O premiére filmu GENERÁL GOLIAN sme informovali na DAV DVA v kontexte ocenenia Staroklížšky kumšt, nakoľko bol film nahrávaný práve v Starom Klíži. Pozri Verejná spoveď Ladislava Ťažkého v novej knihe Jozefa Leikerta. V tom čase boli zážitky z filmu ešte príliš čerstvé na davistickú reflexiu. Už vtedy však cestou z podujatia zazneli v aute komentáre k tomu, že boli komunisti viac-menej vymazaní z SNP, rovnako ako aj demokrati a Rusi boli vykreslení horšie, než Nemci. Zaznelo tiež, že je film poplatný dobe, ale súčasne má autor čekpoint v tom, že hneď v úvode upozorňuje, že je iba inšpirovaný skutočnými udalosťami.
Diskusiu spustil polemickou recenziou na film Eduard Chmelár: „TOTO NEBOLA POCTA, ALE ZHANOBENIE PAMIATKY GENERÁLA GOLIANA“
Od slovenskej kinematografie už dávno nič prevratné nečakám. Odkedy sa zameriava na spoločenské anomálie, a nie podstatné javy, víťazí v nej schematizmus kombinovaný s propagandou. Slávny herec Štefan Kvietik mi na otázku, prečo zavesil filmárčinu na klinec tak skoro (v 63 rokoch), odpovedal ikonickou vetou „Nie sú písmenká“ (rozumej chýbajú kvalitné scenáre). Ale dnes už nie sú nielenže písmenká, ale ani príčetné nápady, na čo sa oplatí minúť desiatky miliónov. Pri historických filmoch vždy hrozí, že tvorcovia príliš pustia uzdu fantázii. Veľmi dobre rozumiem tomu, čo je to umelecká invencia a aký je rozdiel medzi drámou a dokumentom. Ale toto, čo sme videli, je niekde na pomedzí fantasy, frašky, paródie a milostnej romance. Autori ako výhovorku použili formulku, že to nie je historický film, ale len „film inšpirovaný skutočnými udalosťami“. Ale sú témy, ku ktorým tak pristupovať nemožno.
Ak hovoríme o najvýznamnejšej štátotvornej udalosti moderných dejín, mali by sme po nej šliapať s väčším pocitom zodpovednosti. Dnes už všetci opakujú to, čo som tu pripomínal najmenej posledných dvadsať rokov, že vodcovia Slovenského národného povstania si zaslúžia sochy. Ale my už chceme stavať sochy niekomu, o kom väčšina verejnosti vie pramálo. Doteraz nevznikla o generálovi Golianovi jediná ucelená monografia. Sám hlavný predstaviteľ filmu Ondrej Hraška verejne priznal, že kým nezačal nakrúcať, o Jánovi Golianovi nič nevedel. Keď pred 7 rokmi zomrel v Prahe syn povstaleckého generála Ivan Golian, nikto o ňom ani nehlesol. Skrátka, nemôžeme robiť takéto „voľné inšpirácie“, kým si tento národ, ktorý nepozná vlastné dejiny tak ako málokto, nesplní základnú domácu úlohu. Vlastne neviem, prečo je doteraz neprekonaný seriál Povstalecká história podrobovaný takej kritike, keď jeho komunistickí autori isté veci iba zamlčali alebo nedopovedali, kým tvorcovia filmu Generál Golian históriu Povstania hrubo sfalšovali. Toto nie je pocta, ale zhanobenie pamiatky povstaleckého generála. Z Goliana urobili slabocha, z Viesta hysterického podivína a paradoxne najvýraznejším hrdinom, ktorý budil rešpekt, bol nacistický admirál Canaris. Keď toto uvidí nejaký zahraničný divák, bude si myslieť, že Slovenské národné povstanie nebolo najvýznamnejším protifašistickým vystúpením v Európe, keď sa desaťtisíce statočných bojovníkov dokázali brániť dlhšie ako Francúzi či Poliaci, ale rozpačitou vzburou hŕstky dezorientovaných večne ožratých vojačikov, z ktorých väčšina sa aj tak pokakala od strachu pri prvej salve.
Nebudem vyratúvať množstvo nezmyslov, ktoré sa vyskytujú vo filme. Tiso sa s Golianom nikdy nestretol. Husák pred Povstaním tiež nie a už vôbec neboli rodinní priatelia. Lettrich, Ursíny a ďalší demokratickí lídri Povstania z filmu úplne zmizli, to si nedovolili ani komunisti. Povstanie neorganizovala exilová česko-slovenská vláda, ale Slovenská národná rada. Tiso nikdy nezapochyboval o svojich skutkoch, naopak, pred Národným súdom vypovedal, že nič neľutuje. A tak ďalej. Hromada somarín, ako napríklad, že Golian a Canaris obývali v koncentráku priestrannú celu, v ktorej mali postele s matracmi, čisté biele košele, dobré jedlo, kvalitné víno a knihy. A jedinú scénu, s ktorej dramatickosťou sa mohli pohrať (zajatie generálov v Pohronskom Bukovci, pri ktorom sa Viest správal tak dôstojne, že mu nacisti zasalutovali), zobrazili ako westernovú frašku.
Najviac mi však vybila poistky hláška Golianovej ženy, ktorá sa rozhodla vrátiť z exilu v Rusku na povstalecké územie (ďalšia hlúposť, vrátila sa až po vojne) so slovami: „Necítim sa tu bezpečne. Moskva je plná Rusov.“ Viete, ja som zvyknutý na to, že v poslednej dobe sa zobrazujú Rusi vo filmoch tak skreslene, akoby nacisti boli ľudskejší a akoby sa ľudia príchodu osloboditeľov báli (viď populárna telenovela „Dunaj, k vašim službám“). Prekusol som aj zobrazenie Červeného námestia vo filme ako Mordoru. Ale ak sa niekto necíti bezpečne v Rusku, lebo objavil, že v Moskve žijú Rusi, odporúčam tvorcom, aby nastrihali takéto hlášky na samostatné vtipy, film bude úspešnejší.
Podčiarknuté sčítané, ďalšia premrhaná príležitosť. A pretože je toho už veľa, rozhodli sme sa s moderátorkou Dianou Štrusovou, že jednou z tém rozhovoru najbližšej „Témy dňa s Eduardom Chmelárom“ bude otázka, prečo nevieme (alebo sme zabudli) nakrúcať historické filmy. Apropo, snímke chýbala len záverečná poznámka, že tento film sponzoruje Marlboro. Lebo tak enormné množstvo cigariet sa nevyfajčilo ani vo filmoch s Jamesom Deanom, takže miestami som uvažoval nad tým, či hlavným zmyslom filmu nie je reklama na tabak…
***
Reaguje Gabriela Rothmayerová: „Všetko sa začína (a aj končí) kultúrou. Nie pravda a láska, ale lož a nenávisť zvíťazili nad pravdou a láskou. Je to smršť, vďaka, Edo, čo jej čelíš.“ Oponuje Juraj Hradský: „Nuž, nie je to celkom tak, Gabika. Ak by naozaj mal záujem o informácie k filmu, o jeho koncepcii úmysle, stretol by sa s J. Štepkom, ktorý by mu ochotne jeho výčitky k scenáru, predstavitelom a aj jednotlivým scénam vysvetlil. Potom by nemohol napísať takéto „sekernícke zoťatie“ celého filmu a jeho zámeru. Ja som to urobil, tiež iní, máme teda podstatne odlišný názor ako recenzent.“ Odpovedá Gabriela: „…umelec dáva svoje dielo publiku a recenzent nemá prečo za ním chodiť, aby mu vysvetlil, co tím chtěl básník říci. A ak musí svoje dielo vysvetľovať, chyba nie je na strane recenzenta. Priateľsky sa s tvorcom môžeš stretnúť a priateľsky s ním podebatovať. Ale kultúra nie je spolok spriaznených, ktorí sa potľapkajú po pleci, že veď nič, brácho, dobre si to myslel, ale nevyšlo.“ Oponuje tiež Chmelár: „Nebuďte smiešny. Habilitovaný historik sa má stretnúť s umelcom, aby mu ten umelec vysvetlil, prečo je vo filme toľko nezmyslov a prečo falšuje základné historické fakty? Najprv o tom musíte niečo vedieť a až potom mudrovať, lebo máte právo na vlastný názor, nie na vlastné fakty.“ Kriticky reagoval spisovateľ Poturnaj: „O Golianovi sa dlho mlčalo,komunisti ho chceli načisto vygumovať.Juraj Štepka mu dal úctu akú si zaslúži a Chmelár si môže trepať čo chce.Howg.“ Ivica Petrašková: „To nieje len tento film,je to v Dunaj k vašim službám, Sľub a vrchol film o Karolovi Duchoňovi,všade si kopnú a je tam veĺa nepravdy smutné ako sami prekrúcame a ničíme históriu miesto toho,aby sme boli na ňu hrdí.“ Jana Popelka: „Pri pozerani filmu som sa az hanbila za tvorcov, ze vykreslila gen.Goliana ako pomaly slabomyselneho slabocha, co sa natvrdlo usmieva pri debate s tym silnym nebezpecnym nemeckym admiralom. Za mna uz zly vyber herca, posobi chatrne a slabossky, rovnako ako jeho hlas a repliky. S jeho prejavom este tak spievat synovi uspavanky, ale nie velit do boja. Zobrazenie bojov a potycok s navistami vyznelo uplne komicky. Cely film mi pride ako fraska a dalsi v serii modernych filmov hanobiacich dolezite osobnosti nasej historie.“
Reagovala Gabriela Rothmayerová re-postnutím komentára: Z diskusie pod recenziou, veľmi výstižné: Ivan Lužák: Obsah filmu zo scenáristickej stránky tiež nestál za nič – film má v titule slovíčko generál a toho generálovania veru nevidno. Samotný Golian nepôsobil ani ako hlavná postava, párkrát ukázal prstom niekde na mapu a niečo povedal, no cely film bol príšerne statický, bez hĺbky, rozvoja pointy. Nefungovalo to však ani ako žánrovka. Potvrdilo sa mi to, čo hovorím už dlho. Slováci nevedia točiť historické filmy. Jednak z dôvodu toho, že nepoznajú vlastnú históriu, ale rovnako, že na to nemajú peniaze. A bez adekvátneho rozpočtu vyzerá pôvodne zamýšľaný veľkofilm ako študentský film, v ktorom 4 vojaci strieľajú z 3 pušiek na 2 Nemcov a má to byť akože veľká bojová scéna. Ale asi najhorší moment z technického hľadiska bolo prevedenie prepadnutia tých 12 povstaleckých vojakov v lese. Tak katastrofálne nezvládnutú akčnú scénu z logistického hľadiska som asi ešte nevidel. Netušil som, kto odkiaľ strieľa na koho a prečo to bolo nastrihané tak, ako bolo. Film som videl na festivale Cinematik a na moje počudovanie bol s režisérom Štepkom (áno, synom toho Štepku) organizovaný seminár zvaný (bez srandy) Masterclass 
. Z druhej ruky som počul, že režisér bol značne defenzívny a neduhy filmu ospravedlňoval nízkym rozpočtom. Tu sa teda natiska otázka – na čo ste to vôbec teda točili?
Pripojil sa Vladimír Skalský: „Tiez je tam postava Doktor, ktora spaja asi troch uplne rozdielnych ludi vratane Husaka, Srobar sa tam nevyskytuje vobec, vo vazeni Goliana navstevuje nie Stefan Tiso, ale Jozef, vraj by to inak bolo na mladych divakov prizlozite…“
Rothmayerová: …ja som identifikovala doktora Husáka podľa toho, ako držal cigaretu. A pani Husákovú Lokvencovú podľa krstného mena a podľa toho, že letela z Troch dubov do Moskvy ako tehotná. Inak s reálnou pani Husákovou Lokvencovou, ako ju poznáme nielen z historických prameňov, ale aj z rozprávania jej syna Vladimíra, nemala spoločné absolútne nič, spravili z nej takú hlúpu poživačnú hus, ktorá má rada večierky a ničomu nerozumie, pani Golianová jej musí v Moskve v nejakom zaprdenom, ošmatlanom hoteli, či čo to je, povedať: uvažuj, Magda! Lebo nejaký pripitý ušmatlaný Rus im tam tak zaliečavo hovorí, že si budú môcť popíjať čaj zo samovaru, ale veď vieme svoje…