To neznamená, že feminizmus ako taký, najmä ten pôvodný, je mylný. Ide však o dosť dôležitý a kľúčový omyl. Stretáva sa s ním takmer každý, kto vedie diskusiu s modernými samozvanými feministkami, hoci aj dobromyseľnú. Ide o nepochopenie toho, kto je vlastne nepriateľ, ako sa spoločnosť delí, a vlastne aj o nepochopenie dejín a ich vývoja. Väčšina moderných feministiek opisuje doterajšiu históriu ľudstva približne tak, že po tisíce rokov zlí „muži“ utláčali „ženy“ a vládli im. Koniec koncov, predsa každý vie, že ženy dostali volebné právo až niekedy v 20. storočí, nie?
Nuž, nie tak celkom.
Po väčšinu histórie ľudstva ženy skutočne volebné právo nemali – ale muži takisto. Na takom Slovensku v 15., 16. či 17. storočí predsa žiadne voľby vôbec neexistovali… Po väčšinu histórie ľudstva bola drvivá väčšina „mužov“ otrokmi, nevoľníkmi a poddanskými roľníkmi. Drvivá väčšina žien, samozrejme, takisto. Pointa je však v tom, že základné deliace kritérium nebolo medzi mužmi a ženami, ale medzi poddanými roľníkmi a remeselníkmi na jednej strane a vládnucou šľachtou na strane druhej. Členkami šľachty pritom boli aj ženy. Koniec koncov, existovali šľachtičné, kráľovné, cisárovné, Márie Terézie a podobne. Niektoré dnešné liberálne feministky sa rady dovolávajú takýchto postáv a označujú ich za „girlboss“. Väčšina biednych a utláčaných žien – roľníčok – však nemala zo skutočnosti, že ich kráľovnou bola žena, a nie muž, absolútne nič…
Na prelome 18. a 19. storočia priniesli americká a francúzska revolúcia a u nás neskôr aj uhorské revolučné hnutia prvé výdobytky modernej demokracie. Vznikali prvé skutočné parlamenty a spisovali sa prvé listiny ľudských práv. Práve v tomto období sa priepasť medzi mužmi a ženami v spoločnosti zväčšovala, keďže tieto práva boli takmer vždy udeľované iba mužom. Treba však dodať aj to, že volebné právo sa dlho upieralo aj chudobným mužom a napríklad v Amerike aj černochom. U nás na Slovensku bolo chudobným mužom aj ženám udelené volebné právo v tom istom roku – v roku 1919.
Nevyvolalo to u nás ani inde nijaké rozsiahle kontroverzie, aspoň v porovnaní napríklad s gigantickým odporom, ktorý v USA vždy vyvolávali snahy o zabezpečenie volebných práv černochov. V nasledujúcich desaťročiach bola zrušená aj väčšina ostatných diskriminačných opatrení z 19. storočia. Mimochodom, priekopníčkami v tomto smere boli najmä socialistické strany. V Československu stojí za zmienku napríklad dvojica známych socialistických poslankýň, Fráňa Zemínová a Milada Horáková. Väčšina žien na začiatku 20. storočia volila, mimochodom, skôr umiernené kresťanské a konzervatívne strany, ktoré podobné kroky až tak neodmietali. Proti volebnému právu žien sa otvorene stavali zväčša najmä fašisti, predovšetkým Mussolini a Franco. Faktom je, že v súčasnosti sa spoločnosť, podobne ako v stredoveku, už opäť nedelí podľa pohlavia, pokiaľ ide o základnú spoločenskú hierarchiu. Medzi členmi vládnucej triedy veľkokapitalistov, oligarchov a politikov nájdeme aj menšinu žien, napríklad Hillary Clintonovú. Bežným ženám to však nijako nepomáha. Drvivá väčšina žien – predavačiek, zdravotných sestier či matiek samoživiteliek – patrí k prostému ľudu, k utláčaným a chudobným. Rovnako je to však aj s väčšinou mužov.
Nepriateľmi bežných pracujúcich žien z radov proletariátu nie sú abstraktne chápaní „muži“, ako takí, hoci sa, žiaľ, niektoré feministky vyjadrujú. Nepriateľom sú vládnuce vrstvy, veľkokapitalisti a oligarchia. Rovnako ani nepriateľmi proletárskych mužov nie sú ženy, ako ich to učí Andrew Tate, ale elity. Konflikt medzi pohlaviami médiá v posledných rokoch účelovo priživujú – a tento konflikt je podľa mňa úplne mylný. Obe strany – extrémne feministky neznášajúce mužov aj antifeministi inšpirovaní Andrewom Tateom – sa mýlia. A z toho, že medzi sebou bojujú, profituje jedine elita. To, čo potrebujeme, je ukončiť tento konflikt a nahradiť ho konfliktom medzi ľudom a elitami. Presne toho sa „oni“ tam hore boja.
Kristián Haulík