Táto fotografia vznikla po prednáške bývalého predstaviteľa OSN Fabrizia Hochschilda, ktorý nás na Inštitúte kreativity a inovácií oboznámil s veľmi komplexným, miestami až encyklopedickým prehľadom multilaterálnych organizácií, predovšetkým Organizácie Spojených národov. Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu a čoraz častejšie diskutovanú krízu multilateralizmu bola téma mimoriadne aktuálna. Napriek tomu som počas prednášky cítila istú skepsu medzi viacerými kolegami z môjho oddelenia – a napokon som ju zdieľala aj ja.
Moja kritika nesmeruje proti OSN ako takej, ale proti spôsobu, akým boli predstavené globálne problémy. Prednáška sa niesla v známom duchu medzinárodného rozvoja: ciele udržateľného rozvoja, odstránenie chudoby, prevencia konfliktov, klimatická zmena, humanitárna pomoc. To všetko sú nepochybne dôležité témy. Takmer úplne však chýbala odpoveď na základnú otázku: prečo sa vôbec nachádzame v stave, keď tieto problémy neustále vznikajú?
Pre mňa je to povestný slon v miestnosti. Nemôžeme predsa hovoriť o vojnách, chudobe, klimatickej kríze, polarizácii spoločnosti či humanitárnych katastrofách bez toho, aby sme analyzovali štrukturálne podmienky, ktoré ich produkujú. Neustále hovoriť o riešení dôsledkov a zároveň sa vyhýbať diskusii o globálnom ekonomickom systéme, ktorý mnohé z týchto kríz vytvára, považujem za intelektuálne nedostatočné.
Výrazne sa to ukázalo napríklad pri diskusii o BRICS a Šanghajskej organizácii spolupráce. Tieto telesá boli predstavené skôr ako voľné platformy vytvorené na riešenie konkrétnych problémov než ako významní aktéri formujúci nový medzinárodný poriadok. Takéto hodnotenie mi pripadalo nevyvážené a celkom nefér. Bez ohľadu na to, aký postoj k BRICS človek zastáva, ide o zoskupenie, ktoré dnes reprezentuje významnú časť svetovej populácie aj globálnej ekonomiky. Jeho vznik a aj aktivity zároveň nemožno oddeliť od rastúcej nespokojnosti mnohých krajín s dominanciou Západu a so spôsobom fungovania existujúcich medzinárodných inštitúcií.
Veľká časť prednášky bola venovaná humanitárnej činnosti OSN. Tú rozhodne nemožno spochybňovať a zaslúži si uznanie. Chýbala mi však druhá strana mince. Nezaznelo napríklad, že Bezpečnostná rada OSN opakovane schvaľovala sankčné režimy voči krajinám ako Irak, Irán či Venezuela, ktorých humanitárne dôsledky boli mimoriadne vážne. Ak chceme hodnotiť multilaterálne inštitúcie poctivo, musíme hovoriť nielen o ich úspechoch, ale aj o ich zlyhaniach.
Podobne neúplná bola podľa mňa aj diskusia o globálnej chudobe. Odstraňovanie chudoby bolo prezentované predovšetkým ako úspech medzinárodného rozvojového systému. Lenže najväčší pokles absolútnej chudoby v moderných dejinách sa odohral v Číne, ktorá tvorí približne pätinu ľudstva a počas posledných desaťročí vytiahla stovky miliónov ľudí z extrémnej chudoby. O tejto historickej skutočnosti jednoducho nemožno hovoriť len okrajovo.
Rovnako nemožno hovoriť o klimatickej zmene, vojnách, humanitárnej katastrofe v Gaze či rastúcej polarizácii spoločností bez analýzy ich hlbších príčin. Ak sa sústredíme iba na manažovanie dôsledkov a nie na príčiny, nikdy nebudeme riešiť samotný problém.
Počas diskusie som preto tieto otázky otvorila. Fabrizio Hochschild reagoval korektne a povedal, že približne s 90 % mojich argumentov súhlasí. Dodal však, že ako predstaviteľ OSN nemôže ukazovať prstom na jednotlivé krajiny.
Lenže ja som nehovorila o obviňovaní konkrétnych štátov. Kritika kapitalizmu ako globálneho ekonomického systému nie je kritikou jednej krajiny. Je kritikou systému, ktorý podľa môjho názoru produkuje rastúce nerovnosti, ekologickú devastáciu, vojenské konflikty aj opakujúce sa hospodárske krízy. Ak chce OSN obnoviť dôveru verejnosti a presvedčiť ľudí, že multilateralizmus má stále zmysel, nestačí hovoriť o humanitárnej pomoci a diplomatických úspechoch. Musí byť pripravená otvorene diskutovať aj o štrukturálnych príčinách problémov, ktoré sa snaží riešiť.
Z celej prednášky mi však zostala ešte jedna zásadná otázka: potrebujeme vôbec viac multilaterálnych organizácií? Čoraz viac si myslím, že nie.
Inštitúcie vytvorené po druhej svetovej vojne vznikli s cieľom zachovať mier a vytvoriť medzinárodný poriadok založený na pravidlách. Zároveň však boli od začiatku konštruované tak, že nemajú účinné mechanizmy na presadzovanie vlastných rozhodnutí. Medzinárodný súdny dvor nemá vlastné prostriedky na vynucovanie svojich rozsudkov. OSN nemá vlastnú autoritu ani silu prinútiť štáty rešpektovať jej rezolúcie. V konečnom dôsledku preto medzinárodné právo stále závisí od ochoty najmocnejších štátov dodržiavať pravidlá, ktoré môžu podľa potreby sami ignorovať.
Problém nespočíva v nedostatku multilaterálnych inštitúcií, ale v samotnom systéme, v ktorom fungujú. Pokiaľ bude svetová ekonomika naďalej produkovať extrémne bohatstvo pre úzku elitu a zároveň chudobu, vojny a ekologickú devastáciu pre väčšinu ľudstva, žiadna medzinárodná organizácia nebude schopná tieto problémy vyriešiť. Bude iba zmierňovať ich dôsledky.
Obávam sa preto, že multilateralizmus v podobe, v akej vznikol po roku 1945, je dnes fakticky mŕtvy. Medzinárodný poriadok založený na pravidlách bol príliš často uplatňovaný selektívne a jeho dôveryhodnosť sa tým zásadne oslabila. Paradoxne je dnes jednou z mála veľmocí, ktorá dôsledne hovorí o potrebe obnoviť multilateralizmus, posilniť medzinárodné inštitúcie a budovať skutočne multipolárny svet, práve Čína. Nech už má človek na jej politiku akýkoľvek názor, nemožno prehliadnuť, že v čase, keď mnohé štáty čoraz viac uprednostňujú jednostranné kroky, sankcie a vojenský nátlak, je to práve Čína, ktorá sa najvýraznejšie snaží vdýchnuť život myšlienke medzinárodnej spolupráce, ktorú veľká časť sveta už medzičasom potichu odpísala. Či ale samotná Čína dokáže oživiť étos medzinárodnej spolupráce namiesto súťaživosti a často priam nevraživosti je ale otázne.
Nemyslím si však, že musíme plakať nad umierajúcimi inštitúciami a ich byrokratmi. Ak sa povojnový model multilateralizmu vyčerpal, potom našou úlohou nie je zachraňovať nefunkčné štruktúry, ale budovať spravodlivejšie spoločnosti vo vlastných krajinách. Silné sociálne štáty, ktoré slúžia väčšine ľudí, môžu následne spolupracovať s ostatnými na princípoch rovnosti, solidarity a vzájomného rešpektu. Práve odtiaľ môže vzísť nový, skutočný multilateralizmus.
Lucia Hubinská
Výborný text, ktorý je literárne niečím medzi glosovaným komentárom a esejou. Ale tu už nejde o literatúru, ide o budúcnosť…
Stotožňujem sa s obsahom.