5. apríla 1945 bol schválený Košický vládny program. Košický vládny program je priamo spojený s ideovým odkazom generácie davistov, ktorý sa ideovo rodil v DAVe, deklaratívne sa prejavil Trenčiansko-teplickým kongresom spisovateľov, pokračoval Vianočnou dohodou, ilegálnou Slovenskou národnou radou odkazujúcou na štúrovskú Slovenskú národnú radu a vyvrcholil Slovenským národným povstaním. Ideál rovnoprávnosti však bol zrealizovaný až v roku 1969, vznikom federatívneho modelu usporiadania štátu.
Článok vyšiel aj v NÁRODNOM KALENDÁRI 2025,
ktorý vydáva Matica slovenská a možno si ho kúpiť aj Panta Rhei.
„Vláda se postará o to, aby v nové čs. armádě bylo plně respektováno státoprávní postavení Čechů a Slováků podle zásady “rovný s rovným” a aby Slovákům se dostalo ve všech ústředních institucích přiměřeného zastoupení. V jednotné čs. armádě bude zavedena plná rovnoprávnost a rovnocennost slovenštiny a češtiny jako jazyků velících a služebních. … Učiní konec všem starým sporům a vycházejíc z uznání Slováků jako nacionálně svébytného národa, bude vláda od prvních svých kroků důsledně se snažit, aby v česko-slovenském poměru byla uskutečněna zásada “rovný s rovným” a aby tak bylo uplatněno skutečné bratrství mezi oběma národy. Uznávajíc, že Slováci mají býti pány ve své slovenské zemi, stejně jako Češi ve své české národní domovině, a že republika bude obnovována jako společný stát rovnoprávných národů, českého a slovenského, vyjádří vláda toto uznání důležitými státně politickými akty.“
Košický vládny program
Košický vládny program alebo Program vlády Národného frontu Čechov a Slovákov (ďalej KVP) alebo celým pôvodným názvom Program nové československé vlády Národní fronty Čechů a Slováků bol prvým úspechom národno-emancipačných iniciatív najmä skupiny davistov, ktorí usilovali o posilnenie právomocí Československa v kontexte politickej rovnoprávnosti Slovákov a Čechov, ale aj o naplnenie socialistickej perspektívy Slovenska. Tieto iniciatívy započala veta „rovným s rovným“, ktorá sa vyskytuje v tzv. Vianočnej dohode zásluhou osobností ako Novomeský, Husák a Horváth. Naplnením tejto idey bol až vznik federácie v 60. rokoch, bez ktorej by nikdy nemohla vzniknúť ani samostatná Slovenská republika.
TRETIA CESTA MEDZI AUTONOMISTAMI A ČECHOSLOVAKISTAMI
Hlbšie korene kultúrno-politického problému usilovania o rovnoprávnosť medzi Čechmi a Slovákmi môžeme nájsť už v medzivojnovým období, kedy sa etablovala skupina davistov. Davisti ponúkali v podstate tretiu cestu medzi radikálnym autonomizmom (ktorého pozície boli často nielen proti-československé, ale až protičeské až čechofóbne) a na druhej strane umelo pretláčaným násilným čechoslovakizmom, ako ideou spojenou najmä s agrárnikmi/hlasistami. Kým autonomistický blok, ktorý bol zároveň značne anti-modernistický a až príliš prehnane tradicionalistický, často aj oprávnene kritizoval násilný čechoslovakizmus. Treba však objektívne a kriticky dodať, že druhým dychom šíril protičeské a protimodernistické vášne, ktoré dali neskôr základ aj pre obhajobu kolaborácie s nacistickým Nemeckom, ktorého cieľom bol skôr či neskôr vyhladiť slovanské národy hneď povedľa židovského národa či Rómov. Davisti identifikovali riziká fašizmu a hlásili sa k moderne a pražské prostredie ich v mnohom inšpirovalo aj pri vlastnej umeleckej tvorbe a filozofických ideách. Kým spočiatku obhajovali radikálne antitradicionalistické postoje, neskôr objavili princíp dejinnej kontinuity spoločenského pokroku v slovenských národných dejinách (Novomeského texty o Štúrovcoch, Clementisove texty o Slovanstve, Kollárovi, slovenskej literatúry 19. storočia, Husákove citovanie slovenských básnikov v plamenných vystúpeniach atď.).
Davisti, obávajúci sa nárastu fašizmu (o ktorom písali skôr než sa v Nemecku rozšíril) a národnostnej nenávisti, ponúkli v tomto smere tretiu cestu, ktorá by geopoliticky Slovensku umožnila rozvoj vlastných inštitúcií, no zároveň budovala spoločný záujem rozvoja a spolupráce medzi dvomi rovnoprávnymi a priateľskými slovanskými národmi Čechmi a Slovákmi. Ladislav Novomeský, ako jeden z popredných projektantov kultúrnej politiky, takto vytvoril štyri dimenzie identity: slovenskú, československú, slovanskú a humanistickú. Viac o tejto problematike píšem v knihe Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Tieto postoje prvý krát však oficiálne zazneli už na tzv. Trenčiansko-teplickom kongrese slovenských spisovateľov v roku 1936, ktorý významne organizovali davisti a bol značne ekumenický a nadstranícky. Košický vládny program, ktorý obsahoval tieto idey však nebol napokon naplnený a davisti na čele s Novomeským, Husákom, Clementisom, Okálim a sociálnym demokratom Horváthom boli o pár rokov zatknutí a obvinení vo vykonštruovanom procese s tzv. „buržoáznymi nacionalistami.“ Čiastočne sa vízia realizovala až po ich rehabilitácii v 60. rokoch, keď vzniká federácia.
KVP bol vyhlásený v roku 1946 ako dokument Národnej fronty Čechov a Slovákov ako výsledok rokovaní v Moskve a predtým v Londýne. Predchádzali mu rôznorodé vyjednávanie medzi Benešom, Gottwaldom, Novomeským, Husákom (v exile) a ďalšími, v ktorých sa stále bojovalo medzi alternatívou kontinuity čechoslovakizmu a rovnoprávnosti (jednanie prebehli na konci vojny). Historik Micháček v tomto kontexte zdôrazňuje aj nátlakové vyhrážanie sa Husáka pripojeniu k Sovietskemu zväzu v prípade neakceptovania koncepcie rovného s rovným, čo mohlo značne ovplyvniť akceptovanie tejto línie z českej strany. V tomto zmysle bol Husák v rámci vyjednávania geniálnym politikom.
NÁRODNO-DEMOKRATICKÁ REVOLÚCIA
KVP bol oficiálne program prvej etapy národnej a demokratickej revolúcie, spojený s antikapitalizmom, antifašizmom a socializmom. V šestnástich kapitolách sa jednoznačne deklaruje opustenie čechoslovakizmu (pozri úvodný citát), uznanie Slovenskej národnej rady ako výsledok princípu „rovný s rovným“, ďalej nastolenie ľudovej demokracie ako systému, ktorý je založený na vláde Národného frontu ako širokej koalície zapojenej do Slovenského národného povstania (komunistov a demokratov), opatrenia spojené s poštátnením časti priemyslu, sociálne reformy, pozbavenie československého občianstva pre Nemcov a Maďarov (vzhľadom na výsledky Druhej svetovej vojny s výnimkou antifašistov sa píše: „Němci a Maďaři, kteří se přistěhovali na území Československé republiky po Mnichovu 1938, budou z republiky vykázáni ihned, pokud nepodléhají trestnímu stíhání.“), orientácie na slovanskú vzájomnosť a napokon sformovanie československej armády. V KVP sa píše o všeslovanskej spolupráci so ZSSR a Juhosláviou, teda naplnením novej slovanskej línie:
„Bude zesílena slovanská orientace v naší kulturní politice… s novým významem slovanství v mezinárodní politice i naší československé zvláště…. základ slovanského bratrství… nejtěsnější spojenectví s vítěznou slovanskou velmocí na východě… Slovanskou linii své zahraniční politiky bude vláda sledovati i tím, že naváže nejpřátelštější spojení s novou Jugoslávií a že nalezne formu nových styků i se slovanským Bulharskem. … Tuto hlavní orientaci československé zahraniční politiky, nesenou duchem slovanského přátelství, postaví vláda na širší základ všeobecných přátelských vztahů k demokratickým západním mocnostem a ke všem demokratickým státům, stojícím v protinacistické frontě spojených národů. … Nejen obnoven, ale i přebudován bude Slovanský institut v živý politickokulturní útvar, s těsnými styky s kulturními institucemi druhých slovanských národů a států.“
Dokument bol schválený vtedajšou vládou na zasadnutí v Košiciach (v Župnom dome), teda po príchode na československé územie. Cieľom bolo postaviť peňažný a úverový systém, kľúčové priemyselné podniky, poisťovne, prírodné a energetické zdroj pod štátne vedenie. Proti znárodňovaniu takmer nikto verejne nevystúpil a bolo považované v povojnovom čase ako mimoriadne populárne opatrenie, a treba dodať, že aj Demokratická strana deklarovala potrebu zoštátniť určité podniky ak to lepšie poslúži verejný záujmom a sociálnym potrebám obyvateľstva a všeobecne verejného záujmu (malá poznámka autora: neviem si predstaviť, že by takýto racionálny postoj mala súčasné progresívna či neoliberálna pravica; mimochodom tieto procesy znárodňovania sa diali aj na západe). Je veľká škoda, že Národná fronta dopadla ako dopadla, a že v ďalšom vývoji nedošlo k racionálne spolupráci medzi stranami, naopak udialo sa mnoho krívd a došlo aj k negovaniu programu KVP. V KVP sa píše racionálna požiadavka, ktorá je aktuálna aj pre dnešok, ako aj možné riešenie zo všetkých kríz: „Postavit celý peněžní a úvěrový systém, klíčové podniky průmyslové, pojišťovnictví, přírodní a energetické zdroje pod všeobecné státní vedení a do služeb znovuvýstavby národního hospodářství a znovuoživení výroby a obchodu.“
Niektoré body KVP:
– znárodnenie strategických podnikov, poisťovní, bánk, priemyslu, prírodných a energetických zdrojov,
– nastolenie ľudovej demokracie, zlepšenie sociálneho postavenia ľudových vrstiev,
– skonfiškovanie majetku zradcov a kolaborantov, o zoštátnení kľúčových odvetví priemyslu
– stanovenie proslovanskej kultúrnej orientácie
– zákaz činnosti politických strán, ktoré spolupracovali s fašistickým režimom
– opustenie čechoslovakizmu a proklamované uznanie svojbytnosti slovenského národa a Slovenskej národnej rady ako jeho reprezentantky, vzťah Čechov a Slovákov na princípe „rovný s rovným“
– SNR je uznaná za reprezentanta Slovenského národa
PODPORA DRUŽSTEVNÍCTVA, ALE AJ ZROVNPRÁVNENIE ŽIEN
Súčasťou znárodňovacích dekrétov bola aj podpora družstevníctva či zrýchlenie postupu znárodňovania („Podporovat oživení a rozmach solidního soukromého i družstevního obchodu poskytováním peněžního úvěru a zboží a potíráním spekulace a lichvy…“). Národnej správe podliehali predovšetkým dielne, obchody, usadlosti a taktiež väčšie podniky (týkalo sa to konkrétne 9045 závodov s 923 tisíc zamestnancami). Časť prešla do štátneho (najmä veľké závody), časť do družstevného sektoru (najmä malé a stredné). Ďalším cieľom bolo vymanenie československého hospodárstva z rúk zahraničného kapitálu („Vycházejíc vstříc voláni českých a slovenských rolníků a bezzemků po důsledném provedení nové pozemkové reformy a vedena snahou především jednou provždy vyrvati českou a slovenskou půdu z rukou cizácké německo – maďarské šlechty… vítá vláda konfiskaci půdy nepřátel a zrádců, kterou provádí Slovenská národní rada, a její rozdělení mezi drobný zemědělský lid…“). Súčasťou KVP je aj požiadavka zrovnoprávnenia žien („Bude provedeno důsledné zrovnoprávnění žen ve všech oblastech politického, hospodářského i kulturního života…“).
ZOŠTÁTNENIE PRIEMYSLU
Prvým dekrétom bol zoštátnený kľúčový a veľký priemysel (ešte predtým filmový) (od cca. 150 po 500 zamestnancov), ďalšími dekrétmi potravinársky, bankový a poisťovne. Naplno znárodnené boli elektrárne, plynárne, zbrojovky, cementárne, celulózky, chemičky či bane; išlo o 3000 podnikov, teda 67% z celého počtu podnikov. Poštátnili sa všetky akciové banky a súkromné poisťovne, neznárodnené boli iba družstevné a verejno-práve ústavy. Za znárodnený majetok dostali náhradu iba ľudia, ktorí neparticipovali na spoločensko-politickom systéme počas vojny, pričom väčšina podnikov bolo tak zadlžených, že ich musel naopak sanovať štát.
Treba objektívne skonštatovať, že aj počas tohto procesu sa udialo veľa krívd a nespravodlivostí (mnohokrát trpeli nevinní a zobrané bolo často aj tam, kde to bolo nepotrebné), faktom však zostáva, že začali vznikať postupne tzv. národné podniky, ktoré mimochodom boli takmer kompletne zlikvidované po prevrate v roku 1989 alebo odovzdané zahraničnému kapitálu vďaka inštalátorom tzv. liberálnej demokracie (či „otvorenej spoločnosti“?) s cieľom zbaviť Čechov a Slovákov ekonomickej, energetickej a potravinovej sebestačnosti.
