Minulý týždeň som absolvoval zaujímavú vec ohľadom projektu kooperativizmus – vedeckú konferenciu Winir v Ríme, kde boli odprezentované jeho základy. Len pripomínam, že ide o navrhnutú makroekonomickú architektúru, ktorá prechádza vedeckým procesom, čo je na takú tému doslova unikátom.
Išlo pre mňa o úplnú novinku, a preto ju zhodnotím z viacerých pohľadov. Najprv sa musím vrátiť k jej prípravám a faktom, ktoré ich sprevádzali. Na mysli nemám nič iné ako pokus o financovanie projektu, prípadne aspoň o financovanie tejto konferencie.
Celá globálna inštitucionálna mašinéria, ktorá má vo vyspelom svete hľadať a prispievať k riešeniam ekonomickej a sociálnej stability, disponuje ročnými rozpočtami v objeme okolo 150 až 200 miliárd dolárov (bez nákladov na výučbu na univerzitách, ide len o hľadanie týchto riešení). Pre lepšiu predstavu: je to dvakrát viac ako priame ročné vojenské náklady Západu na konflikt na Ukrajine, cca 6-7x viac ako štátny rozpočet SR.
Po mesiacoch hľadania a vypisovania mailov – a to už po akceptácii základov vedou, ako aj priamo pred touto konferenciou – som z tohto koláča nebol schopný dostať ani stovku. A to ani od inštitútov, ktoré majú rozpočty v miliardách ťahajúcich z verejných zdrojov, ani od ministerstiev či iných možností. Žiadať od inštitútov, ktoré majú vo svojom poslaní deklarované hľadať presne to, čo ponúkam v tomto projekte, mi prišlo logické, a neúspech ma preto prekvapoval. Aj preto, že prechod takéhoto niečoho vedeckým procesom je podľa dostupných informácií unikátom a je jasné, že sa pracuje na niečom metodologicky a technicky veľmi dobre podloženom, ale hlavne potrebnom.
Avšak, ako sa zdá, ak sa raz alokujú peniaze niekomu, kto nie je tlačený k výsledkom, ale len napĺňa danú agendu v spoločnosti, veľmi sa z koláča deliť nechcú – aj keď vlastne urobíte to, čo mali urobiť oni za tie miliardy. Všetko to skončilo tak, že posledná grantová schéma, ktorá má pokrývať prodemokratické iniciatívy (a to hlavne vtedy, ak iné schémy zlyhávajú), mi tesne pred konferenciou dala výsledok, že to nepodporia. Žiadosť stála na stole pol roka, mala viacero podôb, keď som prosil aspoň o financovanie danej konferencie, keďže aj kvôli nej som nemohol vykonávať moju prácu, čím som prichádzal o bežný príjem, z ktorého žijem, a náklady neboli malé. Vysvetlený bol aj kontext s existenčnými problémami a potrebou absolvovania danej konferencie pre možnosť napredovania projektu a rizika jeho zastavenia. Nedať zdroje na aktivity spojené s vedeckou interpretáciou demokracie vôbec – keďže tá je definovaná cez subjektívne pocity a zjavne nejaké záujmy – mi teda prišlo minimálne ako niečo, čím taká inštitúcia úplne popiera základné princípy svojej existencie. Aj keď nejaké vysvetlenie si našli, to mi prišlo ako hľadanie ihly v kope sena, keďže projekt jednoznačne zapadal do ich schémy a poslania asi z akéhokoľvek uhla pohľadu. A myslím si, že dokonca aj z tej ihly, ktorá bola nakoniec nájdená a predostrená.
Zaujímavý príklad takého rozdávania a alokácie peňazí na základe kritérií, ktoré asi pragmatický človek nemôže pochopiť, je moje mesto na Slovensku. Tam prichádzali verejné zdroje niekomu, kto mal organizovať vízie pre mesto. Prechádzali všetky vízie spojené so zmenami obrubníkov, ciest a toho, akým smerom majú byť postavené domy, ale vízia, ktorá išla smerom k hľadaniu demokratických princípov, z pohľadu nerovností a sociálnej stability, tá bola totálne odignorovaná. Paradoxným výsledkom takejto zaujímavej alokácie zdrojov je to, že dnes ten, kto tie zdroje prijímal, si na tom robil viac-menej politickú kampaň a paradoxne v nej sľubuje zvyšovanie platov a dostupnosť bývania. Teda to, o čo sa dnes v rámci tohto projektu bojuje vo vedeckých kruhoch spôsobom, ktorý hneď priblížim. Ale bolo to jeho agendou už v čase, keď som projekt chcel odprezentovať cez takúto cestu. Ten, kto takúto alokáciu dostane, dnes nevie povedať ako k daným cieľom ísť, keďže v zásade ide o vedeckú dilemu a boj na tomto fronte, ale vie, že treba ignorovať a eliminovať z diskusií mňa ako osobu, ktorá logicky takýmto politickým ambíciám časom vadí a môže mať nepríjemné otázky. Výsledkom je totálny zásah do spoločnosti a jej harmonického fungovania, likvidácia ľudí, likvidácia projektov, viac-menej subjektívne určovanie toho, čo je a čo nie je vízia a aké témy sa budú v spoločnosti riešiť – a ďalšie veci asi pripomínať nemusím.
Poďme ku konferencii
Dopadla vcelku asi tak, ako sa predpokladalo. Vedel som, že to neodprezentujem tak, ako sú zvyknutí vedci, keďže technická angličtina bola, je a asi ešte aj nejaký čas bude môj problém. Pokúšal som sa to dobehnúť asi tak dva mesiace pred konferenciou, pričom práce na projekte bolo toľko, že som posúval asi štyri paralelné veci naraz, okrem nej samotnej – ďalšie články alebo prípravu ďalších grantových schém. Aj preto som sa rozhodol svoj príspevok prečítať a takto to s istotou absolvovať.
Tesne pred prednáškou som sa dokonca rozhodol, že záver pozmením. Urobil som to na základe prvej prezentácie na konferencii od tzv. keynota (hlavného úvodného rečníka konferencie), kde boli predložené viaceré spoločenské výzvy, keďže som mal pocit, že práve môj príspevok prispieva k adresovaniu väčšiny z nich. Tam som už nečítal, a aj menší stres a úcta k situácii spôsobovali, že to pre mňa bol problém a nachádzal som odrazu tie správne slová omnoho pomalšie. To len potvrdzovalo, že čítanie bolo pre mňa správnym rozhodnutím, keďže na to bol len krátky čas a moja téma je tak komplexná a obrovská, že to chcelo zasiahnuť skutočne podstatu vo veľkej rýchlosti. Podstata takto nakoniec bola bezproblémov povedaná.
Keďže som prednášal úplné základy projektu, ktoré sú dnes rozrobené v oveľa vyšších dimenziách a ďalej sa rozvíjajú, vedel som, že adresovať akékoľvek otázky nebude problém. Tie boli napriek tomu dosť ideologického charakteru. Toto som ale možno aj čakal, a bolo to len niečo, čo som doteraz sledoval v akejkoľvek fáze rozvoja projektu.
Aby som bol úplne presný, otázky boli takéto:
- Prečo kooperatívy dnes nedominujú, keďže sú podľa mojich informácií efektívnejšie ako kapitalistické spoločnosti? (Odpoveď: Dôvodom je makroekonomické nastavenie kapitalizmu z pohľadu únikov zdrojov, nestability a možného vplyvu na chod vecí aj na trhu.)
- Či zamýšľam návrat k štátnemu centralizovanému riadeniu? (Odpoveď som dal počas prednášky viackrát – nie, ide o hľadanie trhu, ktorý funguje bez tendencií neprirodzenej koncentrácie kapitálu, ktorá sprevádza kapitalizmus od jeho začiatku.)
- Prečo si myslím, že je projekt cestou k riešeniu inflácie, ktorá má podľa diskutujúceho rôzne zdroje? (Odpoveď: Teórií o inflácii je mnoho, základom ale stále zostáva ponuka peňazí, ktorú vieme v novom systéme plne ovplyvňovať, na čo je urobené mnoho štúdií v rámci tzv. sovereign money. Ponuka peňazí je pritom v azda každej možnej teórii považovaná za základný možný zdroj inflácie.)
- Ako viem vysvetliť krach kooperatívnych bánk počas poslednej krízy a či to nepodkopáva moju teóriu? (Tu bola moja odpoveď trochu zjednodušená a dalo sa to povedať presnejšie – len som spomenul, že krachy budú súčasťou akéhokoľvek režimu aj v budúcnosti. Mnoho lepšou odpoveďou by bolo spomenúť stabilitu nového finančného systému a výhodu, kde krach banky nespôsobí prakticky nič tak z pohľadu zákazníkov, ako aj celej spoločnosti.)
- Jedna bola čisto metodologická a smerovala na mierne nepresne použitú terminológiu od niekoho, kto sa venuje modelovaniu.
Odpovedí na takéto otázky je v rámci prezentácie týkajúcej sa základov skutočne viacero a dalo sa ich možno podať lepšie, ale v rámci takejto akcie som ich nachádzal v rýchlosti. To len naznačuje, že toto potrebuje širšiu a hlbšiu diskusiu v menej časovo náročnom prostredí, čo vytváralo zbytočný stres. Odpovede však boli v zásade bezproblémov, aj keď možno oproti iným vedcom trochu krkolomnejšie, adresované. Projekt je skutočne v omnoho vyšších dimenziách ako to, čo bolo odprezentované.
Videnie budúcnosti a závery konferencie
Počas konferencie som sa snažil využiť čas naplno a absolvoval prakticky všetky sekcie, aj keď som si musel vyberať pre mňa najrelevantnejšie témy. Keď som sa dotkol nejakých tém spojených s budúcnosťou, ktoré riešim ja, moje otázky boli pre prezentujúcich často menej príjemné, alebo na ne vôbec nevedeli odpovedať a takto aj nepriamo negovali ich videnie možností pre budúcnosť. Popri mojom výskume daných tém a rozpracovanosti môjho projektu som niekedy aj jednou priamou otázkou dostal prezentujúcich do stavu, keď museli uznať, že filozofujú a ich príspevok neodpovedá na najdôležitejšie otázky, prípadne sú pre spoločnosť aj nebezpečné. Čím som si asi niektorých aj trochu pohneval, čo bol môj pocit, aj keď iných, ktorí možno disponovali vyššou dávkou sebareflexie, možno aj získal.
Aby som bol aj tu úplne presný, podráždenie bolo hlavne v súvislosti s fungovaním voľného trhu mien, keď napríklad moje otázky na dôsledky tohto typu fungovania v 19. storočí vo viacerých krajinách ostali vo vzduchu. V posledný deň a na poslednej prednáške – keď bol predkladaný libertariánsky spôsob videnia sveta z môjho pohľadu dosť sympatickým človekom (čo platilo aj predtým a nikdy sa nešlo do nesympatií) – ma k otázkam už nechceli pustiť. Mal som pocit, že nepríjemných otázok sa viaceré kruhy, hlavne z oblasti finančného sveta, boja. Takých bolo ale viac, teda hlavne so stabilitou či nestabilitou finančného sveta.
Takto presadzovaná ideologickosť na vedeckej konferencii bola pre mňa trochu prekvapením, aj keď len kopírovala to, čo som doteraz videl v akomkoľvek priestore, kde som sa s projektom zapojil. Niektoré príspevky boli dokonca takého charakteru, že sám prezentujúci nakoniec nevedel povedať, na čo je dobré to, čo robí. Čo tiež naznačuje, ako sa veda formuje, aj keď asi každý nový pohľad na veci (hoci sú viac ako sto rokov staré a prežuté) môže byť nakoniec na niečo dobrým.
Treba povedať, že mnohé iné veci boli zase veľmi vedecké a na môj vkus asi aj menej uchopiteľné, k tomu sa rýchlo striedali (každý mal pol hodinu na svoju prednášku aj s otázkami) a tém bolo mnoho. V rámci vízií do budúcnosti sa však potvrdzovali moje doterajšie skúsenosti – tam sa vedci dnes zamotávajú v dilemách a filozofovaní o tom, čo je spolupráca, ako môže vyzerať a ako má vyzerať prechod do budúcnosti v kontexte udržania slobody, čo tá vôbec znamená a pod. Skutočne nikto nehovoril v technických súvislostiach, a to ani makroekonómovia.
Toto bolo teda z môjho pohľadu len ďalšie pokračovanie dlhodobo sledovaných trendov, tentokrát však už na tej najvyššej vedeckej úrovni. Alebo inak povedané, ja sledujem výsledky práce a dlhodobého a makroekonomického pohľadu a tie hovoria o tom, či je niečo dobré, prípadne lepšie ako niečo iné. A to je prirodzeným akcelerátorom zlepšovania či obrazom niečoho. Tam ide môj projekt na základe praktických skúseností, čo mi umožňuje svet filozofovania úplne preskočiť, aj keď do projektu zapájam už známe poznatky aj zo skupinovej psychológie, ktoré sa však tiež dajú riešiť práve touto prirodzenou a empirickou cestou. Na to ale musíme urobiť prostredie, kde toto bude dôležité, lebo dnešná doba je teda zjavne o niečom inom, čo tu teraz rozoberať nechcem. Toto je súčasťou iného výskumu a aj ten som sčasti opísal v nejakých predchádzajúcich článkoch. Čiže mal som úplne iný a priamočiary prístup.
Ako človek z praxe, ktorý celý život niečo konkrétne robí a prekladá nejaké konkrétne výsledky práce (aj keď to v dnešnej dobe má často veľmi malú hodnotu), je teda niektoré vedecké témy niekedy náročné počúvať, ale asi majú svoj zmysel. Vedeckosť sa však práve pri videní budúcnosti úplne končila a tam existovalo len jedno svetlo – tým bol projekt kooperativizmus. Takto som to ja osobne zhodnotil, aj keď nie som si istý, či to bol záver ľudí, ktorí sú z môjho pohľadu bohužiaľ často zamotaní v takýchto filozofovaniach a na priamočiarosť k nejakému výsledku nie sú ani naučení. V tomto mohol byť môj projekt pre danú komunitu fantastickým prínosom. Avšak je to priestor, kde každý sleduje svoje témy a vidí veci možno z pohľadu hľadania grantov a financovania, čo možno mnohým trochu bráni ísť do takýchto doteraz menej prebádaných dimenzií, aj keď o ich potrebnosti asi pragmatický človek nepochybuje.
Záverečné myšlienky
Potvrdzovala sa dlhodobá vec: projekt kooperativizmus svieti aj v tom najvyššom vedeckom prostredí z pohľadu obsahu a vedecky podložených a už aj mnohých vedou schválených vecí. Spôsob mojej prezentácie bol však menej presvedčivý, čo ale prekvapením nebolo a rovnať sa s ľuďmi, ktorí celý život robia prakticky len to, sa asi po niekoľkomesačnej príprave bez nejakých predchádzajúcich skúseností s prezentovaním, nemôžem. Avšak bol zjavne viac faktický ako pri príspevkoch, ktoré sa približovali mojej, dovolím si povedať, dosť potrebnej téme.
Pochopil som, že vedci, podobne ako politici, sú väčšinou tiež veľmi dobrými a vypracovanými rečníkmi svojich teórií a pri mojich témach, ktorým som hlbšie rozumel, som mal jednoznačne pocit, že viac sa tam zameriavali na formu prezentácie ako na hlbší obsah, ktorý bol veľmi ľahko napadnuteľný.
Ostane azda len hypotézou a dilemou, ako by sa veci podarilo povedať presvedčivejšie, keby som aj ja dostal z tohto 200-miliardového koláča (ktorý má slúžiť práve na vznik toho, na čom pracujem ja) aspoň niekoľko stoviek. Keby som sa nemusel dostať do situácie, keď hrozia ďalšie dôsledky na moje súkromie, napríklad rozpad ďalšieho vzťahu len preto, lebo štruktúry režimu doby sa rozhodujú na základe akýchsi nedefinovateľných a minimálne zvláštnych faktorov, ktoré pragmatický človek zameraný na tvorbu niečoho skutočne nemôže pochopiť a cíti minimálne nefér postoj. Keby celý ten tlak zase nešiel na mojich rodičov či iných členov rodiny, ktorých takéto spoločenské odmietanie – napriek neustále predkladaným dôkazom o tom, čo sa ponúka a na čom sa pracuje – jasne zasahuje z mnohých pohľadov.
Keď som takúto neistotu naposledy zažil počas môjho politického pokusu pred ôsmimi rokmi, vtedy som si povedal, že nikdy viac, keďže ani vtedy odprezentovanie nedopadlo úplne najpresvedčivejšie a vnútorne niečo človeka brzdilo. Tu som ale nemohol robiť inak a musel sa do toho pustiť, aby sme mali vôbec nejakú šancu získať financovanie, bez ktorého sa veci veľmi ťažko pohnú ďalej. Bohužiaľ, opäť musím končiť takouto vážnou vecou, aby som priblížil súvislosti a tlaky na ľudí, ktorí sa v dnešnej dobe prezentujú poctivou prácou a jej výsledkami. A to bohužiaľ musím zatiaľ konštatovať aj v takomto prostredí vedy, kde môj projekt v zásade svieti a táto konferencia to len plne potvrdila.
Projekt kooperativizmus však možno aj takýmto spôsobom môže ukázať absurdnosť toho, ako a kde sa dnes zdroje alokujú, ako sa využívajú skutočné kritériá a čo v spoločnosti takéto zásahy spôsobujú. Asi aj takto som to zobral a verím, že to bude aj z tohto pohľadu na niečo dobré. Aj keď takéto veci neprajem nikomu. Predsa len mi nedá dodať, že prajem, aby mali všetci vedci niečo, čo si zaslúžia. Ale ak je niečo jediné z pohľadu videnia možnej budúcnosti, čo má technický a plne vedecký rozmer – keďže aj na takejto vedeckej konferencii sme boli z menšiny, ktorá mala svoje teórie už overené recenzným procesom –, tak tam by mali aspoň nejaké zdroje nejakým spôsobom dôjsť. A to hlavne pri takých témach, kde iní nevedia pohnúť, čo sa teda zase potvrdilo. To mi nedá nenapísať na záver, toto mi skutočne nejde do hlavy.
Keďže nikto nerobil videá prezentácií, rozhodol som sa nakoniec aj ja pre tento spôsob, nechcel z tohto pohľadu pôsobiť nejako netradične či deštrukčne a nechať veci vnútri tohto vedeckého sveta. Moje otázky a aj iné veci už asi boli netradičné pre niečo také, čo som tušil že sa môže stať a veľmi som s týmto nevedel nič urobiť. Aspoň tu som chcel ísť s normou. Tieto slová a závery sú však rôznym iným spôsobom preukázateľné, a hlavne tento príspevok sa budem snažiť dostať aj do komunity tejto konferencie, ktorá bude môcť na môj postoj reagovať. Keďže sa mi zdá, že môj pohľad na veci z iného a pragmatického sveta ovplyvneného reálnou praxou a poctivou tvorbou hodnôt môže byť pre ňu veľmi zaujímavý (čo mi osobne potvrdilo viacero ľudí, dokonca aj organizátori konferencie). Tú istú prezentáciu som však odznova nahral a ponúkam ju tu:
Urobilo sa aj viacero vecí, ktoré možno neboli úplne profesionálne. Dostal som úlohu chair sekcie a to som možno nezvládol na 100 percent a nejaká príprava sa dala urobiť lepšie, čo ale malo malý vplyv na prezentácie. Alebo som možno zbytočne urobil aj ja menej vedeckú vsuvku, keď som sa snažil povedať skúsenosť z reálneho sveta a vyzval ľudí na pomoc pri tomto projekte, keďže si myslím, že sme v situácii, keď sa spoločnosť uberá katastrofálnym smerom nielen z pohľadu tvorby lídrov cez dedenie moci, čo totálne limituje ich schopnosti, ale aj tlakov na obyčajných ľudí, ktorí sú doslova tlačení k vzájomnej likvidácii a konfliktom. Čo teda súvisí s líderstvom, ktoré takéto veci riešiť nevie alebo hlavne nie je motivované, aj kvôli nastaveniu režimu, keď objektívna práca a aj kolektívne výsledky už len málo rozhodujú o prežívaní. Čo nakoniec potvrdzuje aj to, ako sa zhora alokujú prostriedky, čo som už spomínal. Toto mohlo ľudí aj menej podráždiť, ale zdôvodnené je to v mojich predchádzajúcich príspevkoch, a to cez čisto empirickú formu, je to môj paralelný terénny vedecký výskum. Moja nevedecká vložka však bola v konfrontácii s mnohými inými príspevkami napriek tomu len kvapkou v mori, ale mohla byť pre mnohých čiernou kvapkou v tom mori.
Napriek všetkému som sa dostal k rôznym kontaktom, čo bolo azda aj dôležitejšie ako samotné odprezentovanie týchto základov projektu, a tiež k mnohým priamejším či nepriamejším prísľubom do spolupráce v budúcnosti, bez ktorej sa bude ťažko posúvať, keďže tak nejak vedecký svet funguje. Uvidíme, ako sa to celé pohne ďalej. Ja idem rýchlo do novej práce, aby som aspoň trochu zarobil na obdobie, ktoré ma zase stálo veľa energie, ale aj zdrojov. Pričom ďalšie paralelné veci pri projekte sa musia posúvať aj v ďalšom období.
Stanislav Jurčisin