Ekofilozof Richard Sťahel: Krátka úvaha (ne)náboženskosti environmentalizmu

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Jeden z argumentov klima-skeptikov, resp. pochybovačov o zmysluplnosti ochrany prírody vo všeobecnosti, ktorý má spochybniť racionalitu a legitimitu environmentalizmu ako občianskeho, politického i filozofického postoja, je jeho prezentovanie ako akéhosi nového či kvázi-náboženského presvedčenia (environmentalism as a neo-religion).

Pritom tí čo environmentalizmus označujú za náboženské hnutie sami zväčša hlásajú slobodu vierovyznania (aj keď tým asi myslia hlavne slobodu šírenia toho svojho) a obvykle aj veria v rozličné bizarnosti odporujúce prírodným zákonom i historickej skúsenosti, ako sú napr. stvorenie sveta za 7 dní, nepoškvrnené počatie či večný život (po smrti), alebo veria v dogmy o možnosti nekonečného rastu populácie, výroby, spotreby, efektivity, produktivity a hlavne zisku, o neviditeľnej ruke trhu, ktorá všetko vyrieši, či o nescudziteľnosti vlastníctva (a to aj toho, ktoré vzniklo koloniálnym drancovaním, zotročovaním a obchodom so zotročenými, vyvražďovaním domorodcov a zaberaním ich pôdy alebo privatizačným vyvlastnením štátu – teda scudzením) a o neodňateľnosti ľudských práv (ako keby neexistovalo Guantanámo, milióny mučených, zmrzačených a zavraždených v rámci „boja proti terorizmu“ a Assange, ktorý si to dovolil zverejniť).

Na druhej strane však treba zvážiť či by sa environmentalizmus predsa len nemal odieť do náboženského rúcha. Už teraz totiž napĺňa snahu o podporu života, čo je podľa Ivana Dubničku základný cieľ každého náboženstva. Zároveň by si mohol dovoliť hlásať „absolútne pravdy“ a nemusel by sa ďalej snažiť hľadať argumenty pre tých, ktorí ani 98 % pravdepodobnosť explanačných a predikčných modelov vývoja klímy nepovažujú za dostatočnú na to, aby sa imperatívy ekonomicko-politického systému naozaj začali zameriavať na prežitie ľudstva.

Väčšiu šancu na úspech pri oslovovaní politikov i ich voličov totiž zjavne dáva hlásanie náboženských dogiem než používanie vedeckých argumentov a kritickej racionality. Na Slovensku by si navyše takého hnutie mohlo nárokovať aj podporu zo štátneho rozpočtu, možnosť vstupovať do legislatívneho procesu, prístup do verejnoprávnych médií i všetkých stupňov škôl a ešte aj do všetkých silových zložiek a dokonca aj do väzníc. Teda ak by bolo ako náboženské uznané, pretože u nás ochrana prírody, rozhodne nie je súčasťou národných tradícií a náboženské hnutie, ktoré u nás „nie je tradičné“ nemôže byť za náboženstvo uznané, aj keby sa k nemu vo svete hlásila miliarda ľudí. Prečo by ale popri náboženskom a trhovom fundamentalizme nemohol byť nekritizovateľný aj environmentálny fundamentalizmus? 

doc. Richard Sťahel, PhD., autor je filozof

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

5 thoughts on “Ekofilozof Richard Sťahel: Krátka úvaha (ne)náboženskosti environmentalizmu

  • 22. decembra 2019 at 23:16
    Permalink

    Keď sme v detstve a mladosti chodili do prírody, naši starší vedúci nás viedli k tomu, aby sme v prírode nezanechávali stopy. Aby sme odnášali všetky obaly a fľaše, ktoré si prinesieme a keď niekedy spíme alebo táboríme vonku, nesmie po nás na druhý deň ostať ohnisko a neporiadok.
    Toto fungovalo u pionierov, u skautov aj anarchistických trampov.

    Väčšina problémov so životným prostredím vyplýva z toho, že sa ľudia nestarajú, aké stopy necháva na prostredí ich činnosť, bez ohľadu na majetok a status. V biznise sú tieto stopy (externalizácia) priamo prepojené so ziskom – základnou podstatou kapitalizmu. Veľmi veľká časť svetového „zisku“ sa tvorí prenesením nákladov „na plecia“ životného prostredia.
    Kapitalizmus nikdy ochranu prírody nevyrieši. Nemá záujem a ekologických aktivistov len využíva na konkurenčný boj.

    Zlý stav životného prostredia by mohol byť veľkou príležitosťou pre tých, ktorí vážne hľadajú alternatívu ku kapitalizmu. Dnes už tie signály, že sa systém musí zmeniť, vidia aj tí, ktorých nechávala chladnými sociálna nerovnosť. Nový spravodlivejší systém musí byť spravodlivejší aj k sociálne slabým aj k prostrediu.

     
    Reply
  • 23. decembra 2019 at 13:24
    Permalink

    Vážený pán docent Sťahel,
    rozhodne nesúhlasím s Vašim tvrdením: … „pretože u nás ochrana prírody, rozhodne nie je súčasťou národných tradícií“ . Vyrastal som na dedine, a tam ľudia žili a žijú s prírodou, úctu k prírode preberali s pokolenia na pokolenie. Vedeli, aj bez veľkého politicko-spoločenského vyhlasovania ochrany prírody, že príroda ich živí, dáva im vodu chlieb a iné poľnohospodárske produkty k životu, a k tomu je ešte potrebné priložiť pracovité ruky a sedliacky rozum. Obec, ako spoločenstvo, spoločne sa starala o cesty, potoky, pramene a studničky. Ľudu nebolo treba vtĺkať všeobecné frázy o ochrane prírody, lebo prirodzene vedeli, že keď si neošetria (aspoň dvakrát ročne), ako sa dnes hovorí „vodné zdroje“, tak sa im to vypomstí na živote! Dnes väčšina ochranárov hlasno hovoria o klíme o ochrane životného prostredia a až na výnimky nezoberú do ruky čakan, motyku a nevysadia žiaden stromček. Keď hovoria o ochrane prírody majú na mysli, že to majú urobiť tí druhí, ale začať treba od seba aj v maličkostiach!

     
    Reply
    • 27. decembra 2019 at 18:22
      Permalink

      Prakticky aj teoreticky sa problematike ochrany životného prostredia venujem 30 rokov, takže si myslím, že od seba som začal a na rozdiel od mnohých iných, nikdy neprestal. Podstatnejšie je ale iné: Ak by Mária Terézia nepresadila lesnícky zákon, nemali by sme tu lesy už v 18. storočí – ľudia potrebovali drevo, pastieri lúky a roľníci polia – takže sa rúbalo, pálilo, klčovalo čím sa dalo. Mnohým je stále zaťažko pripojiť sa na kanalizáciu, radšej vypustia obsah žumpy do vlastnej alebo susedovej záhrady s argumentáciou, že „sa to tak robilo vždy“. Aj napriek súčasnej úrovni vzdelania je ťažké mnohým vysvetľovať, že mať latrínu pár metrov od studne „nie je dobrý nápad“. K separácii odpadu a kompostovaniu bioodpadu treba na Slovensku tiež ľudí nútiť zákonmi a hrozbou pokút, o tisíckach čiernych skládok na celom Slovensku ani nehovoriac. O tom, že v kotli „všetko zhorí“ – vrátane plastov a iných toxické spodiny produkujúcich materiálov, sú tu presvedčené státisíce ľudí – stačí sa pozrieť na výsledky merania kvality ovzdušia v slovenských dolinách a kotlinách v zimných dňoch. Aj od pomerne vzdelaných a rozhľadených ľudí takmer denne počúvam, že ničenie prírody je daň za pokrok a „pokrok nezastavíš“, takže buldozér v národnom parku budujúci ďalšiu zjazdovku pohoršuje len niekoľkých zarputilých odporcov pokroku, ktorým sa zväčša nadáva do ochranárov. V takýchto príkladoch zo súčasnosti i minulosti môžem pokračovať ad infinitum. Takže napriek Vašej osobnej skúsenosti si dovolím tvrdiť, že ochrana prírody nepatrí k našim tradíciám.

       
      Reply
  • 23. decembra 2019 at 15:11
    Permalink

    Socializmus ekologickú krízu riešil? Veď socializmus ju nebol schopný riešiť. Nový spravodlivejší systém krízu bude riešiť? Aký to bude systém? Neo-marxistický systém, nadstavba nad kapitalistickou ekonomikou?

     
    Reply
    • 27. decembra 2019 at 18:45
      Permalink

      Polovica všetkých emisií vypustených do atmosféry od začiatku priemyselnej revolúcie bolo vypustená za posledných 30 rokov, takže tento notorický argument „socializmom“ je irelevantný. Devastácia všetkých zložiek životného prostredia sa v posledných troch desaťročiach znásobila, takže treba reflektovať súčasný stav a nie situáciu z pred viac ako troch desaťročí. Zmenu politického systému pred 30 rokmi sme žiaľ pochopili len ako získanie konzumnej slobody – na úkor ľudí v iných krajinách i budúcich generácií. Jedna zo základných téz kritického environmentalizmu je tvrdenie Juraja Kučírka ešte z počiatku 90. rokov minulého storočia, podľa ktorého je environmentálna kríza neriešiteľná bez súčasného riešenia krízy sociálnej. Vtedy však prevládol privatizačný ošiaľ, ktorý spolu s ekonomickou globalizáciou sociálne nerovnosti len prehĺbil, rovnako ako urýchlil procesy devastácie planetárnych predpokladov života. Dlhodobo zastávam tézu, že ak má mať ľudstvo šancu prežiť, musí dôjsť k radikálnejšej zmene v organizácii spoločnosti než akú priniesli všetky revolúciu od roku 1789. Nový koncept environmentálne a sociálne udržateľnej spoločnosti je ešte len potrebné sformulovať, aj keď už existuje viacero koncepcií, ktoré by mohli byť jeho východiskom. K jeho vzniku však rozhodne nepomôže oživovanie ideologických sporov 19. a 20. storočia. Keď kvôli ničomu inému, tak kvôli tomu, že práve tieto spory významne prispeli planetárnej devastácii životného prostredia.

       
      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom