KRVAVÉ SONETY
/fragment/

Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,

z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.

Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného

HVIEZDOSLAV, P. O. 1952. Krvavé sonety. Martin: Matica slovenská. 35 s. (Pozn: V zrkadle prvého svetového požiaru vzniká veršovaný protest proti vojne – Krvavé sonety od Pavla Országha Hviezdoslava, zrodené pod dojmom prvých správ z 1. svetovej vojny. Autor ich napísal v Dolnom Kubíne počas mesiacov august – september 1914. V tomto vrcholnom lyrickom diele básnik vyjadril svoju bolesť a rozhorčenie nad mravným úpadkom ľudstva, ktoré sa vrhá do vojnových konfliktov a spôsobuje bolesť a utrpenie. Cyklus 32 sonetov je výpoveďou o jasnom Hviezdoslavovom protivojnovom proteste a zároveň končí osobným víťazstvom nad témou – predstavou lepšej budúcnosti. Krvavé sonety počas vojny samozrejme nemohli vyjsť tlačou, ale blízky okruh Hviezdoslavových priateľov vedel o existencii tohto cyklu. Rukopis Hviezdoslavovho protestu proti vojne je uchovávaný v Literárnom archíve SNK pod signatúrou 70 H 6.)

NÁSLEDNÍKA TRÓNU FRANTIŠKA FERDINANDA A JEHO MANŽELKU KŇAŽNU ŽOFIU Z HOHENBERGU V SARAJEVE ZAVRAŽDILI.
(
Slovenský denník, 29. 6 1914, krátené)

,, «Na arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželku kňažnu Žofiu z Hohenbergu. ktorí boli nateraz na návšteve v Sarajeve, spáchali dva atentáty. Keď sa viezli na automobile na mestský dom, hodili bombu na ich automobil, bomba padla však na druhý automobil, v ktorom sedeli dvaja dôstojníci sprievodu a oboch nebezpečne ranila, jako aj z obecenstva asi tridsať ľudí. Arcikniežatský pár zostal ušetrený a uháňal na automobile ďalej do konaku (mestský dom), kde prijal hold mestskej rady. Po krátkej slávnosti následník trónu i s manželkou chceli sa dať zaviesť do nemocnice, aby navštívili bombou ranených a keď sa viezli z konaku, vyskočil zo zástupu mladý človek a viackrát revolverom strelil na následníka trónu a jeho manželku. Oba súc smrteľne ranení sklesli. Automobil doviezol ich do konaku, kde i František Ferdinand i jeho manželka vypustili ducha. Útočníkov chytili. Sú Srbi. Bombu hodil Nedeljko Gabrinovič, udajne sadzač., arcikniežatský pár zastrelil Gavro Princip, žiak VIII. triedy gymnázijnej, rodom z Grabova, Gabrinovič došiel z Belehradu. V Sarajeve panuje hrozný poplach.»

Týchto niekoľko krátkych slov čítali sme včera (v nedeľu) na výkladných skriniach tunajších časopisov, ale sprvu nik nechcel veriť na strašnú zvesť. Ale behom popoludnia prilietali Hyobove zvesti jedna za druhou. Vždy viac podrobností o zákerníckom atentáte sme čítali, až konečne každý veril ..
Následníka trónu Františka Ferdinanda už viac není. Bomba ho síce nezasiahla, ale vražedná guľka z revolvera učinila koniec a všetkým nádejám a snom s jeho osobou tak úzko súvisiacich. Pod prvým dojmom tejto hnusnej, zákerníckej vraždy, ktorá sa mohla zrodiť len v hlave zúfalca alebo premršteným nacionalizmom pokazeného človeka, na celom šírom svete musí sa každý poctivý človek bez ohľadu na národné a sociálne postavenie len zdesiť. Úprimne smútime nad rakvou človeka, ktorý mal vôľu i talent k veľkým skutkom a ktorý by ako panovník iste by posunul túto ríšu dopredu. Nebolo mu dopriato uplatniť i prakticky svoje plány. On veril na životaschopnosť a skvelú budúcnosť ríše a pripravoval sa vážnou prácou a štúdiom na svoje budúce panovnícke povinnosti. Nebol slepo zaľúbený ani do Nemcov, ani do Maďarov, a keby bol mohol, iste by bol nejeden šovinistický výkon nemeckomaďarskej nadvlády zamedzil, ktorá nadvláda privádza práve ríšu na pokraj záhuby.
Ohľadne Františka Ferdinanda boli síce mienky rozdielne. V Čechách nebol veľmi populárny, ani u Juhoslovanov, ale všetky utlačené národy čakali s dychtivosťou na jeho príchod, lebo on neraz, keď i nie oficiálne, ale privátne dal znať, že bude vládnuť rozumne a záujmom ríše a dynastie primerane.
Tragický bol život Františka Ferdinanda, plný bojov a odriekania sa a tragický je i koniec jeho života. Ako cár Alexander II. padol v kvete života, nadšený novou methodou vlády a práce, tak aj náš následník trónu, muž ako hora, vyše dvadsať rokov čakal na okamžik, čo by mohol i prakticky uplatniť svoju energiu, svoju vôľu a solídne vedomosti v politike. V posledných rokoch, čo náš staručký panovník už slabne, uplatňoval sa ovšem v zákulisnej politike – a najmä u Srbov a Talianov šírila sa legenda o bezohľadnom imperializme Františka Ferdinanda, ktorý vraj chce Talianov premôcť na Adrii a Srbov udusiť cestou albánskou.
Zaiste že sa takto zosnulému princovi veľmi krivdilo, ale jeho záhadná, energická osobnosť a politika grófa Berchtolda privádzala Juhoslovanov do akéhosi paroxizmu, ktorý bol stupňovaný ešte šialenou politikou Khuenovou a Tiszovou voči Horvatsku. V posledných 2-3 rokoch sú atentáty v srbskohorvatskych krajoch na dennom poriadku a dobrí znalci juhoslovanských pomerov upozorňovali ustavične Viedeň na zlé následky, ktoré zapríčiní protisrbská politika.
Arcivojvoda František Ferdinand sa stal obeťou tejto strašnej politiky, ktorú robia vo Viedni a páni ministri ani nad rakvou nešťastných obetí nespytujú svoje svedomie. A vládni novinári ešte i takúto udalosť, za ktorú predsa nemožno na zodpovednosť ťahať srbský národ, využitkujú v prospech svojej politiky, ktorá vlastne zavraždila Františka Ferdinanda. Srdi vraj zavraždili následníka trónu, Srbi chcú rozkúskovať monarchiu, taká je vraj kultúra srbská .. Samosebou sa rozumie,že šmok myslí pri tom nielen na Srbov, ale na Slovanov vôbec.
Aké následky bude mať smrť následníka trónu, je ťažko predpovedať. Že sme ale my Slováci utratili v ňom úprimného priaznivca, to s bôľom a smútkom uznať musíme.“

Slovenský denník – prvý slovenský denník vydávaný v Budapešti v rokoch 1910-1938, redigovaný Milanom Hodžom, Antonom Štefánkom a Františkom Votrubom. V rokoch 1914-1918 pozastavená činnosť uhorskou vládou, obnovený 9.11 1918 v Ružomberku, potom v Bratislave. Slovenský denník t.č. vyhlásil, že snaha vládnych novinárov označiť ako vinníka za sarajevský atentát celý srbský národ je demagógiou a podvodom, preto aj kritizoval vojnovú kampaň vládnej tlače a žiadal. aby sa namiesto toho riešila v Uhorsku požiadavka národnej rovnoprávnosti, uzákonenie všeobecného volebného práva, zlepšenie úrovne školstva, odstránenie drahoty a predobšetkým zachovanie svetového mieru.Začal sa šovinistický pohon na «panslávov», tzv. «ruských špiónov a zradcov uhorskej vlasti.»Toto prenasledovanie organozovala maďarská meštiacka, ale i slovenská odnárodňujúca tlač, na priamy podnet vlády a úradov. Začalo as inzultovanie, šikanovanie, terorizovanie slovenských národovcov. Prenasledovanie sa sústredilo hlavne na slovenskú inteligenciu. Napr.Milan Hodža bol hneď po narukovaní do Trenčína zatknutý a vojenskou eskortou dopravený do vojenského väzenia v Bratislave, v ktorom už sedel Ivan Dérer. V Bánovciach zatvorili vtedy Janka Jesenského, v Novom Meste nad Váhom Rudolfa Markoviča. Podobný osud stihol Jána Fábryho, Miloša Krnu a iných

HYENY CHCÚ VOJNU
(Národný hlásnik, Ivan Dérer, 24.7 1914, krátené)

,,Najhnusnejší, najpodlejší a najnebezpečnejší tvor prírody je: hyena. Už zovňajšok tohto zvieraťa je odpudzujúci., tým odpornejšie sú jeho vlastnosti. Vo dne sa neukáže, alebo, aj keď sa ukáže, pretvaruje sa a ukazuje sa byť ľuďom priateľským ba až bojazlivým. Až keď príde noc, vtedy vylezie z jaskýň a z úkrytov a vrhne sa, nie na živých ľudí, ale na hroby. Vyhrabe mŕtvych, zožerie ich., z mŕtvol sa živí ..
Pre neuznané a potlačené národy našej monarchie nastala noc. Vyhaslo živé slnko našich nádejí nám Toho, ktorý chcel pevnou rukou do života uviesť božské a ľudské práva našej materčiny. Ešte nebol ani zahrabaný, už vyliezli hyeny z úkrytov. Kým on žil, kým svietilo jasné slnce jeho mohutného ducha, do toho času sa mu farizejsky klaňali a podlizovali, báli sa ho a skrývali sa pred ním .. Akonáhle ale zahučali zvesť o jeho smrti, hneď priliezli k šľachetnej jeho mŕtvole, paprú sa v nej, živia sa z nej a chcú z nej čím viacej pre seba vyťažiť ..
Kto pozornosťou sledoval a sleduje počínanie našej bývalej koalície na uhorskom sneme v posledným týždňoch, ten sa hnusobou musel odvrátiť od týchto pánov. Dobre sa pamätáme na bývalého všemohúceho ministra vnútorných záležitostí, čierneho grófa Andrášyho, ktorý na verejnom zasadaní schválil krvavú streľbu žandárov v Ćernovej. Dobre sa pamätáme, ako radostne tlieskali čiernemu barónovi vtedy jeho bandy, ako sa paprali, ako sa kúpali v krvi trinástich úbohých Slovákov páni Smrčáňovci, Rakavskovci, Apponyovci, Polónyovci.. I na to sa dobre pamätáme, ako svojich fiškusov nahuckal vtedajší ministerich krvavej pravdy na slovenských ľudí a novinárov .. Keď potom hanebne zmizli z povrchu krajiny do opozicionálnych jaskýň, spravodlivá Székely ich procesov zastaviť musel, ktoré oni bezzákladne proti Slovákom a Rumunom zaviedli!
A títo istí páni brodia sa teraz vo vznešenej krvi zavraždeného následníka trónu. Gróf Andrássy, ktorého nebohý následník nenávidel preto, že chcel zaviesť do vojska maďarizáciu, volá o pomstu proti Srbsku!
Gróf Apponyi, ktorý vyniesol proti náhľadom následníka ten svetochýrny maďarizačný školský zákon, ťahá za zodpovednosť vládu, že nedala lepší pozor na život následníka! A aby farozejstvo bolo dovŕšené, vstal Ďurko Smrečáni, ktorý ešte pre 8 rokmi v Belehrade huckal Srbov proti našej dynastii, a zavolal: »Načo čakáme ešte?« Vrhnime sa na Srbov, zgniavme, vykántrime ich!
Vláda Tizsova sa proti takýmto besnotám zadržala veľmi divno. A mohla predsa pánov papulnáčov veľmi ľahko odbaviť. Oni volajú pomstu proti Srbom. Prečo že nevolali pomstu vtedy, keď ich pusipajtáš vyslanec Kovács na verejnom zasadaní štyri razy strelil do predsedu uhorského snemu? Prečo bol vtedy ten vrah Kovács hrdinom národa? Prečo ste ho do neba vychvaľovali a napokon ešte aj spod každého trestu oslobodili? Prečo vtedy nik nevolal o pomstu? Prečo?
Preto, lebo vtedy sa nejednalo o Slovanoch. To bola len taká domáca šarvátka maďarských gavalierov, taký duelík, aké oni majú deň po deň bez všetkého hlbšieho významu. Tam však, kde sa jedná o udržanie panstva maďarských vyšších pánov, takzvanej maďarskej oligarchie, tam sú oni všetci jednej mysle a tam si odpustia aj tie najväčšie hriechy proti sebe spáchané.
Nemci majú príslovie: Zwei Fliegen auf einen Schlag. Jedným úderom dve muchy. Tohto príslovia sa drží aj maďarská oligarchia. Toho, ktorého sa ona najväčšmi bála, zavraždila pomýlená slovanská ruka. Teraz je jej heslo: Využiť treba túto situáciu, oslabiť a pokoriť aj druhú prekážku oligarchie, slovanské národy.
Prečo pre inšie by chceli mať vojnu proti Srbom? Každá vojna musí mať istý cieľ. Aký cieľ by mala vojna proti Srbsku? Oni sami hovoria, že oni nechcú Srbsku odňať kus územia, nie, oni chcú Srbsko len potrestať za to, že nespokojní srbskí obyvatelia žiadajú sa von do slobodného kráľovsta srbského a kráľovstvo tento pohyb trpí a podporuje. Teda nie zahraničné príčiny, ale príčiny domácej politiky majú viesť ku válke. Za to, že je v Bosne nespokojnosť a že bosenský ľud si žiada viacej slobody, že nechce ďalej vyť v poddanstve, a odovzdávať tretinu svojej úrody mohamedánskym zemepánom, za to nech tečie zase slovanská krv..Páni naši, my vieme veľmi dobrý liek na všetky rany našej monarchie a vlasti. Od tohto lieku ozdravie všetko, čo je teraz choré. Tento liek okamžite razom odstráni všetku veľkosrbskú agitáciu a odobere chuť bodenským Srbom škúliť cez hranice do slobodného srbského kráľovstva. Tento liek uzdraví aj našich Rumunov, aby im nenapadlo pomyslieť si na to, že by im lepšie bolo v susednom Rumunsku. Ba tento liek je taký zázračný, že pôsobí práve opak dnešnej choroby. Tento liek docieli, že ešte i slobodní Srbi kráľovstva srbského, ešte i slobodní Rumuni kráľovstva rumunského, ťahať sa budú k nám, pod ochrannú ruku, pod spravodlivý protektorát mocnej, uzdravenej, znovuzrodenej, spravodlivej ríše habsburskej. Tento liek je však nie prelievanie nevinnej krvi slovanskej. Tento liek je politika spravodlivosti.Preč s politikou potlačovania! Nie vojnou chcieť zabezpečiť moc oligarchistických pánov na ďalšie polstoletie! Nie. Budúcnosť našej vlasti je v spravodlivosti voči všetkým národom. Kľúč blaha a rozkvetu ríše je: pozdvihnutie národov slovanských a latinských. Maďarský národ v Uhorsku má už všetko, čo k zabezpečeniu jeho budúcnosti potrebuje. Nemci v Rakúsku to majú už od pradávna. Teraz je rad na národoch slovanských. Dajte Slovanom a Rumunom to, čo im je k holému životu potrebné a čo Nemci a Maďari už dávno majú. Pripusťte Slovanov a Rumunov ta, kde Nemci a Maďari už dávno zasadajú. Nie krv slovanská, ale kultúra a vzdelanosť slovanská spasí našu ríšu!“

DERER, I. Hyeny chcú vojnu. in Národný hlásnik – noviny pre slovenský ľud. 24. jul. 1914, roč. 47, č. 30, s. 2. Ivan Dérer – právnik a politik, spoluzakladateľ martinskej Deklarácie slovenského Národného zhromaždenia. V rokoch 1912 – 1914 spoluredigoval týždenník Národný hlásnik; v ňom na začiatku prvej svetovej vojny uverejnil úvodník Hyeny chcú vojnu, za ktorý bol zatknutý. Po veľmi krátkom väznení bol však prepustený a narukoval k 71. pluku, v ktorom slúžili výlučne slovenskí vojaci.

ČO ZA NÁSLEDKY MÁ VOJNA?
(Národný hlásnik – noviny pre slovenský ľud, 6.11 1914, krátené)

,,Vojna má zvláštne, nepredvídateľné následky. Všeličo sa nám inakšie ukáže, za aké sme čo považovali. Vojna vzbudí v nás city, myšlienky, náhľady a činy, skutky, udalosti, ktoré čím hore, tým dolu spoprevracajú naše dosavádne náhľady o hodnote ľudského života, majetku, kultúry, vedy, práva a zákona. Hodnota, ktoré sme za stálu a pevnú považovali, právo, čo sme ako sväté ctili, sú povalené k zemi. Nedvojak prichodí na um slovo gréckeho filozofa Herakleita: »pantha rhei«. Lebo sa všetko začalo valiť a ťažko je v tejto trme-vrme dačo pevného nájsť.
Ľudský život, ktorý si v pokoji tak ctíme, vo vojne značne utratil na cene. Život jednotlivca má teraz premálo váhy. Má len práve toľko ceny, nakoľko je v týchto ťažkých časoch vlasti osožný a pre vojenské ciele užitočný. Ale i jednotlivec sám o mnoho menej si váži svoj život vo vojne, ako v pokoji, a – ako vidíme – vystaví ho denne každému nebezpečiu, ak si myslí, že s tým dobrej veci k víťazstvu pripomôže. V porovnaní s veľkými záujmami, za ktoré je prinútený bojovať, život jednotlivca tratí na cene.
S týmto v spojení sa premenil i pochop o vražde. Úmysel: vraždiť človeka – čo počas pokoja sa tresce – je nevyhnutná podmienka vojny a víťazstva, a kto čím viac nepriateľov zničí, ten je víťazom.
Kultúra vôbec prestala mať cenu. Národy, ktoré boli považované za nositeľov kultúry, chovajú sa horšie ako divé národy, ľudožrúti africkí. Spoja sa s ázijskými barbarmi rozbiť kultúru, potlačiť slobodu, otroctvu a tme dopomôcť k víťazstvu.
I v hodnote vedy začíname pochybovať, keď vidíme, že najväčšie výdobytky ľudského ducha upotrebujú sa k rozrumeniu najcennejších potrieb ľudskej znalosti a spôsobnosti, k zničeniu neoceniteľných a nenahraditeľných hodnôt. So zadivením čítame, že mužovia vedy vrátili vedecké vyznačenia, ktoré dostali od vedeckých spoločností za zásluhy vo vede, lebo darujúca spoločnosť vedecká patrí k národu, s ktorým sa vedie vojna. Aké zneváženie vedeckej hodnoty! Dá sa síce rozumieť, keď niekto zloží alebo vráti politické vyznačenie štátu, s ktorým je vlasť vo vojne. Ale či čisto vedecké spoločnosti sveta práve v tieto časy všeobecného válčenia spojiť a pozdvihnúť protestné slovo proti hrôzam vojny?
Pojem práva sa tiež kotúľa dolu vŕškom. Nevedno, či pojem práva ešte jesto. Právo privátneho majetku považovalo sa i vo vojne za nedotknuteľné. Terajšia vojna ale naučila nás inému, a i hodnota práva je zničená.
Medzinárodné zákony šliapu práve tie štáty, ktoré na ich utvorení spolupracovali. Premenili sa na bezcenné fidibusy, zdrapy papierové. Skúsenosť tejto války dokazuje, že medzinárodné právo je právo slabšieho, o ktoré sa silnejší nič nestará.
A čože je so zlatom a peniazmi? Všeobecná mienka bola pred vojnou – a síce tak medzi inteligentnými, ako i neinteligentnými ľuďmi – že treba sa grošom opatriť a dobre si ho doma schovať, či v železnej kase, či v punčoche. No a čo to pomohlo? Jedni ho schovávajú až do konca vojny a za celý čas nemali z neho žiadneho osohu, ba iba škodu na strate úrokov, iní zas nazhromaždiac zlato, predávajú ho a zarobia na ňom malý rozdiel medzi hodnotou papierového a zlatého peniaza, ak im stratený úrok viac škody nezapričinil. Teda i náhľad o zlate a hodnote peňazí sa zmenil.
A takto by sa to dalo ešte dalo o viacerých hodnotách hovoriť, ktoré pre vojnu značne utrpeli.“

ROSENBLATT: Čo za následok má vojna? In Národný hlásnik – noviny pre slovenský ľud. 6. nov. 1914, roč. 47, č. 45, s. 1

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

4 thoughts on “Soňa Valovičová: Nad rakvou svetovej vojny

  • 29. júna 2020 at 10:07
    Permalink

    Vojnu sebectvu! Je to hlavný nosný pilier liberálneho kapitalizmu. Nedá sa naraz chcieť odstrániť kapitalizmus aj akceptovať sebectvo ako dominantnú ľudskú vlastnosť.

     
    Reply
  • 30. júna 2020 at 19:09
    Permalink

    Pani Soňa pripomenuli ste mi moje detstvo. Tento úryvok z Krvavých sonetov sme sa učili na literatúre asi v 7. ročníku ZDŠ. Do dnes si ho pamätám a keď som chodil na protesty na Hviezdoslavovo námestie pred americkú ambasádu som mal chuť aj s touto básničkou vystúpiť. Veľa hovorí nielen o minulosti, ale i o súčasnosti a bohužiaľ bude aktuálna aj pre budúcnosť. Dúfam, že tí dnešní mocipáni aj za túto báseň neodstránia sochu Hviezdoslava z jeho námestia. Asi im to nestojí za to. Mladí už nemajú šajnu kto to ten Hviezdoslav vlastne je. Veď už pre tých mladých stačí ak vedia čítať a písať. Hlupáci sa ovládajú ľahšie.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom