Soňa Valovičová: Buď život víťazný, alebo sama smrť!

Kde je bohatá zem, tam bude vojna vždy kvitnúť. Tak ako v prvý deň vojny, ani v prvý deň mieru ešte neveríš, že je to pravda. Zima a chlad. Vojna je vždy mrazivá. Smrteľne mrazivá. Netreba sa s ňou zahrávať. Ešte nevieš, že je lepší hráč ako ty …

Vojna výrazne mení ľudí. Prekonáva obavy a pozerá sa smrti do očí. Vojak, ktorý postupne spozná chuť krvi, podstatne mení svoje priority. Smrť ho viac nedesí…

„Avdeevka ako nárazníková zóna je ťažko skúšaným mestom od začiatku vojny. Samozrejme, aj tu nás modrý svet vníma ako krvilačných rebelov a horlivo bráni ukropske ambície dostať naše mesto pod fašistickú kontrolu. Ukropska propagandistická vojna vysiela signály plné lží. Ukrajinské rozpadajúce sa tanky sa veselo promenádujú medzi obytnými budovami napriek skutočnosti, že tanky sú zakázané byť prítomné v obytných oblastiach podľa dohôd z Minska. Preto Ukrajina hlboko porušuje podmienky prímeria napriek jednoznačným dôkazom. Nie je ani  raritou vidieť vedľa ukropskych tankov auto OBSE. Nuž, takáto je realita týchto mierotvorcov byť slepými k pohybu ukropskych vojenských vozidiel v blízkosti demarkačnej línie. Ani mesto nie je úplne zničené tak ako to propagujú ukropske kanály. Školy a nemocnice zostali nepoškodené, no propaganda vraví o totálnom zničení mesta ruskými okupačnými silami. Klauni. Muži z mesta bránia svoje domovy, no ukropi tvrdia, že my sami si ničíme mesto, zabíjame rodiny, svoje ženy, matky, starcov i deti. A toto modrá Európa kričí do sveta ďalej ako papagáj. Európania sú vďačným publikom. Vždy ma pobaví propaganda ukropov ako ospevujú svojich kyborgov a armádu ako najlepšiu v  Európe, v ktorej chcú byť napriek faktu, že v nej budú nikým. Nie je tajomstvom, kde tieto finančné toky z USA a EÚ skončili. Čo sa týka ukropskej armády – hrdzavé mínomety, bojové vozidlá. Mnohé z nich sa len silou vôle dokážu presunúť po vlastnej osi do zóny ATO. Netreba sa čudovať, keď ukrajinskí politici a aj sami vojaci rozpredali takmer všetku svoju techniku na čiernom trhu. Kyborgovia utekajú zo svojich jednotiek pri každej príležitosti, z kasární miznú zbrane, munícia. Je však pravdou, že nie všetci chcú bojovať pre premotivovaných neonacistov z Pravého sektora a vo vojne sa ocitli len vinou mobilizácie. Nebyť vycvičeného AZOV inštruktormi NATO, ktorý je ukropskou chrbticou, žiadne oslnivé výkony.“ /z denníka opolčeneca/ 

“ Моя страна это Cоветский союз, но его давно нет а я просто присягу давал защищать братьев Славян и Славянский народ. „

Nie je tajomstvom, že USA a jej verné elity Európy  všetkých zotročujú a všade kam idú začne vojna. Zabudli však, že Rusko je hrdá a mocná krajina a nikto a nič ju nezlomí. Pyramída očividne vsadila na známe Bismarckove myšlienky a to, že moc Ruska môže byť podlomená jedine oddelením Ukrajiny. Nestačí ju však iba odtrhnúť, ale treba ju proti Rusku postaviť ako úhlavného nepriateľa, poštvať proti sebe dve časti jedného národa a pozorovať ako medzi sebou  bude zabíjať brat brata. A za týmto účelom sa našli a vyškolili zradcovia v radách národných elít. Presne podľa slov železného kancelára. Pomocou zapredancov sa vštepila do ukrajinského národa nenávisť tak silná a mocná, že sami nenávidia svojich predkov a hania v nich všetko ruské. Nenávidia svoj rod a sami si túto zaslepenosť už neuvedomujú. Ćas dokonal svoje dielo. Ale taktiež mocenská pyramída zabúda na najdôležitejší odkaz Bismarcka, ktorý svojho času adresoval nemeckým politikom – Nebojujte s Ruskom! Ak sa nemýlim, Bismarckovo politické dozrievanie prebiehalo na pozadí Krymskej vojny, takže jeho odkaz netreba podceniť. Rusko nikto nepokorí Nedokázal to Napoleon, nedokázal to Hitler, nedokáže to nikto, nech by si vybral akéhokoľvek strategického pätolízača. USA  môže huckať proti sebe európske národy, v dôsledku čoho vždy prichádzajú vojny iba na európskej pôde, môže siať nenávisť v týchto ovplyvniteľných úplatných krajinách proti Rusku, Rusko zvíťazí. Rusko nie je a nebude európsky bitúnok!

Bez ušľachtilých ideí ľudstvo nemôže žiť a niet vyššej idey ako obetovať vlastný život pri obrane svojich bratov. Je v opolčení veľa dobrovoľníkov, z nich aj mnoho našich bratov – Slovanov. Vo vlastných krajinách sa stali nebezpečnými pre spoločnosť, vyvrheľmi, zákon im nedovolí zostať na slobode, ak sa vrátia do svojej domoviny. No oni napriek tomu prišli a bojujú s nami bok po boku proti kyjevskej fašistickej chunte. A ruský duch na to bude pamätať. Pamäť národa u nás nezomiera ako v európskych krajinách. Bohužiaľ. Veľa toho v krajinách Európy zomrelo, možno to pripísať dlhodobému mieru, neviem. No pravdou je, že európska generácia je maximálne unudená a pasívne prijíma lož za pravdu a pravdu za lož. Česť, láska k človeku, sebaobetovanie ešte majú u mnohých váhu, ešte sa cenia vysoko, ale čím dlhšie sa bude mlčať a zatvárať oči pred pravdou, krásne ušľachtilé veci zblednú. Čo zostane nakoniec bude len pretvárka, predstieranie cti, sebaobetovania, morálnej povinnosti –  pro forma. Týmto si prechádzajú aj Slovania v Európe, ktorí zabudli na ušľachtilé a zdravé idey našich slovanských predkov. Morálka a disciplína už nie sú v móde, pokrivené hodnoty spôsobili jej definitívny úpadok. Bratia zabudli, čo plodí otrokov. Národy, bohužiaľ i tie naše slovanské,  v nej tak strácajú vlastnú identitu a niet v nich plodných síl, aby bojovali o záchranu pred definitívnym samozničením. A preto dnes Európa za pomoci vyvolenej úplatnej elity úspešne zrádza samu seba, zabúda na svoju históriu, falšuje minulosť, prepisuje dejiny a vrhá svojich ľudí do dobrovoľného otroctva. Dokonca z nich robí bezpohlavných slabochov a ešte aj tieto sobáše  uzákoňuje. Práva a nadradenosť homosexuálov povýšené nad tradičné hodnoty sú tou najväčšou absurditou do ktorej spadla. Modrí politici však idú ďalej a chcú, aby tak bolo všade, ešte aj u nás. U nás sa tomu môžeme iba smiať.

Čomu sa však nemožno smiať je skutočnosť, že nezvrhla glorifikovaného  Banderu okamžite z piedestálu a zatvorila oči pred tým, čoho je fašizmus schopný! Postoj užitočného idiota? Bohužiaľ, áno…  Počnúc februárom 2014 tak vládnu Ukrajine neonacistickí predstavitelia tzv. Euromajdanu, ktorí sa dostali k moci po štátnom prevrate, za aktívnej pomoci domácich fašistov podporovaných USA a EÚ. Odessa  ako symbol krvavej slobody tak naďalej nepotrestane zostáva pravým zrkadlom tejto spoločnosti. Vojna cudzími rukami je tak priehľadná a Európa sa v nej stala nebezpečne ovládateľnou bábkou. Všetci nahlas obviňujú Vladimíra Putina a Rusko, je to smiešne. Kyjev chcel byť v Európe, ale bol to Donbass, ktorý tvrdo pracoval a platil osemdesiatimi percentami daní celej krajine. Tak ako banderovský štát, ani Kyjev nevedia nič poriadne robiť a preto je kuriózne, že chcú byť nasilu v Európe a nenávidia Rusko. Ľudia Donbassu chodia za prácou do Ruskej federácie, nie do Európy, kde nikomu nie sú užitoční, okrem lacnej pracovnej sily, to sa jednoducho zdravým rozumom nedá pochopiť.

Ideológia Európy a USA je veľmi zlá, provokuje vojnami. Kyjev dá príkaz vykynožiť obyvateľov Donbassu a Európa ho podporuje. Európsku úniu požiera korupcia, všade vládnu peniaze a silou týchto peňazí pomáha aj Kyjevu a jeho armáde. Európa ignoruje  skutočnosť, že na Donbasse zabíjajú deti, ženy, starcov. Politika Európy je až udivujúca a to, ako vo všetkom obviňuje Rusko, vidno jej slabosť, zbabelosť, nevďak i pravú tvár.  Európa i USA však pozabudli, ak by na Donbasse boli ruské vojská, vojna by už dávno skončila a už dávno by obyvatelia  nezomierali rukou banderovcov.

Kyjevu nedochádza ani to, že pre Európu a USA je vojna biznisom, je výhodná a tí, ktorí pôjdu do Európskej únie, ich cena bude pre ňu lákavá hlavne na čiernom trhu a budú to politici, ktorí najviac na tom všetkom zarobia, postavia si vily, nakúpia drahé autá. Kyjev zostane iba záplatou, ktorá bude čoraz väčšia. Obyvatelia Kyjeva a banderovci sa tvária, že nenávidia Rusko. Avšak jedine Rusko je garanciou pre ich slobodu a jedine Rusko im dokáže dať adekvátne ohodnotenú prácu a zabezpečiť bez obohacovania sa ich rodiny. Aj teraz mnohí cestujú za prácou do Ruska, hoci sa tvária, ako im Rusko ubližuje. Jedno je zaujímavé, prečo teda nejdú za prácou do ich vysnívanej Únie. Ruskí politici by mali prijať pracovný zákon a dávať prácu iba obyvateľom DNR a LNR. Zvyšok nech teda hľadá prácu tam, kde budú iba otrokmi v lacnej pracovnej sile. A tých, ktorí sú teraz v Rusku, no zároveň Rusko nenávidia, by mali poslať obratom peši po koľajniciach aj s batožinou.

Každý z nás by si mal položiť otázku: stojí za to dať život tomu v čo verím? Má zmysel zomrieť za to? Poslúži moja smrť nejakému vyššiemu a spoločnému cieľu, ktorý neskončí smrťou, ale prežije? Ktorý dá zmysel životu a posvätí smrť ? Ktorý povýši človeka nad seba samého a vloží svoju silu a službu v ideály, ktorými dýcha? Nik nechce byť len ďalšia hromada popola, potravou pre červy. No ak nám je to súdené, my budeme v posledných sekundách života pamätať, že sme sa aspoň snažili a snaha predsa – vždy veľa znamená.

Donecký aeroport v posledných mesiacoch roku 2014 bol peklom pre všetkých. Keďže vtedy neboli mnohí pripravení na tak masívny boj, na pomoc  prišli aj  tzv. prešívané bundy. Ukropi o tom všetkom vedeli, no i tak nemohli odraziť útoky obyčajných chlapcov. V katakombách aeroporta dodnes ležia trupy ukropov a väčšina mŕtvol týchto kyborgov tak stále v ukrajinských kanáloch drží letisko. 

Ukropi často obviňovali Giviho z toho, že kruto zaobchádzal so zajatcami, že ich mučil a týral. Opak bol však pravdou, je to čistá lož. Ukropi radi manipulovali s videozáznamami, ktoré korigovali, skresľovali vytrhávaním z kontextu. Spätne – ukrajinskí zajatci zo skupiny Olega Kuzminycha, ktorí padli do zajatia v doneckom aeroporte. Životy týchto kyborgov boli iba v rukách Giviho. Ukropi záznamy zo zajatia zmanipulovali vo svoj prospech a svet tak dnes pozná len jednu jeho časť. Existuje všaj aj druhá časť príbehu, tú však nemajú radi a radšej o nej mlčia, akoby neexistovala. Ukrajinský ranený vojak. Veľmi krvácal, naši ho vzali na ošetrenie a pokytli mu veškerú zdravotnú starostlivosť. Dokonca dali vedieť jeho rodine, že je živý. Postaral sa o to sám veliteľ. Hoci býval veľmi výbušný smerom k zajatcom, nikdy nestácal svoju ľudskú tvár. To by sa na strane ukropov s opolčencami nikdy nestalo. V doneckom aeroporte ani Motorola, ani Givi nikdy nikoho nezabili, pokiaľ bol ranený. Zabíjali len v boji, kde išlo o prežitie – kto z koho. No taká je ale vojna. Teraz onen brigádny veliteľ je hviezdou bilboardov, reklamnou tvárou ATO. Givi mohol toho času kolónu, ktorá prišla zabíjať na Donbass jednoducho rozstrieľať tankami. Ukropčíkom, ktorí viezli ranených však povedali, že cesta je priechodná, môžu spokojne odísť. Givi ich nedal rozstrieľať, hoci si to plne zaslúžili, nechal ich žiť. Vďačia mu za životy, ktoré im ponechal. Sú však aj svetlé výnimky. Jeden z týchto uväznených a ranených kyborgov nakoniec predsa len prehovoril a priznal, že Givi sa k nim správal ľudsky. Postaral sa o pomoc, dal ošetriť rany, dal im vody, jedlo a dokonca i cigarety. Človek padnutý do zajatia , ak ho nakŕmia kúskami ramenných popruhov alebo vlajkou krajiny, v mene ktorej prišiel zabíjať, verte, vo vnútri plače od šťastia. On totiž veľmi dobre v daný moment chápe, že namiesto toho mohol byť nakŕmený kúskami hocakej časti svojho tela.

„Debaľcevo – to bola zrada na ukropoch  v priamom prenose. Ukrajinci nielenže vedome klamali, manipulovali a zahmlievali o krviprelievaní v Debaľcevskom kotli a o svojom fiasku, ale naďalej provokovali a tým zbytočne prišlo k tak obrovským stratám na oboch stranách. Odrážali sme všetky pokusy nepriateľa o prielom, ktorým nás chceli zlomiť. Ukropi netušili, do čoho idú, ani čo sa týkalo letiska. Nikto im nepovedal, že je plne pod našou kontrolou a tak idú na vlastnú smrť. Čokoládový oligarcha vytruboval do sveta fantazmagórie, že aeroport je v ich rukách a nám nedajú ani piaď z tejto zeme. Z našej zeme! Prepočítal sa. Po Ilovajsk sa tak letisko stalo ďalším symbolom kyjevskej neschopnosti a opakovaného podvodu na vlastných ľuďoch a vojakoch. Panika z januára 2015, keď ukropi povolali medzi seba svoje zálohy bola neopísateľná. Debaľcevo sa stalo peklom pre týchto „nepremožiteľných“ kyborgov.. Akonáhle padli masky, mnoho ukropčikov sa vzdalo. Ukrajina prestala posielať posily, no médiá zahmlievali a naďalej chrlili správy ako kyborgovia ženú opolčenie do smutného finále. Ukropi hromadne opúšťali svoje pozície nielen kvôli obrovským stratám a prechádzali na našu stranu. Z našej strany bol vyslaný návrh – ak zložia zbrane a vyjdú von, nič sa im nestane, budú žiť ďalej a môžu sa vrátiť domov. Gesto, ktoré ukropi nikdy nespravili. Kyborgovia však pre Ukrajincov na všetkých pozíciách víťazili ďalej …

Keď sme vo februári 2015 vyradili ukropske tanky, ukropi, ktorí ešte stále verili, že tvoria dejiny a zachraňujú celistvosť Ukrajiny, prišli o posledné dodávky posíl, munície, vody i potravín. Naše republiky sa začiatkom februára spojili do jedného frontu a víťazstvo bolo na dosah. Avšak všade sa vravelo o našich ťažkých stratách. Odborníci na slovo vzatí dosiahli svojej povesti. Komédiou sa stala cielená poplašná správa, že z Ruskej federácie k nám na pomoc prichádza minimálne celý armádny pluk s 1500 vojakmi a viac ako 300 kusmi bojovej techniky. OBSE monitorujúce rusko-ukrajinský prechod Doneck – Izvarino poslušne mlčalo, nepoprelo, no ani nevyvrátilo túto fámu. Pre laika vysvetlím, že kolóna 300 kusov bojovej techniky má nejakých 15 kilometrov a keď už okolo vás prejde, nie je možné si ju nevšimnúť. Navyše burácavý hluk tankov nezanikne pri takomto množstve ani po 15 minútach. Takže ak by pozorovatelia z OBSE boli v tom čase napríklad  v kaviarni na latté, určite by počuli. Zaujímavé, že ani senzichtiví novinári nič také nenafotili, hoci sú vybavení špičkovými fotoaparátmi a kamerami. A to nevravím o radosti, ktorú by spravili, keby týmto úlovkom mohli napluť Putinovi do tváre. Ale beda, nič také neexistuje. Neexistuje, lebo klamstvo je len klamstvo. A potom prišiel Minsk 2.

Čo nasledovalo, pocítili sme všetci. Debaľcevo sa v dohodách z Minska neobjavilo, čím Porošenko hodil svojich vlastných cez palubu a ponechal chalanov ich trpkému osudu. Namiesto toho poplašné trúby  opäť vytiahli rétoriku neexistujúcej ruskej invázie. Nestačili sme sa čudovať. Bolo k smiechu, keď opäť vytiahli Izvarino. Tentokrát k nám údajne prišlo na pomoc 50 tankov, 40 raketometov Grad, Smerč a Uragan, rovnako tak i obrnené transportéry. 7 kilometrová kolóna so 130 kusmi ťažkej techniky. No beda, ten istá prechod a novinárov zasa nikde. Hmm…Tomu sa vraví smola. Tuná však už OBSE, aby nevyšlo úplne na posmech, pre istotu opatrne vydalo prehlásenie, že ukrajinské hranice žiadna ruská vojenská technika neprekročila. Śialený oligarcha hrajúci sa na patriota tak hodil v hazard  svojich vojakov a nechal ich pariť  sa vo vlastnej šťave,  pričom tajne dúfal hádam už iba v zázrak cez prímerie. Silácke reči o stannom práve a vyhlásení vojnového stavu , pokiaľ nebudeme prímerie akceptovať urobilo z tohto tragikomika statočného vodcu.

Prvý deň prímeria. Všetko nabralo veľmi rýchly spád. Ukropska verchuška ako na zotrvačníku popierala existenciu kotla, nikto z ukropčikov obkľúčený nie je. No OBSE sme medzi seba vraj nevpustili. Ako? No šalamúnsky. Mierové dohody vraj platia pre frontovú líniu, a keďže kotol je vo vnútri nášho územia, nič také nemusíme a nechceme akceptovať. O tom, že sme naďalej ostreľovali ukropske pozície tiež nikto nezapochyboval. O krátky čas sa k nám doniesla správa, že americké satelitné snímky síce veľmi nejasne zaostrené, no napriek tomu ako nezvratne rukolapné, na našich pozíciách nasnímali delostrelecké a raketové systémy ruskej armády. Inak k tomuto musím doplniť otázku – Kde sa skrývalo neomylné oko  satelitu pri invázii 15 km dlhej kolóny ruskej techniky, putujúcej sem len prednedávnom?“ (z denníka opolčenca)

Pri konci tohto debakla až do poslednej chvíle Kyjev nepriznáva farby a maskuje vlastné fiasko klamstvom o organizovanom a plánovanom sťahovaní vojsk. Tým, že sa ukropi dobrovoľne vzdali a fanaticky sa nehodili smrti do náručia, Kyjev svojsky urobil bodku za všetkým. To, čo sme navrhli, zloženie zbraní a bezpečný odchod Porošenko odmietol, svojim vlastným taký príkaz neadresoval a tak nechal stovky ukropčíkov napospas svojmu osudu. 

Učia nás uchovať si v pamäti, nie človeka, ale ideu. Lebo človek je vraj slabý. Človeka môžu chytiť, môžu ho zabiť, môžu na neho zabudnúť. No idea, tá i po mnohých rokoch môže zmeniť svet. Z osobnej skúsenosti viem, čo je to sila myšlienky. Videl som v jej mene zabíjať, videl som ako sa v jej mene ide na smrť. No idea sa nedá pobozkať. Nedá sa jej dotknúť. Nemožno ju objať. Nemôže krvácať. Necíti žiadnu bolesť. A nedokáže ľúbiť. Tak nie idea je príčinou môjho zármutku, ale človek.

ZA DONBASS !

Anjel smrti, zdá sa – zošalel
Všetko navôkol nivočí
Nie každý stihne sa ubrániť
Dedičstvu v smrtnom rubáši
Dnes ešte dýchame tento svet
Zajtra však priepasť môže prísť
Diabol je dychtivý po krvi
Za tíšin, v búrkach..za víchric

Pre bratov, čo padli za Donbass
Vrahom sa stal tieň bez tváre
No v našej hrudi je silný duch
Do kolien strach nás nehádže
Hoc krúžia krkavce nad Tebou
Vyvedieme Ťa z týchto bied
Sám Nevský prebudil sa z hrobu
Ten zašliepne ťa trojzubec!

SVS, zbierka Slovania navždy!

Ak je smrť neodvratná, aký má zmysel báť sa?! Nikdy sa nevzdávaj, aj keď vieš, že výsledok bitky nemusí dopadnúť v tvoj prospech, pretože tvoja snaha môže zmeniť všetko .. Čím bližšie si k smrti, tým lepší je z teba človek. Prejavia sa v tebe tie najlepšie vlastnosti o ktorých si ani netušil a každý jeden deň žiješ tak, akoby to bol tvoj posledný. A pokiaľ v sebe nosíš vieru, si silný a nikto ťa nedokáže poraziť, ak to ty sám nevzdáš. Zabiť – to áno, ale poraziť – nikdy !

Ak si niekto myslí, že takých prekrásnych veliteľov ako Alexander Stefanovskij s prezývkou Mangust, ktorý učil ľudí a velil v batalione Zarja si vezme osud len tak náhodou, mýli sa. Písal sa 5. august 2014, ked prišla v poobedňajších hodinách informácia, že nepriateľ opäť obsadil Verchnaju Vergunku v luhanskom rajóne. Mangus spolu so svojou neveľkou prieskumnou skupinou na túto výzvu zmapovali terén. Narazili na protivníka a začali ich tlačiť k ich opevneným pozíciám, kde objavili ich prichystanú techniku – tanky a BTR. Mangus odišiel rýchlo  pre posily a svoju skupinu zatiaľ postavil k obrane v jednom z priľahlých domov. Keď prišla pomoc, začal sa útok na pozíce nepriateľa, no tank, ktorý mali k dispozícii sa zmohol iba na tri výstrely a záhadne sa zasekol. Vzápätí na to ukropske tanky, ktoré už čakali, začali silné ostrely, pri ktorých veliteľ zahynul. Nikto presne dodnes nevie povedať ako Mangus zomrel, okolo jeho smrti sa vznáša otáznik a aj tí, ktorí boli s ním v jeho blízkosti v tento osudný deň sa rozchádzajú vo svojich výpovediach. Telá padlých sa podarilo vyzdvihnúť až na tretí deň a telo veliteľa behom týždňa v tajnosti odpraviť v Perm. Príbuzným odmietli otvoriť rakvu a mladí chlapci, ktorý ho doniesli, nechceli o ničom hovoriť. Až vo februári 2015 poslali ukropi matke Mangusta fotografiu jej mŕtveho syna, ktorý bol na nej celý dokrvavený, nohy mal v neprirodzenej polohe, no tvár nebola znetvorená, a tak mohla potvrdiť jeho identitu. Mangust bol srdcom komunista, bol hlavou Leninského oddielu dobrovoľníkov národnej družiny v Perm. Plánoval návrat domov, potreboval pomôcť žene a svojim trom deťom, lebo v batalione nedostával žiadne peniaze. Bol idealista a všetko robil dobrovoľne, mzdy nebolo žiadnej. Saša ako človek širokej mysle pochopil, že vojna v Novorusku nie je tou, čo virtuálne prezentujú médiá, ale je vojnou zasahujúcu celý ruský svet. V tom čase bol projekt Novorossia ešte živý, plný ideálov a on bol mužom plným energie a ľudského cítenia. No nielen ľudského….A tak bol poslaný na smrť aj so svojou skupinou, kde ich už čakali v presile, v ktorej nemali žiadnu šancu.

Alexej Mozgovoj, zakladateľ prápora Prízrak. Bol 23.máj 2015, keď v popoludňajších hodinách blízko obce Michajlovka na ceste z Alčevska do Luhanska bol spáchaný vražedný atentát. Jeho auto našliaplo na nastraženú mínu a vzápätí explodovalo. Keďže predchádzajúci marcový atentát sa nepodaril, veliteľovu smrť si vrahovia radšej ešte poistili a auto rozstrieľali. Taký rukopis už bol, najprv to boli svetlo-šumové granáty, potom guľomet. A Alexej zomrel až na následky tejto streľby. Jeho charizmatickosť z neho urobila vodcu, za ktorým išli davy. Boli to práve obyčajní ľudia, s ktorými cítil najviac, bol nekompromisný, plný vôle za vytvorenie spravodlivej ľudovej spoločnosti bez oligarchov a skorumpovanej byrokracie, bez nacionálneho rozoštvávania.

„Budúcemu pokoleniu by som rád odkázal to, ak dáte v svojom živote, pokiaľ sa rozhodnete stať vojakmi alebo slúžiť svojej krajine, či pokiaľ ste už tento sľub dali, čo sa týka súčasnosti, a budete prisahať, nezabúdajte, že prísaha sa dáva národu a nie politikom. Národ je to najhlavnejšie. Inak sa môže stať to, čo u nás na Donbass. Vojna tých ľudí, ktorí prisahali svojmu národu, poslala na zabíjanie proti svojim vlastným, brat na brata. My sme všetci prisahali Sovietskemu zväzu, či Ruskej federácii, sme Slovania. No politika rozhodla inak a poštvala vlastnú krv proti sebe. To, čo sa deje nie je nič iné, len zrada na vlastných ľuďoch. Neodpustiteľná zrada. Vojnové zločiny, ktorých sme tu svedkami sú iba dôsledkom stáda baranov a vedenia Kyjeva. Jednoducho, zamyslite sa nad tým. Nič viac nežiadam. Ak dávate prísahu, prisaháte národu a nie politikom. Ako bývalý vojak môžem povedať jedno – kto raz prisahal, táto prísaha bola prísahou ochrany svojho národa. A národ, to sú ženy, matky, deti. Národ, to sú živí ľudia v ňom. Kto však príde zabíjať bezbranných ľudí, ako tu na Donbass, poruší prísahu a všetko, čo je mu sväté. To nie je vojenská česť, to je iba surové vraždenie žoldnierov pre peniaze, ktoré za svoju prácu dostávajú. Ich zbrane namierené proti deťom, ženám, starcom nič nezastaví. Ich práca je dobre odmenená. Armáda, ktorá prišla z Kyjeva vo všetkých bodoch naplnila trestnú podstatu vojnových zločinov. Naučte svoje deti vážiť si starých ľudí, pamätať si históriu, ako naši dedovia svojho času hrdinsky bojovali na život a na smrť s fašizmom, tak ako aj my v tento čas, keď sme sa postavili na ochranu nášho národa a ľudí žijúcich v ňom.

Dnes studená jeseň spolu s dažďom pripomína mŕtvy sen. Šedá tma. V chladnom víchre tak pomaly odchádza ďalší krvavý rok. V rukách samopal, na hranici vyčerpania, vojna zúri, no ešte stále v nádeji na zmenu. Už dávno nie sme deti, tento život žijeme, aby sme prežili v jej spároch, no koľkých už zabila…. Cesty späť niet a tá pred nami? Nechcem vravieť o smútku, veď oheň v očiach i v srdci horí neustále. Stojíme za našu pravdu, je to naša zem. Kiež by sme si to uvedomili všetci a zachránili, čo sa ešte dá. Ak by sme spoločne spálili plevel, ktorý sa zakorenil medzi nás, bol by to obrovský požiar. Očistný oheň, v ktorom by povstal nový Strelkov a nanovo vzbĺkla idea. Oheň, ktorý by očistil bataliony a zrodil nových veliteľov. Veliteľov hodných tých, ktorí už nie sú medzi nami. Nad nami plače nebo a slnko sa skrýva. Veríme v pravdu, ktorá je za nami! My sa vrátime. Vo vnútri máme nádej, hoci kráčame tam, kde čaká smrť. K ramenám tisneme zbrane a navzájom si kryjeme chrbát, každým jedným krokom bližšie k nej. Spomínajte na tých, čo išli do večnosti, čo preliali krv pre pokojný svet. Nie sme bez tváre, pamätajte na nás, žite a čakajte.“ (z denníka opolčenca) 

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom