Predsedu Spoločnosti Ladislava Novomeského Petra Jaroša † si pripomínajú osobnosti, médiá aj inštitúcie

EDUARD CHMELÁR: ZBOHOM, VZÁCNY PRIATEĽ!

Dnes ráno, vo svojom domčeku v Bratislave, v kruhu svojich najbližších, tíško zosnul môj vzácny priateľ, najväčší žijúci slovenský spisovateľ, románopisec, dramatik, scenárista a bývalý ľavicový politik, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov PETER JAROŠ. Táto správa ma zastihla vo Švajčiarsku a nebudem zakrývať, že mi z nej ide srdce roztrhnúť.

Na Petra sa bude v týchto dňoch iste spomínať ako na geniálneho umelca a veľkého rozprávača ovplyvneného magickým realizmom. Ja by som chcel na prvom mieste zdôrazniť, aký to bol výnimočný človek, dobrý chlap so silným charakterom. Vždy dodržal slovo, nikdy ťa nepodrazil, bol diskrétny a pevný ako drevo v jeho rodných hybských lesoch. Mám pocit, že takí sa už hádam ani nerodia. Zdieľali sme spoločné hodnoty, on ako bývalý poslanec za SDĽ kedysi dúfal, že Smer by mohol byť niečo ako sociálna demokracia v Švédsku, ja nikdy, ale spoločne sme neprestali veriť v ľavicové ideály.

Peter sa stal už za svojho života nesmrteľným, a to hneď trikrát. Ako stvoriteľ legendárneho Pacha, fiktívneho zbojníka z jeho rodných Hýb; ako tvorca svetoznámej Tisícročnej včely, jedného z najvýznamnejších románov v dejinách slovenskej literatúry, sfilmovaného Jurajom Jakubiskom a preloženého do mnohých jazykov; a ako spoluautor Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, jedného z najdôležitejších dokumentov na ceste k našej štátnosti. Som rád, že som ešte stihol zaznamenať do svojej pripravovanej knihy jeho podrobné rozprávanie o tom, ako sa v kuchyni jeho domu, z ktorého sú aj tieto fotografie, rodil tento historický text.

Prepáčte, ale stále tomu nemôžem uveriť. Ešte nedávno mi ponúkol odbornú spoluprácu na scenári k pripravovanému historickému filmu… Už ju spolu nedokončíme. V tejto chvíli cítim okrem nekonečného smútku aj obrovskú úctu a vďačnosť. Úctu k životu a dielu mimoriadnej osobnosti našich kultúrnych a politických dejín, ktorú som mal česť poznať a spoznávať vyše tridsať rokov – niekedy aj pri dobrom víne, ktoré sám dorábal. A vďačnosť, ktorú by som chcel vyjadriť najmä jeho manželke Zuzke, ktorá sa o neho dlhodobo obetavo a tak obdivuhodne trpezlivo starala, že bez nej by tu už dávno nebol, že nám ho zachovala až do dnešných dní. Česť tvojej pamiatke, Pacho, budeme sa o ňu starať a nikdy nezabudneme!

***

GABRIELA ROTHMAYEROVÁ: ZOMREL NÁŠ DRAHÝ PRIATEĽ PETER JAROŠ (NOVÉ SLOVO)

V tom horúcom uplynulom lete mi napísal spisovateľ Andrej Ferko: bol som včera navštíviť Petra, spomínali sme ťa, rád by ťa videl. A napísal mi, kde ho nájdem. Hneď na druhý deň som sa za ním vybrala – zhodou okolností bolo práve výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti slovenského národa, a tak sme to výročie spolu oslávili. Aj čo to pospomínali.

Keď mal Peter 78 rokov, vybrali sme sa k nemu na návštevu s Petrom Holkom. Zapísala som si:

Je skoré popoludnie, fučíme s Petrom Holkom do kopca na Kĺzavú ulicu, ideme si k Petrovi Jarošovi vymieňať nové knihy. Stretli sme sa v trolejbuse, obaja ovešaní nákladom zvoníme pri bráničke, chvíľku sa nič nedeje, iba pes od naproti sa mece pri plote, vzápätí rozšteká susedného huskyho. Do brechotu počujeme známy mužný bas:

„Peter? Musíš strčiť ruku za latku napravo, potom dočiahneš na kľučku zvnútra.“

Domáci pán nám dával pokyny zo dverí svojho domu, sedí na vozíku, lebo po operácii kolena spadol v kúpeľni a lekár mu odporučil nohu nezaťažovať. Čaká ho ešte jedna operácia, a tak je návšteva samoobslužná. Na stôl v kuchyni vykladáme knihy, Peter Holka svoj nový román Ohyb rieky a ja Ako mladnú muži. Peter Jaroš má pre nás pripravené svoje nové vydania Tisícročnej včely a Slepého ucha, hluchého oka. S vlastnými ilustráciami!

„Veď tie kresby sú z roku 1958,“ zadiví sa Peter Holka nad vročením.

„To tam dala Kristínka, dcéra…, vieš ona študovala v Londýne dejiny umenia,“ vysvetľuje Peter Jaroš. Kresby majú ľahkú líniu a pôvab. Pokocháme sa, píšeme si vzájomne do kníh venovania a ja dostanem pokyn vybrať z kredenca štamperlíky. Lebo doniesli sme aj ohnivú vodu – Peter Holka slivovicu, hovorí, že je od dolnozemských Slovákov a z ekologických sliviek. Čisté zdravie, ešte aj vo fľaši hádže retiazku. Moja prinesená hruškovica je z myjavských kopaníc, od sociológa Mira Tížika, tá príde na rad potom. Chlapi si nalejú po kalíšku, ja mám po návšteve zubára ešte pol tváre nehybnej. Hovorím, že si dám minerálku. Obaja sa zhrozia.

„To nepi! Minerálka, veď to je samý piesok, usadí sa ti v tele. To škodí!“

Slivovica je ekologická, lenže ja mám ešte stále tvár napoly necitlivú. A tak sŕkam nezdravú minerálku. Petrovia udrú zdravú slivku do jednej aj druhej nohy. Ich priateľstvo sa vraj utužilo na Jašíkových Kysuciach – a hneď na začiatku bitkou. 

Peter Holka: „Ja som do teba vyrýval, či si rodina s tým kapitánom Jarošom (bol taký televízny seriál), a ty, že nie. A ja som vyrýval ďalej, ale hej, ty si s ním rodina… Poslal si ma…, a ja nič, lenže ty si bol chlapisko, ja som mal šesťdesiat päť kíl… Vyletel som aj s dverami, do rána sme ich nemohli zavrieť. A na druhý deň prišiel môj šéf: súdruh Holka, vy ste sa včera bili so súdruhom Jarošom?! Že vraj sa sťažoval súdruh tajomník, ten s tou drevenou rukou, pamätáš sa. A ty si zahučal – nie, nikto sa s nikým nebil! Veď ty si ma vtedy zachránil!“

Peter sa dobrotivo smeje, ani si neviem predstaviť, že ho niekto vedel tak vytočiť, hoci vraj bol vychýrený bitkár.

Spomenie ešte jeden príbeh, kde zapôsobila jeho bohatierska postava – keď si ho najal Rudo Sloboda.

Že videl svojho švagra, ako bije jeho sestru.

„Tak sme prišli pred ich byt, zazvonili, prišla otvoriť sestra. Čo tu chcete? Rudo hovorí: pošli Jana! A ona, že načo ho má poslať. Prišli sme ho zbiť, hovorí Rudo. Na tie reči sa zjavil Jano. Rudo mu povedal: už nikdy nezdvihneš ruku na moju sestru. My sme ťa prišli s Petrom za to zbiť. Tak som ho začal biť. On začal biť Ruda. A jeho sestra nás bila oboch.“

Ako to naozaj bolo, ktohovie? Veď sme čítali Jarošove a Slobodove knižky… Ale keď je už reč o Rudovi Slobodovi, prisadne si k nášmu stolu z nebies aj Laco Ballek.

„My sme sa raz vo vlaku do Regensburgu s Lacom rozhodli, že z nášho Klubu nezávislých spisovateľov, kde sme obidvaja boli členmi a aj sme ho zakladali, ale v poslednom čase stagnoval, urobíme Stranu slovenských intelektuálov. Ďalej, že sa my dvaja za tú stranu (aj za Klub) ospravedlníme slovenským Židom za kataklizmu z druhej svetovej vojny a vyhlásime zbierku na pamätník pre nich, keď to zatiaľ nikto neurobil.“

A dostaneme sa k filmovej tvorbe.

„My sme vtedy na Kolibe chceli sfilmovať dobré romány, navrhol som Lacovi, nech spraví scenár z Pomocníka. Aj súhlasil, vznikol krásny film, režíroval ho Zoro Záhon, dovtedy nemal takú príležitosť, a tu ju využil. Laco bol rád, že do úlohy Riečanky obsadil švárnu Maďarku, krásna žena, taká macatá, jemu sa páčili také ženy… Ale dobrá bola aj Južná pošta, to robil Stano Párnický, Jožo Heriban sa podieľal na scenári. Dobré veci vtedy vznikali na Kolibe.“

Medzi nimi Tisícročná včela, Peter spomína, ako sa Hybänia na neho hnevali, že – podľa nich – tak znevážil smrť. Keď sa rakva s mŕtvym Pichandom ocitne v snehu a potom v potoku. Jaj, to bol pohreb!

S Jakubiskom spočiatku spolupracoval aj na Báthoryčke, ale keď sa bankári s maďarskej OTP rozhodli, že iba vtedy ju podporia, ak z nej vo filme bude liečiteľka, tak sa Peter zaťal.

„Veď ona zničila 650 panien, masová vrahyňa to bola, to je historická pravda.“

Pravda sa nesmie prekrúcať v ničom, ani v umení, ani v živote.

Ešte pred návštevou som si znova čítala Kvet na šachovnici, román Petra Jaroša (vyšiel v roku 2010), na ktorý sa nejako zabúda. On totiž nie je iba autorom Tisícročnej včely a Pacha, hybského zbojníka, on je od svojho debutu experimentátorom. Kvet na šachovnici má podobnú štruktúru ako Vaculíkov Český snář. Spisovateľ zaznamenáva každodenný život, zhodou okolností je to život na prelome vekov. Rozpadá sa starý politický systém, no svet je stále ten istý, s tými istými ľuďmi. Žiadna revolúcia ich nevymení za iných, lepších. Iba scéna sa radikálne mení. Peter Jaroš je pri zrode VPN, nadšene a šťastne víta oslobodenie. Sám patril do tzv. šedej zóny, na Kolibe bol pri zrode tých najlepších filmov – paradoxne vznikli v čase normalizácie – a ten dusivý stisk rúk, ktoré držali umelcov pod krkom, mu bol protivný, odporný. Nežná revolúcia bola pre inteligenciu v celej škále zázrakom, aký sa už isto nezopakuje.

Na tej návšteve sa chlapi chlapsky častujú, Peter Jaroš núka niečo na zájedku, že rozkrája slaninu. Peter Holka varil na obed segedín, ešte nie je hladný, ja by som aj bola, ale ten zub! Prichádza Andrej Ferko. Jeho otec Vlado bol mojím redakčným kolegom v Smene, rovný chlap s veľmi jemným zmyslom pre česť a spravodlivosť. Vštepil ju aj synom, Andrejovi a Jergušovi, ktorý už, žiaľ, nežije.

Andrej vybalí Alexijevičovú, už dávno ju Petrovi sľúbil. Chvíľu sa pristavíme pri nobelistoch a ich nomináciách, zhodneme sa, že sú zväčša politické. A čo už tu nie je politické?

Azda iba tie priateľstvá. Peter Jaroš s Lacom Ballekom nezaložili Stranu slovenských intelektuálov, ale Stranu demokratickej ľavice obohatili svojím intelektom. Uvedomím si, že mnohé priateľstvá, na ktorých mi dodnes záleží, vznikli vlastne vďaka tomu politickému zlomu – akoby v ňom, v jeho záblesku, zasvietili všetky charaktery. Zo štátostrany sa rozleteli ako po veľkom výbuchu tie rokmi stlačené vrstvy, väčšina hľadala rýchlo nový smer, bolo nás zopár, čo sme sa hanbili zaprieť svoj dovtedajší život. Veď niekto mal niesť aj zodpovednosť, nie? Sloboda pre tvorcov znamená všetko, preto revolúciu vítali. Ale na mnoho, premnoho ľudí padlo ťažké bremeno…, a tak by mala byť povinnosť všetkých intelektuálov, ktorí nepochybne najviac získali, niesť ho spolu s nimi. Peter Jaroš to vždy vedel. Svedectvom sú jeho knihy.

Vo svojom románe Kvet na šachovnici, ktorý som si pred návštevou u neho doma čítala, hmatol po podstate. Vo forme denníkových záznamov charakterizoval život, ktorý žil on a žili jeho spoluobčania, my všetci. Buzeráciu v kultúre, v umení, stretnutie s hlúposťou a obmedzenosťou papalášov, ale aj viťúzstva Majstrov a príklon k všetkým Pichandovcom slovenského rodu. Keď Golem padol, nikto nechápal, že tak dlho sa nenašiel šém. Režim padol v priebehu niekoľkých týždňov. Bez kvapky krvi. Po rokoch sa niektorým víťazom žiadajú obesenci na lampách.

Ale ten režim predsa len nepadol len tak, sám od seba. Na Slovensku bola organizovaná Tajná cirkev so svojimi požiadavkami. Disidenti na Slovensku z radov občianskej opozície by sa dali porátať na prstoch jednej ruky. S prižmúrením oka na dvoch. Až neskôr sa ukázalo, že sila odporu spočívala v mlčiacej sivej zóne. Kultúra, na pohľad mŕtva, žila ako ponorná riek.

Vincent Šikula ma na Wolkrovej Polianke v rokoch sedemdesiatych pochválil, že čítam Prousta. Ladislav Ballek hovoril o anglickej precíznosti a aristokracii v štýle. Peter Jaroš o robustnosti slovenského národa, ktorý je veľký, lebo má veľkú predstavivosť. Ani jeden z nich nebol režimista, hoci ani jeden z nich nestaval politické požiadavky. Tie kultúrne a umelecké považovali za presvedčivejšie.

Nežnú revolúciu privítali – aby konečne mohli slobodne ukázať svoje ľavicové zmýšľanie. Nepatrili k „hľadačom“ pravdy, ktorí sa vždy vedia pridať k víťazom. Preto neprekvapilo, že Ladislav Ballek a Peter Jaroš kandidovali za postkomunistickú Stranu demokratickej ľavice do Slovenskej národnej rady. V tom parlamente mali spisovatelia silné zastúpenie – okrem nás troch aj Ivan Hudec a Ján Fekete, u prezidenta Gašparoviča ako kancelár Ľuboš Jurík. Ani jeden z nás nebol politik a v politike ani nezostal – bola to pre nás len dobrá a silná skúsenosť. Nelákala nás moc. Po pamätnom marcovom prejave prezidenta republiky Michala Kováča v roku 1994 padla vláda Vladimíra Mečiara a strany mali do prechodnej Moravčíkovej vlády delegovať svojich zástupcov. Hovorilo sa aj o ministerstve kultúry. V starej Národnej rade na Župnom námestí bol takmer nedýchateľný vzduch, svetlá pálili ako v kriminalistickej vyšetrovni, rokovalo sa deň čo deň a do noci. Náš klub poslancov počas prestávok rokovaní sedával v Štúrovom salóniku, miestnosti v prízemí, tuším aj bez okien, s veľkými sklenenými dverami, za ktorými sa mihali postavy, ktoré nás prišli súriť, aby sme už konečne povedali rozhodné slovo. Raz to bol dokonca predseda vtedajšieho parlamentu Ivan Gašparovič. Peter Jaroš so svojou majestátnou postavou a rozvahou mi utkvel v pamäti. Nepodľahol nijakej hystérii, ak mu niečo bolo nejasné, pýtal sa a nenechal sa opinkať. Napokon prišla reč aj na post ministra kultúry, Peter Jaroš aj Ladislav Ballek by boli skvelí reprezentanti. Ani jeden po tom „fleku“ nezatúžil! Peter dokonca začal nahovárať mňa – vezmi to! Usmievam sa pri spomienke.

Keď mal Peter osemdesiat, napísala som mu: Ty, Peter, po celý svoj uveriteľný a hlboký život veríš, že sa s človekom dá vyjsť. Nevidíš v ňom nepriateľa, ale staviteľa. Pilného, aj ostrého, silného, aj slabostiam rád podliehajúceho. S poslaním a fantáziou to poslanie naplniť.

Želám si, aby si nám dával svoje krásne lekcie ako žiť, ešte dlho, v dobrom zdraví a pohode. Si krásny človek, mám ťa rada!

A teraz nám navždy odišiel. Peter Jaroš, si veľký a veľkým zostaneš, aj keď si svoj život už naplnil a zanechal nám z neho všetko, čo sa len dalo.

Priatelia, schudobneli sme, odišiel spomedzi nás muž, oplývajúci nadaním a charakterom, nech nám jeho svetlo svieti a nezabudnime – písať sa má jasne, stručne a pokiaľ možno aj zrozumiteľne. Ďakujeme, Peter, nech ti je zem slovenská ľahká!  

***

LUKÁŠ PERNÝ: PETER JAROŠ, MATICA, VČELA, ÚĽ A SLOVENSKÝ NÁROD (MATICA.sk)

„Včela prišla na svet, aby stavala, ale keď ju kántria,
musí sa brániť, aj keby ju to stálo život.“
– Peter Jaroš

8. novembra roku Pána 2026 odišiel slovenský spisovateľ, prozaik, televízny scenárista, dramatik, autor vyše troch desiatok prozaických kníh, drám, scenárov, ale aj prózy pre deti a mládež PETER JAROŠ (* 22. 1. 1940), ktorý sa preslávil najmä vďaka dielam Pacho, hybský zbojník (sfilmované M. Ťapákom, 1975) a Tisícročná včela (1983). Druhé spomínané, Jakubiskom sfilmované a Marquezom inšpirované dielo pojednávajúce o ságe murárskeho rodu Pichandovcov, odohrávajúce sa medzi rokmi 1887 až 1917, získalo niekoľko medzinárodných ocenení (napr. IV. MFF Sevilla, Fest Belehrad, XL. MFF Benátky, Zlatý fénix, Finále Plzeň, XXXV. Filmový festival pracujúcich a i.), a takmer aj Oscara. Oslavuje ľudovú múdrosť, pracovitosť a adaptabilnosť Slovákov na prežitie v ťažkých podmienkach vojny. Významné miesto v jeho živote mala aj Matica slovenská – počas predsedníctva Vladimíra Mináča bol dlhoročným členom celoslovenského Výboru Matice slovenskej.

ŽIVOT UMELCA

Jaroš sa narodil do robotníckej rodiny, vzdelával sa v Hybiach, na gymnáziu v Liptovskom Hrádku a potom v Bratislave na FF UK (slovenčina, ruština). Následne pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá, potom Kultúrneho života a v literárnej redakcii Československého rozhlasu. V 70. rokoch začal pracovať ako scenárista, neskôr ústredný dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. Po roku 1989 sa stal poslancom NRSR za SDĽ, popri Mináčovi, Ballekovi a Rothmayerovej zastupovali v radoch poslancov spisovateľov. Rothmayerová dodáva: „…okrem nás troch aj Ivan Hudec a Ján Fekete, u prezidenta Gašparoviča ako kancelár Ľuboš Jurík. Ani jeden z nás nebol politik a v politike ani nezostal – bola to pre nás len dobrá a silná skúsenosť. Nelákala nás moc. … prišla reč aj na post ministra kultúry, Peter Jaroš aj Ladislav Ballek by boli skvelí reprezentanti. Ani jeden po tom „fleku“ nezatúžil! Peter dokonca začal nahovárať mňa – vezmi to! Usmievam sa pri spomienke.“  Eduard Chmelár pripomína, že Jaroš sa stal tiež spoluautorom Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej. Jaroš v 90. rokoch pracoval v Národnom literárnom centre, v Trigonproduction, Národnom osvetovom centre, neskôr sa venoval iba literárnej tvorbe a stal sa čestný predsedom Spolku slovenských spisovateľov a predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského, kde mi odovzdal žezlo v roku 2023.

EXPERIMENTÁTOR, KTORÝ ZNOVUZRODIL SLOVENSKÝ ROMÁN

Debutoval v Mladej tvorbe a matičných Slovenských pohľadoch. Písal poéziu aj prózu, neskôr iba prózu a filmové scenáre, pričom v dielach dominuje experiment, filozofia existencializmu, nadrealistické a magicko-realistické motívy, zmysel pre psychologický detail, inšpirácia antirománmi, otázky života a smrti, absurdity, odcudzenia, vzťahov a bežného života.

Pišútove Dejiny slovenskej literatúry (1984) uvádzajú Jaroša na stranách 736 až 748, 777 až 779 a 811. Tieto Dejiny zasadzujú Jaroša k autorom ako A. Bednár, L. Ťažký, A. Hykisch, J. Kot, J. Johanides, J. Lenčo, A. Chudoba, V. Mináč. D. Tatarka, M. Krno, D. Kužel, V. Šikula a R. Sloboda. Dielo Urob mi more (1964), v ktorom sa mladý muž usiluje vyrovnať s problémami svojho zaradenia do života (práce, lásky) pripája k Hykischovej Nadi, čo je portrét mladej vysokoškoláčky, prežívajúcej styk s novým prostredím. Autori Dejín oceňujú historickú zásluhu generácie v tom, že tematicky osviežila prózu o mestské prostredie a prikročila k štylistickej previerke rozprávačských možností, napr. romantické tuláctvo Jarošovho hrdinu v Urob mi more a evokácia „nudy“ v jeho debute Popoludnie na terase (s. 737). Dochádza k odvratu od reality k abstraktnej autenticite až ku krajnému subjektivizmu. Autori rozdeľujú novú slovenskú prózu na dva prúdy. Tradičný a domáci prúd, v ktorom sa využívali staršie podnety alebo sa druhú prúd, ktorý používal tvar modernej, výrazovo hutnej a stručnej poviedky-záznamu na zobrazenie konkrétneho, aktuálneho portrétu mladého súčasníka (popri Jarošovi tu do novej slovenskej prózy uvádza Johanidesa, Lenča, Kota, Šikulu, Vilikovského a Chudobu). Autori podčiarkujú výskum ľudského vnútra, kritiku egoistickej morálky, biologizmus, pochmúrny surrealizmus, filozofiu antirománu, stručnosť, eliptické zaznamenanie deja, odchudzenie, zosubjektivizovanie príbehu atď.  Kniha niektoré Jarošove diela tiež interpretuje kriticky ako filozoficky indiferentné s nesprávnym obsahom (s. 744), iné, ako Tisícročnú včelu ako dôkaz, že v slovenskej próze sa vytvorili dobré spoločenské podmienky na románovú tvorbu, nakoľko táto generácia dozrela historicky, sociálne a (v dobovom kontexte sa tiež zdôrazňuje, že aj) triedne. Uvádza sa tiež fakt, že diskusie o charaktere Tisícročnej včely a Šikulových Majstroch prebiehali na pôde Slovenských pohľadov. Dejiny tiež uvádzajú Válkov citát, v ktorom vyzdvihuje tak kvalitu, ako aj kvantitu súdobej tvorby.

Peter Jaroš má tiež v Encyklopédii samostatnú kapitolu (s. 777-779) po Hečkovi, Mináčovi, Tatarkovi, Bednárovi, Lazarovej, Jašíkovi, Bodenekovi, Krnovi, Zelinovej, Handzovej, Ťažkom,  Hykischovi, Kotovi, Chudobovi, Šikulovi pred Pappom, Slobodom, Lenčom, Johanidesom, Jonášom, Ballekom, Beňom, Habajom, Kovalčíkom, Bednárom, Andruškom a ostatnými. „Na scéne sa objavil každodenný človek s drobnými starosťami, žijúci duševne bohatý život uprostred nášho dneška…“ (s. 777), uvádzajú autori. Jaroš podľa autorov v prvých knihách používa neobyčajné zaujímavé detaily o svete v jednotvárnosti, monologické záznamy a psychologické prepracovanie. Cez vnútorný vzťah individualistického hrdinu k okoliu sa usiluje o postoj k životu, láske, priateľstvu, kolektívu. Venuje sa tiež psychologickému problému vine a trestu (Zdesenie), inde zase o polo-detektívny, dramatický záznam posledných dní starca zaťaženého výčitkami svedomia pre utajenú vraždu (Váhy). V knihe Putovanie k nehybnosti prezentuje nelogické, šokujúce a absurdné konanie postáv vo fantazmagorickej krajine, kde všetci trpia utkvelými predstavami. V ďalšej etape tvorby sa autor vracia k bohatým prameňom domácej rozprávačskej obraznosti a fantázie. Niektoré poviedky sú realistické, inde používa hyperbolický posun a kombinuje fantastické príbehy. Návraty do detstva, do regiónu a silný sentimentalizmus dominujú v neskoršej Jarošovej tvorbe. Medailón končí analýzou diel Telo v herbári (1979) a Tisícročná včela (1979). Dielo podľa autorov analyzuje dramatické obdobie, kedy sa rozhodovalo o bytí a nebytí národa, pričom používa metódy grotesky a fantastickosti: „Jaroš je v tomto románe výborný rozprávač, vie písať zaujímavo (používa typické prechody od nadsázky a grotesky či fantastickosti), obdaril postavy svojráznymi, rýdzimi vlastnosťami, v robustnom, šťavnatom príbehu ľudských lások, narodení a skonov, práce a tragédií nám dovoľuje spoznať okolnosti stavu a vývoja hmotnej i duchovnej kultúry všetkých dobových sociálnych vrstiev. Oslava umného génia národa, človeka túžiaceho po vzdelaní, láske a tvorivej práci sa včleňuje do historickej analýzy čias: od desaťročí osamelého rojčenia a utopizmu, maďarizácie, osvetárskych myšlienok, rastu kapitálu a proletariátu, omylov i úspechov socialistického hnutia a uvedomelého revolučného pohybu…“ (s. 779). V posledných vetách Encyklopédie sa tiež uvádza scenáristická tvorba, rozhlasové hry a filmy.  

Stanislav Šmatlák ho Dejinách slovenskej literatúry (1988) uvádza v kontexte prínosu diel Krvaviny (s. 558), Až dobehneš psa (s. 558), Pýr (s. 558), Tisícročná včela (s. 575) a Nemé ucho, hluché oko (575). Šmatlák píše o generácii programovej subjektivizácie a odspoločenšťovania epiky (spomína Johanidesa, Slobodu, Šikulu), pričom koncom 60. a v 70. rokoch sa táto generácia podľa Šmatláka stáva prínosom po mnohom ideovo-umeleckom tápaní a experimentovaní (tu práve uvádza spomínané diela Jaroša). Jaroša ďalej uvádza v kontexte renesancie slovenského románu popri Vincentovi Šikulovi a Ladislavovi Ballekovi. Včelu a jej pokračovanie dáva do jednej pomyselnej poličky so Šikulovou trilógiou Majstri, Muškát a Vilma a Ballekovými dielami Pomocník a Agáty. Dodáva, že nejde o historické romány, aj keď sú periodizačné medzníky moderných slovenských dejín určujúcim dostredivým činiteľom aj z hľadiska sujetovej konštrukcie (s. 575). U Šikulu je to SNP, u Jaroša čas proletárskych revolúcií (1917-1919) a vznik ČSR, u Balleka rok 1945 ako čas porážky fašizmu a obnovovania ČSR. Tieto dejinné prvky sú u autorov zabudované do sujetovej výstavby rozprávania. Šmatlak podčiarkuje, že diela spolu-formujú proces dozrievania historického vedomia slovenskej národnej spoločnosti ako v t. č. spoločnosti socialistickej.

Imrich Sedlák v Dejinách slovenskej literatúry (2009) zaraďuje Petra Jaroša medzi autorov 1956 až 1971 pod hlavičkou „Generačné presadzovanie plurality a modernosti, próza ako aktuálna reflexia súčasnej histórie“, pričom popri Jaroša dopĺňa Šikulu, Slobodu, Bednára, Zelinovú, Hykischa, Chudobu, Lenča, Beňu či Johanidesa. Treba však dodať, že ide aj o súputníka Balleka, Feldeka, Peteraja, Moravčíka, Štrpku, Heviera, Mitanu, Soloviča, Bukovčana či nasledovníka velikánov Mihálika, Válka, Mináča, Matušku a Rosenbauma, pričom sa hlásil aj ku generácii davistov (sám bol predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského, ktorého aj osobne poznal, stretával sa aj s Danielom Okálim). Imrich Sedlák oceňuje Tisícročnú včelu ako dielo nasýtené románopiseckou veľkoplátnovosťou, historickosťou, írečitými postavami v sociálnom prostredí a lokálpatriotickým vlastenectvom. Podľa Sedláka týmto dielom nastal u autora návrat k príbehovo nevyčerpateľného hybianskeho priestoru (ten vystriedal jeho radikálne experimentátorskú éru). Sedlák píše, že vrátil do prózy lákavý, zaujímavý a najmä dobre napísaný príbeh, ktorý čitateľa udržiava v napätí prostredníctvom zručnej kombinatoriky v poviedkach v robustnom, šťavnatom príbehu lások, narodení a skonov, vášní alebo tragédií (s. 290).

Jaroš je zaradený aj v Slovníku slovenských spisovateľov (2008, s. 198, 199). Slovník uvádza, že Jaroš debutoval novelou Popoludnie na terase (1963) a v nasledujúcej novele Urob mi more (1964) sa zameral na tematiku všedného dňa, čím sa zaradil k prozaikom tvorby, ktorá sa usilovala o včlenenie slovenskej literatúry do moderného európskeho kontextu. Takéto tendencie má aj román Zdesenie (1965), novela Váhy (1966), dvojnovela Putovanie k nehybnosti (1967), v ktorej sa prihlásil k francúzskemu existencializmu a antirománu. V ďalšej etape, a v tom sa zhodujú so Sedlákom sa Jaroš vracia k motívom lokálnym, k hybianskemu detstvu a mladosti (Mennuet, 1967; Návrat so sochou, 1969, Až dobehneš psa, 1971). Modernistické sú poviedky Krvaviny (1970) a dvojnovela Pýr (1971). Ďalej sa uvádzajú zobrazenia dedinského prostredia v Trojúsmevovom miláčikovi (1973), pričom od autobiografie sa odosobnil v poviedkach Pradeno (1974) a Telo v herbári (1979). Ďalej sa uvádza Tisícročná včela (1979) a Nemé ucho, hluché oko (1984). Jaroš pokračoval humornejšie ladenými poviedkami Parádny výlet s Máriou – Zuzanou (1982). Encyklopédia uvádza, že svet intelektuálov s kritikou malomeštiactva zachytil v románe Lásky hmat (1988), medziľudské vzťahy zase analyzoval v spoločenských románoch Psy sa ženia (1990) a Milodar slučka (1991). S Ivanom Hudecom napísal poviedky o slovenských hradoch Biela pani, mŕtvy pán (1992) a taktiež napísal o Alžbete Báthoyrovej v historickej upiráde Lady Dracula alias Bathory story (1998). Výbery vyšli v knihách Orechy (1972), Magma (1982),  Jazda na spiacom obrovi (1985), Pacho, hyský zbojník (1988) a Grimasy (1996). Jeho diela boli preložené aj do bulharčiny, češtiny, poľštiny, ruštiny, španielčiny, čo z Jaroša robí európskeho autora. Encyklopédia tiež sumarizuje rozhlasovú dramatickú tvorbu (pásmo o J. Alexym Tvár slova; ďalej Splynutie, Kráľovstvo Chimenéza, Skrývačka, Omyl, Hlboko v zeleni, Červený spln) a filmové scenáre Deň slnovratu (1973), Tetované časom (1974), Studené podnebie (1975), Pacho, hybský zbojník (1976), Sneh pod nohami (1978), Tisícročná včela (1983), Magma (1984), Jazda na spiacom obrovi (1985) a Dravý nálet panny Pyje (1989). V roku 2000 so Z. Jarošovou vydal knihu básní, úvah, rozhovorov a výberov z korešpondencie Loď lásky alias Kronika dobrých nádejí. Ďalej mu vyšli poviedky Horúce (s)nehy alias Neviditeľná milenka (2002) a kniha rozhovorov, spomienok a úvah Kárový horník, alias Modrý jazdec (2006).

Z osobných rozhovorov môžem potvrdiť, že ťažko znášal, že (pokračovanie Včely) Nemé ucho, hluché oko, ktoré si osobne vážil viac, nezískalo taký ohlas ako Včela, sníval o tretej časti, kde by sa objavil napr. aj prvý slovenský astronaut. Gabriela Rothmayerová tiež oceňuje dielo Kvet na šachovnici, ktorým spisovateľ zaznamenal bežný život na prelome vekov.

KULTUROLOGICKÝ PRÍNOS A MATIČNÁ SÉMANTIKA

Aby sme pochopili miesto Petra Jaroša v slovenskej modernej kultúre, treba povedať, že diela prepájajú niekoľko tém a osobností spätých so slovenskými dejinami, ako aj samotnou symbolikou Matice slovenskej – prvá z matíc, Matica srbská, prišla s názvom pomenovať tieto slovanské inštitúcie práve podľa symboliky včelieho úľa (úľ symbolizuje nielen organizáciu, ale aj kontinuitu generácií, pracovitosť a vytrvalosť), a ona filozofia slovenských dejín spojená s prácou je zase súčasťou esejistiky predsedu MS Vladimíra Mináča (pozri fotografiu z Archívu Matice slovenskej), ktorý Jaroša nielen ovplyvnil, ale aj oceňoval. V rozhovore pre Slovenské pohľady povedal:

„…tá Mináčova téza (plebejského charakteru národa pozn. aut.) ma ovplyvnila. Boli sme dosť blízki priatelia a podstatne vplýval na našu generáciu. Aj na môjho kamaráta Laca Balleka, ktorý už nie je medzi nami, a na ďalších literátov. Obyčajne sme sa stretávali v klube spisovateľov… A Mináč, keď si troška vypil, rozprával svoje náhľady na slovenské dejiny. A my sme sedeli okolo neho a počúvali jeho filozofické postoje nielen k slovenským dejinám, ale aj k politike a spoločenskej situácii. Bol to veľmi múdry človek. Ale bola s ním aj zábava, rád si uťahoval z mocných. Ľudsky bol veľmi srdečný a príjemný. Rád rozprával a počúvali sme ho ako kŕdeľ detí učiteľa. Tá jeho téza plebejského národa na nás zapôsobila… Tisícročná včela je metafora. Slováci boli aj sú národom, ktorý – ako včeličky – tisíc rokov pracoval a chodil po svete… Prijal to aj Jakubisko, lebo Jakubisko bol gréckokatolík, východniar z Kojšova, takže ako chlapec z dediny súznel s tou tézou.“

Peter Jaroš – kulturologicky syntetizovane povedané – priam dokonale zapadá do mozaiky osobností v slovenskej kultúre od 19. storočia po súčasnosť. Cez Včelu nachádzame rôzne kontextuálne prieniky medzi velikánmi ako Juraj Jakubisko (réžia a výtvarné videnie sveta), Štefan Kvietik, Jozef Kroner (ikonickí herci) či Albín Brunovský (ilustrátor knihy). Cez rodné Hybe spisovatelia Dobroslav Chrobák (magický realizmus) a štúrovec Jakub Grajchman (proto-existenciálna dráma). No a treba oceniť aj český vklad v podobe hudby Petra Hapku so slovenským spevom Mariky Gombitovej. O samotnej tvorbe hybského zbojníka v rozhovore pre SP povedal:

„Keď som robil na Kolibe, pôsobilo tam aj zopár chlapcov z Terchovej, ktorí nám Liptákom vyčítali, citujem „vy ste nám obesili Jánošíka“, lebo liptovskí páni ho odsúdili a popravili… Na tie reakcie a provokácie som sa rozhodol vytvoriť originálneho liptovského zbojníka Pacha. Napísal som to, aby sme sa vyrovnali s Terchovčanmi…“

Medzi svoje obľúbené osobnosti zaradil Štefánika, Štúra, Hurbana, Novomeského a Mináča, doplnil aj Bernoláka a Dr. Husáka, ktorý si podľa neho v base dosť vytrpel, preto ho uznáva. Dobu, ktorú žijeme označil ako veľmi nepríjemnú a v závere rozhovoru odporúčil čitateľom, aby viac čítali o slovenských dejinách.

OCENENIA

Bol nositeľom celého radu cien od Radu Ľudovíta Štúra II. triedy až po Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú toho roku dostal aj Jozef Leikert. V roku 2024 delegácia Matice slovenskej na čele s predsedom Mariánom Gešperom a autorom tohto článku odovzdala Petrovi Jarošovi Mimoriadnu Cenu Matice slovenskej.

• 1998: Cena Lea Danihelsa
• 2000: Rad Ľudovíta Štúra II. triedy
• 2009: Cena ministra kultúry SR za literatúru
• 2012: Čestný občan obce Hybe
• 2014: Cena Spolku slovenských spisovateľov (SSS) za celoživotné dielo
• 2025: Mimoriadna Cena Matice slovenskej za prínos pre matičné hnutie, slovenskú kultúru, filmovú kultúru a literatúru
• 2025: Štátna cena Jozefa Miloslava Hurbana^[11]
• 2026: Čestné uznanie Spoločnosti Ladislava Novomeského za celoživotný prínos pre slovenskú kultúru, predovšetkým za prácu v Spoločnosti Ladislava Novomeského

POSLEDNÉ OCENENIE

Keďže som chcel, aby sa o Petrovi Jarošovi písalo ešte počas jeho pozemskej púte (a nielen v nekrológoch), v roku 2026 som mu inicioval čestné uznanie Spoločnosti Ladislava Novomeského za celoživotný prínos pre slovenskú kultúru a prácu pre túto spoločnosť. Správa sa dostala do TASR, spisovateľ sa o nej dozvedel, a tak vedel, že na neho ľudia myslia aj v časoch ťažkej choroby, ktorá ho ničila dlhé roky. Veľká vďaka patrí aj jeho manželke Zuzane Jarošovej, ktorá sa o neho príkladne starala.

Podľa posledných rozhovorov bol evanjelik inklinujúci k budhizmu. Zostáva nám veriť, že sa raz všetci spolu stretneme ako v magicko-realistickom závere Tisícročnej včely, kde Slováci hodovali v solidarite a rovnosti aj s (priateľmi od slovenského kráľa Mórica Beňovského) z ďalekého Madagaskaru:

„Nikto už nebude plakať, ani hladovať.
Všetci sa stretneme tam, kde večne Slnko svieti.
Slováci, tento stôl je prestretý pre vás. Lebo ste hladovali. Aspoň teraz sa najedzte.
Hodujte a buďte šťastní 1000 rokov.“

***

Petra Jaroša si pripomínajú na sociálnych sieťach aj na webe inštitúcie, médiá, politici aj predstavitelia vlády SR…

REELS

LINK

LINK