Dejan Djorić, historik umenie Belehradskej univerzity recenzuje knihu Nebojšu Kuzmanovića v srbskom časopise PEČAŤ. Redakciu informoval Nebojša Kuzmanović. Text preložený prostredníctvom CHATgpt.
Myslenie Nebojšu Kuzmanovića možno charakterizovať ako spoločenskú teóriu, filozofiu, sociológiu kultúry, teóriu elít, filozofickú antropológiu, kulturológiu alebo ako kritiku kultúry (Kulturkritik). Okrem iného nadväzuje na Marxov pojem „odcudzenia“, spolu s teóriou predmetového fetišizmu (teóriou fetišizmu tovaru rozvinutou v Kapitáli, podľa ktorej sa neustále produkujú nielen predmety, ale aj potreby po nich), čo patrí k najhodnotnejším momentom Marxovej filozofie podmienenej ekonomikou.
Vďaka svojmu riaditeľovi Nebojšovi Kuzmanovićovi (1962) sa Archív Vojvodiny stal jednou z najvýznamnejších srbských kultúrnych inštitúcií. Popri svojej hlavnej činnosti sa profiloval aj ako významné vydavateľstvo – samostatne alebo v spolupráci s inými vydavateľmi vydal súborné diela Milorada Ekmečića, Vasilija Krestića, Dragana Vuksanovića, Matiju Bećkovića, desaťzväzkové Spomienky Dejana Medakovića a do konca roka vyjde aj osemnásťzväzkové vydanie diel Dragoslava Kalajića. Tento rok si Archív Vojvodiny pripomenul sté výročie svojho založenia a získal najvyššie vojvodinské ocenenie za umenie, zatiaľ čo Nebojšovi Kuzmanovićovi udelila Ruská historická spoločnosť Striebornú medailu. Podnetom na tento text je vydanie jeho vybraných diel v desiatich zväzkoch, ktoré v roku 2026 publikovalo vydavateľstvo Narodno delo z Nového Sadu.
I. časť
Myslenie Nebojšu Kuzmanovića možno charakterizovať ako spoločenskú teóriu, filozofiu, sociológiu kultúry, teóriu elít, filozofickú antropológiu, kulturológiu alebo kritiku kultúry (Kulturkritik). Okrem iného nadväzuje na Marxov pojem „prekonania odcudzenia“ spolu s teóriou predmetového fetišizmu (teóriou fetišizmu tovaru rozpracovanou v Kapitáli, podľa ktorej sa neustále vytvárajú nielen predmety, ale aj potreby po nich), čo patrí k najhodnotnejším momentom Marxovej ekonomicky podmienenej filozofie. V odbornej literatúre sa poukazuje na to, že táto myšlienka sa vzťahuje predovšetkým na človeka priemyselnej spoločnosti – robotníka – a nie na roľníka. Odcudzenie je však omnoho širší problém, siahajúci hlbšie – až k predpokladanej opustenosti sveta Bohom, alebo presnejšie k odvráteniu sa človeka od Boha. Tento proces sa objavuje už u antických materialistických mysliteľov, akými boli Leukippos, Demokritos a Epikuros. Od nich vedie línia filozofického boja proti Bohu cez Barucha Spinozu, Babeufa, Pierra Bayla, encyklopedistov, Karla Marxa, Friedricha Engelsa, Plechanova až po Vladimira Iľjiča Uľjanova Lenina.
Tieto deštruktívne teórie obrazoborectva pretrvávajú aj v postmoderne a v tom, čo po nej zostalo ako duchovná pustatina dneška. Kuzmanović hľadal korene a príčiny krízy 19., 20. i 21. storočia hlbšie – nielen v podmienkach (post)industriálnej výroby, ale v samotnej ľudskej bytosti, ktorú určujú pochybnosti a nevera, alebo, ako hovorí Immanuel Kant, všetko sa to deje preto, že človeku chýba dobrá vôľa.
Preto našiel základ svojho myslenia v Sørenovi Kierkegaardovi, ktorému venoval svoju diplomovú prácu „Kierkegaardove sféry existencie“. Bola prvou z radu jeho prác a napísal ju ako dvadsaťštyriročný – ako prejav mimoriadneho intelektuálneho dozretia a talentu. Od Kierkegaarda vedie jeho myšlienková cesta k Ježišovi Kristovi, jedinému veľkému prekonávateľovi odcudzenia, ale aj k Levovi Šestovovi a ruským náboženským filozofom „strieborného veku“.
K ontológii odcudzenia a jeho prekonania svojím spôsobom prispel aj Jean Baudrillard, azda najzaujímavejší postmoderný mysliteľ, ktorý dokázal sklamať svojich obdivovateľov tým, že odmietol prijať podmienky posttechnologického sveta a ostro kritizoval aj súčasné umenie. Sformuloval myšlienku hyperreality modernej spoločnosti, v ktorej sa kópia stáva dôležitejšou než originál, simulácia nahrádza pôvodnosť a simulakrum samotnú realitu – čo je zároveň najčastejšie citovaná časť jeho filozofie.
V 20. a 21. storočí sme namiesto jedinečnosti svedkami veľkého rozriedenia hodnôt. Ako s istou dávkou irónie poznamenal Lazar Trifunović o výtvarnom umení: „Dvadsiate storočie bolo veľkým útekom.“ Proti tomuto epochálnemu nezmyslu, kríze hodnôt a rastúcej entropii stoja osamelí tvorcovia – odpadlíci od nomenklatúry, morálne nepohodlní jednotlivci, ktorí plávajú proti prúdu, „jurodiví“ filozofi, elitári a myslitelia Tradície. Ako povedal Béla Hamvas:
„Existuje iba jedno poznanie – tradícia; iba jeden poriadok – tradícia; iba jeden zákon – tradícia. Tradícia je jedna, na rozdiel od náboženstiev, ktorých je mnoho.“
II. časť
Pre sociálnu teóriu tohto autora je mimoriadne dôležité myslenie Sørena Kierkegaarda a Friedricha Nietzscheho. Podobne ako oni i ďalší predstavitelia iracionalizmu odmieta racionalizmus, pozitivizmus a marxizmus, pretože je presvedčený, že samotný rozum nedokáže poskytnúť odpovede na najhlbšie ľudské otázky ani na večnú otázku zmyslu existencie. Rovnako ako existencialisti kladie dôraz na individuálnu skúsenosť – neexistujú univerzálne pravdy, ale iba osobná skúsenosť hľadania alebo odmietania Boha. Ako bolo povedané o Levovi Šestovovi, pravá filozofia vzniká z „tragického vedomia“ a zo vzbury proti obmedzeniam, ktoré vytvára rozum.
Tyrania rozumu dosiahla svoj vrchol počas osvietenstva, s encyklopedistami a Francúzskou revolúciou, keď sa otvoril priestor pre rozsiahlu materialistickú redukciu sveta. Preto sú Kuzmanovićovi v mene idey slobody blízki kritici revolučného ducha – romantici na čele s Johannom Georgom Hamannom a ich duchovní nasledovníci, ruskí náboženskí myslitelia.
Samozrejmosťou je preto kritika filozofických systémov, ktorých autori hlásajú absolútnosť a objektívnosť, no v skutočnosti neprekračujú hranice materializmu a logocentrizmu. Kuzmanović sa vo svojom diele neustále usiluje nájsť odpovede na základné životné otázky, a preto má jeho myslenie napokon aj náboženský rozmer. Ako syntetický mysliteľ však neverí ani vo všemocnosť náboženského paradoxu, ani v to, že spásu možno nájsť výlučne v iracionalizme.
Ako sám píše:
„Existencia je natoľko tajomná, že si ju môže vysvetliť iba každý sám pre seba.“
V praxi to znamená, že analytickým spôsobom skúma kultúrne produkty, okolnosti ich vzniku i ich ďalší osud. Tieto produkty pritom nemožno zúžiť iba na literatúru, spoločenské či konzervatívne myslenie, tradičné formy filozofie alebo sociológiu. Vždy prihliada na historické, spoločenské a politické okolnosti, ktoré formujú jeho témy, a prepája ich do syntézy poznatkov, metód a prístupov z viacerých disciplín.
Keď píše o literatúre, vždy zostáva filozofom – a keď filozofuje, nikdy nestráca literárnu citlivosť. Ak bola kultúrna kritika označená za „pole zápasu moci, ideológií a hodnôt“, Kuzmanović nie je chladným kabinetným analytikom, ale človekom aktívne zapojeným do súčasného historického a politického diania, ktorý vystupuje ako obhajca a sprostredkovateľ tradície.
Nezaujímajú ho (neo)moderné a postmoderné formalizmy jazykovej filozofie, (post)štrukturalizmus, (neo)marxizmus, psychoanalýza, feministické, rodové či genderové štúdie, analýzy sexuálneho správania, postkoloniálne štúdie ani úzko chápaná analytická filozofia. Všetky tieto smery považuje za jednostranné, a preto vstupuje na pole slobodného myslenia, ktoré nie je podriadené aktuálnym filozofickým módam.
Jeden starší americký kontinentálny filozof to vyjadril slovami, že do Ameriky z Francúzska neustále prichádzajú čoraz horšie filozofické módy. V tomto zmysle možno povedať, že Kuzmanović moderným spôsobom nadväzuje na to, čo začali Jovan Cvijić a Vladimir Dvorniković, a do istej miery pokračuje aj v estetickej tradícii Bogdana Popovića, Miloša Crnjanského, Marka Cara či Milana Kašanina.
Blízky je mu aj Miloš Đurić – nie iba ako helenista, ale predovšetkým ako mysliteľ. Dragan Bokan o ňom povedal, že v každej veľkej európskej kultúre existujú významní znalci antiky, no Đurić je jedinečný ako filozof. To isté možno povedať aj o Anici Savić-Rebacovej.
III. časť
V Kuzmanovićovom diele nenájdeme nič z teórie dekonštrukcie (autor sa pýta, či nie je sama iba synonymom deštrukcie tradičných základov a či sa fakticky nezrodila už okolo roku 1907 so vznikom kubistického maliarstva). Rovnako v ňom niet miesta ani pre súčasné queer teórie (ktorých označenie bolo pôvodne hanlivé). Podľa neho tieto teórie pripravujú ideový priestor na odstránenie rodiny, človeka i Boha a redukujú ľudskú bytosť na štatistickú chybu.
Homosexuálne teórie považuje za rýchlejšiu, menej bolestivú, no o nič menej nebezpečnú cestu k popretiu kresťanstva – náboženstva, ktoré pokladá za jeden zo základných pilierov ľudskej civilizácie. Pripomína pritom, že v období po postmoderne sa podobné útoky nevedú proti budhizmu, hinduizmu ani islamu.
Ak na srbskej intelektuálnej scéne existuje skupina, ktorá sa podľa autora samoľúbo nazýva „Teória, ktorá kráča“, potom by mala zaznieť aj druhá strana, ktorá odpovedá: „Choroba nebude kráčať.“
Ak materializmus – od Paula-Henriho Holbacha cez Ludwiga Feuerbacha až po Lenina a Trockého – predstavoval „tvrdý“ spôsob boja proti Bohu, potom sú podľa Kuzmanovića queer teórie akýmsi „mäkkým satanizmom“, prispôsobeným svetu videí, digitálnych technológií, počítačových hier, DJ kultúry a konzumného spôsobu života. Ide o autorovo hodnotenie, ktoré odráža jeho vlastné filozofické a ideologické stanovisko.
Viac než samotná multidisciplinárnosť však Kuzmanovića charakterizuje spôsob písania. Píše pútavo, pretože – ako sám tvrdí – nuda je jediným hriechom pera.
Aj preto je jeho raná kniha o Sørenovi Kierkegaardovi nielen jedným z najhlbších srbských príspevkov k poznaniu tejto výnimočnej dánskej osobnosti, ale môže byť aj vzorom toho, ako pristupovať k veľkým mysliteľom.
Kierkegaard je podobne ako Arthur Schopenhauer veľkým protipólom Hegela – filozofom, ktorý vedie zápas proti tomu, čo pokladá za falošné kresťanstvo (protestantizmus), v mene pravého, ukrižovaného kresťanstva.
Vo svojom hľadaní pravdy Kuzmanović neodmieta ani štúdie o erose, antickej dráme či etike. Pripomína Kierkegaardove slová:
„Jedným z rozhodujúcich určení celého kresťanstva je, že opakom hriechu nie je cnosť, ale viera.“
Pohybujúc sa okolo veľkých, večných tém filozofie a teológie – Erosa, Fausta, Abraháma, Jóba, Hegela, Marxa či Boha – nepristupuje k nim fragmentárne, ale synteticky. Hoci jeho štýl zostáva živý, čitateľsky príťažlivý a dynamický, jeho myslenie je dôsledne analytické.
Svoje dielo buduje ako premyslený systém. Jeho výskum nie je náhodným zhromažďovaním myšlienok, ale napĺňaním dlhodobého tvorivého plánu. Hoci nie je teológom, významne prispieva k hlbšiemu premýšľaniu o kresťanskej tradícii a jej prijatiu.
Na záver tejto časti autor kladie rečnícku otázku:
Možno sa niekomu postava Bohom inšpirovaného intelektuála zdá smiešna alebo iracionálna. No zostalo dnešnému človeku – duchovne rozvrátenému a telesne podlomenému chorobami – vlastne ešte niečo iné?
IV. časť
Autor si hlboko uvedomuje epochálnu krízu hodnôt dnešnej doby – krízu morálky, umenia, náboženstva, rodiny, ba dokonca aj samotného životného prostredia. Pripomína, že polovica svetových lesov bola vyrúbaná a polovica populácie rýb vylovená. Ako symbol duchovného úpadku cituje výrok jedného predstaviteľa srbskej populárnej hudobnej scény z deväťdesiatych rokov:
„Páči sa mi, keď ti nie je príjemne.“
Nebojša Kuzmanović patrí podľa autora k tým, ktorí spôsobujú nepohodlie práve ľuďom s takýmto spôsobom uvažovania.
Svoju knihu Ptolemaiov obrat preto začína slovami, že vznikla „ako výsledok premýšľania a písania o našich krízových časoch“.
Popri úvodných kapitolách venovaných katolíckym a protestantským predpokladom novovekej krízy považuje autor za jednu z najdôležitejších štúdiu „Moc masy alebo masová bezmocnosť“. V nej analyzuje fenomén masovej spoločnosti a človeka masy – veľkého kolektívu, ktorý sa na začiatku 20. storočia stal rozhodujúcim sociologickým aj existenciálnym problémom.
Na tomto základe Kuzmanović rozvíja aj vlastnú teóriu elít, pričom sa opiera o rozsiahle poznanie zahraničnej i domácej sociologickej a psychologickej literatúry venovanej tejto problematike. S touto štúdiou úzko súvisí aj text „Elitizácia más – dekadencia človeka“, zaradený do knihy Ptolemaiov obrat.
Táto práca, napísaná už v roku 1988, ešte podrobnejšie rozoberá príčiny krízy súčasnej spoločnosti. Kuzmanović v nej kladie zásadné otázky:
- Ako vniesť poriadok do entropie?
- Ako žiť v tejto neprirodzenej civilizácii?
Tieto otázky ho prirodzene privádzajú aj k úvahám Oswalda Spenglera – proroka svetovej krízy –, o ktorého diele píše s veľkým kultúrnym rozhľadom a pozoruhodnou intuíciou.