Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
TRPITEĽKE
František Hečko
Maj pre svet klenoty
a úsmev v každom kúte
len slzy z krvi skuté
vplač na dno samoty.
Balzamom roboty
stíš srdce rozbehnuté
a zastri rany kruté
záclonou nemoty.
A v odovzdaní tom
mlč o o zlomenej snietke
v skleníku rozbitom,
kde v pozlátenej klietke
spí tíško, nehnute,
vtáčatko zalknuté…
František Hečko (1905 – 1960) patrí k našim najvýznamnejším prozaikom. Jeho román Červené víno je právom radený do zlatého fondu slovenskej literatúry a Vladimír Mináč ho označil za najlepšie slovenské dielo celej jednej dekády. Než sa stal uznávaným románopiscom, profiloval sa básnicky troma zbierkami poézie. Vo svojich veršoch rozvíja témy sociálne a národné, neskôr i všeslovanské, pevne primknutý k slovenskej dedine a prostému človeku. V próze sa potom prikláňa k metóde socialistického realizmu. Postupne sa z neho vykryštalizuje znamenitý rozprávač a skúsený epik. Než sa naplno a profesne začne venovať literárnej činnosti, pracuje ako úradník či redaktor. Je svedkom biedy počas veľkej hospodárskej krízy, predtým sám, ešte v detskom veku, okúsi chudobu a nespravodlivosť kapitalizmu, keď jeho otec padne v prvej svetovej vojne a rodina sa ocitá v existenčnej núdzi. Svoje skúsenosti reflektuje práve v románe Červené víno, ktorý má autobiografické rysy.
Autor zomiera náhle počas práce na svojom v poradí treťom románe. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Báseň je zo zbierky Na pravé poludnie (1942). Básnik podáva dojemné, cituplné svedectvo o človeku, ktorý sklamanie prehluší prácou a službou druhým, a sny o vlastnom šťastí ukrýva hlboko v sebe. Takáto neutešená situácia je, žiaľ, dnes rovnako ako v minulosti, iste údelom najmä mnohých žien.
Je vhodné poznamenať, že ide aj o vynikajúci príklad lyrickej žánrovej formy zvanej sonet.
