Komunistická strana Čína má aktuálne 101,286 milionov členov. Čínska ľudová republika je druhou najväčšou svetovou veľmocou.
Xi’s Moments informuje na sociálnej sieti FACEBOOK: Čína vo štvrtok #Beijing usporiadala stretnutie na pripomenutie 90. výročia víťazstva Červenej armády #LongMarch. #LongMarch90
Prezident #XiJinping, zároveň generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny (#CPC) a predseda Ústrednej vojenskej komisie, sa zúčastnil stretnutia a predniesol dôležitý prejav.Na podujatí boli prítomní aj Li Qiang, Zhao Leji, Wang Huning, Cai Qi, Ding Xuexiang a Li Xi, ktorí sú členmi Stáleho výboru politbyra Ústredného výboru KSČ, ako aj čínsky viceprezident Han Zheng
KOMENTÁR LUCIE HUBINSKEJ: 90. ROKOV OD DLHÉHO POCHODU
Pred deväťdesiatimi rokmi sa skončil jeden z najpozoruhodnejších pochodov v moderných dejinách. Čínska Červená armáda prešla tisíce kilometrov cez zasnežené hory, močiare a nehostinné oblasti, prenasledovaná nepriateľskými vojskami, sužovaná hladom a chorobami. Z desaťtisícov ľudí, ktorí sa vydali na cestu, dorazil do cieľa len zlomok. Dlhý pochod sa však napokon stal jedným z rozhodujúcich momentov čínskej revolúcie. Jeho príbeh nie je len o odvahe a vytrvalosti, ale predovšetkým o schopnosti poučiť sa z vlastných chýb, zmeniť stratégiu a začať odznova.
Aby sme pochopili, prečo sa Dlhý pochod vôbec uskutočnil, musíme sa vrátiť do Číny na začiatku minulého storočia. Krajina sa nachádzala v hlbokej politickej a spoločenskej kríze. Po páde poslednej cisárskej dynastie v roku 1911 a vyhlásení republiky o rok neskôr sa nepodarilo vytvoriť stabilnú ústrednú vládu. Veľkú časť územia ovládali miestni vojenskí velitelia, ktorí medzi sebou súperili o moc. Zahraničné mocnosti si zároveň v Číne udržiavali rozsiahle hospodárske a politické výsady.
Čína mala za sebou desaťročia zahraničných zásahov, zmlúv vynútených cudzími mocnosťami a územných strát. Národné zjednotenie, nezávislosť a obnova krajiny sa preto stali hlavnými požiadavkami nastupujúcich politických hnutí. Medzi najvýznamnejšie patril nacionalistický Kuomintang (KMT), spojený najskôr so Sunjatsenom a neskôr s Čankajškom. V roku 1921 vznikla aj Komunistická strana Číny.
Hoci sa tieto dve politické sily neskôr stali úhlavnými nepriateľmi, spočiatku spolupracovali. V roku 1924 vytvorili spoločný front proti miestnym vojenským vládcom a zahraničnému zasahovaniu. Ich spojenectvo podporoval Sovietsky zväz a Komunistická internacionála, ktoré poskytovali politickú, organizačnú aj vojenskú pomoc.
Spoločný boj za zjednotenie krajiny však zakrýval zásadné rozdiely v predstavách o jej budúcnosti. Kuomintang presadzoval predovšetkým národné zjednotenie a vytvorenie silného štátu. Komunisti chceli ísť ďalej a zmeniť aj spoločenské a vlastnícke pomery. Rozpory sa postupne vyostrili a v roku 1927 vyústili do otvoreného konfliktu. Čankajšek rozpútal rozsiahle represie proti komunistom a ľavicovým odborovým organizáciám. V Šanghaji a ďalších mestách boli tisíce ľudí zabité alebo uväznené. Dovtedajší spojenci sa ocitli na opačných stranách občianskej vojny.
Čínski komunisti sa vo svojich začiatkoch výrazne inšpirovali boľševickou revolúciou v Rusku z roku 1917. Tá sa opierala najmä o robotníkov a vojakov vo veľkých mestách, predovšetkým v Petrohrade a Moskve. Podobnú cestu sa spočiatku pokúšali nasledovať aj čínski revolucionári. Lenže čínska spoločnosť vyzerala úplne inak. Zatiaľ čo v Rusku už existovali významné priemyselné centrá, Čína bola prevažne poľnohospodárskou krajinou. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku a živila sa obrábaním pôdy. Priemyselných robotníkov bolo pomerne málo a sústreďovali sa len v niekoľkých veľkých mestách.
Pokusy o mestské povstania sa navyše skončili porážkami. Po krvavých represiách v roku 1927 bolo zrejmé, že komunisti nemôžu jednoducho zopakovať ruskú revolúciu. Postupne sa preto začala presadzovať iná cesta, spojená predovšetkým s Mao Ce-tungom. Mao vychádzal z presvedčenia, že revolúcia musí zodpovedať skutočným pomerom v krajine. Ak väčšina Číňanov žila na vidieku, práve tam bolo potrebné hľadať jej spoločenskú oporu. Komunisti sa preto začali sústreďovať na organizovanie roľníkov, prerozdeľovanie pôdy a vytváranie vlastných základní na vidieku. Budovali ozbrojené jednotky, ktoré sa namiesto priamych stretov s početnejším nepriateľom spoliehali na pohyblivosť, znalosť terénu a podporu miestneho obyvateľstva.
Postupne tak vznikala osobitná čínska cesta revolúcie. Nešlo pritom iba o vojenskú taktiku. Komunisti sa pokúšali vytvárať aj nové spoločenské usporiadanie. V oblastiach, ktoré ovládali, zakladali školy, organizovali miestnu správu, uskutočňovali pozemkové reformy a budovali vlastné hospodárske inštitúcie.
V roku 1931 dokonca vyhlásili v meste Žuej-ťin (Ruijin) v provincii Ťiang-si Čínsku sovietsku republiku. Mala vlastnú vládu, armádu, banku aj menu. Hoci tieto pokusy sprevádzali aj násilné zásahy a tvrdá stranícka kontrola, predstavovali významnú zmenu v uvažovaní čínskych komunistov. Namiesto toho, aby sa sústredili výlučne na dobytie štátnej moci, začali budovať vlastné politické a spoločenské zázemie. Pre nacionalistickú a reakcionársku vládu Čankajška však predstavovali čoraz väčšiu hrozbu.
Čankajšek sa rozhodol komunistické základne zlikvidovať. Od roku 1930 podnikol proti Červenej armáde niekoľko rozsiahlych vojenských ťažení. Jeho cieľom bolo obkľúčiť komunistami ovládané územia, prerušiť zásobovacie trasy a postupne zničiť ich ozbrojené sily. Prvé štyri obkľúčenia sa komunistom podarilo odraziť. Vyhýbali sa veľkým bitkám, využívali znalosť miestneho terénu a útočili na slabšie miesta nepriateľa. V roku 1933 však Čankajšek zmenil taktiku. Pri piatom obkľúčení začali nacionalistické vojská postupovať oveľa systematickejšie. Budovali opevnené stanovištia, obsadzovali dôležité cesty a postupne sťahovali obkľúčenie okolo komunistických základní.
Situáciu zhoršili aj chyby samotného komunistického vedenia. Vtedajší velitelia, medzi ktorými mali významné postavenie Bo Gu a poradca Kominterny Otto Braun, sa rozhodli brániť územie spôsobom, ktorý Červenú armádu nútil do priamych stretov s početnejším a lepšie vyzbrojeným nepriateľom. Tým však stratila jednu zo svojich najväčších výhod — schopnosť rýchlo sa presúvať a vyhýbať sa bitkám, v ktorých nemala šancu uspieť. Nacionalisti postupne obsadzovali ďalšie územia a komunistom dochádzali zásoby aj vojaci. Na jeseň 1934 bolo jasné, že ak zostanú na mieste, hrozí im úplné zničenie. Vedenie preto prijalo rozhodnutie opustiť základňu v provincii Ťiang-si a pokúsiť sa preraziť nepriateľské obkľúčenie. Dlhý pochod sa teda nezačal ako veľkolepý revolučný plán. Bol to zúfalý ústup armády, ktorá sa ocitla na pokraji porážky.
V októbri 1934 sa približne 86-tisíc vojakov a ďalších príslušníkov komunistických síl vydalo na cestu. Nemali istotu, kam sa napokon dostanú, ani či sa im vôbec podarí prežiť. Nasledujúce dva roky sa zapísali do čínskych dejín ako jedna z najťažších skúšok, akými kedy tamojšie revolučné hnutie prešlo. Červená armáda putovala tisíce kilometrov cez južnú, západnú a severnú Čínu. Vojaci prekonávali zasnežené horské priesmyky, rozvodnené rieky, strmé svahy, močiare a rozsiahle neobývané oblasti. Často nemali čo jesť. Trpeli chorobami, zimou a úplným vyčerpaním. Niektorí prežívali jedením trávy a koreňov. Mnohí zomierali na hlad alebo podchladenie, ďalší padli v bojoch. A to všetko za neustáleho prenasledovania nacionalistickými vojskami, ktoré ich ostreľovali, bombardovali a pokúšali sa im odrezať ústupové cesty.
Straty boli obrovské. Podľa čínskeho historického zdroja pripadal v priemere jeden padlý vojak na každých 300 metrov pochodu. Z približne 86-tisíc ľudí, ktorí v októbri 1934 opustili hlavnú komunistickú základňu teda dorazilo do severnej provincie Šen-si len približne 7- až 8-tisíc. Nie všetci ostatní zahynuli — niektorí boli zajatí, dezertovali alebo sa oddelili od hlavnej armády. Rozsah strát bol napriek tomu katastrofálny. Jedným z najtragickejších momentov bola bitka pri rieke Siang koncom novembra 1934, pri ktorej Červená armáda prišla o desaťtisíce ľudí.
Napriek tomu pokračovala. Hlavná skupina dorazila do provincie Šen-si v októbri 1935. Ďalšie komunistické jednotky putovali odlišnými trasami a v októbri 1936 sa ich hlavné sily spojili na severozápade Číny. Práve toto spojenie si dnes pripomíname ako koniec Dlhého pochodu. Z vojenského hľadiska išlo o ústup sprevádzaný obrovskými stratami. Z politického hľadiska však umožnil prežiť hnutiu, ktoré sa ocitlo na pokraji zániku.
Dlhý pochod sa často pripomína ako príbeh odvahy, obetavosti a vytrvalosti. Jeho najväčší politický význam však podľa mňa spočíva v niečom inom. Čínski komunisti neuspeli preto, že by sa nikdy nedopustili chýb. Dokázali pokračovať aj preto, že boli nútení svoje chyby priznať, prehodnotiť doterajší postup a zmeniť stratégiu. Počas pochodu sa totiž neodohrával iba boj o prežitie. Vo vnútri komunistického vedenia prebiehali aj zásadné politické a strategické spory. V januári 1935 sa v meste Cun-i uskutočnilo významné zasadnutie, na ktorom vedenie strany prehodnotilo príčiny predchádzajúcich vojenských porážok.
Výsledkom bolo posilnenie postavenia Mao Ce-tunga a postupný návrat k pružnejšiemu spôsobu vedenia vojny. Bol to jeden z rozhodujúcich momentov, keď čínski komunisti začali dôslednejšie presadzovať vlastnú stratégiu namiesto mechanického preberania postupov, ktoré sa osvedčili v iných podmienkach. Mao vychádzal z jednoduchej, no zásadnej myšlienky: ak chceme meniť spoločnosť, musíme jej najskôr rozumieť. Nestačí mať správnu teóriu. Treba vedieť, ako žijú ľudia, aké majú potreby, čo ich trápi a aké spoločenské vzťahy určujú ich každodenný život.
Práve preto sa čínska revolúcia nemohla stať jednoduchou kópiou ruskej. A práve preto sa Dlhý pochod stal aj obdobím politického učenia.
Červená armáda prechádzala územiami, ktoré jej vojaci často vôbec nepoznali. Stretávali sa s rôznymi etnickými komunitami, odlišnými jazykmi a miestnymi zvykmi. Ak chceli prežiť, museli sa naučiť s obyvateľstvom spolupracovať. Súčasťou vojenskej disciplíny boli preto aj pravidlá správania voči civilistom: platiť za tovar, vracať požičané veci, nahrádzať spôsobené škody a správať sa k miestnym obyvateľom s rešpektom.
Samozrejme, tieto zásady sa nie vždy dodržiavali a vzťahy medzi armádou a miestnymi komunitami neboli bez konfliktov. Predstavovali však dôležitú myšlienku a to tú, že vojenská sila sama osebe nestačí – politické hnutie potrebuje aj podporu obyvateľstva. Zvyšky Červenej armády napokon vybudovali na severozápade Číny nové zázemie, z ktorého komunisti pokračovali v politickom a vojenskom boji. V nasledujúcich rokoch sa ich základne sústredili okolo mesta Jen-an (Yan’an), ktoré sa stalo významným centrom čínskej revolúcie.
O trinásť rokov neskôr, v roku 1949, komunisti zvíťazili v občianskej vojne a vyhlásili Čínsku ľudovú republiku. Dejiny tak priniesli pozoruhodný paradox. Jedna z najťažších porážok čínskych komunistov sa stala súčasťou procesu, ktorý im umožnil neskôr zvíťaziť a to nielen vďaka obrovskému odhodlaniu a neoblomnej vytrvalosti, ale vďaka tomu, že v zásadných momentoch čínski komunisti dokázali prehodnotiť spôsob akým mysleli, konali a organizovali sa.