Akú cenu musíme zaplatiť za naozaj originálny trik? S veľkosťou kúzla rastú aj náklady a vyrobené „zdanie“ produkuje nutne „zdanenie“. Tému Christopher Nolan rozpracoval už vo svojom známom filme o kúzelníkoch z roku 2006. Naozaj dokonalý klam sa ale jeho filmovému hrdinovi podarilo vytvoriť až o 20 rokov neskôr, kedy ukázal, že ani tá najvyššia zaplatená cena nemusí byť vysoká dosť a že v konečnom dôsledku môže takýto trik stáť viac ako jeden ľudský život – môže zahubiť celú spoločnosť… Nolanovi trval návrat k téme rovnako dlho ako Odysseovi návrat do Itaky – a obaja sa – veľmi dômyselne – vracajú domov v prestrojení…
Film Odyssea je Nolanov ďalší Dokonalý trik – odohrávajúci sa navyše „v časoch zjavnej mágie…“ Aby tak prekonal nastavenú laťku prvého z filmov, musí hlavný hrdina zájsť ďalej než bežný smrteľník – ba aj než bežný kúzelník. Čo je až príliš zjavné však môže byť v skutočnosti len zdanlivé. To nás učí lingvisticky nejednoznačný pojem „apparent“ aj drevený kôň na trójskej pláži, napoly zaplavený prílivom.
PRESTÍŽ
„A face, a fleet, a war, a man, a thought, a thrick“ – deklamuje v úvode filmu Odyssea grécky aoidos, ktorý rovnako ako generácie bardov po ňom, spieva epos o hrdinstve, pýche a hneve v dobe, ktorá prestala písať. Michael Caine v úvode druhého spomenutého snímku dopĺňa, že každý trik musí mať časť nazývanú „prestige“. Vtáčik sa vždy musí vrátiť. Podobne aj trik s trójskym koňom dochádza k svojmu zavŕšeniu až návratom itackého kráľa a strojcu tohto dômyselného nápadu, Odysea, do vlasti. Je to kúzlo, ktoré ohromí rovnako ako ochromí. Odyseus sa „vracia“ viac v prenesenom než skutočnom zmysle slova. S jeho príchodom sa gréckej spoločnosti vracia, čo zasiala – na pobreží Malej Ázie.
Nolanov takmer trojhodinový opus magnum určite možno čítať či interpretovať v rôznych rovinách, ktoré už boli pomerne vyčerpávajúco spracované v recenziách či filmových podcastoch posledných týždňov, a preto im nebudem venovať pozornosť. Zameriam sa, namiesto toho, výhradne na podstatu – pre mňa kľúčové momenty: trójskeho koňa a skutočný starogrécky (morálny) koncept Xenia – princíp pohostinnosti, vo filme pomenovaný ako „Zeus´s Law“ (Diov zákon).
CHYBY VO FILME
Už dávno pred premiérou, od doby prvých záberov z trailerov, sprevádzali film na internete až nevkusné kultúrne vojny typu či môže hrať trójsku Helenu černoška alebo či tam naozaj bude vystupovať trans-Achilles. Hoci sa väčšina z týchto výhrad časom ukázala ako nezmyselná, nemožno sa po zhliadnutí filmu ubrániť dojmu, že je tam ozaj všetko akosi inak… Boje na kultúrnom fronte samozrejme pokračovali aj po premiére a po všetkých obvineniach Nolana z „wokeizmu“, o ktorých som čítal, som dospel k názoru, že je príliš veľkým režisérom, než aby vo svojich dielach „ulieval bohom“, napĺňal kvóty či plnil plátno token charaktermi. Zvlášť keď je známy kritikou, že roky tvrdošijne odmieta urobiť film s hlavnou ženskou hrdinkou, čo je vo svete „úlitieb“ to úplne povinné minimum. Nie, hovorím si. „Chyby“ vo filme nie sú výsledkom ideologického zasahovania. Je ale možné, že by režisér, ktorý konzultoval svoj sci-fi opus Interstellar s Kipom Thornom, nositeľom Nobelovej ceny za fyziku a zjavne si nechá poradiť od vedeckých kapacít v každom odbore, „sfušoval“ tento raz historický film od vybraných exteriérov, hradov, lode, cez zbroj až po typológiu hercov spôsobom, ako by si prizval za konzultantov Davida Benioffa a D. B. Weissa z Game of Thrones?
Nepravdepodobnosť uvedeného núka dve vysvetlenia. Jednak celkom banálne, a to že Odyssea prosto nie je historický film… Mýty, z ktorých čerpá pôvodný hrdinský epos majú isto svoje jadro v reálnych dejinách (čo už dnes vieme, vďaka vykopávkam Tróje), ale očakávať od takéhoto filmu historickú presnosť či vernosť (akýmsi) dobovým reáliám znamená nepochopiť posun od historického veľkofilmu k filmovej high fantasy, ktorou Odyssea bez sporu je. Mýty, ako výlučne orálna tradícia sú od podstaty otvoreným zdrojom, priam nabádajúcim ďalších spracovateľov tejto látky k autorskej invencii. Nolan teda nebol povinný pridržiavať sa historických reálií ani písanej predlohy. Napriek tomu mi príde, že vykladať istý badateľný „materiálový“ aj dejový posun Nolanovej verzie Odysey (oproti originálu) ako akýsi režisérsky manierizmus, je dosť nepresvedčivé a nedostatočné.
TRÓJA 2026
Nazdávam sa, že pre historické filmy úplne typický motív „chýb vo filme“, ktorými stovky insitných historikov zaplavujú diskusné fóra, využil Nolan tento raz, aby ich urobil priamou súčasťou samotnej pointy a istým kľúčom alebo formálnym meta-vzorcom, ktorý nám pomôže čítať vlastné posolstvo diela.
Nolan sa dejovo celkom drží prelohy, ale ako divák som sa zároveň cítil byť od začiatku permanentne konfrontovaný s pocitom, že všetko je zároveň akosi inak (čo neumenšoval ani znepokojivý a miestami až fyzicky bolestivý a úzkostný soundtrack). Tento, takpovediac, „posun vo farebnom spektre“ poslúžil ako aktualizačný moment pre 21. storočie, aby bol film vôbec možný.
Hlasy volajúce po väčšej „vernosti predlohe“ si zrejme neuvedomujú, ako kontroverzné by bolo natočiť Odyseu naozaj dôsledne pridržiavajúcu sa originálu. Staroveká morálka bola, z nášho dnešného pohľadu, naozaj krutá a Homérova morálna ambivalencia k bojujúcim stranám, vďaka ktorej mohol udalosti okolo vyvraždenia jedného mesta odspievať ako oslavný hrdinský epos, v tomto zmysle rozhodne nie je výnimkou. Byť verný predlohe (pôvodne tradovanému mýtu) v roku 800 p.n.l. (kedy cca Homér údajne žil) bolo žiadané, pre jeho dôsledné zachovanie. Byť tej istej predlohe verný v roku 2026 by znamenalo schvaľovať vraždenie v Gaze, ľstivé prepadnutie Venezuely, bombový masaker iránskej školy či vojnu na Ukrajine…
Nolanova precíznosť, s ktorou pozmeňuje reálie, správanie aj prežívanie postáv ale naznačuje, že ide predsa len o viac než iba o snahu eticky prijateľným spôsobom nanovo prerozprávať trójsku vojnu.
HOMÉR DE LA MER
Históriu píšu víťazi. Tú vojenskú zvlášť. Homér 8. storočia pred Kristom je potomkom týchto víťazov¹ – aspoň podľa dômyselnej historickej mystifikácie, ktorej sa Nolan zámerne dopúšťa, aby ho mohol subtextuálne do tejto role štylizovať – a následne tak rozvinúť vlastnú subverziu voči pôvodnému textu. Homér je do deja priamo zatiahnutý v momente, keď na konci filmu hovorí Odyseus manželke Penelope, že o prežitých udalostiach „sa bude stovky rokov iba spievať“ – čím odkazuje na tzv. obdobie temna či doslova „Homérske obdobie“ gréckych dejín v rokoch 1200-800 p.n.l., kedy prichádza k prudkému úpadku písomníctva.
Nolanovi vyčítali tiež, že natočil príliš „kresťanskú“ verziu Odysey, keď projektoval spätne do prežívania hlavného hrdinu pocit viny za napáchané zlo, ktorý ho sprevádza na spiatočnej ceste do vlasti a ktorým žiadny pravý Grék danej doby rozhodne netrpel a so „zločinmi proti ľudskosti“ si hlavu príliš nelámal.
To, čo Nolan ale naozaj urobil je iba to, že za pomoci naznačeného formálneho aj hodnotového posunu, ako i fabuláciou alternatívnej histórie spájajúcej návrat víťazov od Tróje s príchodom morských národov, dokázal natočiť históriu porazených… Epos o víťazoch, ktorí porazili samých seba. To oni sú morské národy. Mykénska kultúra teda nebola zničená zvonka, ale rozložená a korumpovaná zvnútra. Tento externalizovaný súboj so sebou samým pripomína ďalší typický nolanovský motív z filmov Interstellar či Tenet (avšak tento raz bez komplikovaných časových línií a obrátenej entropie) – a to, že „tí druhí sme vlastne my“.
OPPIE-SEA
Nolanova „achájska“ stratená verzia Odysey nie je tá, čo v hexametroch recituje Homér. Preto je tam akoby všetko inak. Od hradov cez elfsky-vznešený vzhľad Trójanov až po čiernu Helenu a kyrysy obrov pôsobiace akoby boli vyrobené z „valyrijskej oceli“.² Je to postapokalyptická výpoveď o tom, čo sa stane s civlizáciou, keď zmiznú základné istoty a keď sa z nej vytratí dôvera.
Ďalší údajne opomenutý moment vo filme je Odyseova prefíkanosť a dôvtip. Jeho programové odignorovanie je podľa mňa tiež súčasťou posolstva, ktoré sa Nolan snaží odovzdať – posunom v rozprávaní oproti originálu. Odyseus zjavne múdry je a žiadna lesť mu nie je cudzia. Pre Homéra (a celý náš civilizačný okruh)³ je ale skonštruovanie trójskeho koňa Odyseov majsterštyk a dôvtipný spôsob víťazstva. Pre Nolana je to zrada ľudskosti. Koniec civilizácie. Odyseov dôvtip je teda sám o sebe mýtus, spätná homérska racionalizácia príšerného zla – podobne nevkusná ako napríklad vyzdvihovanie prezidenta Trumana za „skrátenie vojny“ zhodením atómovej bomby na Hirošimu. V tomto zmysle je ten „skutočný“ Odyseus, plný výčitiek, akýmsi starovekým Oppenheimerom, ktorý sa nie len nevie, ale ani nechce vrátiť domov, lebo sa „stratil v polozabudnutom sne“, kdesi na pustej pláži podobnej limbu z ďalšieho Nolanovho snímku Inception. Aj keď treba dodať, že stráviť 7 rokov na slnečnej pieskovej pláži s Charlize Theron zas nemuselo byť až také utrpenie…
ODDY-SEA
Porušiť zákon pohostinnosti a trikom premeniť dar na stroj skazy, znamená znesvätiť najzákladnejšie pravidlo medziľudskej koexistencie. Odyseus tak svojim činom zakladá „nový letopočet“ a v rokoch „po Odyseovi“ už porušujú pravidlo pohostinnosti na každom kroku všetci. Polyfémos pojedá návštevníkov svojej jaskyne, Laistrygoni sa bránia útokom, pytači Penelopy vyháňajú pocestných, ktorí by mohli byť bohmi v prestrojení a sami roky zneužívajú jej pohostinnosť. Keď sa „stane prasatami“ kritické množstvo ľudí, kvantita vyvolaných dôsledkov sa premení v novú „kvalitu“ (novú normu správania) a kolabuje celá kultúra…
Dôvera je v istom zmysle fyzikálna veličina, podobne ako čas a Nolan je ňou zjavne nemenej posadnutý. Keď sa pominie, nejde už viac vrátiť späť. Hrdinní dobyvatelia, ktorí odplúvajú z gréckej pevniny sa po rokoch vracajú ako podlí lúpeživí cudzinci, ako podivíni z mora.
Na tomto mieste by som mohol toto zamyslenie nad filmom uzavrieť, ale zároveň mi príde, že je ešte potrebné uviesť pár vecí na pravú mieru, nakoľko inak výborná emotívna scéna Odyseovho priznania sa Penelope k svojim hriechom, za doprovodu flashbackových scén z horiacej Tróje trochu zvádza diváka k rozptýleniu pointy v rôzne plytko humanistické interpretácie o potrebe mieru, odsúdenia vojen či strachu z migrantov (ktorí predsa môžu byť bohmi v prestrojení) a podobne. Ale ten film v samej podstate nie je o ničom z uvedeného. Ako už bolo povedané, starovek neoplýval naším súčasným morálnym mindsetom a „právo silnejšieho“ bolo legitímnym princípom spravovania vecí verejných či vedenia vojen. Nolanov Odyseus je síce iný (a z nášho pohľadu lepší) ako ten Homérov, ale Achájci nemali v otázkach morálky priveľmi odlišné štandardy od Dórov. Preto v Odyseových výčitkách svedomia netreba hľadať akési dobro či apel na ľudskosť.⁴
DÔVERA AKO POISTNÝ MECHANIZMUS
Diov zákon je v samej podstate iba prejavom strachu, nie vyššej morálky. Achájci dodržiavajú princíp pohostinnosti zo strachu pred bohmi (ktorí v bájach na seba bežne berú podobu nejakého človeka, pútnika alebo pocestného), nie z lásky k ľuďom. Bohovia dokážu byť pomstychtiví a i sám Odyseus na vlastnej koži pocítil, čo to znamená, keď sa nahnevá Poseidón. Prvotné náboženské predstavy napokon zosobňovali javy prírody, ktoré vyvolávali u ľudí najvyšší stupeň strachu.⁵ Je len logické, že morálny systém v Odyseových časoch, prameniaci z tohto „prírodného“ náboženstva, mal tiež základ v strachu. I takto založený poriadok ale obsahuje aspoň zárodok morálky ako ju chápeme dnes a predstavuje určitý pokrok oproti „vlčiemu“ stavu ľudstva – v akejsi feuerbachovskej variácii Diovho zákona: „človek človeku bohom“.⁶
Odysea nezožiera vina pre zabitých ľudí (tí zomierali celú vojnu) ale pre porušenie princípu, ktorý bol pre ich spoločnosť určujúci. Devalvoval hodnotu dôvery. Určité poistné mechanizmy (medzi ktoré patrí aj vzájomná dôvera) musia existovať v každej spoločnosti – bez ohľadu na jej morálku. Aj amorálni ľudia spolu musia nejak vyjsť. Aj „krutý“ starovek mal isté pravidlá „slušnosti“. Ako píše Fukuyama: „dôvera vzniká, keď komunita zdieľa určitú sadu morálnych hodnôt spôsobom, ktorý vytvára očakávania pravidelného a čestného jednania. Charakter týchto hodnôt je menej významný než skutočnosť, že sú všetkými zdieľané.“⁷
Strata dôvery, ako trans-komunitnej zdieľanej hodnoty gréckeho sveta, je akousi negatívnou externalitou procesu bezohľadnej maximalizácie súkromného profitu, ktorý započal v Tróji (ktorú Agamemnón musel poraziť za každú cenu) a ako nový vzorec správania sa postupne vracal na grécku pevninu – hanebnou vraždou kráľa v jeho vlastnej posteli či zneužívaním pohostinnosti pytačmi Penelopy.
BEZ DÔVERY
Nolanova fikcia, ktorú nám predostiera, dáva do istej miery aj historicky väčší zmysel než kusé informácie o danej dobe, ktoré nám ponúkajú historici. Z dejín vieme len, že mykénsku civilizáciu zničili prichádzajúci Dórovia, ktorí poznali železo, mali teda kvalitnejšie zbrane aj potenciál vyššej poľnohospodárskej produkcie. Následná „doba temna“ a chýbajúce pramene ale nedávajú jasné odpovede, prečo tento potenciál nevyužili, neprevzali písmo a inštitúcie Achájcov či sofistikovaný systém centrálne organizovaného hospodárskeho života, ktorý v ďalších storočiach nahradila nevýkonná ekonomika domácností.
Nolan nám na druhú stranu dáva odpoveď úplne jasnú: bez dôvery nemožno prevziať žiadny vyspelý systém ani jeho inštitucionálny rámec. Verejné inštitúcie preto v tomto období nahrádza súkromná kontrola neporiadku, rovnako ako sa fragmentarizuje ekonomika. Po páde Mykén nastáva situácia podobná rozmachu mafie v schudobnenej zemi. Mafiáni poskytujú ochranu v situácii, kde chýba dôvera strán, že partner bude jednať podľa pravidiel. „Ochrana zo strany mafiánov funguje ako náhradka takejto dôvery. Je to ale veľmi drahá náhrada. Transakčné náklady môžu byť vyššie, než by boli vo svete kde panuje dôvera… Mafia týmto spôsobom kontroluje neporiadok, ktorý pomáha sama zámerne vytvárať a udržiavať… Mafiáni majú záujem na udržiavaní nízkej úrovne generalizovanej dôvery neosobného typu, pretože tým stúpa dopyt po osobnej vernosti, ktorú sú schopní ponúknuť a garantovať.“⁸
Grécky svet bol pomerne významným spôsobom fatalistický. Odyseus je v tomto zmysle výnimkou. Berie na seba zodpovednosť za svoje činy a jedná slobodne. Jeho konečné odovzdanie sa osudu, ľahajúc si na trosky lode, napokon odmenené úspešným doplutím do Itaky je znakom, že aj on sa musí prispôsobiť novým spoločenským pomerom, ktoré sám spôsobil. Pasívne sa odovzdať osudu je napokon typickou copingovou stratégiou ľudí žijúcich v spoločnosti bez dôvery a s nízkou mierou spontánnej sociability.
EXPECTO PATRONUM
V rozdelenej spoločnosti bez dôvery, a teda i schopnosti bežných občanov organizovať sa do záujmových skupín, je mimo túto iluzórnu istotu (osud), jedinou možnosťou akumulácie sociálneho kapitálu vytváranie „záchranných“ sietí podobných klientským vzťahom. Táto klientela⁹ existovala v staroveku a existuje aj dnes – ako dôsledok podobne nešťastného vývoja udalostí, aké opisuje Nolan vo svojom filme. Aktualizačný moment snímku má teda aj tento rozmer.
„Dôvera zaisťuje komunikáciu a dialóg, je elementárnym predpokladom spolupráce. Stredné vrstvy nemanipulujú s hmotnými vecami ale so symbolmi a sú na komunikačných schopnostiach priamo existenčne závislé… Často sa realizujú v profesiách, pre ktoré je typický vzťah odborníka a klienta. Na dôvere sú založené očakávania ako vo vzťahoch medzi pacientom a lekárom, tak tiež medzi právnikom a klientom, učiteľom a študentom alebo zamestnávateľom a jeho zamestnancami. Vo všetkých týchto profesiách existuje riziko poškodenia klienta, pričom samotný klient nedokáže mieru tohto rizika spravidla odhadnúť.“¹⁰
Tento silne asymetrický (klientský) vzťah musí byť založený na špecifickej dôvere v inštitúciu, kedy sa zverujeme, ba až odovzdávame do rúk určitého jednotlivca (s príslušnou kvalifikáciou), ktorého nepoznáme. Táto nutnosť vychádza zo všeobecného poklesu generalizovanej dôvery medzi ľuďmi (nie každý je pohostinný, nie každému môžem požičať peniaze, nie každý mi chce pomôcť…), ako aj narastajúcej komplexnosti sveta okolo nás (nie každý mi vie poradiť kam investovať či ako sa liečiť…). Čím špecifickejší je okruh mojich záujmov či potrieb, tým silnejšie som nútený dôverovať konkrétnemu jednotlivcovi – odborníkovi. Táto individualizovaná dôvera môže fungovať a nahrádzať generalizovanú dôveru len pokým je garantovaná určitou profesijnou etikou (ktorá sa zďaleka netýka len lekárov, advokátov či psychológov). Odborníci, ktorým veríme, sú ale tiež na istej úrovni iba bežní ľudia s ich chybami, názormi a morálkou (vo všeobecnosti nehodní našej dôvery, keďže táto medziľudsky upadá). Vzniká tak paradox, kedy veríme niektorým (namiesto všetkým) nie kvôli vedomostiam, ale primárne pre ctenie kódexov slušnosti, ku ktorých dodržiavaniu sme skeptickí u ostatných. Percentuálne zastúpenie dôveryhodných a slušných ľudí v množine odborníkov či poskytovateľov služieb je ale v zásade totožné s percentom slušných ľudí v celej spoločnosti. Je teda individualizovaná dôvera naozaj liekom krízy dôvery celospoločenskej?
Častým chybným argumentom je akcentácia vzdelania a inteligencie ako záruky slušnosti. Pohostinnosť ako základný princíp medziľudskej dôvery je ale úplne rovnako vlastná chudobným, menej vzdelaným či inteligentným ľuďom (ba niekedy aj viac), nakoľko je výsledkom empatie či tradície, nie racionálneho kalkulu.
HOMER A VOČKO
Keď píšem o dôvere v inštitúcie, nemám na mysli len štát, zdravotníctvo či vedecké kapacity. Ale hovorím o širokom spektre „služieb“ denného využitia od bánk cez právnikov, krčmárov až po prostitútky. Všetky tieto profesie majú určitý inštitucionálny rámec s vlastnou etikou. Čím menej tzv. odbornosti tá či oná činnosť obsahuje, tým viac si zakladá na určitej „povesti“. Je skutočne paradoxné, že sa často jedná skôr o „zlú povesť“.
Bankári, advokáti či výčapní sú v tomto zmysle úplne esenciálni kriváci. Niečo ako Montgomery Burns, Lionel Hutz a Vočko… Banky a bankári sú priam archetypom bezškrupulózneho gaunerstva. Predávať peniaze je prakticky v každej tradičnej kultúre považované za nečisté či odsúdeniahodné a ako lichva vytláčané na okraj spoločnosti. Napriek tomuto vžitému vzorcu rozmýšľania sú však práve oni tými, ktorým dôverujeme hádam najviac – napokon, keď dokázali na švajčiarskych účtoch ustrážiť nacistické zlato, hádam sú aj naše úspory v bezpečí… Výraz „mafiánsky advokát“ tiež nevznikol z pozitívnej reputácie povolania, kde odpoveďou na 2+2 je: „koľko chcete, aby to bolo?“ Krčmári sú zasa stereotypne vnímaní ako ziskuchtiví ignoranti, rozvracači rodín a vynálezcovia steatózy, pre ktorých je jediným morálnym zákonom záverečná. Prostitútky sú možno, narozdiel od bankárov, nečisté nie len symbolicky. Napriek tomu im klienti veria v udržaní diskrétnosti viac než mnohej počestnej žene. Všetky tieto príklady sú dôkazom toho, že dôvera existuje mimo morálnych kategórií dobra a zla – podobne ako v starom Grécku.
To čo uvedené profesie spája, je až desivá morálna ambivalencia (podobná Homérovi), uplatňovaná pri výkone ich zamestnania vo vzťahu ku klientom. Keď lekár zachráni život zloduchovi hodnotíme to eticky úplne inak, ako keď bankár ochráni jeho milióny alebo keď ho advokát vyseká z vopred prehratého súdneho sporu. Hoci si obaja tiež iba robili svoju prácu. Absencia morálky je pri špecifickom okruhu profesií zabezpečujúcich práva ľudí a ich občiansku rovnosť nevyhnutnou osobnostnou výbavou vykonávateľov. Extrémnymi prípadmi etiky „niekto to robiť musí“ je exekútor a kat.¹¹ Veríme v nich, lebo vieme, že sú dostatočne zlí…
BLAHOSLAVENÍ AMORÁLNI
V ostatných rokoch sme ale akoby stále častejšie konfrontovaní s normalizáciou akejsi „výhrady vo svedomí“ týchto povolaní, spôsobilej značne nabúravať individuálnu dôveru v klientskom vzťahu – ako výsledku upadajúcej dôvery celospoločenskej. Banky majú odrazu morálne názory, reklamné kampane „Za farebnú kultúru“ či nadácie finančne podporujúce Pride a nezávislé kultúrne centrá. Vyzradenie chránených údajov z bankového účtu sa vydáva za „whistleblowing“, „vyšší morálny princíp“ môže ospravedlniť porušenie bankového tajomstva či zmrazenie finančných aktív. Ako môže bežný občan, prirodzene s rozličným spektrom politických a kultúrnych presvedčení, dôverovať takejto inštitúcii a bez obáv jej zveriť svoje úspory?¹² Ako môže veriť, že jeho právnik nebude zámerne konať v rozpore s jeho záujmom, keď si uzmyslí, že je to tak morálne správne?
Univerzálne právo (ako garant jednotlivých subjektívnych práv – na spravodlivý proces, na rovnaké zaobchádzanie atď.) emerguje z partikulárnych záujmov – je možné vďaka existencii amorálnych ľudí. Advokát primárne neobhajuje kohokoľvek, pretože sa filozoficky zamýšľa nad rozsahom práva na obhajobu, ale pretože je ziskuchtivý a patologicky ambiciózny. Bankár neposkytuje úvery, aby ľudia žili lepšie, ale chce maximalizovať svoj profit. Krčmár naleje každému „lebo peniaze nesmrdia“.
Dnes už ale „zlé“ korporácie neobchodujú s každým, majú vlastnú zelenú politiku a „podobenstvo o povraze“ už neplatí. Špecifickou kapitolou sú množiace sa prípady neobslúženia ľudí v pohostinstvách a bistrách pre ich názory, vydávané za prejav individuálnej odvahy.¹³ Spoločenstvo moralistov jednoducho nedokáže zabezpečiť práva všetkých, nakoľko „diablovým advokátom“ nechce byť nikto…
KONTRAKTUÁLNA POHOSTINNOSŤ
Otázka, ktorú si kladie aj Nolan, teda znie, ako udržať spoločnosť a ako v nej možno kvalitne žiť, ak sa generalizovaná dôvera v inštitúcie stále viac zosúkromňuje a väčšina obyvateľov danej komunity to nepovažuje za problém, nakoľko ich vkus a názory „náhodou“ konvergujú s dominantným naratívom – rovnako ako v post-trójskom Grécku? Kde končí pohostinnosť a začína individuálna zvôľa? Kde je ešte hranica prijateľnej selekcie klientely, ktorá nie je diskrimináciou, ako zákaz šiltoviek MAGA v známom prípade v Illinois¹⁴ a kde už ide o porušenie Diovho zákona, ako v meste Ílion?¹⁵
Postupujúca exklúzia verejného priestoru má všetky znaky korupcie. Verejný priestor a služby (ktoré sú jeho súčasťou, ak má byť kvalitný) sú odrazu prístupné už iba za „prísľub“. Každé porušenie pohostinnosti, každé vylúčenie konkrétneho jednotlivca znamená implicitný záväzok všetkých ostatných zdieľať rovnaký súbor názorov (symbolický kapitál) s prevádzkarom, čašníkom či majiteľom baru. Týmto symbolickým majetkom si kupujú priazeň majiteľa, aby vôbec boli obslúžení. Úplne konkrétny balík politicky zafarbených presvedčení sa v tomto obojstrannom procese vzájomného nadbiehania obsluhy a konzumentov neutralizuje, vyhladzuje ako okruhliak v rieke – v kultúrny (neutrálny) „životný štýl“, novú „normu“. Čašník vyhadzuje ľudí, čo názorovo nezapadajú, aby poskytol komfort „väčšinovému zákazníkovi“ ako idealizovanému sociálnemu konštruktu, ktorého „morálne maximy“ sa spätne tí istí zákazníci snažia napĺňať, aby ulahodili obsluhe a sami príliš nevyčnievali. Vzniknutá sociálna bublina nemá už nič spoločné s klasickým pohostinstvom typu: „zaplať si pivo a žvaň si co chceš“. Korupcia ako jav známy z vysokých politických a podnikateľských sfér tak preniká do najspodnejších základov medziľudskej solidarity (neposkytnem ti jedlo, nedám ti napiť) a Zeus sa hnevá…
Každá dôvera je v takomto stave už len výsledkom „spiknutia“, konšpirácie. Nepredpokladá sa, nie je prirodzene tradovaná a anonymná. Predáva sa „pod pultom“. Je nutné si ju „zaslúžiť“ (ak už nie aktívne,¹⁶ tak aspoň nekonaním – mlčaním, neprezentovaním sa kontroverznými názormi a pod.). Je to asymetrická „dôvera“, nerovnaká ku všetkým, podobne ako medzi spiklencami vo filme Císařův pekař („A co kdybychom se my dva sešli už v šest?“). Uvedený fenomén súvisí aj s nárastom viery v konšpiračné teórie. Ľudia zbavení anonymnej dôvery prirodzene považujú „privátnu sieť“ za jediný možný zdroj sociálneho kapitálu. Sociálne vylúčení v rovine fantazírovania a predstáv; a lepšie situovaní v praktickej realizácii. Prví – „konšpirátori“ – veria, že nejaké „eldorádo“ vyvolených niekde musí existovať (podliehajúc idey intimizácie sociálnej zábezpeky) a vymýšľajú si vlastnú mytológiu, nakoľko sami súčasťou takejto siete byť nedokážu. Vyššia stredná vrstva a mestský prekariát verí vlastne tomu istému, avšak odmietajú o myšlienke blúzniť, namiesto toho prechádzajú k jej praktickému uplatňovaniu – nie len ekonomickému (maximalizovať počet známych, ktorí mi môžu raz byť prospešní), ale aj politickému a kultúrnemu (minimalizovať riziko stretu s rušivou inakosťou – vylúčením odlišných ľudí z ich siete vo verejnom priestore). Oba tieto extrémne póly vytláčajú z miest zdravý stred – teda niekdajšiu strednú vrstvu s dôverou v inštitúcie, sociálny štát a zdravý verejný priestor.
HOMO SUCKER
Bez všeobecnej dôvery nemôže existovať ani tá individuálna. Tzv. spoločnosť sietí túto dôveru nahrádza akýmsi korupčným modelom „kredibility“, kde sa „ostrakizovaní“ odrazu nemôžu spoľahnúť na pohostinnosť, ba ani na etické kódexy či hippokratovu prísahu. Nemusia byť obslúžení v obchode, novinár verejne prezradí ich adresu, advokáti ich odmietnu zastupovať, krčmári im naliať a lekár zazdieľa fotky ich zdravotného problému v súkromnej skupine na facebooku. Človek ocitnuvší sa mimo tohto základného rámca medziľudskej dôvery je potom doslova novodobý homo sacer. Ostatní si možno myslia, že iba obetovali jedného, pre blaho a pokoj celku. Avšak Diov zákon už bol porušený – a oni sami sa kedykoľvek, pri najmenšom odchýlení sa od „správneho“ kurzu, môžu sami stať obeťou vlastného pravidla. Tak ako sa individuálnym rozhodnutím dvoch ľudí dôverovať si nerozširuje len ich vzájomné pole istoty, ale svojou dôveryhodnosťou uľahčujú konanie aj druhým (a teda narastá dôvera celkovo), platí to aj opačne. Dlhodobým dôsledkom vylučovania (a zrádzania dôvery) tiež je, že sa „manévrovací priestor“ prijateľného názorového spektra neustále zužuje, až kým prakticky aj tá najmenšia odchýlka od „všeobecnej normy“ neznamená „ban“. Tak v podstate vzniká fenomén cancel culture a hyperneurotická abreakcia na doslova akýkoľvek myšlienkový výkyv od ustálenej „tepovej krivky“, ktorú možno v súčasnosti pozorovať u väčšiny ľudí.
Odyseov dokonalý trik so zmiznutím pohostinnosti je zavŕšený „prestížou“ – keď sa vráti do itackého paláca a pobije všetkých nápadníkov svojej manželky, ktorí sa spreneverili Diovi, rovnako ako pred 10 rokmi on sám. Extrém sa stane obeťou extrému. „Revolúcia“ zožerie vlastné deti. A spoločnosť na 400 rokov prestane písať – aj „kúzliť“. Napokon, k čomu je písmo, ak ostatní neveria v moje znaky? Ako urobiť dobré kúzlo, ak nikto nechce veriť kúzelníkovi?
Film Odysea nie je len ďalším Nolanovým Dokonalým trikom, ale aj Mementom – nech sa to raz nestane aj nám.
Tomáš Klimek,
autor je kultúrny kritik
____________________________________
1 Homér bol pravdepodobne iónskeho pôvodu, svoje eposy písal v iónskom dialekte. Teda bol potomkom Iónov, ktorí spolu s Dórmi a Aiolmi obsadili územie Grécka práve niekedy v období po trójskej vojne v rokoch 1200-800 p.n.l. a zasadili smrteľný úder mykénskej civilizácii. Homér bol teda v pravom slova zmysle potomkom víťazov, ktorí porazili víťazov od Tróje (teda Achájcov). Práve táto zdvojenosť a historická nejasnosť okolo príchodu tzv. „morských národov“ (medzi ktoré zrejme patrili aj Iónovia a Dórovia) poskytla Nolanovi priestor pre umnú falzifikáciu dejín, kedy tieto dve historické udalosti (Trójsku vojnu a príchod morských národov) prepojil jedným mýtom.
2 Stará Valyria je akousi „predpotopnou“ ríšou z fantasy sveta G. R. R. Martina, pripomínajúcou bájnu Atlantídu, teda nevídane vyspelú civilizáciu, ktorú stihol prudký úpadok a po ktorej zostal len akýsi postapokalyptický zaostalý svet.
3 Napriek Danteho kresťanskej revízii Odyseovho odkazu – jeho umiestnením do ôsmeho kruhu pekla ako trestu za jeho lsti – vnímame stále Odysea za jeho nápad s trójskym koňom vo všeobecnosti ako frajera.
4 Je to v podstate len režisérske búranie štvrtej steny. Rozprávačský postup, za pomoci ktorého priznane cez Odysea akoby prehovára budúcnosť späť do minulosti. Odyseus reálne nemohol dohliadnuť dôsledky svojho činu, ale vo filme hovorí o „konci doby bronzu“, akoby bol historik 20. storočia alebo ako keď Gandalf ohlasoval „koniec tretieho veku“. Nolan teda opäť nezostáva nič dlžný svojej povesti a aj v tomto filme sa, v istom zmysle, hrá s časom.
5 FEUERBACH, L. A. Přednášky o podstatě náboženství. Praha, 1953, s. 50
6 LEBEDINEC, G. M. O koreňoch náboženstva. Bratislava, 1960, s. 41
7 KELLER, J. Nejistota a důvera. Praha, 2010, s. 82
8 Tamtiež, s. 98
9 Klientela nie v zmysle súhrnu zákazníkov, ale ako typ súkromného zabezpečenia v starovekom Ríme, vzťah medzi patrónom a klientom, v širšom zmysle slova existujúci aj v neskorších spoločnostiach.
10 KELLER, J. Nejistota a důvera. Praha, 2010, s. 115
11 Rovnaký princíp, odlišujúci pomstu (vykonávanú z morálnej horlivosti) od spravodlivosti (typickú morálnou neutralitou) vysvetľuje skvelo Tim Roth ako kat Oswaldo Mobrey v Tarantinovom filme Osem hrozných (2015).
12 Otázka stojí tiež opačne. Prečo menšiny alebo iné subjekty ochrany ľudských práv stoja o podporu bánk? To je akoby ma v boji za spravodlivý svet finančne podporoval lichvár či exekútor, ktorý včera zobral strechu nad hlavou chudobnej rodine. Ako sa môže kultúrne centrum nazývať nezávislým, keď prijme peniaze od inštitúcie, ktorej účelom je robiť subjekty na nej závislými?
13 Nakoľko je tento populárny fenomén v poslednej dobe často zneužívaný extrémistickými kruhmi na self promo, je na tomto mieste potrebné prísne stanoviť rozdiel medzi: 1) zamedzením prístupu na určité politické podujatie či protestné zhromaždenie osobám, ktoré sú zjavnými provokatérmi potenciálneho konfliktu s väčšinou účastníkov. 2) neobslúžením v gastro prevádzke, slúžiacej výhradne na uspokojenie potrieb, mimo akéhokoľvek politického kontextu. V prvom prípade sa dotyčný realizuje ako občan, v druhom ako zákazník. Jeho občianske názory môžu byť všetkým všeobecne známe a všetci ich tiež môžu posudzovať. V roli zákazníka má ale právo na osobnú integritu, právo na súkromie a rovnaký prístup. Poskytovateľ služby musí aplikovať fikciu anonymity – hoci pozná jeho názory, má sa tváriť, akoby o nich nevedel (za predpokladu, že na oplátku tento zákazník dodrží isté štandardy slušného správania či verejnej prezentácie).
14 Chicagský arkádový bar Replay Lincoln Par zaviedol tento zákaz ako „dress code“, aby chránil pohodu svojich zákazníkov a eliminoval napätie v spoločnosti spojené s predmetnou symbolikou. Ide zároveň o odkaz na zákazy šiltoviek určitých farieb z 80. rokov v starých arkádových herniach, kvôli predchádzaniu násiliu gangov, ktoré sa prostredníctvom nich identifikovali. Viac pozri: https://chicago.eater.com/2018/6/25/17501124/chicago-replay-arcade-bar-bans-maga-hats-trump-make-america-great-again
15 Ílion je historický grécky názov Tróje.
16 Narážam na medializovaný prípad českého hoteliéra, ktorý dával pred ubytovaním podpisovať hosťom politické prehlásenia.