V týchto dňoch vychádza vo Vydavateľstve Matice slovenskej štvrté vydanie veľkej rozhovorovej knihy Jozefa Leikerta so spisovateľom Ladislavom Ťažkým s názvom Testament svedomia po rokoch. Kniha prvý raz vyšla v roku 1995, napriek odstupu rokov nestratila nič na originalite. Posledné vydanie je obohatené o novú kapitolu, doteraz nepublikovaných otázok a odpovedí, ktoré boli pripravené do pokračovania prvej rozhovorovej knihy. Špeciálne pre DAV DVA prináša prof. Jozef Leikert.
Ladislav Ťažký kedysi pracoval na oddelení škôl, vedy, kultúry, zdravotníctva a športu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Ako zástupca vedúceho dostal za úlohu pomáhať rehabilitovaným umelcom (v politických procesoch v rokoch 1950 až 1952 boli nespravodlivo odsúdení) vrátiť sa do normálneho života. Všemožne pomáhal aj básnikovi Ladislavovi Novomeskému.
DAV DVA ako prvý uverejňuje časť rozhovoru Jozefa Leikerta s Ladislavom Ťažkým.
V čom konkrétne ste boli nápomocný umelcom, ktorí boli vo vykonštruovaných procesov obvinení?
Pomáhal som im už len tým, že som sa nad nikým nevyvyšoval, ani nedával okato najavo, že som pracovník ÚV, ako to robili niektorí moji kolegovia, čím vyvolávali napätie a strach, že sa ich mnohí báli. Ani som nikde neprilieval olej do ohňa, ale kde sa dalo problémy utlmoval, hasil. A umelci to vedeli, aj oceňovali. Vďaka tomu som mal s nimi pekné, korektné vzťahy.
Napriek tomu, že Ústredný výbor KSS prijal uznesenie o rehabilitáciách, mnohí sa dlho pozerali na rehabilitovaných „cez prsty“ a neboli ochotní im pomôcť. Isto aj preto, že ešte nedávno ich odsudzovali ako buržoáznych nacionalistov a súhlasili s ich väznením. Zrazu im mali pomáhať a byť ústretoví…
To bola jedna skupina ľudí, tí druhí im začali nadbiehať a pochlebovať, pričom nič pre nich neurobili ani nechceli. Viem to presne, lebo som dostal v práci za úlohu rehabilitovaným pomáhať. Mal som sa postarať, aby mali zabezpečenú lekársku starostlivosť, dostali primerané zamestnanie a mohli publikovať. A kto mal problémy s bývaním, aj toto som mal vyriešiť. Najťažšie to bolo u Ladislava Novomeského. Najprv som sa chcel osobne zoznámiť so všetkými rehabilitovanými, aj s Gustávom Husákom, Lacom Holdošom, Daňom Okálim, Ondrejom Pavlíkom a ďalšími. Zo začiatku boli uzatvorení, nechceli hovoriť ako s nimi zaobchádzali. Zaujímalo ma to, ale som sa nepýtal. Občas niečo prepustil jeden, potom druhý: vešanie za ruky, bitie po podošvách, ľadový kúpeľ v šatách, pitie vlastného moču, jedenie vlastných výkalov. Ťažko sa to počúvalo…
Zo všetkých ma najviac zaujal Novomeský, za ktorým som vycestoval do Prahy, lebo robil v Památníku národního písemnictví a neviem prečo niektorí nemali záujem, aby sa čím skôr vrátil na Slovensko. Napriek tomu som sa za nim vybral. Stretli sme sa v známej kaviarni Slávia pri Vltave. Bolo to naše prvé osobné stretnutie. Novomeského zaujímalo, aká je situácia na Slovensku a ako prijímajú rehabilitovaných. Nemohol som mu povedať, že niektorí by boli najradšej, aby sa do Bratislavy nevrátil, čomu som vôbec nerozumel. Novomeský to cítil, aj preto bol nedôverčivý, mne však veril, že mu chcem skutočne pomôcť. Jeho príchod bol závislý aj od vyjadrenia manželky, ale aj jej sestry, ktorá pani Novomeskú a dcéru prichýlila. Po prepustení z väzenia sa k ním nasťahoval aj Novomeský.
Začal som v Bratislave hľadať bývanie pre Novomeských a jednoizbový byt pre ich švagrinú. Presťahovali sa, a kým dostali slušné bývanie, žili v provizórnom byte. Mojou snahou bolo, aby sa vrátili do bytu, kde bývali pred Novomeského uväznením. Nechceli tam ísť, možno aj preto, že v byte sa muselo kúriť a nosiť uhlie z pivnice. Novomeský sa prikláňal k činžiaku s ústredným kúrením. A vybaviť ho bolo dlho nad moje sily. Národný výbor sa k žiadosti staval laxne, zbytočne som sa oháňal uznesením strany. Najprv som chodil po úradoch sám, potom začal so mnou chodiť aj Novomeský a jeho manželka Karla. Bolo trápne, ako nás primátor posielal za námestníkom, ten za vedúcim odboru, odtiaľ k jeho zástupcovi a nakoniec sme skončili u radového referenta. Nebolo to raz, čo nás takto „parádovali“ z dverí do dverí. Raz nebol prítomný jeden, potom druhý… Keď som sa pozrel na zúboženého, väznením poznačeného Novomeského a nešťastnú manželku, bolo aj mne do plaču. Nikdy nezabudnem, ako sme z jedného prosíkania zašli na evanjelický cintorín na Palisádoch k hrobčeku ich syna Daniela. Trvalo ešte dlho, kým sa podarilo zohnať pre nich slušné bývanie a na tom istom poschodí aj jednoizbový byt pre ich švagrinú Pavlu Sekaninovú.
Najústretovejšia bola Slovenská akadémia vied a veľký básnik nastúpil do Ústavu slovenskej literatúry. Z Prahy prišla aj dcéra Elenka, ktorá študovala chémiu na pražskej Vysokej škole chemicko-technologickej a bolo treba vybaviť jej prestup na Chemickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej. Ústretoví boli aj lekári a Novomeský sa pomerne rýchlo dostal do starostlivosti štátneho sanatória.
Predpokladám, že ste sa s Ladislavom Novomeským neskôr zblížili a mali k sebe pekný vzťah. Alebo ostal rezervovaný, čo vychádzalo z jeho plachej povahy a po prepustení z väzenia ešte väčšej uzavretosti?
Mali sme pekný vzťah, nie však dôverný. Ani neviem, ku komu mal najbližšie, keď prišiel z Prahy. Stretali sme sa aj potom, návštevy však boli viac zdvorilostné. Novomeský neskôr nechcel nič, aby som mu vybavil, skôr mne záležalo na tom, aby sa čím skôr vrátil do zväzu spisovateľov, publikoval nielen básne, ktoré vytvoril vo väzení, ale aby mu začali vychádzať v reedícii staršie zbierky. Navyše som chcel, aby mu niekde v divadle pripravili večer jeho poézie.
Novomeský nebol skúpy na slovo, ale veľmi zhovorčivý nebol. Občas som si myslel, že sa časom viac rozvraví a povie aj nejaké zážitky z väzenia. Žiadne úsudky a súdy nevynášal, skôr všetko zľahčoval a mierne ironizoval. Nikdy nehovoril o krivde, ktorá sa mu stala. Zdalo sa mi skôr, že ospravedlňuje nielen stranu, ale aj ľudí, ktorí mu ublížili. Raz darmo, bol dobrákom od kosti. Nebol zdravý a humorom sa snažil zakryť choroby, ktoré si priniesol z väzenia.
Zorganizovali ste Večer Novomeského poézie na Malej scéne Slovenského národného divadla v Bratislave a Oddelenie škôl, vedy a kultúry ÚV KSS zobralo nad akciou záštitu. Úvodné slovo povedal Alexander Matuška. Možno aj tým, že podujatie vysielal v priamom prenose rozhlas, mal riaditeľ Leopold Slovák strach, že Alexander Matuška povie niečo, čo nebude politicky vhodné. Je pravda, že chcel od vás, aby ste Matuškov prejav cenzurovali a zaručili sa, že nič nevhodné nepovie?
Je to pravda. Dokonca ma navštívil s vedúcim literárno-dramatického vysielania a vymohol si odo mňa, doslova so slzami v očiach, písomnú garanciu, ešte aj na hlavičkovom papieri úve. Riskol som, hoci som si nebol istý, čo Matuška, ktorý býval neraz uštipačný, povie. Matušku som mal vo veľkej vážnosti a nedovolil som si mu povedať, aby prejav priniesol na kontrolu. Nebolo mi úplne jedno, čo povie, ale veril som mu, lebo bol múdry. Nič nepridal, čoho sa všetci obávali. Večer bol veľmi dôstojný a milý, nebola to „povinná“ jazda. Spokojný bol aj Novomeský.
Čo je na tom pravdy, že hneď po predstavení ste dostali odkaz, aby ste okamžite prišli do hotela Devín. Nebáli ste sa?
Trochu aj áno a cestou som si v hlave premietal každý detail z večera poézie. Rozmýšľal som, či boli všetky verše dobre interpretované a niekto nehľadal inotaje. Keďže som bol za akciu zodpovedný, bol som pripravený niesť všetky následky, avšak ničoho zlého som si nebol vedomý. Vošiel som na terasu hotela Devín a za jedným zo stolov sedeli Ondrej Pavlík s Gustávom Husákom. Kývli na mňa, aby som si prisadol. Myslel som si, že mi chcú povedať nejaké výhrady k večeru poézie, ale o tom nepadlo ani slovo. Neskôr som si uvedomil, že Husák ma chcel ešte bližšie spoznať. Ako rozmýšľam, ku komu sa prikláňam a aké mám ambície. Na všeličo sa vypytoval, ale od neho som sa nič dôležité nedozvedel.
Keď ma vylučovali zo zväzu spisovateľov a zo strany, Gustáv Husák bol už generálny tajomník ÚV KSČ a spomenul som si na naše stretnutie v hoteli Devín. Ktovie, či aj on, keď súhlasil s mojím postihom. Ako som sa neskôr dozvedel, zo strany ma vyhodili kvôli tomu, že som Husákovi a Novomeskému údajne vynášal správy a usmerňoval ich. Väčší nezmysel som nemohol počuť. S Husákom som sa nekontaktoval a nikdy som nemal k nemu dôveru, zdal sa mi prešpekulovaný. Novomeský bol z iného cesta, citlivý až ustráchaný, pričom poslušne poslúchal rozhodnutia strany. Ani Novomeského som v ničom neusmerňoval. Mal viac rozumu ako ja. Jeho tvorbu som poznal veľmi dobre, myslím si, že on moju nie, lebo nikdy o nej nehovoril. Najskôr ho odrádzalo čítať moje hrubé bachanty.
Husák bol vášnivý čitateľ a mohol čítať niektorú vašu knihu. Nezblížili ste sa s ním ani na oslave jeho narodením uňho doma?
Možno si niektoré moje knihy prečítal alebo pozorne prelistoval, ale neviem k akej literatúre najviac inklinoval, najskôr k politickej. Nikdy mi ani jednou vetou nedal znať, že ho niečo z mojej tvorby zaujalo, pritom, keď som dostal štátnu cenu, ktorú som si prebral v Prahe, oficiálne mi zablahoželal.
Skutočne som raz bol na oslave Husákových narodenín v byte na Palisádoch u jeho priateľky, veľmi sympatickej dámy, ktorá mu bola nápomocná, keď ho prepustili z väzenia. Doma zázemie nemal, lebo sa mu manželstvo rozpadlo a jeho manželka mala vzťah s hercom Ctiborom Filčíkom, ktorý sa statočne staral aj o Husákových synov.
Už si ani nepamätám, ako som sa na oslavu, ktorá bola veľmi skromná, ale vďaka pani hostiteľke veľmi milá, dostal. Viem, že som tam bol s manželkou a prítomný bol aj Alexander Matuška, Ján Telúch a Juraj Špitzer. Husák veľa nehovoril, ale zaujímavo, on vedel rozprávať, pričom vždy taktne nahodil otázku a čakal na odpoveď. Aj vtedy viac sondoval od nás…
Na návrh člena Predsedníctva ÚV KSS Michala Chudíka ma v roku 1963 vyhodili z úve. Ako som spomínal, jeden z dôvodov bol, že som vynášal správy a špeciálne informoval Gustáva Husáka. Vtedy sa spomínala aj moja návšteva na oslavách jeho narodenín… Vraj som sa aj pričasto stretával s ďalšími rehabilitovanými.
Knihu si možno objednať na vydavatelstvo@matica.sk