Vyhrážky fyzickým násilím Ľubošovi Blahovi za názory na rok 1968 + niekoľko citátov o tejto udalosti a jej faktické protirečenia

Ľuboš Blaha sa včera vo videu slobodne vyjadril k téme roku 1968 a rôznorodým protirečeniam, ktoré sú spojené s mytológiou a propagandou, ktorá je s tým spojená, predovšetkým otvorený protiruský šovinizmus, ktorý sa každoročne šíri internetom okolo tohto dátumu. Ľuboš Blaha poukázal, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska pozostávala z vojsk krajín: Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR, preto je šírenie proti-ruského šovinizmu nielen nelogické, ale taktiež pripomenul paradox, že iniciátori tejto aktivity mali ukrajinský etnický pôvod, hoc sa vytvára umelý propagandistický most medzi rokom 1968 a súčasným ukrajinsko-ruským konfliktom. Za tento názor sa Blahovi vyhrážali fyzickým násilím.

Každopádne na slobodnú historickú, politologickú, kulturologickú analýzu toho, čo sa udialo v roku 1968 sme ešte ako spoločnosť nedospeli, čo dokazujú nielen fyzické vyhrážky L. Blahovi, zneužívanie roku 1968 na šírenie šovinizmu, ale aj fakt, že niektorí redaktori DAV DVA boli za tematizovanie tejto problematiky ostrakizovaní či dokonca im hrozilo vyhodenie zo školy. DAV DVA sa snaží k téme pristupovať racionálne. Na jednej strane uznáva úprimnú snahu reformovať socializmu a tým pádom ho udržať, neverí však naivite, ktorá odmieta prijať geopolitickú realitu povojnového usporiadania. Stotožňujeme sa s tézou, ktorú vyriekol Ťažký, že tento model, ktorý je blízky juhoslávskemu by nevyhovoval ani Západu, ani Východu (tézu potvrdzuje pád juhoslávskeho socializmu po smrti Tita, nenastolenie socializmu s ľudskou tvárou po roku 1989 a záhadná smrť Dubčeka). Taktiež odmieta falošnosť tých, ktorí sa hlásia k Dubčekovi z pravicovo-liberálnych pozícii a zneužívajú túto udalosť na šírenie šovinizmu. Súčasne odmieta represie, cenzúru a negatívne javy, ktoré nastali po roku 1968, na druhú stranu uznáva rozvoj sociálnych a pracovných práv po roku 1969, vrátane potravinovej a energetickej sebestačnosti, riešenia bytovej otázky, pro-rodinnej politiky, rozvoja kultúry a napokon aj federalizácie ČSSR ako vedľajšieho produktu udalostí z roku 1968.

V tomto kontexte uvádzame niekoľko zaujímavých citátov:

LADISLAV ŤAŽKÝ, spisovateľ, aktér roku 1968: „Bol by Západu vyhovoval náš model socializmu, ako Východu prekážal náš socializmus s ľudskou tvárou? Nebol to systém, ktorého sa bál Východ i Západ? Systém odsúdený na úspech?“

MICHAL MACHÁČEK, historik: Sekerníci z padesátých let se pak stali velkými reformisty a pak podepsali Chartu 77. Voni se snažili budovat něco nového, překonat řád meziválečný, který vede k válce. Kumulace kapitálu, zbrojení a fašizace. A těd se zase k nečemu vracíme, bude se to vopakovat. Muselo to být pro ně velice ťežké.

SLAVOJ ŽIŽEK, slovinský filozof: „V souladu s tím bylo Havlovi jasné i to, že sovětská invaze svým způsobem zachránila mýtus Pražského jara 1968 – utopickou představu, že kdyby Češi byli ponecháni svému soudu, skutečně by vytvořili „socialismus s lidskou tváří“, autentickou alternativu jak reálného socialismu, tak reálného kapitalismu. Jinak řečeno: co by se stalo, kdyby síly Varšavské smlouvy v srpnu 1968 nezakročily? Buďto by české komunistické vedení muselo zavést určitá omezení a Československo by zůstalo (pravda, liberálnějším) komunistickým režimem, nebo by se změnilo v „normální“ západní kapitalistickou společnost (možná s výrazněji skandinávským, sociálně demokratickým nádechem). Havel nám tudíž umožňuje spatřit falešnost toho, co bychom nazvali interpasivním socialismem západní akademické levice: to, co tito levičáci přesouvají na druhého, není jejich aktivita, nýbrž jejich pasivní autentická zkušenost. Na Západě se ženou za svými dobře placenými akademickými kariérami a využívají přitom idealizovaného druhého (Kubu, Nikaraguu, Titovu Jugoslávii) jako látku svých ideologických snů: sní skrze druhého a obrací se proti němu, pokud naruší jejich samolibý sen (pak se zříkají socialismu a dávají přednost liberálnímu kapitalismu).“

GUSTÁV HUSÁK z knihy rozhovorov (1991): „Priestor pre verejnú mienku sa otvoril nielen komunistom… ale aj antisocialistickým silám… A my sme nenašli dosť politických prostriedkov na zápas s týmito silami, či to už boli rozličné kluby – K231, KAN …išlo o pokusy najmä v českých krajoch o obnovenie sociálnodemokratickej strany atď. … O koho som sa mal oprieť? O Brežneva? O Ulbrichta? O Gomulku, ktorý Brežneva v zásahu proti nám tiež vehementne podporoval? … Ale štát bolo treba udržať, museli sme žiť, potrebovali sme pokoj. … V tomto zmysle som robil konsolidáciu s Dubčekom. Kadár mi rozprával, koľko hrôz, obetí na životoch, krvi a potom popráv zažilo Maďarsko od roku 1956. … Chceli sme zabrániť zatváraniu ľudí a politickým procesom. … Bol som presvedčený, že keď sa to podarí, odídu aj vojská. … Koncepcia normalizácie nebola mojim výmyslom. … Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život. A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom.“

PAPÁNEK, člen kontrarozviedky:  „…na jar 1968 bolo na území Československa taktické cvičenie spriatelených armád. Proreformné sily žiadali urýchlený odchod z nášho územia. Sovieti nás neustále varovali, že na hraniciach s NSR je pripravená armáda NATO v počte 500 tisíc vojakov.“

ANTON HYKISCH, aktér roku 1968, spisovateľ: „Šesťdesiate roky a ich vyvrcholenie v roku 1968 naplno obnažili protirečivosť Ťažkého chápania roly komunistov. Je presvedčeným dubčekovcom, reformátorom. Úprimne verí, že socializmus je perspektívou. Socializmus sa dá reformovať, zreparovať. Rozdiel je v tom, že z predošlej praxe pozná celú partajnú nomenklatúru aj osobne. Slobodná výmena názorov počas roku 1968 ukázala diferenciáciu komunistov. Na jednej strane dogmatici (konzervatívci)– na druhej strane progresívni (obrodári). Keď sa na Slovensku zdvihla vlna národného sebavedomia, vzniklo ďalšie delenie. Naliehavé reformné úlohy sa prekrývali. Bolo treba demokratizovať režim, ale vyriešiť aj štátoprávne otázky. Vznikla umelá dilema: demokratizácia verzus federalizácia. A nové deliace čiary: Česi a slovenskí progresivisti združení okolo Kultúrneho života dávajú prednosť demokratizácii. Slovenskí vlastenci, predovšetkým konzervatívci, uprednostňujú federalizáciu. V tých časoch Válek, Mihálik a Novomeský demonštratívne opustili progresivistov a preveslovali k Husákovi. Ťažký mal vnútorný problém. Srdce ho ťahalo k nám – progresivistom, ale rozum a príslušnosť k straníckej väčšine kázala radšej byť akýmsi národným komunistom. Skutočný problém roku 1968, trápiaci Dubčeka a Smrkovského, bol však kdesi inde. Do akej miery môže vládnuca komunistická strana pripustiť politický pluralizmus? Ako „neškodne“ zapojiť nekomunistov do spravovania štátu? Dovolí sovietsky kolos, aby na hranici NATO vznikol štát demokratického socializmu, kde sa milióny nestraníkov budú môcť podieľať na vláde? Niekoľko týždňov pred inváziou som otvorene písal o týchto otázkach v Kultúrnom živote, ale žiadny komunista sa k nim jasne nevyjadril.“

JAROSLAV REZNÍK, aktér roku 1968: Nikdy som sa necharakterizoval syntagmou „reformný ľavičiar“, ale určite máte pravdu. V kritickom období roku 1968 sme si hovorili „dubčekovci“. S týmto vedomím som v tom období aj vystupoval, najmä po auguste 1968. Veď mi to neskôr aj dôkladne spočítali. Bol som štyri roky nezamestnaný. Napriek tomu, necítim sa byť disidentom. Nepísal som samizdaty a neposielal svoje básne ani publicistiku do zahraničia. Riešil som to inak. Aj dosť dramatickým odchodom z Martina a z pôdy Matice slovenskej do Bratislavy. Tu som s porozumením privítal NOVEMBER 1989. Vo svojej mladíckej naivite som si myslel, že vzniká nový spoločenský poriadok, ktorý bude akýmsi mixom dynamiky, dravosti, agresivity a vynachádzavosti kapitalizmu s jeho súkromným vlastníctvom a konkurenčným prostredím a sociálnych vymožeností socializmu. Mimochodom, myslím si, že Československo bolo najďalej v úsilí o vybudovanie socialistického spoločenského zriadenia. No nebolo to ešte ono. Preto vznikol pojem „reálny socializmus“. Lenže vo vnímaní výsledkov tzv. „nežnej revolúcie“ som sa mýlil. Vyzvonili sme si totálny kapitalizmus, kde všetko až absolútne podlieha trhovým mechanizmom. Nič absolútne však nikdy neexistovalo a neexistuje. Pravdaže, okrem Boha, pokiaľ v neho veríme. Naopak, úsilie o akúkoľvek absolutizáciu pôsobí retardačne. Dôsledkom, okrem iného, bolo aj rozdelenie Česko-Slovenska. Nie, my sme sa neodtrhli od Čechov, ani oni od nás. Rozdelil nás kapitalizmus. A viac ako s požehnaním Západu. Druhým a veľmi krutým dôsledkom bola privatizácia. Bolo treba vytvoriť súkromné vlastníctvo. Vladimír Mečiar to pochopil. Preto jeho vlády nenamietali proti privatizácii malých podnikov – zmrzlinární, pivární a iných pohostinských, ale aj výrobných prevádzok. No pochopil, že privatizácia veľkých podnikov, tzv. “nosníc zlatých vajec“ nepripadala do úvahy. Stratili by sme svoju suverenitu. Lenže Západ nestál o „pivárne“, ale práve o toto naše bohatstvo. A to sme spočiatku nechceli dať. Preto vznikli demarše a taký tlak, že Mečiarova vláda a hnutie sa muselo porúčať do minulosti. Nehlasoval som ani za vstup do EÚ, ani do NATO. Bolo mi jasné, že to je koniec našej štátnej suverenity a ako filozoficky troška podkutému spisovateľovi bolo mi jasné aj to, že teraz musia nastúpiť zákony fungovania moci ako filozofickej kategórie. Výsledok je už dávnejšie jasný. Brusel sa zo všetkých síl usiluje sústrediť všetko moc vo svojich rukách. Aj keď sa to bytostne dotýka aj môjho osobného života, veľmi nenadávam. Viem, že tak zákonite funguje moc. Bude sa donekonečna odvolávať na demokraciu, teda aj na pluralitu názorov, no v skutočnosti dnes tu máme totalitu ako vyšitú. Ona skôr či neskôr skončí. Dokazuje to už súčasný stav, keď sa siaha na slobodu slova, keď sa cenzurujú iné názory na spôsob života spoločnosti, keď sa úplne otvorene porušujú niektoré články Lisabonskej zmluvy, keď sa drzo vstupuje do ústav suverénnych štátov, keď sa spochybňujú výsledky volieb v národných štátoch a podobne. V týchto procesoch hanebnú úlohu zohrávajú niektoré politické strany, no a médiá. Výsledkom sú často až totalitné prvky politického zápasu, ako je cenzúra, vypínanie webov a rôzne iné tlaky na zákonodarstvo národných štátov. Paradoxné je, že práve týmto silám sa ako bumerang vracia ich volanie po slobode slova a pluralite názorov. 

MAREK HRUBEC, filozof:  „Zlyhanie revolt v roku 1968 pramení z libertariánskych myšlienok (láska, sloboda, voľnosť) a nedostačujúceho definovania pilierov programu revolučnej zmeny, ktoré neskôr využili neoliberálne politické strany k dosiahnutiu moci.“

EDUARD CHMELÁR: „Včera sme si pripomenuli obete invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Väčšina politikov to zobrala ako povinnú jazdu, počas ktorej utrúsili pár obligátnych fráz v zmysle, že už nikdy viac, že to nedopustíme, že toto sa už nestane (pričom dôverujú súčasnému hegemónovi tak slepo, že sa to môže stať prakticky kedykoľvek) a podobné zaklínadlá, ktoré už čoskoro zaniknú v bľabote všedných dní. Iní tento deň pochopili ako príležitosť na beztrestné šírenie národnostnej nenávisti a bezuzdnú exhibíciu antiruského šovinizmu. Demolačné duo Kalmus – Lorenz (lebo týchto dvoch vagabundov odmietam nazývať umelcami) prekročilo všetky hranice civilizovaného správania, keď zneuctili pomník padlým pri oslobodzovaní Košíc, hoci títo mŕtvi hrdinovia nemali nič spoločné s inváziou z roku 1968 a navyše to urobili v deň 75. výročia začiatku bitky o Stalingrad…”

PROTIREČENIA ROKU 1968

Zo všetkých výkladov, čo sa dialo pred, počas a po roku 1968, treba hneď v úvode pripomenúť hlavné témy a interpretácie týchto udalostí (je ich samozrejme viac, vybrané boli najdôležitejšie). V kontexte Československa to boli nasledujúce udalosti:

1, oživenie národnej otázky, usilovanie o federalizáciu, pro-národný komunizmus, rozvíja sa Matica Slovenská, odpor proti pražskému centralizmu (federácia sa podarila presadiť 1. januára 1969);
2, odpor proti byrokratizácii, pokus o demokratizáciu správy podnikov, zavedenie podnikových rád;
3, kresťansko-marxistický dialóg – snaha o zmierenie kresťanstva a socializmu, (v roku 1968 bola obnovená grécko-katolícka cirkev; v roku 1977 vzniká zásluhou Gustáva Husáka, slovenská katolícka cirkevná provincia; evanjelické provincie na Slovensku už existovali);
4, demokratizačný proces (pri tomto slove vznikajú rôzne interpretácie, čo vlastne demokratizácia je);
5, sloboda tlače a sloboda médií (vrátane anti-socialistických); zvýšenie platov a žiadosť o hospodársku reformu;
7, spolupráca so zahraničnými kapitalistickými podnikmi (Akčný plán).

Z toho vyplývajú protichodné interpretácie udalostí v roku 1968:

1, išlo o pokus návratu k demokracii a slobode, teda kapitalizmu alebo trhovej spoločnosti (pravicový výklad, ktorý poznáme z propagandy Denníka N, SME a podobne, ktorí sa snažia z  Dubčeka vytvoriť pravicového liberála);
2, išlo o pokus nastoliť reformný, demokratický socializmus (naopak, opozičníci tejto tézy hovoria o pokuse obnoviť kapitalizmus, resp. západnú trhovú ekonomiku; socializmus s tzv. ľudskou tvárou bol po ekonomickej stránke trhový socializmus s maloburžoáznymi prvkami);
3, kontrarevolúcia a plánovaný rozvrat socializmu (normalizačný výklad, na druhej strane výraznú prítomnosť antikomunistických síl dokazujú historické pramene);
4, westernizácia východných krajín a snaha vyrovnať sa západným konzumeristickým preferenciám, čo napokon dokazuje ponovembrový vývoj a stav súčasnej komerčnej masovej kultúry (tá je následkom kultúrneho vyrovnania sa zo Západom; Macháček pripomína, že to už bola prakticky politika Chruščova);
5, návrat k neostalinizmu (Stalinov kult osobnosti oficiálne zaniká v roku 1956 na zjazde strany; sám Husák bol jeden z obetí 50. rokov, nakoľko bol spolupracovníkom časopisu DAV; otázkou však je, ako si súčasná propaganda vykladá slovo stalinizmus a neostalinizmus, pravdepodobne tým kritici myslia konzervatívny socializmus bez liberálny prvkov, silný vplyv strany a centrálne plánovanie);
6, Dubček bol komunista a idealista, ale slabý politik, nakoľko bol zneužitý na špinavú hru pravicových síl (túto tézu dokazuje vývoj po roku 1989, kedy ho V. Havel jednoducho oklamal, keď tvrdil, že nechce byť politikom; viď seriál České století); Husák bol politický pragmatik, ktorý si uvedomoval na jednej strane dôsledky studenej vojny, na strane druhej rozvrat republiky zvnútra, preto zvolil kompromisné riešenie;
7, západné aj východné revolty boli súčasť jednej vlny (s tým súhlasí odpor proti byrokratizácii a sovietizácii, snaha o revolúciu zdola, išlo o tú istú povojnovú generáciu; naopak nesúhlasí to s cieľmi revolt na Západe, ktoré boli z ľavicového pohľadu radikálnejšie; v Československu bola silná túžba po západných konzumných hodnotách kapitalizmu, na Západe túžba po vybudovaní maoistického komunizmu);
8, intervencia bola opatrením, ktoré bolo následkom krvavých udalostí z 50. rokov v Maďarsku s cieľom im zabrániť (v tej dobe padlo 350 príslušníkov bezpečnostných zložiek);
9, geopolitický boj Východu a Západu;
10, vnútorný boj o vplyv v KSČ a KSS.