Prof. JOZEF LEIKERT získal po CENE LADISLAVA NOVOMESKÉHO aj štátnu CENU JOZEFA MILOSLAVA HURBANA
REDAKCIA DAV DVA vyjadruje srdečnú gratuláciu prof. JOZEFOVI LEIKERTOVI. Sme hrdí na to, že jeho texty boli neraz publikované aj na webe DAV DVA či v ročenke DAV DVA. Pri príležitosti ocenenia sme pripravili špeciálny rozhovor uvedený nižšie, rozhovor pripravil Dr. L. Perný.
Informáciu o ocenení významného slovenského kulturológa prof. Jozefa Leikerta, ktorú publikovala aj Tlačová agentúra Slovenskej republiky, prevzali tak hlavno-prúdové média SME, Denník N, TV JOJ, Aktuality.sk, Pravda a Epoch Times, ako aj alternatívne Extraplus, HS či ľavicové Nové Slovo. Tému si všimol aj bulvár. Uvádza ju aj web NRSR, SAV, TK KBS a mesto Zlaté Moravce. Cenu pre Jozefa Leikerta navrhli SZPB, Klub výtvarných umelcov a teoretikov, Spoločnosť Ladislava Novomeského, Matica slovenská a ďalšie inštitúcie. Hlavným iniciátorom bol Dr. Ladislav Skrak.
Kompletný záznam je k dispozícii na STVR. Ďalšími ocenenými boli arcibiskup Cyril Vasiľ a Štefan Luby. Videoreels zdieľal aj Richard Raši. Vo svojom príhovore Raši povedal nasledovné: „Žijeme v čase, keď sa človek môže stať známym zo dňa na deň. Niekdy stačí jedna fotografia, jedno video či tisíce sledovateľov. Lenže popularita sama o sebe nie je autorita a viditeľnosť nie je zásluha. A počet ľudí, ktorí nás sledujú, ešte neznamená, že nás treba nasledovať. Preto potrebujeme hovoriť aj o úspechu, za ktorým sú roky práce, o poznaní, ktoré vzniká štúdiom, skúsenosťou a vytrvalosťou. O schopnosti venovať svoj talent nielen sebe, ale aj druhým… na vzdelanosti záleží, na vede záleží, na kultúre záleží, ale aj na hodnotách, charaktere a ľudskej dôstojnosti.“ Tieto slová presne definujú posolstvo profesora Jozefa Leikerta, človeka, ktorý svojou prácou pripomína významné osobnosti slovenskej kultúry, často aj zabudnuté.
JOZEF LEIKERT: Modlím sa aby lídri dostali rozum,
ak vojnové štvanie bude narastať, jedného dňa knihy nebude mať kto čítať
Pred niekoľkými dňami vám bola udelená Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana. Predtým ste dostali Cenu Ladislava Novomeského a koncom minulého roka na Prešovskej univerzite v Prešove titul Doctor honoris causa. Dostali ste aj literárnu medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa. Ako vnímate tieto ocenenia?
Nechcem, aby moje slová vyzneli formálne a pateticky, ale všetky ocenenia si skutočne veľmi vážim, lebo sú za moju serióznu prácu. Teda za literárnu a vedeckú tvorbu, pedagogické pôsobenie na troch vysokých školách, ale aj za organizovanie mnohých kultúrnych podujatí. Navyše Štátna cena J. M. Hurbana je ocenenie Národnej rady SR, teda všetkých poslancov – koaličných, opozičných i nezaradených. Pritom som presvedčený, že minimálne päťsto ďalších slovenských osobností by si takéto ocenenie zaslúžilo.
Prekvapilo ma, keď mi niekoľko dní pred slávnostným odovzdávaním ceny na bratislavskom hrade zavolali z kancelárie predsedu Národnej rady SR, že chce so mnou hovoriť predseda NR Richard Raši. Oznámil mi, že bude pre neho cťou odovzdať mi štátnu cenu a zároveň zdôvodnil, prečo ma Národná rada poctí týmto vyznamenaním. Cena je pomenovaná po veľkej osobnosti, čo je pre mňa mimoriadne zaväzujúce.
Pamätám si, ako som na vysokej škole svoju prvú seminárnu prácu písal o Hurbanových Slovenských pohľadoch a s akým zanietením som ju prezentoval pred kolegami. Už pri študovaní podkladov v Univerzitnej knižnici ma osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana mimoriadne zaujala a obdivoval som jeho celoživotné snaženie. Pochopiteľne, že keď som písal knihy o významných slovenských osobnostiach, Hurban v nich nemohol chýbať. Zaradil som ho medzi dvesto dvadsaťdva najväčších osobností Slovenska. Dodnes obdivujem, čo v neľahkých podmienkach dokázal. O to mám z ceny nesúcej jeho meno väčšiu radosť.
Nedávno ste vydali knihu o vynikajúcom maliarovi Vincentovi Hložníkovi. Čo vás motivovalo k jej napísaniu a čo nové sa v nej čitatelia dozvedia?
S Hložníkovými ilustráciami som sa stretával od detstva, veď boli v mnohých rozprávkových knižkách. A neskôr, keď som začal chodiť na vysokú školu, nevynechal som ani jednu jeho výstavu. Myslím si, že som bol aj na dvoch, možno na troch vernisážach. Vtedy som Vincenta Hložníka videl prvý raz naživo – milý, zavalitý pán s výraznými fúzami. Pri písaní prvej svojej knihy som mu zatelefonoval a požiadal ho o rozhovor. Kniha bola o zatvorení českých vysokých škôl 17. novembra 1939, na ktorých v tom období študovalo aj veľa slovenských študentov. Neodmietol ma, a tak som ho jedného dňa navštívil v ateliéri pri dome, kde býval, na Lubinskej ulici v Bratislave. Od známych som vedel, že sa dlho nemôžem zdržať, lebo Majster po pol hodine znervóznie a bude chcieť ísť maľovať. Rozhovor nebol dlhý, ale veľmi príjemný. Pán Hložník bol prekvapený, že ma zaujímajú udalosti, ktoré sa odohrali, keď študoval na Umelecko-priemyselnej škole v Prahe. Do školy, ktorá pre neho veľa znamenala, prišiel študovať v roku 1937, navyše deň pred pohrebom prezidenta T. G. Masaryka, ktorým žila celá Praha. Zažil aj okupáciu Čiech a Moravy nemeckými vojskami 15. marca 1939 a následné zatvorenie vysokých škôl, prepadnutie internátov a odvlečenie vyše tisíc dvesto vysokoškolákov do koncentračného tábora Sachsenhausen, kde zobrali aj niekoľko jeho spolužiakov. Zažil aj atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha a kruté represálie po ňom.
Keď ma pán Hložník vyprevádzal po prvej návšteve k bráničke, povedal mi, aby som prišiel aj druhý raz. Prišiel som a stretnutia boli rovnako pekné. Stretával som sa s ním aj v malej kancelárii primára Pavla Breiera vo fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave, kde chodievali viacerí umelci. Postupne som Vincenta Hložníka viac spoznával a už vtedy som si hovoril, že by bolo zaujímavé napísať o ňom knihu.
Stalo sa to o veľa rokov neskôr. Čitatelia sa môžu z knihy Vincent Hložník a jeho osudy dozvedieť mnoho zaujímavého, doteraz neznámeho zo života a tvorby veľkého umelca. Nie je to vyslovene kunsthistorická publikácia, aké sa zvyčajne píšu o výtvarníkoch, ale skôr historicko-kulturologická kniha. Podklady na jej napísanie som čerpal z archívov a zo stretnutí s Majstrom Hložníkom. Prvý raz a veľmi podrobne je v knihe spracované Hložníkovo štúdium na Umelecko-priemyselnej škole v Prahe, lebo doteraz bolo zachytene neúplne a navyše nepresne. Zamýšľal som sa napríklad aj nad tým, kedy sa zrodil jeho trpiaci človek, ktorého vo svojich dielach celý život znázorňoval. Kniha mapuje Hložníkov život a jeho tvorbu do roku 1968, sčasti do roku 1972, keď musel odísť z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde bol isté obdobie prorektorom i rektorom. Pokojne môžeme povedať, že ho zo školy vyhodili aj napriek tomu, že úspešne viedol chýrny grafický ateliér a vychoval viacerých vynikajúcich ilustrátorov.
Momentálne pracujem na druhom diele knihy, v ktorom sledujem „Hložníkove osudy“ do konca jeho života. Aj toto obdobie umelcovho života je mimoriadne zaujímavé, plné zvratov a rôznych prekvapení, ktoré ovplyvnili, respektíve dotvorili jeho tvorbu. Vincent Hložník pracoval veľmi veľa a vytvoril veľké množstvo diel, čo je možno aj trochu na škodu. Bol však nesmierne pracovitý, nepoznal oddych, dovolenku. Jednoducho stále musel tvoriť, bral to ako svoj údel, vďaka čomu nám zanechal stovky kresieb, grafík, vitráží a malieb. Nehovoriac, že rád maľoval od malička. Ledva čakal, kedy mama prinesie z obchodu niečo zabalené v papierovom vrecúšku. Núdzu o papier mal aj keď študoval v Prahe. Neraz zbieral papierové odpadky, vyčistil ich a pokreslil. Občas nejaký papier vzal kolegom, ale nehnevali sa naňho, lebo už vtedy bol veľmi talentovaný a priam posadnutý prácou. Nikdy nezabudol, ako mu do Prahy na papier a ceruzky niekoľkokrát poslala babka Petronela peniaze, ktoré mala odložené na pohreb.
V ostatnom čase vám vyšla veľká kniha Student Odyssey During World War Two, dokonca v Anglicku, ale aj básnická poéma Útek nádeje v štyroch jazykoch či osemstostranová kniha o Viliamovi Gérikovi O milosť som sa nedoprosoval. Čo by ste bližšie povedali čitateľom o týchto knihách?
Všetky tri knihy si veľmi vážim a som rád, že vyšli. Niekoľko desaťročí sa zaoberám udalosťami 17. novembra 1939, keď boli zatvorené všetky české vysoké a v štúdiu nemohli pokračovať ani slovenskí študenti. Ale aj prepadnutím vysokoškolských internátov, odvlečením väčšieho počtu študentov do koncentračného tábora a popravou deviatich mladých ľudí na výstrahu, pričom jeden z nich bol Slovák Marek Frauwirth. Teší ma, že päťsto stranová kniha o týchto udalostiach vyšla v angličtine v Londýne. Veľkú časť knihy som venoval aj tým študentom, ktorí po zatvorení českých škôl ušli do československej zahraničnej armády a v roku 1941 založili Medzinárodný deň študentstva. V knihe podrobne píšem aj o tom, ako utekajúcim pomáhali naši ľudia na Slovensku. Bez ich pomoci by sa do zahraničnej armády neboli dostali, alebo iba veľmi ťažko.
Poéma Útek nádeje o úteku Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu z koncentračného tábora Birkenau-Auschwitz pri poľskom Osvienčime je väčšmi zameraná na Ondreja Čaneckého zo Skalitého, ktorý im pomohol. Bol to prostý dedinský sedliak a práve išiel orať, keď na svojom políčku našiel ležať vysilených s doráňanými nohami dvoch mladých mužov. Neudal ich, ani sa netváril, že ich nevidí, ale zobral ich domov a tri dni sa o nich staral. Keď sa zotavili, ako jeho paholkovia išli s ním na trh do Čadce, odkiaľ sa dostali vlakom do Žiliny. Čanecký im uveril hneď, iní boli opatrní a dosť dlho trvalo samotným Židom, kým uverili všetkému, čo rozprávali a spísali do známej správy. Škoda, zachránených Židov mohlo byť podstatne viac…
Tretia spomínaná kniha je o parašutistovi Viliamovi Gérikovi, vycvičenom cez druhú svetovú vojnu vo Veľkej Británii. Koncom marca 1942 ho zaradili do skupiny Zinc, ktorá bola vysadená v protektoráte prvá po skupine Athropoid s Jozefom Gabčíkom a Janom Kubišom. Omylom nedopadli na južnej Morave, ale na slovenskej strane pri Gbeloch. Mali problém dostať sa do protektorátu a veliteľ skupiny Oldřich Pechal, ktorý sa odklonil od trasy Viliama Gérika a Arnošta Mikša, zastrelil na hraniciach dvoch nemeckých financov. Keď sa stretli, skupinu rozpustil a nariadil Gérikovi a Mikšovi, aby vojnu prežili pri svojich rodinách. Znamenalo to, že Gérik sa mal vrátiť na Slovensko. Pretože sľúbil bojovať proti Hitlerovi, rozhodol sa ísť do Prahy a pomáhať parašutistom, o ktorých však nič nevedel, len to, že niektorí boli vysadení pred ním (v Anglicku skupiny izolovali, aby v prípade odhalenia o sebe nevedeli). Pritom v Prahe, ani inde v Čechách nikdy nebol. Nemal záchytné adresy a tri dni blúdil Václavským námestím a čakal na zástupcu Mikša, ktorý sľúbil, že tam príde. Neprišiel. Hladný a chorý Gérik sa išiel prihlásiť na české protektorátne riaditeľstvo, konkrétne na cudzinecké oddelenie v presvedčení, že ho vyhostia. Keby tam bol niekto, kto bol zapojený do odboja, usmernil by ho. Službu mal však horlivý úradník, ktorý zavolal do sídla gestapa v Petschkovom paláci a po Gérika si prišiel jeden z najzúrivejších komisárov Oskar Fleischer. V područí gestapa bol niekoľko mesiacov a rozhodol sa cez Švajčiarsko utiecť do Anglicka. Nasadili na neho agenta a putoval najprv do Terezína a potom do koncentračného tábora v Dachau. Keď bol Gérik v rukách Fleischera odmietal spolupracovať, ale predsa len musel niečo povedať, ako ostatní parašutisti, ktorých chytili. Po oslobodení koncentráku v Dachau nešiel priamo domov, ale v Prahe zašiel na ministerstvo obrany, že keď bol v rukách gestapa, niečo prezradil (napríklad miesto cvičenia vo Veľkej Británii, čo Nemci beztak vedeli). Dobrovoľné prihlásenie svedčí o Gérikovom charaktere, ale obvineniu sa nevyhol. Po dvoch rokoch väzenia v roku 1947 sa v Prahe konal megaproces, súdili ho spolu Karlom Čurdom, ktorý mal na svedomí okolo dvesto ľudí a obidvoch popravili. Vôbec nezobrali do úvahy, že Gérik tri roky trpel v nemeckých táboroch. Súdiť ho mohli, možno aj na niekoľko rokov uväzniť, ale nie obesiť. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že povojnová politická situácia urobila svoje – popravený bol jeden Čech a musel byť aj jeden Slovák. Pritom nie som Gérikov obhajca, ani žalobca, ani sudca, ale jeho životopisec. Gérikov príbeh som podrobne spracoval cez archívne materiály na osemsto stranách a obhajujem ho aspoň ľudsky.
Medzičasom ste vydali ešte jednu knihu, ktorú som recenzoval, špeciálne rozšírená verzia vyšla práve na DAV DVA. Ide o rozšírené vydanie knihy rozhovorov so slovenským spisovateľom Ladislavom Ťažkým Testament svedomia po rokoch. Spoločne sme si ho tiež pripomenuli pri výročí narodenia v Klížskom Hradišti, kde je pochovaný. Recenzia a reportáž je v spojenom článku Idey Ladislava Ťažkého zneli Starým Klížom (+recenzia na knihu Testament svedomia). Pri Ladislavovi Ťažkom vidím určitú rozpoltenosť. Nachádzam v ňom reformovaného komunistu-dubčekovca, súčasne silného kresťanského univerzalistu (obzvlášť po jeho skúsenostiach z pútnických ciest), protivojnového aktivistu (modlil sa pri múre nárekov, aby nikdy nebola vojna), ale prekvapujú ma jeho (jemne povedané) zhovievavejšie postoje k Slovakštátu, pričom sa súčasne hlási k SNP. Ako ste sa vysporiadali s týmito protirečeniami? Musím vás pochváliť aj v tom kontexte, že už pri otázkach ste si zachovali svoje hodnotové postoje…
Nemyslím si, že v prípade Ladislava Ťažkého išlo o protirečenia. Na jeho osobnosť sa treba pozerať komplexne, nie útržkovito a iba v niektorom časovom období. Aj on, ako každý človek, prechádzal vývinom. Nielen ľudským, ale aj politickým. Ako vojak – kartograf slovenskej armády bol počas druhej svetovej vojny odvelený na východný front. Neskôr po odzbrojení slovenských vojakov bol internovaný a prešiel väzeniami v Rumunsku, Maďarsku a vo Viedni. Po vojne študoval na politickej škole v Prahe, po skončení štúdia pracoval na ústrednom výbore strany, začal písať knihy, dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda, po 21. auguste 1968 neodvolal svoj postoj, mal zakázané publikovať, po 17. novembri 1939 sa mu dostalo zadosťučinenia a začali mu znovu vychádzať knihy, odmietol funkciu ministra kultúry, aj kandidatúru za prezidenta republiky.
Štvrté vydanie rozhovorovej knihy s ním je obohatené o kapitolu, v ktorej spomína na blízkeho priateľa Alexandra Dubčeka, august 1968 a obdobie po ňom. Sú to veľmi zaujímavé postrehy, ktoré všeličo dopĺňajú, ale aj prezrádzajú. Ladislav Ťažký k Slovenskému štátu pristupoval racionálne, veď v ňom žil a bol vojakom slovenskej armády, ktorej vrchným veliteľom bol vtedajší prezident. Otvorene som sa ho pýtal na všetky podrobnosti, odpovedal priamo a mal som pocit, že nič nezahmlieval. Jasný bol aj jeho postoj k SNP, v ktorom bojoval jeho otec, a keby nebol väznený v zahraničí, bol by sa k Povstaniu pridal. Kniha Testament svedomia po rokoch prináša veľa podnetných myšlienok, treba ju však čítať pozorne. Veľa je povedané aj medzi riadkami.
Ako vnímate stále sa zhoršujúcu spoločenskú situáciu v kontexte zvyšovania napätia a rozdelenia celej spoločnosti, ale aj prebiehajúcej vojny vo svete. Ako sa k tomu stavia kulturológ, humanista a pacifista? Máme možnosť tieto procesy nejakým spôsobom meniť? Akoby sa dial jeden veľký paradox, že ultrakozmopoliti (extrémny centrizmus, ľudovo slniečkári, odborne extrémni centristi a wokeisti) a ultranacionalisti (extrémni konzervatívci, ľudovo ľudáci) majú úplne podobne vyhrotené pozície, ktoré uvádzajú spoločnosť do chaosu. Akoby chýbal, resp. sa postupne strácal onen zdravý stred, všetko s mierou, akoby všetci postupne zdivočeli. Obávam sa, že po voľbách sa to môže ešte radikálne zhoršiť a situácia bude viac pre racionálneho človeka neznesiteľná. Otázka teda, čo robiť?
Máte pravdu, čo robiť? Ako zabrániť násiliu, nevraživosti a nepokojom? Nachádzame sa v začarovanom kruhu, z ktorého sa nevieme či nechceme vymaniť. Namiesto toho, aby sa koleso spomaľovalo, každým dňom sa rozkrúca rýchlejšie. Za tento stav sme zodpovední všetci, nezáleží na ktorej strane barikády stojíme. Bojím sa o budúcnosť, ako každý rozumne zmýšľajúci človek. Ostáva veriť, že tí, čo rozhodujú o osude štátov, ale aj sveta, zmúdrejú. Musia zmúdrieť. Modlím sa, aby im Duch svätý osvietil rozum, spamätali sa a nehnali ľudstvo, ale aj seba, do zatratenia. Nakoniec, nikto si nič do truhly nezoberieme… Myslím si, že vodcovia veľa nečítajú a ešte menej počúvajú múdrych ľudí. Veľa ich je aj medzi filozofmi, spisovateľmi, hudobníkmi, výtvarníkmi, filmármi a ďalšími humanistami. Ich hlas po mieri by mal byť silnejší a presvedčivejší. Mali by sme viac, úprimne a presvedčivejšie hovoriť o pravých hodnotách.
Ako vnímate v súčasnosti atmosféru v mediálnej sfére a na sociálnych sieťach, kde ľudia ľahkovážne hovoria o vojne?
Počúva a číta sa to ťažko. Dotyční akoby ani nevedeli, čo hovoria a píšu. Vojna nie je počítačová hra, v ktorej sa ťuknutím vymažú načítané body a začne sa odznova. Realita je o krutá a o inom… Dlhé roky sa zaoberám druhou svetovou vojnou aj ako historik, aj ako spisovateľ a vojnové šialenstvo som zachytil v niekoľkých knihách. Viem o vojne veľa nielen z archívnych materiálov, ale aj z rozhovorov s priamymi účastníkmi, lebo vyhľadávam pamätníkov, vediem s nimi rozhovory a prinášam autentické svedectvá. Ak vojnové štvanie a šialenstvo bude narastať, jedného dňa sa môže stať, že knihy spisovateľov, filozofov a iných intelektuálov nebude mať kto čítať. Ale nebude mať ani kto počúvať dobrú hudbu či obdivovať dobré výtvarné umenie. Žiaľ, súčasný svet akoby stál na zvláštnych hlinených nohách. Napriek tomu som optimista. Verím na zdravý rozum…
