120 ROKOV ORGANIZOVANEJ ĽAVICE NA SLOVENSKU
V tejto budove Bratislavského bábkového divadla na Dunajskej ulici v Bratislave, v bývalej Petőfiho dvorane, bola presne pred 120 rokmi, v dňoch 11. – 12. júna 1905, založená Slovenská sociálnodemokratická strana Uhorska. Na ustanovujúcom zjazde sa zúčastnilo 44 delegátov z Bratislavy, Malaciek, Senice, Myjavy, Chtelnice, Osuského, Trnavy, Hlohovca, Serede, Žiliny, Sučian, ale aj z Viedne, Budapešti a Hodonína. Ako hosť tu vystúpil aj Vlastimil Tusar, budúci česko-slovenský premiér.
Som hrdý na to, že jedným zo zakladateľov tejto organizácie bol aj môj praprastarý otec z matkinej strany Matej Moravský, veľká postava dejín uhorskej sociálnej demokracie. Z obyčajného poľnohospodárskeho robotníka v Békešskej Čabe sa vypracoval na popredného organizátora robotníckeho hnutia na Dolnej zemi. Na zjazdoch Sociálnodemokratickej strany Uhorska pravidelne vystupoval s požiadavkou vydávať slovenskú robotnícku tlač, čo maďarskí delegáti odmietali. Úzko spolupracoval s Emanuelom Lehockým, s ktorým sa napokon, po nespokojnosti s priebehom IX. zjazdu Sociálnodemokratickej strany Uhorska, dohodol na osobitnej porade 3. apríla 1904 na vytvorení Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva. Ešte v ten istý rok začali z iniciatívy Mateja Moravského vychádzať Slovenské robotnícke noviny. No a odtiaľ bol už len krôčik k vytvoreniu samostatnej strany.
Hoci sa s mojím predkom pôvodne rátalo ako s podpredsedom Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska (a takto ho do tejto funkcie navrhol sám Emanuel Lehocký), všetko sa zmenilo po jeho vystúpení, v ktorom žiadal ako prvý na Slovensku vyhlásenie generálneho štrajku ako „najsilnejšej zbrane robotníkov“. Oportunisti sa tohto návrhu tak zľakli, že ho nezvolili ani do vedenia strany, hoci bol jedným z jej iniciátorov a zakladateľov. Matej Moravský sa potom z politiky stiahol (hoci o tri roky sa stal predsedom celouhorskej odborovej organizácie poľnohospodárakych robotníkov). No ešte predtým vyslovil prorocké slová, keď delegátom zjazdu v Petőfiho dvorane povedal, že s takouto oportunistickou politikou sa do roka rozpadnú. A tak sa aj stalo.
Napriek tomu má založenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska historický význam. Nie že by predtým u nás ľavičiarov nebolo. Búrliváka Janka Kráľa označil Laco Novomeský za „prvého slovenského komunistu“. Viliam Pauliny-Tóth sa ako poslanec Uhorského parlamentu a prvý slovenský ľavicový politik pridal do klubu liberálnej ľavice, v ktorom úspešne presadzoval výstavbu železníc na Slovensku. Prvý kapitán štúrovských dobrovoľníkov Samuel Štefanovič si po ideologickej roztržke s Vajanským založil vlastný časopis Svetlo, v ktorom propagoval Marxovo učenie a ideály sociálne spravodlivej spoločnosti. Socialisti boli významnou súčasťou hlasistického hnutia. Ale až založením vlastnej strany sa začala ľavicová politika systematicky rozvíjať.
V priebehu nasledujúceho storočia priniesla veľa spoločenských výdobytkov. Počas prvej republiky bolo vďaka sociálnym demokratom ustanovené všeobecné volebné právo, volebné právo pre ženy, 8-hodinový pracovný čas, dovolenka, zdravotné i sociálne poistenie. Komunisti napriek potláčaniu občianskych a politických práv v sociálnom pokroku a rozvoji verejných služieb pokračovali, spustili masívnu industrializáciu Slovenska, výstavbu bytov, škôl a nemocníc, kultúrnych zariadení v každej obci, zaviedli systém mladomanželských pôžičiek, bezplatnú zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie. Navyše, počas Pražskej jari schválili voľnú sobotu a pripravili systém ekonomickej demokracie, realizáciu ktorej tesne pred hlasovaním v parlamente zahatal až vpád vojsk Varšavskej zmluvy.
Ľavica po roku 1989 z týchto pozícií už iba ustupuje. Postupne sa odbúravajú všetky výdobytky a sociálnodemokratickí politici sľubujú už iba zmiernenie dopadov globálneho kapitalizmu na život bežného človeka. A to je trochu málo. Ak si uvedomíme, že pôvodným historickým cieľom sociálnej demokracie bolo dosiahnuť zmenu nespravodlivého režimu cestou demokratických reforiem, a dnes si vytyčujú ako ambíciu už iba „krotenie kapitalistického systému“ (v čom sú logicky rovnako neúspešní ako pri krotení nejakej hydry), je to ponižujúca rezignácia na pôvodné poslanie. Preto sociálni demokrati namiesto systémových zmien radšej odvádzajú pozornosť ku konzervatívno-liberálnym súbojom o kultúrno-etické otázky, hoci sociálno-ekonomické problémy, ktoré riešila ľavica, vôbec nezmizli, práve naopak, prehĺbili sa.
120. výročie organizovanej ľavice na Slovensku by mohlo byť príležitosťou na zhodnotenie doterajšieho vývoja a odbornú diskusiu o budúcnosti ľavice. Namiesto toho je okolo tohto výročia trápne ticho, nikto si na neho nespomenul, nikto tu nebol, a to ani na hrobe zakladateľa slovenskej sociálnej demokracie Emanuela Lehockého. A ktovie, či vôbec vedia, čo sa tu odohralo. Bez historického vedomia však nemôže ani vzniknúť, ani sa posilniť politická identita žiadnej strany. Ak majú na jej budovaní tie dve formálne sociálnodemokratické strany aspoň aký-taký záujem, začať by mohli tým, že sem osadia minimálne pamätnú tabuľu na založenie slovenskej sociálnej demokracie. Komunisti na tom nemali nijaký záujem, za sociálnych demokratov to však nikto neurobí.
zdroj FB/Chmelár
