V týchto dňoch si na Slovensku a v Čechách pripomíname dve dôležité výročia, ktoré ovplyvnili naše životy, životy našich detí a dokonca aj životy ďalších generácií Slovákov, Moravanov, Slezanov, Čechov a všetkých menšín, ktoré tu žijú. Zároveň sú tieto dve výročia navzájom prepletené a súvisia spolu. Ani jedno z nich nemá menšiu či väčšiu dôležitosť a navzájom sa nevylučujú. Spája ich jeden symbol – sloboda národa.
Prvým z nich je 17. november, ktorý symbolizuje zmenu režimu v bývalom Československu zo socialistického na kapitalistický. Pamätám si, ako som išiel zo školy a v Zlatých Moravciach a v Nitre sa počas novembrových dní konali zhromaždenia ľudí na námestiach a v uliciach. Rečníci na tribúnach hovorili o tom, v akom katastrofálnom stave sa nachádza naše zdravotníctvo, školstvo a ekonomika, v akom žalostnom rozpoložení sú národy federálnej republiky a v akom politickom marazme sa nachádza samotná republika. (1.) Pamätám si, ako ľudí presviedčali o ponúkanej slobode pre národy, o lepšej budúcnosti bez Komunistickej strany Československa a socializmu, o modernom demokratickom zriadení, o konci monopolu moci jednej strany a o slobodných voľbách. Sľubovali lepšie a dostupnejšie bývanie pre mladých ľudí, účinnejšiu podporu rodiny, nezávislé médiá a slobodu slova bez propagandy a cenzúry. Ponúkali modernizáciu a zefektívnenie zdravotníctva a školstva, zlepšenie podmienok v poľnohospodárstve, ochranu životného prostredia, väčšiu bezpečnosť a nezávislosť štátu bez cudzích vojsk na území ČSSR (Československej socialistickej republiky), bez militarizmu a mocenských vplyvov Sovietskeho zväzu či iných svetových mocností, ako aj možnosť pracujúceho človeka slobodne sa rozvíjať a uplatniť na pracovnom trhu. Hovoril o tom aj súdruh Miloš Jakeš. (2.)
Bol to veľmi dôkladne premyslený prevrat a ľud ČSSR bol prakticky oklamaný v priamom prenose, za potlesku pracujúcich a študentov. Koniec koncov, aj sám Miloš Jakeš na to spomína vo videu, ktoré je priložené k tomuto príspevku. (3.) Každý demokratický systém a každé spoločenské zriadenie má svoje chyby a vyvíja sa aj na základe už získaných poznatkov a praktických skúseností. Tak to bolo aj v prípade československého socializmu. Nebol bezchybný a od roku 1948 sa postupne snažil o to najpodstatnejšie: aby sa človek mohol narodiť, prežiť detstvo, študovať, žiť, založiť si rodinu a pracovať v bezpečnej a demokratickej spoločnosti so silným sociálnym zabezpečením – v socialistickej spoločnosti. (4.)
Ak preskočím celé obdobie a vrátim sa z novembra 1989 do novembra 2026, ocitám sa v absolútne odlišnej spoločnosti, než akú nám v rokoch 1989 a 1990 vykresľovali ako našu budúcnosť. Nemusím tu opisovať, čo všetko sa za tých 37 rokov v našej spoločnosti udialo. Jedno je však isté: počas politického prevratu v roku 1989 nikto nehovoril o bezdomovcoch, psychiatrických zariadeniach plných drogovo závislých mladých ľudí, exekúciách, predraženom a nedostupnom bývaní ani o úpadku nášho v roku 1989 vyspelého poľnohospodárstva, školstva, priemyslu, výskumu, zdravotníctva a športu. Nehovorilo sa o hypotékach, inflácii, zámernom zadlžovaní štátnej pokladnice, privatizácii či multimilionároch. Nehovorilo sa ani o médiách vlastnených zahraničnými spoločnosťami alebo veľmi bohatými jednotlivcami. Nikto nespomenul, že u nás budú cudzie vojská, že sa staneme súčasťou NATO a že raz budeme len pár minút od vojenského konfliktu. Nehovorilo sa ani o tom, že otcovia a matky budú musieť za prácou odchádzať do západných štátov a žiť v obavách z prepustenia zo zamestnania. A to najpodstatnejšie: nikto vtedy nevyslovoval slová kapitalizmus a nadnárodné korporácie. Ak by v tom čase ľuďom sľúbili kapitalizmus, druhoradé postavenie v rámci európskeho spoločenstva, ovládanie politiky nadnárodnými korporáciami prostredníctvom lobingu v parlamentoch a vládach, ako aj všetko, čo som spomenul vyššie, takzvaná nežná revolúcia by sa určite veľmi rýchlo skončila fiaskom.
Netvrdím, že v roku 1989 bolo všetko ružové a vynikajúce. Ako som už spomenul, každé zriadenie má svoje chyby – a to naše československé a socialistické ich určite malo. Dovolím si však tvrdiť a som o tom pevne presvedčený, že pracujúcemu človeku, chorému človeku či študentom sa žilo pred novembrom 1989 oveľa slobodnejšie, než sa im žije dnes.
Za všetkým, čo som o 17. novembri napísal, si stojím. Veľmi dobre si pamätám, ako sa žilo pospolitému ľudu pred 17. novembrom 1989 a čo sa hovorilo na tribúnach v roku 1989. Nežná revolúcia bola politickým podvodom storočia spáchaným na dôverčivom ľude. Ak si mám vybrať medzi diktatúrou proletariátu a diktatúrou korporátneho kapitálu, volím to prvé. V jednote je sila! V jednote národa je sila!
Druhou udalosťou, ktorú si v týchto dňoch pripomíname a ktorá úzko súvisí s prvou témou, je výročie úmrtia súdruha Gustáva Husáka, ktorý zomrel 18. novembra 1991. JUDr. Gustáv Husák, CSc., právnik, patril medzi významné osobnosti nášho protifašistického odboja a politického a kultúrneho života. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, bol podpredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady a po zjednotení Komunistickej strany Slovenska a sociálnej demokracie v roku 1944 v Banskej Bystrici sa stal aj podpredsedom KSS. Zaslúžil sa o obnovenie Československa po druhej svetovej vojne. V päťdesiatych rokoch, konkrétne v roku 1954, bol spolu s takzvanými buržoáznymi nacionalistami odsúdený na doživotie. Nepriznal pritom žiadne osobné ani profesionálne pochybenie. V roku 1960 ho po amnestii prezidenta Antonína Novotného prepustili na slobodu a pracoval v Pozemných stavbách. Neskôr sa zamestnal ako vedúci pracovník Ústavu štátu a práva SAV. V roku 1963 bol plne rehabilitovaný.
Gustáv Husák stál v šesťdesiatych rokoch za proreformným Alexandrom Dubčekom. Od roku 1969 bol prvým tajomníkom KSČ a následne, od roku 1971 do roku 1987, generálnym tajomníkom strany. Počas svojho života publikoval aj viaceré diela. Spomeniem napríklad knihu „Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní“ (1964), v ktorej podáva priame svedectvo o príprave, priebehu a význame Slovenského národného povstania, alebo tematický výber prejavov zameraných na úlohu odborových organizácií v socialistickom štáte s názvom „O odboroch“.
Počas novembrových dní roku 1989 bol rozhodne proti akémukoľvek násiliu. Dňa 10. decembra 1989 vymenoval takzvanú „vládu národného porozumenia“, na čelo ktorej sa postavil Slovák Marián Čalfa. Gustáv Husák zomrel 18. novembra 1991. Podľa želania rodiny mal tichý a skromný pohreb. Ja osobne si pamätám iba krátku správu o jeho úmrtí v médiách. (5.) Bol človekom, ktorý celý svoj život zasvätil slovenskému národu, Československej republike, komunistickému hnutiu a socializmu. Zaslúži si, tak ako Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, Július Fučík, Alexander Dubček a mnohé ďalšie významné osobnosti našich dejín, našu hlbokú úctu, vďačnosť a uznanie.
Rozlúčim sa jedným z jeho mnohých výrokov: „Sloboda prinesená je vzácna, ale sloboda vybojovaná je oveľa drahšia.“
Za mier, za socializmus!
Richard Cviklovič
Použité odkazy
1. https://www.britannica.com/event/Iron-Curtain
2. https://www.google.com/search?q=17.november+1989+prejavy+na+namestiach+youtube
3. https://www.youtube.com/watch?v=e1_9RsZ8Q9o
4. https://www.youtube.com/watch?v=h0vV2NLhdRo
5. https://www.youtube.com/watch?v=fX4Eo645djE
Richard chirurgicky presne vystihol kontrast medzi utópiou novembra 1989 a realitou 2026, ako aj tichý, a dalo by sa povedať, že mediálne nedôstojne odbavený odchod jednej z osobností, ktorá ešte len čaká na skutočné dejinné ocenenie. Deklarované sľuby sa nielenže nesplnil, ale v súčasnosti sa popierajú. Práve pluralita a slobodomyselnosť sú hodnoty, ku ktorým sa musí hlásiť aj moderná ľavica. Je veľkým paradoxom, že najmä tí, ktorí sa novembrovými hodnotami oháňajú, tu už raz nastolili štátnu cenzúru a prenasledovali ľudí za názor (odposluchy, špicľovanie, udávanie, fyzické útoky dokonca vlámanie sa do bytu).
Myšlienky socializmu a komunizmu, ak majú šancu v 21. storočí, musia ísť ruka v ruke so slobodou tvorby, vierovyznania, rozvojom národných kultúr a slobodou slova. To je asi jediné, čo naozaj inšpiruje aj mňa z tejto udalosti. Na druhú stranu išlo o sofistikovaný mediálno-propagandistický podvod, čo dokazuje fáma o mŕtvom študentovi Šmídovi, koordinácia tajných služieb pri preklopení moci a napokon participácia samotných najvyšších straníckych kruhov na transformácii (napr. súdruh Lorenc, inak veľmi inteligentný človek, poznám ho aj osobne, dokonca čítal moje texty). Mýtus o tom, že študenti zvrhli celý systém je živený ako národná mytológia. Vedúcu úlohu strany a heslá typu „so ZSSR na večné časy a nikdy inak“ vystriedali iný mytológie ako nespochybniteľnost EU a NATO, úcta k článku V. či rôzne zaklínadlá o kritickom myslení a potreba ochrany demokracie atď.
Faktom je, že ani tej slobody nemáme toľko, koľko nám bolo sľubované, čo sme si otestovali počas koronaéry. Autocenzúra je v súčasnosti bežný jav pre ľudí, ktorí chcú prežiť v umeleckom, kultúrnom a vedeckom prostredí. Pluralita tak isto neexistuje. Ak máte iný názor, síce vás necenzuruje štát, ale dostane napr. ban na sociálnych sieťach, znížia vám sledovať a rôzni ľudia z eu-štruktúr vám urobia peklo zo života. Zažil som si prenasledovanie, zastrašovanie aj fyzické útoky len na základe toho, že mám ľavicové, vlastenecké, internacionalistické, humanistické a pacifistické postoje. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Bolo to od ľudí, ktorí sa slobodou a demokraciou tak radi oháňajú. Ich nezaujíma, či ľavicu vnímate kriticky alebo nie, ste ich nepriateľ a dajú vám to patrične najavo v uliciach, v službách, v práci, vo verejnom priestore a pre známe osobnosti aj v médiách, vysmejú vás v memečkách, škrtnú vám granty, zničia vám súkromie atď.
Takže nie, nežijeme v slobodnom svete. Odkaz novembra je mýtus, kolektívny sebaklam.