotný termín trieda. Kto je jednoznačne trieda vykorisťovaných (proletariáť)? Iste robotníci v treťom svete, či Slováci, ktorí makajú pre nadnárodné korporácie sú v podstate proletariát, tak isto ako napríklad zle zaplatení zdravotníci či učitelia. Ale problém je, že ak by sme zobrali Marxovu teórie a aj jej leninskú interpretáciu doslova, títo proletári by sa mali postaviť proti onej vládnucej triede. Tá sa tiež dá ľahko zadefinovať, máme tu bankárov, veľkopodnikateľov, vlastníkov veľkých korporácií, lichvárov atď. Ale pozor, existuje tu aj tzv. prekariát. Ľudia, ktorí žijú v pernamentnej neistote od výplaty k výplate, majú neprehľadný vzťah smerom k zdroju zisku zo svojej práce, a niektorí, si dokonca tento svoj údel obhajujú v očakávaní, že jedného dňa budú patriť k tým hore. Grafici, programátori, vlastníci kaviarní a ich zamestnanci, drobní podnikatelia… kde sa majú títo ľudia zaradiť? A to som ešte nespomenul rôzne kreatívne povolania od youtuberov až po hudobníkov. Ku ktorej triede patria? K vykorisťovateľom alebo vykorisťovaným? A tu je ten zásadný problém.

Prekarizace je termín označující nahrazování plného pracovního poměru jiným druhem vazby mezi zaměstnancem a zaměstnavatelem. Nejčastěji částečným úvazkem, jednorázovým nákupem služby, dohodou o provedení práce či obchodním vztahem. To vede jedince ke ztrátě sociálních a finančních jistot plného pracovního poměru.

Marxizmus a leninizmus tento problém nedokáže vyriešiť. Postavil by ľudí proti sebe do triedneho boja, ale kto by na ktorej strane bojoval je už skutočne v tomto postmodernom chaose nových povolaní nemožné určiť. Komunistická strana sa s týmto problémom absolútne nevysporiadala, a to nielen tá Slovenská. V zahraničí sú ľavicové strany ponorené v nezmyselných slniečkárskych a postmoderných témach. Iste, potom príde návrh progresívneho zdaňovania a rôzne opatrenia reformného charakteru. Radikáli povedia, ale to nie je revolučné, tam nie je triedny boj atď. Avšak kto má ten triedny boj uskutočniť? Ľudia, ktorým masírujú denno-denne televízorom hlavy, pozerajú Markízu či v prípade mladých primitívne stand-upy? A ako bojovať? Okupovať Pentu či Eset či J&T? Prosím vás pekne, to je tak naivné, a tak nerealistické, že kto má trošku zdravého rozumu, musí vedieť, že takýto boj je vopred prehraný. Preto sa pýtam, čo sa vlastne v roku 2020 na Slovensku dá dosiahnuť. Jediná vzbura proletaríatu a prekariátu, Žlté vesty, bola rozohnaná gumovými projektilmi a jediní, ktorí dokáže revolúcie efektívne uskutočňovať sú farební revolucionári, ktorí dostávajú krajiny na kolená v prospech záujmu nadnárodného kapitálu (Ukrajina a teraz po novom aj Bielorusku). Samozrejme, Žltým vestám fandím a je to asi jediná a posledná revolučná nádej.

Nuž povedzme si úprimne, ak chce ľavica prežiť, musí si získať nových ľudí. Poučkami marxizmu-leninizmu to nedokáže. Prázdne miesto na mape je onen prekariát. Ľudia, ktorí neprináležia priamo ani triede vykorisťovaných, ani vykorisťovateľov. Iste, pre nich je príťažlivejšia ideológie menej štátu, preto volila liberálov. Avšak nová kríza ukáže nové možnosti, a zistia, že liberalizmus nedokáže ich problémy vyriešiť. Napokon sa to ukázalo už tento rok, keď sa podnikatelia začali spoliehať na pomoc od štátu, ktorý hejtovali. Avšak, aby sa vôbec zamysleli nad tým, že by pre nich ľavica mala niečo ponúknuť, musí im tá ľavica sama ponúknuť pomocnú ruku.

Nepodmienený alebo podmienený základný príjem sa stane čoskoro nutnosťou pre záchranu samotného systému. Ľavica má unikátnu šancu sa tejto témy chytiť a získať si tým priazeň prekariátu a nazvime to, drobnej buržoázie. Iste, najskôr musia padnúť na hubu a pochopiť, že americký sen sa v čase novej krízy nekoná. Jasné poviete si, prečo by sa mal pán podnikateľ uskromňovať, keď jeho ideológia vychádzajúca z protestantskej etiky hovorí, budem sa snažiť, bude mi dobre. Až kríza a radikálne prehodnotenie hodnôt súvisiace s novou post-koronovou spoločnosťou ukáže iný rozmer dôsledkov liberálnej ideológie. Napokon už sa to deje. Štát musí vytvoriť opatrenia, podnikatelia môže od neho získať podporu, no zároveň prijať zodpovednosť a štát kompetencie do riadenia súkromných podnikov v prospech všeobecného blaha ako napríklad zabezpečenie služieb, slušných platov pre zamestnancov či neaplikovanie nezmyselného konkurenčného boja (ako napr. absurdné zvyšovanie cien; dve kvetinárstvá, tri pizzerie, štyri kaderníctva a pod. postavené vedľa seba a pod.). A kde nájsť peniaze? Zdaniť veľké megakorporácie! Nuž a tu je kameň úrazu. Na to potrebujeme vládu aby to dosiahla. A dosiahne to iba vláda, ktorá bude mať silu a podporu.

A potom je to ešte otázka, čo s proletariátom? Ako bojovať za svoje práva vo fabrike, ktorú vlastní miliardár Nemec či Talian? Moja odpoveď je jasná: urobiť všetko preto aby bola v národných rukách. Pretože akýkoľvek boj za sociálne práva v takejto fabrike je tak či tak boj na ihrisku, ktoré vlastní niekto iný a hrá podľa neférových pravidiel. Znárodnenie strategických podnikov je historická nutnosť. A samozrejme aj vytváranie nových štátnych a družstevných podnikov.

Vyjadrujem sa k téme ako národný komunista, ktorý spolupracuje aktívne so pronárodnou vetvou sociálnych demokratov pretože si uvedomuje, že inej cesty a inej možnosti v tejto turbulentnej dobe, kedy prichádzame aj o svoje základné občianske a sociálne práva niet. V článku pokračujem nabudúce.

Peter Hron

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

5 thoughts on “Kreatívci a prekariát ako nová cieľová skupina ľavice?

  • 26. septembra 2020 at 11:22
    Permalink

    Príspevok „národného komunistu“ svojim hľadaním nového subjektu revolučnej zmeny spoločnosti, ktorým by mal byť „prekariát a drobná buržoázia“ mi nevdojak pripomenul snahy frankfurtskej školy a predovšetkým snahu H. Marcuseho, ktorý už v 60. rokoch prišiel s ideou konca triedneho boja a hľadania nového revolučného subjektu, pretože podľa neho robotnícka trieda ním už prestala byť. Marcuse, najmä vo svojich prácach Eros a civilizácia ako aj v práci Jednorozmerný človek hľadá nový revolučný subjekt v rozmanitých marginalizovaných spoločenských skupinách. Svojimi „novými“ pohľadmi podnietil aj vznik tzv. New Left a je považovaný za otca novej ľavice a v ďalšom vývoji je nesporne aj jedným z otcov tzv. kultúrneho marxizmu. Neviem presne k čomu to dotiahne pokus urobiť z prekariátu a malej buržoázie nový revolučný subjekt, ale je nesporné, že ak ľavica začne bojovať o univerzálny nepodmienený príjem, tak celkom určite pomôže „zachrániť“ existenciu buržoázneho systému o nejaké tie roky navyše, bohatí budú ešte bohatší a proletariát prinesie len ďalšie zbedačovanie.
    Inak z hľadiska historického „prekariát“ nie je nič nové, pretože počas celej existencie kapitalizmu tu vždy existovali skupiny proletariátu, ktoré nepracovali na „plný“ pracovný pomer a aj tí, čo pracovali a pracujú na plný pracovný pomer nemajú žiadnu ani sociálnu a ani finančnú istotu, ako sa to ukazuje v čase ekonomických kríz.
    Nové na prekariáte je dnes len to, tak ako na to poukazuje autor nepodmieneného základného príjmu P. Van Parijs, že sa jav dočasného zamestnania stále vo väčšej miere dotýka niektorých vzdelaných vrstiev obyvateľstva a tak vysokoškolský diplom už dnes nie je zárukou dobrého pracovného pomeru nie len u nás, ale ani v zahraničí a toto je v zložení prekariátu skutočne nový jav.

     
    Reply
  • 26. septembra 2020 at 22:36
    Permalink

    Takže aj vy ste prišli na to, že ktorýmkoľvek smerom sa vo svojich predstavách pohnete k „zajtrajšiemu lepšiemu svetu“ , tak vždy narazíte na neprekonateľnú stenu globalizácie, ktorá si nás pekne obkolesila ?

    Alebo som zase niečo nepochopil ?
    :(

     
    Reply
  • 27. septembra 2020 at 8:40
    Permalink

    Nerozumiem „národnému“ komunistovi…Akí iní komunisti sú?
    Snáď len jeho nechuť k triednemu to dokáže vysvetliť. Inak použitá metóda „skúmania“ je infantilná: ak sa dieťa v noci zobudí, domnieva sa, že slnko niekto ukradol a už nikdy nezasvieti…
    Dialektika nie čvachtanie sa v momentálnej situácii, ale vnímanie tendencií, ich korelácie a skúmanie alternatív. Autorovi (kritikovi triedneho prístupu) odporúčam poslednú správu OXFAMu: na svete je 26 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, čo polovica populácie, majetok svetových miliardárov každých 24 hodín narastie o 2,5 miliardy dolárov. Scholastik asi nepostrehne rozdielne triedne záujmy oboch skupín. Iste liberáli majú iné riešenie: odporúčajú polovici ľudstva zbohatnúť na úroveň oných 26-tich „kúskov“. Ak sa autorovi toto riešenie zdá rozumnejšie, chápem jeho skepsu k marxisticko-leninským konceptom. Nechcem pán Hrona znechucovať, má ctihodný motív hľadania lepšej, spravodlivej spoločnosti. No nechať sa kúpať v bahne doby, dúfať v silu prekariátu a altruistickej orientácii kreatívcov reklamných agentúr je ako plakať na nesprávnom hrobe ( viac sa mi páči české: „tlačit, mimo mísy“)

     
    Reply
  • 27. septembra 2020 at 11:08
    Permalink

    Ľavica si má získať priazeň drobnej buržoázie???
    Hm, aj malý žralok je žralok!

    Dva citáty, ktoré hovoria veľa:

    „Bohatstvo je ako morská voda. Čím viacej sa pije, tým je väčší smäd.“
    Arthur Schopenhauer

    „Keď piješ vodu, spomeň si na jej prameň.“ – Čínske príslovie

     
    Reply
  • 28. septembra 2020 at 21:51
    Permalink

    „Nepodmienený alebo podmienený základný príjem sa stane čoskoro nutnosťou pre záchranu samotného systému.“ – Myslím, že toto napíše a verí ten, kto vôbec nerozumie, ako systém funguje. A zázračne sa na tom zhodnú ultraliberáli aj noví akože „ľavičiari“.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom