Bez vzájomnej pomoci pre nás niet nádeje, odišiel líder Black Sabbath Ozzy Osbourne

AI: Ide o filozoficko-kulturológickú reflexiu po smrti Ozzyho Osbourna, známeho frontmana skupiny Black Sabbath. Ide o poctu a kultúrológickú analýzu Ozzyho Osbourna ako hudobnej ikony. Text kombinuje osobný presah s akademickým rozborom subkultúr. Končí výzvou na vzájomnú podporu a duchovnú svetlosť. Popisuje debutový album a definíciu “horror rocku” – temná estetika, ale s prvkami humoru a šou, ako u Ozzyho. Prezrádza, že Ozzy, napriek temnému imidžu, bol zábavný a nikdy ho nebral extrémne vážne – dokonca sa hlásil ku kresťanskej viere a modlil sa pred šou. Diskutuje, či je rock alebo horor popkultúrny fenomén, a rozoberá estetiku temnoty, jej estetizáciu a komercializáciu v ľudovom kultúrnom kontexte. Autor uzatvára citátom z Ozzyho skladby Dreamer, ktorý volá po uvedomení, že „bez vzájomnej pomoci pre nás niet nádeje“. Perný tak z temnej legendy vyvádza duchovne-lidské posolstvo solidarity.

Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.

Mt 7 1-6

Nerád píšem nekrológy. Tých zaujímavých osobností, ktoré tvorili môj svet hudby, filmu, filozofie a umenia stále viac pribúda. Vo veku 76 rokov odišiel tesne po poslednom rozlúčkovom koncerte frontman BLACK SABBATH, spevák John Michael Osbourne (* 3. december 1948, Birmingham, Spojené kráľovstvo – † 22. júl 2025). Ako kulturológ a autor knihy Hudobná kontrakultúra na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve nemôžem odchod takejto hudobnej legendy ignorovať a v duchu vyššie menovaného biblického citátu „nesúďte, aby ste neboli súdení“ sa zameriam na čisto umelecký odkaz. Black Sabbath tu však spomínam iba okrajovo na s. 36  v kontexte pozn. 156 a na s. 36, čím iba konštatujem, že by si moja prvotina, kde sa šetrilo peniazmi, priestorom a papierom zaslúžila poriadne rozšíriť, prekopať a doplniť alebo urobiť druhú časť.

BLACK SABBATH, PLATINOVÝ EPONYMNÝ ALBUM HORROR ROCKU

Podladené gitary, ťažké pomalé rytmy, hromy a blesky, horrorové texty, škriekajúci spev… o tom je debutové album Black Sabbath o človeku, ktorý podľahne satanizmu a vo svojej výpovedi varuje, ako je satanizmus zlý (pozn. …dá sa to teda poňať tak, že pred ním varuje? …avšak, kde je hranica medzi zvedavosťou a fascináciou zlom?). Album sa dostal do zoznamu 500 najlepších albumov. Skupina Black Sabbath – opisovaná ako heavy-metalová (dokonca ako zakladatelia žánru), možno však tiež povedať, že ide o drsnejšiu formu hard rocku s témou horrorových a okultných tém – vznikla v roku 1968 (fungovala do roku 2006, potom medzi rokmi 2011 až 2017 a v roku 2025). Získala Cenu Grammy, dostala sa do Rockandrollovej siene slávy. Skupina predala 70 miliónov platní. Okrem speváka Ozzyho Osbourna skupinu tvorili gitarista Tony Iommi, basgitarista Geezer Butler a bubeník Bill Ward, mimochodom vynikajúci bubeník. Istý čas v skupine spieval aj Ronnie James Dio zo skupiny Rainbow. Toľko k základným faktom.

HORROR ROCK

A teraz budem osobný. Myslím si, že aj keď sa Ozzy celý svoj život venoval propagácii temnoty, nedá sa povedať, že by túto tému bral vážne, ale skôr ako akúsi formu bizarnej čiernej zábavy či dokonca horror-komédie (asi tak na úrovni Addamsovcov či Burtonovho Beetlejuice), čo vychádza vlastne zo samotného zmyslu horror alebo shock rocku, ktorého korene siahajú do začiatku 60. rokov. Vytvoriť horror nie vo filme a literatúre, ale v hudbe, v tom sú Black Sabbath inovatívni. Neboli však prví.  Spomeniem menej známe mená strašidelného rocku ako bol Screaming Lord Sutch, extrovertný šokujúci rock and rollový vlasáč, ktorý desil publikum pesničkami o zombíkoch, upíroch, vlkodlakoch či Drakulovej dcére. Samozrejme netreba zabudnúť v rámci energického proto-punku na Iggyho Popa a The Stooges a Alica Coopera, ktorý však mal svojho predchodcu u pomaľovaného psychedelického Angličana s horiacim ohňom na hlave, ešte žijúceho Arthura Browna, bez ktorého by nevznikli ani fenomény ako Kiss či Marylin Manson, ale aj glam-rockové, punkové a metalové kapely. To sme však zašli príliš hlboko. Ak sa bavíme o strašidelnom rocku, tak nemožno nespomenúť Screamin‘ Jay Hawkins, ktorý preslávil skladbu I Put a Spell On You. Tento desivý mojo-šaman vyliezal z truhly a na pódiu tancoval s lebkou. Pri ňom už tá hranica srandy a skutočne akéhosi desivého rituálu je na veľmi tenkej hranici.

Pre človeka s kresťanskou výchovou, ktorý má zároveň záľubu v dobrej muzike, energických bicích a šou, je toto protirečenie ťažké prekusnúť, ale popieral by som sám seba, keby som ako muzikant nepovedal, že som si ako bubeník odchovaný aj na rytmoch Billyho Warda veľmi rád s kapelami Dilusion či Krumplipapricash zahral (alebo aspoň vypočul) také pecky od Black Sabbath ako Paranoid, Iron Man, War Pigs, Electric Funeral či Symptom of the Universe. To sú tak kultové a chytľavé veci, že som sa nikdy ani nezamýšľal nad textami, ale skôr nad dobrou a pre mňa ešte v dostatočnej miere na hranie tvrdou muzikou. Ak by som si však mal teraz vybrať dve obľúbené od Black Sabbath, tak by to boli akustické až mystické Solitude a Planet Caravan. Pre poetické prebásnenie ponechávam v češtine druhú z nich:

Plujeme nekonečnou oblohou / Hvězdy svítí jako oči / Černá noc vzdychá / Měsíc ve stříbrných stromech / Lije se dolu v paprscích / Světlo noci / Země je fialovým plamenem / Safírové mlhy / Na oběžné dráze navždy / Zatímco dole pod stromy / Koupajících se v chladném vánku / Stříbrné světlo hvězd je nočním rozbřeskem / A tak prolétáme okolo / Rudého oka velikého boha Marta / Když cestujeme vesmírem

OZZY: „SOM KRESŤAN“

Nechcem však pobúriť a vydesiť konzervatívnejších čitateľov môjho blogu, trošku ich teraz upokojím. Ozzy si zažil v živote všeličo. Drogy, alkohol, lásky, rozchody, amnéziu, choroby… no nebol to ideálny život, ale kto sme, aby sme súdili? Kto z nás je bez viny, nech hodí kameňom. Bol to skrátka umelec, rovnako ako Jim Morrison, Jimi Hendrix či Janis Joplinová, a umelci sú skrátka „iní“, a preto ich treba brať s rezervou. Napriek tomu sa v roku 1992 v New Yor Times priznal, že je praktizujúcim členom anglikánskej cirkvi, a že sa dokonca pred každou šou modlí. V roku 2019 sa ocitol na pokraji smrti. A možno práve ten Najvyšší mu umožnil, že si ešte raz mohol zahrať na pódiu, pred nedávnom, v roku 2025. 17 dní po tomto koncerte odišiel.

O tom, že to Ozzy s tou temnotou nemyslel až tak vážne hovorí aj nasledujúci zdokumentovaný citát, kde sa hlási ku kresťanstvu, ba dokonca vyriekne určité posolstvo smerom k budúcnosti ľudstva, čo dokazuje, že nešlo o žiadneho hlupáka (napokon toto posolstvo prezentuje aj v skladbe Dreamer). V roku 1986 pre The Guardian povedal: „Som kresťan. Bol som pokrstený ako kresťan. Chodil som do nedeľnej školy. Nikdy som sa o to veľmi nezaujímal, pretože… Neurobil som to. Moja predstava o nebi je dobrý pocit. Miesto, kde sú ľudia k sebe v poriadku. Tento svet ma desí na smrť. Všetci žijeme ako na tinderboxe. Je to, akoby niekde bol nejaký maniak, ktorý sa pokúša vymyslieť nový spôsob ničenia. Vždy ma udivuje, že ľudstvo vždy hľadá najväčší a najsilnejší prostriedok ničenia skôr, ako nájde niečo dobré. Vždy sú to negatívne veci, ktoré nájdu ako prvé. Odkedy mám deti, premýšľam si: ‚Čo zanechávame týmto ľuďom? Nič.“ Akú budúcnosť máme pre ľudstvo.“

(originál: “I’m a Christian. I was christened as a Christian. I used to go to Sunday school. I never took much interest in it because … I didn’t. My idea of heaven is feeling good. A place where people are alright to each other. This world scares the shit out of me. We’re all living on the tinderbox. It’s like there’s some maniac somewhere trying to devise a new means of destruction. It always amazes me that mankind always goes to find the biggest, powerfullest means of destruction before they find anything good. It’s always the negative things they find first. Since I’ve had kids I’ve thought, ‘What are we leaving these people? Nothing.’ What a future we’ve got for mankind.”)

KULTUROLOGICKÉ OTÁZKY NA ZÁVER

Včera som sa pred spaním zamýšľal nad termínom popkultúra. Vychádza od slov populárna a kultúra. Populárny je synonymom pre ľudový, obľúbený a všeobecný, no v kontexte hudby sa vníma skôr ako ľahká hudba hitparád. Rock je však taktiež druh určitej populárnej hudby, ktorý sa vyznačuje (ak by sme to veľmi zjednodušili) drsnosťou (boostrované gitare, tvrdé bicie, hlasný a agresívnejší či chrapľavý spev až vreskot), taktiež sa však môže dostať do hitparád a stať sa populárnym ako to bolo v prípade skladby Black Sabbath „Paranoid„, ktorý v roku 1970 získal 4. miesto v hitparádach. A aby to bolo ešte zložitejšie, existujú aj fenomény ako pop-rock či pop-punk. Takže čo je to vlastne tá popkultúra? Podľa Wikipédie (vychádza z Britannici a Tavinora Granta), ktorá by mala byť znakom konsenzu, ide niečo všeobecne uznávané členmi spoločnosti ako súbor praktík, presvedčení, umeleckých výstupov, niečo čo je populárne, masové a prevládajúce. V roku 1970 teda aj Black Sabbath bol súčasťou popkultúry, teda bol popkultúrnym fenoménom, aj keď ide o kapelu rockovú dokonca označovanú za heavymetalovú. Otázkou však je, ako z tohto chaosu von? Je napríklad horor popkultúrny fenomén? V dnešnej kultúre, ako masová forma „zábavy“ pri filmoch s miliardovými ziskami určite (V zajatí démonov, Anabella, Trhlina, Poltergeist, Sinister), no môže mať aj vyslovene umelecké črty (napr. Tim Burton, Jim Jarmusch). Sú videá rôznych investigatívnych lovcov duchov, ktoré majú stotisíce až milióny zhliadnutí tiež určitým novým populárnym kultúrnym fenoménom? Ak je horor filmový žáner, ktorého účelom je vyvolať strach a dominujú v ňom duchovia, upíri, vlkodlaci, démonici, čarodejnici, zombíci, monštrá z vesmíru atď., tak jeho korene samozrejme musíme hľadať v literatúre horrorovej fikcie Brama Stokera, H. P. Lovecrafta, E. A. Poea, Raya Bradburyho, Stephena Kinga či H. G. Wellsa (a na to určite prvý album Black Sabbath nadväzuje). A potom tu mám fenomén gothic, ktorý temnotu doslova estetizuje, vychádzajúc z byronovského romantického 19. storočia, upínania sa k samote, posmrtnému životu, ruinám hradov, prírode a mytológiám. Keď sa však temnota začína estetizovať (dokonca sa niektorí kulturológovia zaoberali pojmom estetika škaredého či brutálneho vychádzajúc z A. F. de Sadeho), začínajú vznikať až ako zdroj pre imidž, obliekanie určitých subkultúr (emo, goth atď.), tak tu máme aj protipól, a to je horror-komédia ako zdroj pokleslej zábavy, ale predsa zábavy (Drakuloviny, Ghostbusters, Planeta Terror, Scary Movie, Beetlejuice, Addamsovci, Sweeney Todd), ktorá nám umožňuje lepšie prekonať strach zo smrti. A kde zaradiť Ozzyho a Black Sabbath? Asi kdesi uprostred. Aj z vyššie uvedeného citátu možno dedukovať, že temný imidž bral aj ako formu zábavy (známy Ozzyho incident o odhryznutí hlavy netopierovi, možno ako dobrý marketingový trik), no zároveň ju do istej miery estetizoval v romantickom až Stokerovsko-Poeovskom duchu. Tento môj záver však berte s určitou rezervou, nechávam ho otvorený budúcim analýzam, možno v novej reedícii Hudobnej kontrakultúry…

Či podpísal onú zmluvu ako Robert Johnson a Faust? To už necháme pre svet umeleckej fantázie a tvorivosti…

UTOPISTA OZZY?

Každopádne, Ozzy Osbourne, ako aj jeho kapela Black Sabbath tu zanechali dosť dobrú muziku, ktorá nám všetkým minimálne zľahčí strach zo smrti, ale napísal aj piesne lyrické ako napr. Mama, I’m Coming Home o zmierení s matkou či až utopická skladba Dreamer, kde spieva podobna ako Elvis v If I Can Dream o tom, že túži po lepšom svete, a nezáleží ani tak na náboženstva ako na tom, aby sme si vzájomne pomáhali:

Dívám se oknem na svět venku váhám, jestli matka Země přežije / doufám, že jí lidstvo jednou přestane zneužívat

Konec konců, jsme tu právě jen my dva / a tady stále bojujeme o naše životy /  sleduji, jak se všechno v dějinách opakuje znovu a znovu / Jsem jen snílek, odsnívám si svůj život jsem jen snílek, který sní o lepších dnech

Dívám se, jak slunce pohasíná – jako každý z nás doufám, / že úsvit přinese znamení / tentokrát trochu lepší místo pro ty, / kteří přijdou po nás

Tvá vyšší moc může být Bůh nebo Ježíš Kristus / na tom mi skutečně tak moc nezáleží / Bez vzájemné pomoci není pro nás žádná naděje / Žiju ve snu, v představách / Kdybychom jen my všichni mohli najít smíření /bylo by krásné,

kdybychom mohli žít jako jeden / kdy všechen ten hněv, nenávist a fanatismus zmizí?

PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je kulturológ a filozof, autor knihy Hudobná kontrakultúra na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve

---