Kráčaj cestou ľudu a nezablúdiš. Dokonca ani medzi hviezdami. Buď s ľudom a ani v hrobe nepoznáš samotu. … Lepšie je zomrieť za čestnosť, než poletovať na krídlach lži. … Spravodlivosť sa ponáhľa pomaly, no prichádza nevyhnutne.
Bauyržan Momyšuly
MOMYŠULY, Bauyržan: RODNÉ HNIEZDO. Bratislava : Veľvyslanectvo Kazašskej republiky na Slovensku, 2025
Ešte počas marca 2026 uviedlo Kazašské veľvyslanectvo na Slovensku novú knihu RODNÉ HNIEZDO od kazašského spisovateľa a vojaka Bauyržana Momyšulyho. Vznikla reportáž spojená s krátkou recenziou Ladislava Skraka (vyšla aj v časopise SZPB Bojovník), pričom som (ako v Kazachstane čítaný slovenský autor), verejne prisľúbil internacionálny záväzok toto dielo prečítať a zrecenzovať. Podujatie uvádzal, ako aj ukážky z diela prečítal Sultan Qamaliden (Kamaldinov), zástupca veľvyslankyne Kazašskej republiky v Slovenskej republike, ktorý v úvode vyzval k slovu pani veľvyslankyňu J. E. Žannu Saginovú. Dielo preložili bieloruská prekladateľka pôsobiaca na Slovensku Viktória Liashuk spolu so svojou dcérou Xéniou. Hudobník z Kazachstanu, študujúci na Slovensku, Urbajev zahral účastníkom na populárnom kazašskom nástroji dombra (1, 2), nástroj bolo možné počuť aj na Ázijskom dni na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (DAV DVA, ako jediné internacionalistické médium na Slovensku, pripravil reportáž).
Keď som založil seriál KULTUROLÓGIA MEDZINÁRODNE (doteraz vyšli články zamerané na I. Maďarsko, II. Srbsko a III. Slovinsko), jeho hlavným cieľom bolo šíriť povedomie internacionálne, teda poznávanie slovanských, ale aj iných než slovanských kultúr. V čase čítania recenzovanej knihy ešte dokončujem vedecko-populárnu brožúrku MEDZI SLOVÁKMI A SRBMI, zúčastnil som sa niekoľkých medzinárodne zaujímavých podujatí a pracoval na realizácii kultúrnych výmen (Srbsko, Slovinsko, Maďarsko, Nemecko, Bulharsko, Azerbajdžan, Čína, Čierna Hora, Lužickí Srbi, Česko, Kostarika, Kuba), vrátane Ázijského dňa, ktorý prezentoval 7 veľvyslanectiev (Čína, India, Vietnam, Japonsko, Indonézia, Palestína, Kazachstan). S Kazachstanom som už v minulosti nadviazal medzinárodnú kultúrnu výmenu cez komparáciu kazašského filozofa Abaja so slovenským Štúrom (text vyšiel aj v Kazachstane). Podľa slov Sultana Kamaldinova bol tento text v Kazachstane čítaný a pozitívne prijatý. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa jedného dňa stanem človekom, ktorý bude čítaný v Kazachstane napriek tomu, že som ho ešte nenavštívil (v budúcnosti plánujem), no považujem to za jeden zo svojich internacionálnych záväzkov v kontexte svojej celoživotnej misie mierového zbližovania národov.
Bauyržan Momyshuly (kazašsky: Бауыржан Момышұлы, Bawırjan Momışulı; Бауыржан Момышулы; 1910 – 1982) bol kazašsko-sovietsky vojenský dôstojník a autor, posmrtne ocenený titulmi Hrdina Sovietskeho zväzu a Ľudový hrdina Kazachstanu, súčasne jediný Kazach vo funkcii veliteľa divízie (s. 8). Kazachova ho volali AKSAKALOM (BIELOU BRADOU), čo je oslovenie spojené s vážnosťou múdrych starších mužov a otcov.
Bauyržan sa narodil v Orak Balga (dnes opustenom Aule v modernom okrese Jualy v južnom Kazachstane), do rodiny kočovných pastierov z kmeňa Dulat. Do trinástich rokov žil so svojimi príbuznými, ale dospievanie strávil v sovietskych internátnych školách. Po dokončení stredného vzdelania v roku 1929 pracoval ako učiteľ, tajomník okresného výboru a ako asistent prokurátora. Neskôr bol zamestnaný ako vedúci oddelenia v Ústrednej agentúre pre hospodárske plánovanie Kazašskej autonómnej socialistickej sovietskej republiky.
V novembri 1932 bol Bauyržan odvedený na dvojročnú službu v Červenej armáde a bol zaradený ako kadet do 14. horského pešieho pluku. Po prepustení študoval ekonómiu na Leningradskom inštitúte financií a pracoval v kazašskej pobočke Obchodno-priemyselnej sovietskej štátnej banky. Dňa 25. marca 1936 bol Bauyržan znovu povolaný do vojenských služieb a stal sa veliteľom čaty v 315. pluku Stredoázijského vojenského okruhu. V armáde ostal ďalšie dve desaťročia. V roku 1939 bol Bauyrzhan poverený velením delostrelectva 105. pešej divízie. Od februára 1940 viedol 202. samostatný protitankový prápor so základňou v Žytomyre. V januári nasledujúceho roku sa poručík Bauyrzhan vrátil do Kazachstanu a slúžil v Alma-atskom vojenskom komisariáte. Keď Nemecko 22. júna napadlo Sovietsky zväz, bol menovaný veliteľom práporu. V septembri 1941 bola divízia vyslaná na front do Malajskej Višery, v okolí Leningradu. V marci 1942 dorazil vojnový korešpondent Alexander Bek v 8. gardovej divízii. Na jar toho roku Bek presvedčil Bauyrzhana, ktorý bol spočiatku neochotný, aby s ním spolupracoval pri písaní románu o bojoch vo Volokolamsku, ktorý bol nakoniec vydaný v roku 1944. V apríli 1942 schválil jeho veliteľ jeho povýšenie na majora. V auguste 1942 mu bolo doporučené udeliť titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Návrh však bol zamietnutý, nakoľko ho obvinil z analógie toho, čo bolo v Československu označené ako „buržoázny nacionalizmus“, teda v skutočnosti autentické vlastenectvo. Po skončení vojny bol však Bauyržan vyznamenaný Radom Lenina. V roku 1946 Bauyržan znovu vstúpil na Vorošilovovu akadémiu. Dňa 16. júna 1948 ho Rada ministrov Kazašskej SSR vymenovala za vedúceho republikovej Dobrovoľnej spoločnosti pre spoluprácu s ozbrojenými silami, zatiaľ čo ešte slúžil v armáde. Koncom roku 1948 sa stal zástupcom veliteľa 49. samostatnej pešej brigády vo Východosibírskom vojenskom okruhu. Od roku 1950 pôsobil ako vedúci lektor na Vojenskej akadémii logistiky a dopravy Červenej armády. V roku 1955 plukovník Bauyržan odišiel z armády pre chorobu. Venoval sa literárnej kariére, napísal niekoľko románov a kníh o svojich vojnových zážitkoch. Bol tiež lektorom v Akadémii vied Kazachstanu.
V roku 1963, na pozvanie Raúla Castra, cestoval plukovník Bayružan na Kubu, kde prednášal členom Kubánskych revolučných ozbrojených síl taktiku. Súčasne Bekova kniha založená na Momyšulyho denníkoch stala sa obľúbenou knihou Ernesta Che Guevaru a Fidel Castro taktiež evidoval tohto významného kazašského bojovníka proti fašizmu. Bayružan je totiž známy najmä vďaka svojmu vystúpeniu v Bekovej Volokolamskej diaľnici, dielu, ktoré je venované obrane Moskvy v roku 1941 a vyšlo už v roku 1943 (dielo vyšlo v slovenčine aj češtine).
Autor napísal dve pokračovania: Niekoľko dní a Panfilovova rezerva (Ivan Vasilijevič Panfilov sa podieľal s Momyšulym na formovaní 316. streleckej divízie v Almaty, ktorá pozostávala z domobrancov, s. 8). Séria získala medzinárodné aj sovietske uznanie.
V súčasnom Kazachstane tiež vznikol na podklade Bekovho ikonického diela seriál s názvom Bauyržan Momyšuly (réžia A. Stajev, v hl. úlohe E. Dajyrov). Momyšuly znášal všetky neprávosti voči jeho osobe stoicky. Zomrel 10. júna 1982, pohreb bol celonárodnou rozlúčkou. Inšpiruje dodnes, napr. Syrbaja Maulenova (uvádzajú v úvode knihy bieloruské prekladateľky V. a X. Liashuk).
Obrovský význam diela Rodné hniezdo zdôraznila aj veľvyslankyňa Kazachstanu:
„Toto dielo má osobitné miesto v kazašskej literatúre. Je vo veľkej miere autobiografické a predstavuje nielen osobné spomienky autora, ale aj svojráznu kultúrnu kroniku kazašského života. Prostredníctvom detských spomienok spisovateľa sa čitateľovi odkrýva svet kazašskej stepi, tradičný spôsob života, rodinné vzťahy a morálne hodnoty, na ktorých boli a dodnes sú vychovávané celé generácie Kazachov.“
Žanna Saginová
Rodné hniezdo (v originále Naša semja alebo Naša rodina) sa zaoberá autorovými spomienkami na detstvo a mladosť, konkrétne rodinný život a dospievanie na základe kazašských tradícií, ktoré sú v súlade s okolitou prírodou (s. 10). Samotný Momyšuly bol ovplyvnený aj najvýznamnejším kazašským filozofom Abajom Kunanbajulym. Momyšulyho román vyšiel až v roku 1956, a to s cenzorskými úpravami, teda dva roky predtým, než vyšla Momyšulyho vojnová próza Príbeh jednej noci. Rodné hniezdo bolo ocenené Štátnou cenou Kazachstanu pomenovanou po Abajovi a spisovateľ Aldichan Kaldybajev ho označil za národné dielo, súčasne je zaradené do školských učebníc. V roku 2018 bolo vybrané na všeobecné čítanie v rámci republikovej akcie Jedna krajina, jedna kniha.
Kniha je vzácna pre prítomnosť kolektívnej kultúrnej pamäte v podobe mytológií, rozprávok, prísloví a porekadiel (mohli by sme tu nájsť slovenskú analógiu v Pavlovi Dobšinskom). Zdôrazňuje sa tu potreba poznania predkov až do siedmeho kolena, dôležitosť vzdelávania (pozri pozn. 1). Momyšuly v knihe opisuje svoje rodinné zázemie od svojho narodenia, povahové vlastnosti svojich príbuzných, a tým aj prezentuje originalitu kazašskej kultúry cez jeden osobný rodinný príbeh.
Národnú hrdosť Kazaši vnímajú v kontexte sebaúcty, ale súčasne rešpektu voči príslušníkom iných národností. V tom by sa mali inšpirovať aj mnohí naši hejslováci, pretože inteligentné vlastenectvo by nikdy nemalo byť podmienené predsudkami k iným národom či šírením nenávisti voči nim (napokon podobne to vidí aj premiér SR). S tým súvisí aj úcta k predkom. Kniha ukazuje, akým originálnym spôsobom si Kazaši ctia predkov. Napr. majú tradíciu as, ktorá je najstarším zvykom spojeným so spomienkami na ľudí, ktorí odišli, symbolizuje prechod od žiaľu a trúchlenia k oslavovaniu a vyrovnávaniu so smútkom. Dedičstvo a preberanie vlastností predkov považujú za svoju povinnosť, rodičia sú zodpovední za svoje deti a detí sú povinné chrániť rodinu pred zlým menom. Starší majú v komunite vysokú autoritu, v tom nachádzame istú analógiu s dnes už zaniknutými slovanskými občinami. Samotná slávnosť AS sa má usporiadať štedro, nešetriac ničím a na príprave sa podieľa celá rodina, dokonca rodinné skupiny. Pri starších ľuďoch, ktorí odišli v pokoji išlo o oslavu, pri mladých išlo o smútočnú udalosť (pozri viac poznámku č. 2). Ak ASY organizovali majetní ľudia, informovali o nich dopredu a zapájali do nich aj básnikov a boli masové, ak chudobní, uspokojila sa s botchou (kašou). Momyšuly píše o tom, ako sa postavilo 50 júrt a okolité dediny boli povinné ubytovať hostí na noc. Prvý deň sa pripravovalo, druhý deň sa rozvážali jedlá, tretí deň súťažili zápasníci, hrala sa hudba atď. Momyšulyho otec celú slávnosť urobil na dlh, ktorý však splatil vďaka darom zúčastnenej rodiny.
Pre kulturológa, etnológa či antropológa je kniha zaujímavým bádateľským materiálom pre poznanie vzdialenej kazašskej kultúry, najmä poznámky pod čiarou sú zdrojom nových poznatkov. Zistíme tak, že AJTYS je tradičná forma kazašskej ústnej ľudovej tvorivosti, majstrovská súťaž v speváckej poézii umelcov (AKYNOV, teda básnikov a spevákov v jednej osobe), založená na speváckom dialógu, TERME je zase improvizovaný recitatív z reťazca rôznych ponaučení a postrehov, SYRNAJ starobylý hudobný nástroj, DOMBRA strunový brnkací nástroj a KUJ názov tradičnej stredoázijskej inštrumentálnej skladby. ŽYRAU je ľudový básnik a spevák turkickej poézie. KISSA je epický žáner ústnej literatúry blízky ľúbostnej lyrike. MULLA je islamský duchovný, IŠAN titul duchovných vodcov, BIJ znalec zvykového práva, DATKA titul kmeňových správcov, KALIF titul panovníka v moslimských krajinách stredoveku, BAKALŠY predajca drobného tovaru, BAJ veľký vlastník pôdy a CHODŽA je titul perzského pôvodu znamenajúci „vážený človek“. Z knihy sa tiež dozvedáme, že pôvodným zmyslom slávenia narodenín nebola samotná oslava veku, ale oslava životného míľnika/medzníka, teda napr. 40. deň od narodenia dieťaťa oslavovali v Kazachstane celé dediny, tak isto ako dovŕšenie siedmich rokov, keďže sa vtedy už postaví na nohy. Ďalej 13 rokov pretože, „trinásťročný by už mohol byť pánom vlastnej jurty“ a vtedy človek začína rozoznávať čo je správne a čo nesprávne. Súčasne treba dodať, čo sa píše v poznámke na s. 112, že Kazachovia merali vek človeka podľa životných cyklov (mušel žas), z ktorých každý trvá 12 rokov (13, 25, 37, 49, 61). Najväčším trestom a potupou je vyhnanstvo, teda kliatba terisbata (označenie za „kasku“, vyhnanca je spojené s vyhostením z dediny a osudom tuláka). Iným príkladom trestu, ktorý sa v knihe spomína je pokuta koňa a plášťa, za porušenie zvykov predkov (s. 140).
Čitateľ sa dozvedá o kazašskej mytologickej kozmológii spojenej s Tengrim a stvorením sveta a pomenovaním zvieracích rokov a prefíkanej myši, ktorá vyliezla na ťaví chrbát, aby ako prvá videla svitanie. Všeobecne vlastnosti zvierat a zvieracie príbehy sú v knihe pomerne časté, napr. pojednanie o hmyze, krvi, hadovi a Šalamúnovi, ktorá vysvetľuje, prečo komáre štípu človeka. Kazašský národ, pochopiteľne ako národ kočovný, je silne spätý so životom zvierat (špeciálne koní), ale aj celkovo s prírodou, pretože knihou dominuje tiež pestrofarebný opis prírodných motívov a počasia, miestami až rousseauvsky adorujúci. Pre slovenského čitateľa preto môže vyznieť ťažko pochopiteľné, že kôň, s ktorým Kazachovia trávili väčšinu svojho času, je súčasnej aj jedlom (pritom napr. na s. 286 sa píše, že kone sú úplne späté s kazašskou kultúrou, že dobrý kôň má cenu krásavice, že duša človeka a koňa sú ako dvojčatá, nakoniec obaja vydýchnu v ten istý deň), ale rovnako môže vyznieť zvláštne, že v Slovinsku sa robí guláš z medveďov, ale v tom sú tie odlišnosti rozličných kultúr. Kôň je v kazaštine at. Pre Kazachov je tiež mimoriadne dôležitý dobytok. Zvieratá, všeobecne v kočovnej kultúre, boli spojené so statusom človeka. Kniha výrazne a detailne opisuje pastiersky život Kazachov, ale aj rozličné rituály s tým spojené ako napr. varenie národnej polievky nauryz kože na sviatok novej jari (s. 227).
ČAPAN je dlhý zdobený plášť, tradičný odev Strednej Ázie, KORŽYN taška na domáce potreby a jedlo, KAMZOL je druh ženského ľudového kroja, BAŠMET je vrchný odev u turkických národov, KIMEŠEK je tradičná kazašská pokrývka hlavy vydatých žien z bielej látky a ŽAULYK veľký šál z bielej látky. KATYK je tradičné kazašské jedlo z kyslého mlieka, BALAMYK polievka hustá zápražková polievka, ďalšie jedlá sú ŽUKPA, KATYRMA; NAURYZ národná polievka kazašskej a kirgizskej kuchyne, BAURSAKY a BALAMYK sú tradičné kazašské jedlá, ŽENT sviatočné jedlo a BEŠBARMAK tradičné jedlo turkických národov. KUMYS je štipľavý a penivý nápoj a AJRAN mliečny nápoj so slanou chuťou a BOZA fermentovaný nápoj hustej konzistencie (s nápojom sú spojené zábavné rituály). KURT je tradičný kazašský mliečny produkt.
DASTARCHAN prestretý obrus používaný pri stolovaní, KIJIZ je zase hrubý plstený výrobok zo srsti jarných oviec, TULAK je suchá zvieracia koža používaná ako podložka alebo matrac, ŠANYRAK je horná časť kupoly jurty, KOKPAR zase názov jazdeckej športovej hry a BATMAN starodávna jednotka hmotnosti.
Ďalej, že ŠILDECHANA je kazašský národný zvyk, sviatok na počesť novorodenca založený na ochrane pred zlými duchmi (duševná nemoc bola tiež vnímaná ako zásah zlých duchov ako sa píše na s. 317), BATA je zase tradičná prosba o požehnanie a AS je tradícia spojená so spomienkami na mŕtvych. Je zaujímavé, že Kazaši používajú oslovenie APA (používané aj u nás), avšak používa sa vo vzťahu k všetkým starším príbuzným z otcovej strany. TENGRI je boh nebies v náboženstve uralských, altajských, turkotatárskych a ugrofínskych národov. KYRYK ŠILTENY/ČIĽTANY sú duchovia pomocníci v mytológii národov Strednej Ázie. KOBLANDY-BATRY je hrdina kazašského folklóru, bohatier, ktorý chráni ľud. ALPAMYŠ-BATYR stredoázijský epický hrdina ľudového eposu, TOLGEN hrdina kazašskej národnej lyricko-epickej poémy KYZ-ŽIBEK (Hodvábna dievčina).
V knihe nechýbajú ani štipľavé, a dalo by sa povedať aj vcelku drsné opisy vzťahov, niekedy sú spomínané napríklad kliatby alebo tvrdé spory, ktoré sa v komunitách viedli, dalo by sa povedať, že v dnešnej wokeistickej dobe aj politicky nekorektné (napr. stará mama autora povie synovi, že je čierny ako sadza na dne kotla, inde citát o tom, že sa z dieťaťa „vrátia iba kosti“ (Serkebaj) alebo iný príklad je spor Kabyleka a Serkebaja, kde sa píše o zavesení za nohy na strom či situáciu z obdobia hladomoru, keď niekoho uškrtili pre kus chleba; Anargulin citát „urobím z teba potravu pre červy a mravce v studni“; pasáž, kde hlavnú postavu surovo zmláti sestra alebo pasáž, kde sa duchovia predkov vyhrážajú prekliatím na s. 126). Znalosť Koránu vzbudzovala silný rešpekt (s. 129), a to aj u drsných ľudí ako bola Anargul. Výrazné pasáže sa venujú otázkam medziľudských vzťahov, špeciálne v otázke manželstiev a z nich vyplývajúcich sporov, ale aj hľadania si partnerov a partneriek. Rozsiahlo sú opisované tradície vo svadobnej jurte, ale aj problémy s tým spojené. Svadobným rituálom je venovaná veľká časť knihy (Ubian a Ajubaj). Výraznými motívmi sú tiež tradície spojené s jazdectvom (s. 301), nakoľko kazašská kultúra ako kultúra kočovná je s ňou priamo spojená. Nechýbajú však ani zápasy a súboje o česť, o ženy, o princípy, o tradície, pôdu atď (s. 182, 260, 284). Záverečné časti zase patria mimoriadne prísnej výučbe Koránu u krutého „mullu“. Opisuje tiež ako vyzeral v tej dobe trh s dobytkom, ako na ňom participovali jednotlivé národnosti (s. 331-335).
Kniha rozpráva aj o odchádzaní starých ľudí a moslimských pohrebných obradoch (s. 205-209) a následnom trúchlení pozostalých. Sústrasť vyjadrovali ako konil ajtu (hovorenie upokojujúcich slov) a bata oku (čítanie modlitby) (s. 213), a ako uvádza autor, trvali až rok po smrti zosnulej. Čitateľ sa dozvedá aj o moslimskom chápaní viery (s. 222), spomína sa aj Ježiš Kristu ako prorok Isa narodený zo svätej panny. Je zaujímavé prečítať si pohľad na ruské pravoslávne kresťanstvo optikou Kazachov (opis bydla Gončarovcov): „To všetko sú obrazy ruských bohov… všetci sa týmto obrazom klaňajú. Ten starší muž – to je Pán Boh. Tá pekná žena je matka proroka Ježiša a dieťa, ktoré drží v náručí, je samotný prorok, keď bol bábätkom. A tento obraz naľavo zobrazuje proroka, keď dospel. Ten nižšie ukazuje, ako Ježiša týrala neverci. Samozrejme, Rusi kráčajú falošnou cestou. Inak by si pred obrazom, ktorý sami vytvorili, nikdy nekľakli. Človeka stvoril Boh, nie človek Boha.“ (s. 337). S Gončarovcami sa však Kazachovia Momyšulyho rodu rešpektovali. Časť je tu tiež venovaná prorokovi Núhovi (s. 288). Momyš svojmu synovi hovorí (s. 339), aby sa naučil rusky, nakoľko bude rešpektovaný u všetkých, pričom sebakriticky dodáva, že „mullovia sa uspokoja s tým, že sa naučia naspamät dve či tri súry z Koránu“ (s. 339). Za príklad mu dáva Sadyku, ktorý je miláčikom ľudu a vie sa dohovoriť rovnako s Rusmi, aj s Kazachmi. Tu dochádza k sporu medzi zachovaním moslimskej viery a „rizika“ pokresťančenia. Príbeh však dopadne napokon tak, že sa predsa len z praktických dôvodov začne učiť po rusky, pričom v triede učiteľka povie: „Ani sa nepokúšajte robiť mu zle, je to jediný Kazach medzi vami. Správajte sa k nemu ako k jednému z vás a nevylučujte ho. Je to syn známych rodiny Gončarovcov…“ (s. 347). Príbeh sa konči tým, že sa Momyšuly skamaráti s ruskými deťmi a v učení sa mu začne dariť.
Zaujímavá je poznámka, že Kazachovia dávajú prezývky ľuďom podľa ich vlastností, povahy, reči či výzoru.
U Kazachov je tiež veľmi silná národná sebakritika, čo som si všimol už pri čítaní Abaja Kunanbajulyho (mimochodom, spomína sa na s. 229, jeho verše vedia ľudia naspamäť a jeho piesne spieva celá step), ktorá vo svojich Slovách ponaučenia doslova karhá a káže, čo robia zle, samozrejme s cieľom zlepšenia stavu vecí, podobne asi ako slovenský Jonáš Záborský. Zaujímavým momentom sú sťažnosti Slnka, Mesiaca, Vetra a Vody k Alláhovi, text, ktorý ma veľmi poeticko-mystický rozmer hovorí o tom, čo všetko museli urobiť, no napriek tomu sa im nikto nepoďakoval. Človek si začal vážiť tieto elementy resp. skôr sa ich báť vďaka orodujúcemu netopierovi, ktorý sa obetoval za všetky bytosti a odvtedy žije v temnotách. Ponaučením je neodpovedať zlom na dobro.
Dozvedáme sa aj geografické súvislosti napr. že Mynbulak je vrch a priľahlá nížina na hranici s Kirgizskom a Aulie Ata je historickým názvom mesta Taraz na juhu Kazachstanu. Alatau je zase sústava pohorí a Aksajské údolie sa nachádza na okraji stredozápadnej oblasti pohoria Zailijský Alatau; Koksaj je najvýchodnejšie údolie prírodnej rezervácie Aksu-Žabajly a Karatau najzápadnejší výbežok pohoria Ťanša. Termiz je mesto najjužnejšej časti Kazachstanu a Samarkand druhé najväčšie mesto Uzbekistanu. Ďalej, že AUL je tradičná kazašská vidiecka komunita so špecifickou štruktúrou, že Kazachstan bol ako súčasť Ruského impéria rozdelený na oblasti, okruhy a rodové obvody, a tie sa delili na administratívne oblasti pozostávajúce z hospodárskych aulov (dedín). Kokandský chanát bol štátny útvar v Strednej Ázii na území východného Uzbekistanu, dnešného Kirgizstanu, východného Tadžikistanu a juhovýchodného Kazachstanu a CHÁN KUDAJAR bol jeho jedenásty vládca, ktorého vláda bola poznačená nepokojmi a konfliktmi s BUCHARSKÝM emirátom. Žili tu aj bucharskí židia, etnokonfesionálna a etnolingvistická podskupina židovskej diaspóry. Dozvedáme sa o historickej osobnosti Bajdibekovi, zjednotiteľovi kazašských kočovných kmeňov, matke Kazachov a symbole národa Domalak. A na záver ešte jedna zaujímavosť. Hviezda Šolpan je kazašský názov pre Venušu.
Kniha detailne opisuje rodinné zázemie, zvyky a tradície, náboženské rituály a iné fenomény ľudskej existencie geografických podmienkach Kazachstanu. Kniha je nostalgickým spomínaním na detstvo, je veľkou adoráciou detskej magickej fantázie, tak ako ju poznám v psychedelickej kontrakultúre 60. rokov, napr. skladba The Seeds s názvom Faded Picture o túžbe po návrate do detstva (pozri. pozn. 3). Presne na túto skladbu som si spomenul pri čítaní slov Momyšulyho: „Ach, detstvo! Moje jasné a čisté rána zostali tam, ďaleko. A všetko naokolo – hory, jurty, balvany aj kone, všetko bolo velikánske. Všetci ľudia mi pripadali láskaví a dobrosrdeční… Keby svet zostal navždy láskavý ako keď si ho videl ako dieťa, obloha by bola ako kupola, vietor ako hodváb a všetko by zostalo krásnou rozprávkou…“ (s. 44). Zo slovenskej kultúry spomeniem diela ako detské a nostalgické knihy a filmy ako Otec ma zderie tak, či tak (Vincent Šikula, Otto Krivánek, 1980) či Už zase skáču přes kaluže (Karel Kachyňa, Alan Marshall, 1970). Unikátnosťou knihy je kontrast. Na nevinnosť detstva, učenie sa, čo je dobré a zlé, na rodinných príbuzných, spomína človek uprostred krvavých bojov Veľkej vlasteneckej vojny.
Ako Peter Jaroš v Tisícročnej včele, so silnou dávkou symbolizmu a mysticizmu alegórií konca sveta Momyšuly opisuje stav národno-oslobodzovacieho povstania (zatmenie slnka, modlitby, očakávanie konca atď.), ale aj biedu rokov zla a hladomoru 1917 a 1918. Čitateľ sa dozvedá, aký ťažký bol život počas neúrodných rokov, čo obyvatelia jedli a pili (napr. riedili mlieko vodou alebo pripravovali napučané obilie nájdené kdesi na ceste, následne opražené), akým strašným spôsobom prežívali a akú obrovskú cenu mali potraviny.
Nádej prichádza po páde cárskeho režimu, spomína sa tu Zväz koššy, zväz pracujúceho roľníctva Strednej Ázie a Kazachstanu, hovorí sa o nových zákonoch, novom spôsobe života a veľa aj o Leninovi (s. 93, 94).
Moslimské tradície sa dostávali po revolúcii aj do konfliktu napr. prípad ženských práv a kalymu (obdoba vena, platba alebo výkupné, ktoré sa dávalo rodu nevesty za stratu ženy; žena bola v tradičnej kultúre vnímaná ako pracovná sila). Spomína sa tu už aj Sviatok práce (s. 231), ktorého význam Kazachom vysvetľuje Sadyk (s. 236-240), ktorý prepojil s oslavami jarného dňa (hľadanie fúzie). Diskusia pokračuje konfrontáciou a súčasne hľadanie syntézy medzi tradíciou a modernou. Moslimský svet na jednej strane, na druhej strane Lenin a revolúcia, prienikom je spoločný záujem o podvihnutie sociálnych práv, rovnosti národov a bratstva. V knihe teda nachádzame hľadanie fúzie. Súčasne nachádzame aj problematické záležitosti, ako napr. to, že sa pôda stala zdrojom sporov medzi Rusmi a Kazachmi, neskôr aj medzi samotnými Kazachmi. Zaujímavý je aj moment, keď Momyšuly opisuje prínos železnice a prvé pocity z mesta. Momyšulyho otec mal v tej dobe 60 rokov a už bol pasívny, naopak, strýko sa zúčastňoval a bral všetky funkcie, no v dôsledku ohovárania kariérne spadol.
Kniha Rodné hniezdo detailne (miestami až príliš detailne) opisuje rodinné zázemie, zvyky a tradície, náboženské rituály a iné fenomény ľudskej existencie v geografických podmienkach Kazachstanu. Kniha je nostalgickým spomínaním na detstvo, je veľkou adoráciou detskej magickej fantázie (pozri. pozn. 3): „Ach, detstvo! Moje jasné a čisté rána zostali tam, ďaleko. A všetko naokolo – hory, jurty, balvany aj kone, všetko bolo velikánske. Všetci ľudia mi pripadali láskaví a dobrosrdeční… Keby svet zostal navždy láskavý ako keď si ho videl ako dieťa, obloha by bola ako kupola, vietor ako hodváb a všetko by zostalo krásnou rozprávkou…“ (s. 44). Zo slovenskej kultúry spomeniem diela ako detské a nostalgické knihy a filmy ako Otec ma zderie tak, či tak (Vincent Šikula, Otto Krivánek, 1980) či Už zase skáču přes kaluže (Karel Kachyňa, Alan Marshall, 1970). Unikátnosťou knihy je kontrast. Na nevinnosť detstva; učenie sa, čo je dobré a zlé. Na rodinných príbuzných a detstvo spomína človek uprostred pekla krvavých bojov Veľkej vlasteneckej vojny.
Pre stepnú kultúru Kazachov má mimoriadne silný význam tradícia, predovšetkým tradovanie, rozprávanie o predkoch, ale aj interpretovanie hudby a poézie z generácie na generáciu. Už fakt, že v tom čase poznali príbehy predkov až do siedmeho kolena je fascinujúci element tvoriaci kolektívnu pamäť národa. Je to kultúra rozprávania, storytellingu a tradovania. Podobným spôsobom sa zachovali rôznorodé mytologické príbehy a bájky, ktoré sú poučné aj pre dnešného človeka.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je kulturológ a filozof
Poznámky
1 V čase písania recenzie som zhodou okolností zostavoval vlastný rodokmeň na mormonskom Family Search, preto akoby kniha prišla do kontextu úplne vhod. Sám Momyšuly píše, a to som si uvedomil pri spoznávaní vlastných predkov, že práve cez nich spoznáte národ: „Koho si synom? Som Momyšov syn. Momyš je koho syn? Momyš je Imašov syn. Takto mi postupne vymenoval všetkých predkov až po siedme kolena. … Kto by vtedy povedal, že cesta k poznaniu vlastného národa sa začína práve takto?“ (s. 49). A nielen národ, ale aj samého seba, lebo zistíte z akých osobností sa skladá vaša osobnosť, súčasne pochopíte hlbšiu podstatu komunity, ktorá vás obklopuje (jej prednosti, aj chyby, charakteristiky).
2 V rómskej kultúre taktiež nachádzame veľmi silnú pokoru k otázke smrti. Tesne po smrti blízkeho sa zakrývajú zrkadlá, nesmie sa vetrať, variť, blízki sa neholia, nestrihajú, nečešú ako podriadenosť žiaľu, celá rodina sa stretáva, hovoria sa príbehy, pije alkohol spojený s obľúbeným pitím zosnulého, vyberú sa najlepšie šaty, predmety a peniaze na druhú stranu, emócie sa prejavujú hlasným plačom a pohreby sú spojené so živou hudbou. Rómovia súčasne veria, že duše mŕtvych, ktoré nazývajú mulo, sa môžu vracať ak sú nespokojné a živí im nedoprajú kľud, preto na hroby nosia blízky jedlo, zapaľujú cigarety alebo odrážajú na hrob kvapky alkoholu, aby symbolicky pohostili mŕtveho. Indiáni, resp. pôvodní obyvatelia Ameriky, majú úplne odlišné rituály (telo spálené na kanoe), avšak rovnako veria, že duša po smrti zostáva blízko tela a rodiny, taktiež dávajú na cestu milodary, ktoré spálili očistným ohňom spolu so zomrelým, rovnako to robili aj starí Slovania, ktorí však prešli na kostrové pohreby pod vplyvom kresťanstva. Pohrebné rituály opisuje podrobne aj kniha Rodné hniezdo po odchode starkej do večnosti. Taktiež sú tu špeciálne rituály, moslimský pohreb je napr. špecifický tým, že pred uložením tela si na miesto posledného odchodu symbolicky ľahnú potomkovia.
3 Tak ako ju poznáme v psychedelickej kontrakultúre 60. rokov; napr. skladba The Seeds s názvom Faded Picture o túžbe po návrate do detstva: „Oh, I want to go back / When I was six years old / Just lying in the grass / Seeing all the clouds / Building castles in the sky / See all the animals go round / And hear music coming / From a merry-go-round / But it’s a faded picture / Fade away on me / So hard to see.“ (The Seeds – Faded Picture)