POSLANIE POTULNÉHO PEVCA
Viliam Turčány
Prichádza pevec potulný
pozdraviť rodné kraje.
Kiež by mu domov útulný
dal to, čo on im praje!
Pokoj a med, spev nad úľmi,
čo sa až do sŕdc vsaje,
veď pustý kraj, kraj pochmúrny
sa inak neodkľaje.
Vietor, čo z piesní zadul mi,
nech rozševelí háje,
rozveselí sad s vincúrmi
i všetky obličaje –
a jabĺčko… sa skotúľni,
nech sa i pútnik naje!
Prichádza pevec potulný
a pekné dni vám praje.
Zaslúžilý umelec, známy a významný slovenský poet Viliam Turčány (1928 – 2021), sa zapísal do povedomia čitateľov nie iba ako majster tradičného viazaného verša, a vôbec vynikajúci básnik, ale aj ako význačný prekladateľ a literárny vedec. Celá jeho tvorivá činnosť sa zameriavala na poéziu, okrem vlastnej autorskej spisby, ktorá je prozodicky dokonalá, sa špecializoval najmä na preklady stredovekej a renesančnej poézie, pričom do slovenčiny previedol Danteho Božskú komédiu. Toto jeho vpravde celoživotné dielo predstavuje aj neoceniteľný prínos pre slovenskú kultúru. Publikoval i viaceré prínosné knihy venujúce sa literárnej teórii. Ak by sme ho neoficiálne pomenovali „moderným slovenským bardom“, nebol by to nijako nadnesený titul. Oficiálnych titulov a ocenení získal za svoj život množstvo.
Báseň je zo zbierky U kotvy (1972). Autor ňou uvádza aktualizovanú postavu trubadúra, s ktorou sa identifikuje. Nejde ani tak o štylizáciu, ako skôr o osobnú charakteristiku a tiež vyjadrenie zástoja, ktorý by mal byť vlastný každému básnikovi. Že báseň si nemožno mýliť s akousi prehnanou romantizáciou, o tom vravia verše, ktoré spomínajú „pustý kraj, kraj pochmúrny“ a potrebu jeho premeny; teda blahodárne pôsobenie krásneho slova na ľudské srdce.