Gabriela Rothmayerová o svojom rovesníkovi Duchoňovi a filme: Nenechala som sa otráviť jedovatými hubami namočených do papierových kulís, Vladislav Plevčík vytvoril vlastného hrdinu a je uveriteľný

Pani uvádzačka v kine Mladosť:

„Ja som ho nemala vtedy celkom rada, ale toto je pekný film!“

Tak to už bola druhá dobrá recenzia na film Duchoň, prvú podal syn Jožka Bednára Marek, ktorý aj vo svojej dospelosti vidí svet čistými detskými očami.Čítala som aj kritiky a tie ma dosť odrádzali, a keď ešte pred titulkami vo filme produkčná volá speváka na plac a oslovuje ho súdruh Duchoň – no, mala som dosť, a to ešte nebol ani začiatok.

(Karol Duchoň bol môj rovesník a oslovovanie súdruh a pozdravy Česť práci patrili tak do rokov päťdesiatych – mne sa začali páčiť až po prevrate

A potom sa spustil príbeh chlapca, obyčajného, veselého, milujúceho svoju mamu, ktorého despotický otec tak mlátil, že mu vymlátil sluch, počul len na jedno ucho. Ale nevymlátil z neho ten radostný pocit zo života. Celou cestou z kina mi v ušiach znie Spievam pieseň o decembri, V dolinách, Šiel, šiel, zemiam mená dával, Čardáš dvoch sŕdc…

A nenechala som sa otráviť jedovatými hubami, ktoré príbeh namočili do papierových kulís – oni si asi tie postavy funkcionárov komunistickej strany cyklostylujú, prechádzajú z filmu do filmu a sú stále rovnako smiešne, nesympatické a najmä neuveriteľné. A tiež tie kostýmy a prostredia, v ktorých sa to odohráva – ja som do Véčka chodila a tam boli teda iné baby…

Nehovoriac o byte, kde sa nedá pohnúť, všade je špina a bordel a prítmie, šedosť atď. Ale to sú detaily.

Veľmi som sa smiala na scéne, keď súdruh si predvolá už slávneho Karola Duchoňa a dáva mu na výber: buď pôjde do Prahy na antichartu prečítať prejav, alebo bude musieť vstúpiť do strany! A Karol Duchoň počúva a potom sa opýta:

„Čo je to charta?“

Súdruh vysvetľuje, že to je viac vec Čechov, ale že tam budú všetci a on je slovenská hlavná hviezda, tak by to mal vziať.

„A nemohol by som radšej zaspievať Zem pamätá?“

A ešte je pekné, keď získal Karol Duchoň za Zem pamätá Zlatú bratislavskú lýru a jeden intelektuálne vyzerajúci český hudobný skladateľ mu síce zagratuluje, ale ho aj jemne pokarhá:“Vy by ste si už mohli vyberať, takéto texty by ste nemuseli spievať.“A Duchoň mu odpovie:

„Ja spievam rád a spievam to, čo mi napíšu,“ na čo jemný intelektuál podotkne: „Tak, teraz tomu už rozumiem…“

Bol to prostý chlapec, učeň, ktorý ani tú učňovku nedokončil a nehral sa na nič iné, len žil tak, ako vedel a spieval tak, ako nikto pred ním a ani po ňom. Umne a originálne je nakrútená scéna v Cannes, Karol Duchoň dospieva V dolinách a nič, žiadna odozva, ticho, iba jeho tvár v detaile, ktorá akoby nemohla uveriť – až potom kamera zaberie vstávajúcich divákov, potlesk sa približuje ako vlna. A na večierku George Harrison, prechádzajúci okolo, mu povie: máte lepší hlas ako Tom Jones…

No, len keby…

Svoje predstavy o dobe a svoje predsudky k nej tvorcovia filmu nemohli nevteliť, pretože to je zas ich svet. Síce vymyslený, ale ich. No film je vydarený aj preto, že hlavný predstaviteľ Vladislav Plevčík sa síce veľmi podobá na Karola Duchoňa, ale vytvoril vlastného hrdinu, nie je to napodobenina, z filmového plátna k nám prúdi energia prostého radostného chlapca, je to originálne a veľmi uveriteľné.

A ešte musím dodať, že som Karola Duchoňa spoznala osobne – vyprevádzal dcérku Danku do pionierskeho tábora na Balatone, bola som dobrovoľne počas svojej dovolenky pionierska vedúca, lebo nebyli lidi. Ale ani náhodou sme sa neoslovovali súdruh a súdružka. A ešte som poznala aj jeho druhú ženu Alenku, našu zvukovú majsterku v rádiu, veľmi peknú, doopatrovala ho. Koniec správ.

DODATOK: REÁLNY DUCHOŇ HOVORÍ VTIP

---