Dominik Imrich je slovenský športovec (reprezentant v karate), ekonóm (Ing.), poslanec Mestského zastupiteľstva v Liptovskom Hrádku a člen strany SMER – sociálna demokracia a aktivista Mladých sociálnych demokratov. Narodil sa 17. októbra 1998 [1, 2, 3]. Kandiduje v Liptovskom hrádku. Pravidelne navštevuje podujatia Inštitútu ASA a Klubu NOVÉHO SLOVA, ktoré zdieľame na DAV DVA. Rozhovor pripravil L. P.
1. Prečo ste sa rozhodli kandidovať? Čo pre vás znamenajú ľavicové hodnoty a ako ich plánujete realizovať v politickej praxi?
Politiku som nikdy nevnímal ako náhodnú zastávku ani ako módny doplnok, ale ako vedomé poslanie, ku ktorému som smeroval už od svojich 12 rokov. Pred 8 rokmi som vďaka dôvere občanov Liptovského Hrádku dostal šancu stať sa najmladším poslancom na celom Liptove. Mal som vtedy len 20 rokov, no túto výzvu som prijal s maximálnou zodpovednosťou a pokorou. Dnes sa uchádzam o dôveru občanov opäť v Liptovskom Hrádku aj vo voľbách do zastupiteľstva Žilinského samosprávneho kraja. Prečo do toho idem? Pretože v zastupiteľstvách aj vo verejnom priestore akútne potrebujeme normálnych ľudí, ktorí sú ochotní počúvať a schopní riešiť reálne problémy občanov. Ako mladý človek prinášam energiu, ale pri rozhodovaní sa vždy spolieham na svoje vzdelanie, výchovu a zdravý sedliacky rozum. Do strany SMER – slovenská sociálna demokracia a do Mladých sociálnych demokratov som vstúpil symbolicky 1. mája 2025 na Sviatok práce. Ľavicové hodnoty pre mňa neznamenajú kaviarenské filozofovanie, ale úctu k poctivej práci, silný a odborne riadený štát a hmatateľné výsledky, ktoré zlepšujú život všetkých generácií. V politike som človek praxe a výsledkov. Riadim sa heslom, že účel svätí prostriedky, pokiaľ tým účelom je prospech občanov a Slovenska. Nezaujíma ma, či je mačka čierna alebo biela, dôležité je, že chytá myši. Za našou prácou v Liptovskom Hrádku na čele s primátorom Branislavom Trégerom nestoja prázdne sľuby, ale výsledky ako postavená hokejová hala, nová plaváreň či amfiteáter. Presne takto, cez rozostavané nemocnice, cesty a konkrétnu infraštruktúru pre ľudí, vnímam skutočnú ľavicovú politiku v praxi.
2. Ktoré ľavicové osobnosti svetové a národné vás inšpirujú?
Nikdy som nehľadal vzory v zidealizovaných postavách z učebníc. Inšpirujú ma ľudia činu, železnej disciplíny a vnútornej odolnosti. Preto nepotrebujem chodiť po vzory do zahraničia ani do dávnej histórie. Pre mňa je jednoznačným vzorom Robert Fico. Nehovorím to preto, že je predsedom vlády alebo lídrom strany, ktorej som členom, pretože lacné pochlebovanie mi je cudzie. Vnímam ho predovšetkým ako človeka, ktorý môže byť vzorom pre väčšinu ľudí, ktorí chcú v živote niečo reálne dosiahnuť. To, čo ho dostalo tam, kde je, a čo mu umožnilo politicky prežiť aj momenty, keď ho už všetci odpisovali, nie je náhoda. Je za tým obrovská každodenná drina, disciplína a nekompromisné nastavenie mysle. V športe aj v politike platí, že na vrchole vás udrží iba schopnosť znášať rany, neustále na sebe pracovať a ísť vpred aj pod tým najväčším tlakom. Keď som mal možnosť spoznať ho osobne na mládežníckych akciách a diskusiách, videl som presný opak mediálnych karikatúr. V reálnom živote je veľmi ľudský, no zároveň je mimoriadne pevný v zásadách a nikdy si nenechá skákať po hlave. Práve toto spojenie majstrovského politického remesla, ľudskosti a prirodzenej autority je pre mňa obrovskou inšpiráciou.
3. Ako vnímate DAV DVA ako ľavicové, vlastenecké a internacionálne médium?
Poviem to úplne otvorene. Nemyslím si, že som typický adresát pre čitateľa DAV DVA. Nie som filozof a nie som ani akademický typ. Keď pred sebou vidím problém, nepíšem o ňom teoretické úvahy, ale okamžite hľadám najefektívnejší spôsob, ako ho v praxi vyriešiť. Napriek tomu si vážim každý priestor, ktorý dokáže ísť pod povrch a vytvárať protiváhu mediálnemu hlavnému prúdu. Dnešný priestor je totiž zaplavený 15 sekundovými účelovo zostrihanými videami, zaujatosťou a dvojakým metrom, kde sa namiesto faktov predávajú prázdne emócie a nálepky. Mimoriadne blízky mi je však vlastenecký rozmer. Ako reprezentant v karate som precestoval takmer celý svet a na vlastné oči som videl, ako sa žije v iných krajinách. Keď dnes počujem niektorých mladých ľudí len nadávať na Slovensko a hovoriť o odchode do cudziny, považujem to za slabošské. Žijeme v nádhernej, bezpečnej a upravenej krajine, o ktorú sa oplatí starať. Zároveň však vidím, že mladá generácia stráca historickú pamäť. Keď som sa nedávno poklonil pamiatke hrdinov Slovenského národného povstania vo viacerých mestách či padlým vojakom na Dukle, všade v regiónoch som stretával takmer výhradne starších ľudí. Ak si nebudeme vážiť vlastné korene, obete našich predkov a osobnosti našich regiónov, ako národ sa nepohneme vpred.
4. Akú máte dlhodobú víziu? Čo by ste odkázali pre čitateľov DAV DVA?
Môj otec, ktorý ma od detstva formoval ako tréner karate, mi vždy opakoval jednu zásadnú myšlienku: „Neexistuje dobré alebo zlé karate. Existuje len dobrý alebo zlý prístup.“ Presne toto pravidlo som si preniesol aj do verejného života. V Mladých sociálnych demokratoch otvorene hovoríme, že kto v politike tvrdí, že nemá ambície, tak klame alebo klame sám seba. Ja ambície mám. Chcem na sebe tvrdo pracovať, zdokonaľovať sa v politickom remesle, v komunikácii aj v manažovaní ľudí, aby som raz v rámci generačnej obmeny Smeru dokázal osloviť mladú generáciu. Chcem presadzovať zodpovedné riešenia v oblastiach, ktorým rozumiem z praxe aj zo štúdia: vo verejnej správe, v regionálnom rozvoji, v cestovnom ruchu a v športe, ktorý má obrovský potenciál spájať národ a učiť mládež disciplíne.
Pri všetkých plánoch však chcem ostať nohami pevne na zemi. Hoci pracovný týždeň trávim často v Bratislave, na víkendy sa vždy vraciam domov do Liptovského Hrádku, aby som nestratil kontakt so skutočným životom. A čo by som odkázal čitateľom DAV DVA? Myšlienka bez činu je mŕtva. Nenechajte sa znechutiť dobou a neuzatvárajte sa len do teoretických debát. Menej filozofovania a viac praktickej akcie. Namiesto hľadania dôvodov, prečo niečo nejde, hľadajme spôsoby, ako veci v našich mestách, obciach a v celom štáte reálne odrobiť.
5. Zažili ste si aj útoky, ako vnímate súčasnú polarizáciu spoločnosti?
Útoky som zažil okamžite po tom, ako som verejne oznámil svoj vstup do strany SMER – slovenská sociálna demokracia. Z 30. apríla na 1. mája 2025 som sa ako človek vôbec nezmenil. Zo dňa na deň sa pre časť ľudí napriek tomu zmenil pohľad na mňa len kvôli politickej nálepke. Prišli nenávistné komentáre, mediálne útoky aj nechutné anonymné správy, v ktorých sa vyhrážali dokonca mojej rodine. Viac ako 20 rokov vo vrcholovom športe ma však na krízové situácie dokonale vycvičilo. Keď stojíte sami na zápasisku pred niekoľkotisícovou halou alebo keď pred vážením do kategórie do 60 kilogramov absolvujete 10 kôl v saune bez kvapky vody a na nohách vás drží už len čistá psychika, získate obrovskú vnútornú odolnosť. Oproti takejto záťaži ma anonymné urážky na internete absolútne nedokážu rozhodiť.
Súčasnú polarizáciu však vnímam ako obrovskú hrozbu, ktorá rozdeľuje spoločnosť na 2 nezmieriteľné tábory a vnáša hádky priamo do rodín pri nedeľnom obede. Jedinou cestou, ako tieto vášne upokojiť, je osobný kontakt, slušné vystupovanie a rešpekt k inému názoru. Nedávno som počas Dňa otvorených dverí v Národnej rade SR diskutoval 2 a pol hodiny v kuse s mladými ľuďmi, z ktorých mnohí mali na našu stranu kritický názor. Neutekal som pred nimi, počúval som ich a pokojne som im vysvetľoval svoj pohľad. Na konci debaty títo mladí ľudia sami priznali, že napriek tomu, že Smer nikdy nevolili a možno ani nikdy voliť nebudú, tak rozumejú môjmu uhlu pohľadu. Ak má totiž aj politický oponent racionálnu myšlienku, ktorá dokáže vyriešiť problém ľudí, rád si z nej vezmem to dobré. Polarizáciu neprekonáme moralizovaním zo zákopov, ale návratom k vecnej debate a k poctivej práci pre Slovensko.