Do redakcie nám zaslal text aj náš pravidelný čitateľ Fero
Súhlasím s Eduardom Chmelárom, ako aj s premiérom SR Robertom Ficom, že o slobode nemajú právo hovoriť tí, ktorí nám v časoch vlády Hegera, Matoviča a Odora obmedzovali slobodu a dodnes sa vyhrážajú kriminalizovaním ľudí za iný názor, vypínaním webov atď., napr. menovite Jaroslav Naď. Je hanbou a dôkazom totálnej straty sebareflexie, že sa táto strana, ktorá vygenerovala Cintulu (vyšiel nie z prostredia PS, ako sa mylne šírilo, ale práve z prostredia a okolia protestov tejto strany, o čom existujú videá, ktoré to dokazujú, kde stojí práve po boku týchto ľudí). A keď sme už pri Cintulovi, odkazom novembra 1989 by malo byť aj to, že po ľuďoch na iný názor nebudeme predsa strieľať. Povedal to aj nedávno zosnulý Peter Jaroš: „Som sklamaný z toho, ako sa to u nás aj vo svete vyvíja. Svet je komplikovaný, rozbitý, globálny a uchopiť ho filozoficky či hodnotovo je vlastne takmer nemožné. Politický boj by sa mal odohrávať v demokratickej súťaži, nie presadzovať názor aroganciou, agresivitou, atentátmi. Nemusíme byť všetci naladení na rovnakú politickú nôtu, môžeme mať iný názor, ale rešpektujme sa. A najmä diskutujme, akoby sme stratili schopnosť a vôľu diskutovať, počúvať iného. Veď iba konfrontácia rôznych, odlišných názorov vedie svet dopredu…“
Ale to len na úvod. Myslím, že prihlásenie sa ľavice aj k Alexandrovi Dubčekovi je skutočnou alternatívou. Myslím, že davisti nechceli všetko negatívne, čo sa pred rokom 1989 dialo. Clementis, Novomeský aj Husák v konečnom dôsledku snívali skôr o federatívnom a uvoľnenejšom modele, ako bol napr. v Juhoslávii. Nie náhodou ich súdili práve za titoizmus. Taktiež často hovorili o moste medzi Východom a Západom. Mali dobré vzťahy aj s ľuďmi z demokratickej strany, čo sa ukázalo vo Vianočnej dohode. Dejiny sa však vyvíjali inak a Husák mal dve možnosti, buď sa Slovensko utopí v krvi alebo prijme kompromis so Sovietmi. Výsledkom tohto kompromisu však bolo potlačenie slobodnejšej verzie socializmu, ako aj samotného Dubčeka. Nemožno však súdiť, ani jedného, ani druhého. Jednom bol idealista, druhý tragickou obeťou historických okolností. To však hlupákom len ťažko vysvetlíte. Ja som veľmi rád, že ľudia z DAV DVA to pochopili a ctia si tak pragmatizmus Husáka, ako aj idealizmus Dubčeka.
Čo však bolo cynické, boli slová Václava Havla z roku 1989 (myslím, že to už niekedy na DAV DVA boli a citoval ich na jednom z protestov aj redaktor Tomáš Klimek), ktoré deklarovali, že ľudí nečaká po zmene systému zhoršenie ekonomickej situácie, že tým iba strašia komunisti. No a presne to stalo. Vznik nerovnosti, prepúšťanie, likvidácia strategických podnikov, mečiarovské a dzurindo-mikloškovské rozkrádačky, mafia, vznik oligarchie, strata sebestačnosti ekonomickej, potravinovej, priemyselnej, postupne od stavu kolónie západu, tak ako sa o tom hovorí v najnovšom bulharskom filme MADE IN EU. Stali sme sa len lacnou pracovnou silou pre západ. Mladí nemajú kde bývať, nemajú z čoho platiť účty, na druhú stranu je dobré, že sa to konečne začína riešiť aspoň stavaním nájomných bytov. Taktiež potravinovú sebestačnosť už konečne začínajú riešiť, Richard Takáč si to veľmi dobre uvedomuje. Energetická sebestačnosť je tiež veľmi dôležitá a je dobre, že sa buduje ďalší reaktor v jadrovej elektrárni. Ale vráťme sa k téme slobody.
Ľavica by sa k nej mala stavať tak, ako Laco Novomeský. Novomeský písal, že socializmus by mal otvárať rampy slobody tam, kde už kapitalizmus nemohol. Otvoriť viac slobody, nie ju obmedzovať. Súčasne sa však zamýšľa, kde sú tie hranice. Tie vidí v pokuse zničiť socialistické zriadenia. Dodáva však, že plnohodnotná socialistická spoločnosť nemôže existovať bez svojich kritikov, bez symbolických Dostojevských doby.
50-te roky by mali byť veľme mementom pre ľavicu 21. storočia. Metódy cancel culture-woke sa až priveľmi podobajú na metódy 50-tych rokov. Davistická generácia, na ktorú DAV DVA nadväzuje, by malo obzvlášť opatrná práve na otázky slobody tvorby, filozofovania a umeleckej činnosti. Ak chce ľavica prežiť, nemôže medzi seba prijať takých dogmatikov, akí boli v 50. rokoch, lebo je na ceste k vlastnej tragédii. A áno, aj dnes takí sú. Našťastie bez vplyvu a bez moci, pretože im našťastie doba nepraje. Ľavica 21. storočia potrebuje idealizmus Dubčeka a pragmatizmus Husáka, nepotrebuje však fanatizmus Bacílkov a prízemnú sedliacku tuposť Biľakov. Z toho sa musí poučiť. Musí byť moderná, súčasne rešpektovať tradície a hlavne rešpektovať slobodu. To je dôležité, nie tie jalové a gýčové reči, ktoré pravicovo-liberálni propagandisti dávajú do svojich letáčikov.
Súčasne netreba zabúdať na Medzinárodný deň študentstva, o ktorom tak často píše ďalší korešpondent DAVu Jozef Leikert. Hrdinstvo študentov, ktorí sa postavili proti nacizmu nemôže zostať zabudnuté.
Taktiež treba dodať, že ľavica 21. storočia musí rešpektovať aj veriacich a nemôže dopustiť aby boli prenasledovaní. To je ďalší rozmer odkazu, ku ktorému sa treba jednoznačne prihlásiť.
Na záver dodáva, že ma maximálne štve, keď verejné inštitúcie platené z peňazí všetkých občanov využívajú svoje sociálne siete na propagandu pravicových protestov. Protestov, ktoré organizujú ľudia, ktorí by rušili aj trináste dôchodky a brali ľuďom aj to minimum, čo majú. Skutočne slobodný človek musí byť slobodný aj ekonomicky. Neoliberálny model spoločnosti slobodu a rozvoj človeka neumožňuje, nakoľko celé svoje bytie venuje generovaniu zisku a tým stráca aj vyšší duchovný zmysel svojho života, slobodu premieňa na naháňanie sa za peniazmi. Teda ani tí, ktorí majú peňazí veľa slobodní nie sú, pretože trh podmieňuje všetku ich činnost neustálemu naháňaniu sa za ziskom, čím strácajú čas na vlastný rozvoj, na rodinu, na život. Socialistická spoločnosť naopak oslobodenie človeka od ťažkej práce, možnosti napredovania duchovného umožňuje. Takže to je tá skutočná sloboda, o ktorej by sa malo hovoriť.
Václav Havel používal Gandyho citát o víťazstve pravdy a lásky, z ktorého sa stal všadeprítomný propagandistický gýč. Ale koho pravda to je? Je stránka Zomri prejavom lásky? Sme svedkami nekonečného pokrytectva a ľudskej zloby. Nám, čo sme ešte pri zmysloch, zostáva len veriť, že prídu aj lepšie časy.
Na pozadí obrázok diela Oligarchia z výstavy JUBILANTI

