VÝRAZNÁ ĽUDSKÁ STOPA
Štefánia Pártošová
Nikto tu večne nebude,
čas šafári v nás ako hrdza v šabli,
nevymoceš sa z ostrozubých hrablí.
Tak je to v našom osude,
pred smrťou nikto neujde.
Tuhne v nás ako vápno v kvapli,
jej prsty v kolíske nás chňapli
a zatli do hrude.
Že v prachu navždy vyschnú žriedla,
že tma za nami, keď nás zmietla
do ničoty jej päsť?
Nie, svetlá stopa nevybledla,
bude aj z hrobu viesť
posthumným jasom hviezd.
Štefánia Pártošová (1913 – 1987) predstavuje výrazný ženský hlas v slovenskej poézii, je preto škoda, že táto kvalitná poetka nie je dnes taká známa a pripomínaná, ako by si nepochybne zaslúžila. Písala i básne určené deťom a mládeži, najväčšmi sa však venovala poézii pre dospelých. Vystihuje ju vyšperkovaná, krásna tradičná i tradicionalistická poetika, ktorá je charakteristická svojím humanistickým zameraním a zreteľná pre svoj presvedčivý idealizmus. Treba tiež zmieniť, že sa táto zásadová a odvážna žena aktívne zúčastnila Slovenského národného povstania, za čo bola väznená niekoľko mesiacov až do oslobodenia v 45. roku.
Báseň je z antológie 111 slovenských sonetov (1979). Predstavuje vzorový príklad klasickej strofickej formy zvanej sonet. Ten sa pestuje už od stredoveku a obľúbili si ho aj mnohí slovenskí básnici. Táto básnická forma tvorí aj celú jednu zbierku Štefánie Pártošovej. Náš básnický príklad je priam životným programom autorky a živým dôkazom, že optimistická, pozitívna poézia môže mať rovnakú, ba väčšiu silu než poézia tklivá a zúfajúca si. Proti úfaniu stavia poetka vieru v človeka a ľudskosť, ktorá je pre ňu nie iba vierou, ale presvedčením, postojom.