Pamätaj, živý, na rok štyridsiaty štvrtý, keď odhodlaní na smrť povstali proti fašistickej smrti, synovia verní a holou hruďou zaštítili mať, to broneli už zore, ktoré rozžal na obzore Stalingrad.
V centre Bratislavy sa nachádza súsošie troch bronzových postáv – partizána a dvoch žien od významného umelca JÁNA KULICHA. Dnešný názov námestia, teda Námestie Slovenského národného povstania, má od roku 1962. Pamätník partizána s dvomi postavami žien bol odhalený v roku 1974, pri 30. výročí SNP. Autormi sú Ján Kulich a rektor Vysokej školy výtvarných umení a architekt Dušan Kuzma. V tomto zmysle ďakujeme vnukovi Miroslava Válka Matúšovi Vallovi, že zachoval tento pamätník v rámci rekonštrukcie Námestia SNP, dokonca bol samotný text nasvietený. Rozsiahla sochársko-architektonická kompozícia sa nachádza v hornej časti Námestia SNP s trojuholníkovitým tvarom na mierne stúpajúcom teréne. Tvoria ju tri monumentálne postavy vyzdvihnuté na terasovitých stupňoch, otočené smerom k spádovej časti námestia. Na vysunutom predpolí v osi prístupu stojí plastika hrdinského typu partizána v rozkročenom postoji s tradičnými atribútmi, samopalom a plášťom s kapucňou, ako personifikácia odhodlaného nástupu do Povstania. O niečo ďalej na vyššej terase sú umiestnené figúry dvoch žien, matka s uboleným pohľadom a plačúca žena, ktoré účinne dotvárajú tradičnú scénu lúčenia s odchádzajúcim partizánom. Pre celok je charakteristická teatrálnosť postojov, hrdinský pátos a emóciami nabité gestá so zámerom vyvolať u diváka citové pohnutie. Areál bol pôvodne dotvorený tromi večnými ohňami (symbolmi partizánskych vatier).
Pamätník SNP vzišiel ako víťazný návrh zo súťaže, ktorej predchádzali mnohé ďalšie súťaže organizované od šesťdesiatych rokov. Niekoľko rokov po výstavbe vybudovali za pamätníkom reštauračné zariadenia a kaviarne s vonkajším posedením od kolektívu autorov ŠPTÚ (Ladislav Kušnír, Cyril Rovňák, Ivan Slameň, Branislav Somora, 1976 – 1978). Na mieru navrhnutý dizajnový interiér doplnili množstvom umeleckých diel. Zároveň za pamätníkom vylúčili dopravu a vznikla pešia zóna. Jednotlivé štúdie sôch sa nachádzajú aj na WEBE UMENIA SNG. Ako vyzerala Bratislava v roku 1974 uvidíte vo videu.
Komentár k námestiu píše MARTIN KRNO:
Nevyužité príležitosti pre Námestie SNP
Martin Krno, foto autor a jeho archív
Na hornej časti Námestia Slovenského národného povstania finišuje rekonštrukcia tejto centrálnej časti Bratislavy po Treskoňovu ulicu. Ide o prvú etapu, ktorá sa začala vlani októbri stavebnými prácami v južnej časti Poštovej ulice.
V plnom prúde prebieha druhá etapa na Námestí Nežnej revolúcie s dvoma priľahlými zastávkami MHD. Na tretiu fázu v okolí starého Prioru v rámci projektu Živé námestie, ktorý spolufinancuje Európska únia, príde na rad až o niekoľko mesiacov.
Priestor slúžil ako trhovisko
O zásadnej premene pulzujúcej tepny hlavného mesta, ktorá by zodpovedala 21. storočiu, sa vážne hovorí už desaťročia. Na začiatku tretieho milénia sa dokonca veľkoryso plánovalo preniesť dopravu spolu s obchodnou sieťou do podzemných priestorov, na povrchu mala byť pešia zóna s parkom a záhradnými kaviarňami. Napokon v auguste 2019, v prvom funkčnom období súčasného primátora Matúša Valla, iba namaľovali na cestu oranžové kruhy, ktoré vytlačili zo strednej časti námestia parkovacie miesta. Ku konkrétnym krokom pristúpil magistrát až vlani, rok pred komunálnymi voľbami.
Od stredoveku až do polovice 19. storočia bolo srdcom mesta pomerne malé – Hlavné námestie pred Starou radnicou. Širšie zázemie dnešného Námestia SNP sa vytvorilo pred východným mestským opevnením, keď zostávalo z bezpečnostných dôvodov nezastavené. V čase hrozby invázie osmanských vojsk po bitke pri Moháči (1526) nechali dokonca zbúrať trojloďový Kostol sv. Vavrinca a Kaplnku sv. Jakuba, aby ich Turci ako murované stavby nemohli využiť pri útoku.
V mierových časoch sa voľný priestor využíval najmä ako trhovisko pre kupcov mimo mesta. V roku 1461 sa spomína trh s chlebom, od začiatkom 18. storočia s obilím a svoje miesto tu našli aj zeleninári, mäsiari, zámočníci, kováči a kamenári. Preto okolo Marktplatzu (Trhového námestia) postavili niekoľko hostincov. Koncom 17. storočia vybudovali barokový kostol a k nemu neskôr Kláštor milosrdných bratov, ktoré stoja dodnes. Od konca 18. storočia sa námestie premenovalo na Grünerplatz (Zeleninový trh).
Šestnásť rokov nieslo Stalinovo meno
Malomestský charakter štvrte sa začal meniť až s príchodom 20. storočia, keď tu vyrástol Poštový palác, Stará tržnica a neorománsky kalvínsky kostol, za prvej Československej republiky sídlo Tatra banky (dnes Ministerstvo kultúry SR), obchodný a obytný dom Manderla, OD Brouk a Babka (po vojne premenovaný na Dunaj), trojicu mestských domov pre potreby ústredia roľníckych družstiev podľa projektu architekta Emila Belluša, ku ktorým v päťdesiatych rokoch pribudol štvrtý objekt – Dom umenia. Pomerne nedávno boli vyplnené preluky po zbúraných zväčša dvoj-trojpodlažných budovách – Dom odievania, budova filiálky ČSOB, či obchodné prevádzky na Poštovej ulici.
A názvy? Od roku 1921 išlo o Námestie Republiky, v rokoch 1939 až 1945 o Hlinkovo, 1945-1961 o Stalinovo a od roku 1961 nesie námestie terajšie meno. Na jeseň 2019 pri príležitosti 30. výročia novembrových udalostí napriek protestu SZPB vedenie mesta premenovalo časť priestor pred Starou tržnicou na Námestie Nežnej revolúcie.
V roku 1828 vztýčili v hornej časti obeliskovú fontánu Karolíny Augusty na pamiatku jej prešporskej korunovácie, v roku 1947 ju pre údajne schátraný stav asanovali. O dva roky zhruba na tom istom mieste osadili sochu žijúceho generalissima Stalina ako dar k jeho 70. narodeninám. Autor – akademický sochár Pavol Bán bol starým otcom významného slovenského fotografa a publicistu Andreja Bána. Odstránili ju v auguste 1962, vyše šesť rokov po odsúdení kultu osobnosti na XX. zjazde KSSZ. Ako chlapci sme sa chodievali pozerať na jeho výrazné fúzy do suterénu Bratislavského hradu, kde Josif Vissarionovič ležal na chrbte.
Kedysi tu bývalo veľmi živo
V roku 1974 pri príležitosti 30. výročia odhalili na Námestí SNP súčasný pomník od národného umelca Jána Kulicha a architekta Dušana Kuzmu. Tvorí ho súsošie troch bronzových postáv – odhodlaného partizána, jeho matky s uboleným pohľadom a plačúcej ženy, ktoré účinne dotvárajú tradičnú scénu lúčenia s odchádzajúcim bojovníkom.
V 70. a 80. rokoch minulého storočia bývalo na námestí živo. Okrem množstva obchodov a reštaurácií tu premietali až v štyroch kinách – Pohraničník, Slovan, Praha a Palace. Pritom každé začínalo v inom čase. Keď už v niektorom mali vypredané lístky, stihli ste film v inom kine, prípadne poobedňajšie i večerné predstavenie. Boli tu tiež televízne štúdiá, výstavné priestory a preslávený vysokoškolský klub – Véčko. Konali sa tu prvomájové sprievody, slávnostné pionierske sľuby, oficiálne delegácie kládli k pamätníku vence.
V novembri a decembri 1989 tieto podujatia vystriedali masové protivládne demonštrácie vedúce k víťazstvu Nežnej revolúcie, neskôr predvolebné zhromaždenia rozličných politických strán, mítingy za a proti vytvoreniu samostatnej Slovenskej republiky…
Rozpačito, nesúrodo až nepríťažlivo
Padali tiež návrhy, aby sa Bratislavčania vrátili k pôvodnému názvu – Námestie Andreja Hlinku. Tie sa však neujali rovnako ako plány na demontáž povstaleckého pomníka. Napokon si to odniesli iba písmenká na konci verša Jána Kostru. Po čase sa na nápis vrátilo slovo Stalingrad, ale inak celý areál (Námestie SNP sa končí za Manderlou na začiatku Štúrovej ulice) pôsobí dnes rozpačito, nesúrodo až nepríťažlivo, akoby sa každý iba ponáhľal ďalej. Hádam sa teraz takéto pocity vylepšia.
Pri rekonštrukcii námestia podľa víťazného návrhu nemeckého ateliéru Loidl Landscape Architects Berlin treba pozitívne zhodnotiť zväčšenie zelenej plochy. Zlikvidovali sa husté kríky, ktoré ponúkali miesta pre sociálne neprispôsobilé osoby. Pritom počet stromov sa zvýšil o 18, viaceré majú dostatočný okruh otvorený na „dýchanie“ koreňovej sústavy aj so systémom vodozádržných podzemných nádrží. Viacero chodníkov spriehľadňuje a sprístupňuje Pomník SNP z viacerých strán. Ak budú tribúny na spoločenské podujatia stavať poniže pamätníka, tak by disciplínovaní diváci nemuseli pošľapávať vyvýšený trávnik.
Objavujú sa aj kritické slová, že strácame príležitosti, ktoré sa v dobrom projekte ponúkali. A to práve na tých úsekoch, kde nájdeme najväčší rozpor medzi pôvodnou víziou a zrealizovaným riešením. Vedenie hlavného mesta nenašlo odvahu pre výraznejšie vylúčenie automobilovej dopravy, ako avizovalo. Vyhovára sa na obmedzené finančné prostriedky, no zrejme podľahlo tlaku viacerých štátnych i súkromných inštitúcií, ktoré v danej oblasti sídlia. Každý chce mať mašinu pod oknom.
Nielen viac zelene, ale aj viac asfaltu
Namiesto navrhovaného variantu sa nebudú musieť šoféri obracať so svojimi tátošmi pri vyústení Uršulínskej ulice, ale až pri Klobučníckej. Zúži sa tak voľný priestor pre chodcov a sľúbenú zeleň. Navyše, autá budú parkovať pri ministerstve kultúry šikmo na chodník, a nie pozdĺžne ako dosiaľ. Hoci sem jazdí pomerne málo vozidiel, po oboch stranách električkovej trate sú vedené dve dvojice pruhov pre bicyklistov, akoby jedna nestačila.
Navyše, cyklotrasa nemá pokračovanie ani na jednej strane. No to je zrejme slabosť súčasného primátora. Celú túto stranu námestia zaliali čiernym, resp. červeným asfaltom namiesto toho, aby sa držali plánu a použili kamennú dlažbu s priesakmi pre vody. To v letných mesiacoch prinesie ešte väčšiu horúčavu a dažďová vlaha bude stekať rovno do kanála.
V Bratislave, ale aj inde na Slovensku, sa teraz kope na mnohých uliciach a námestiach. Starostovia viacerých mestských častí si tiež chcú na poslednú chvíľu vylepšiť imidž. Škoda, že miestne voľby nebývajú častejšie.