Profesionálny žurnalista PhDr. Michal Albert, PhD. pripravil pre svoj projekt Kľúč od… rozhovor s PhDr. Lukášom Perným.
Hovorí, že žijeme v spoločnosti simulakier, teda vyprázdnených obrazov, ktoré už svoj pôvodný význam stratili. Dlhodobo kritizuje trhovo podmienenú spoločnosť. Považuje sa za komunitaristu. Napísal štyri knihy a vydal niekoľko hudobných albumov. Rozprávali sme sa s LUKÁŠOM PERNÝM – hudobníkom, spisovateľom, čerstvým doktorom filozofie, no predovšetkým bojovníkom za sociálne spravodlivú spoločnosť.
Si doktor filozofie. Cítiš sa byť filozofom, alebo sa to bude môcť o tebe hovoriť o nejakých sto rokov?
Mojou úlohou je odovzdať dávno vypovedané pravdy. Neverím veľmi v originalitu. Veľké idey už boli vyslovené, iba ich treba ľudstvu opäť pripomenúť. Považujem sa skôr za mediátora, ktorý poukazuje na veľké osobnosti.
Napísal si aj filozofické diela. Na ktoré si naviac hrdý, alebo ktoré považuješ za najdôležitejšie?
Knihy som napísal štyri, na najnovšiu, ktorá vyjde čoskoro (Utopisti, vizionári sveta budúcnosti) som najviac hrdý aj preto, že ma stála stovky hodín práce. Budú to dejiny ideí, ktoré prezentovali tí najväčší vizionári, akí chodili po našej planéte. Taktiež som hrdý na svoju knihu o Lacovi Novomeskom (Kultúrna revolúcia Laca Novomeského). Novomeského považujem za jedného z najväčších Slovákov popri Ľudovítovi Štúrovi, Gustávovi Husákovi, Samuelovi Jurkovičovi, Šafárikovi, Jeséniovi a Bernolákovi. Novomeský za jeden ľudský život dokázal nemožné. Od redaktora DAVu, básnika, cez organizátora SNP, až po otvorenie Slovenskej národnej galérie, väzenie vlastnými súdruhmi až po rehabilitáciu a presadenie federácie. A to som ešte nespomenul jeho vynikajúce básne či fejtóny. Myslím, že Novomeský a Štúr ukazujú cestu, aká je úloha spisovateľa a jeho poslanie pre národ.
Na čom pracuješ v súčasnosti?
Dokončujem dizertačnú prácu viazanú na tému mojej štvrtej knihy, príležitostne píšem básne, plánujem písať poviedky. Taktiež mám v pláne venovať sa filozofii kultúry a kritike doby, v ktorej žijeme a hľadaniu alternatív. V pláne je aj štúdia o vplyve sociálnych médií na medziľudské vzťahy. Tento problém každý dôverne pozná a myslím, že si zaslúži vedeckú reflexiu.
Prečo si sa v oblasti hudobných nástrojov rozhodol práve pre bubny. Počul som aj názory, že bubnovanie je len také pre deti a nič náročné to nie je. V čom je kúzlo bubnov a bubnovania?
Bubny, najstarší hudobný nástroj. Ak je nástroj, ktorý sa najviac približuje k tajomstvám našej podstaty a kolektívnemu vedomiu, tak sú to práve bubny. To ma práve na tomto nástroji fascinuje. A tak sa aj od bubnovania dostávame k filozofii a politike. Napríklad pri kolektívnom bubnovaní sa človek môže dostať v určitých situáciách do tranzu a následne pochopiť veci, ktoré nás presahujú. Bubnovanie je rituál. Niečo ako praveká modlitba. Pre mňa osobne sú niektoré zážitky z koncertov niečím, čo mi otvorilo (s parafrázou na Morrisona a The Doors) „brány vedomia.“
Bubnovanie je rituál. Niečo ako praveká modlitba.
Ktorí bubeníci ta inšpirovali a čím?
Tak iste, John Densmore z obľúbených The Doors. The Doors sú nielen hudba, sú filozofia, sú poézia, sú meditácia, sú protest proti establišmentu, ktorý posielal mladých ľudí do Vietnamu. Morrison bol až extrémne inteligentný človek na pop music, preto dopadol ako dopadol. Uvedomil si, že všetko okolo neho, celá popkultúra je jedno falošné divadlo. Jeho smrť je dodnes záhadou. Ale vráťme sa k bubnom. Tých bubeníkov je, samozrejme, veľa, no za mága bicích nástrojov považujem Christiana Vandera z mystickej kapely Magma. Tento skladateľ dal bicím nástrojom úplne nový rozmer. Postavil na nich celú kompozičnú skladbu meditatívno-tranzovej hudby, ktorá podobne ako Doors, otvára dvere do sfér až mystických. Potom je to bubeník-komunista Robert Wyatt z experimentálnej skupiny Soft Machine, ktorý popri bubnovaní stíhal robiť aj zvláštny druh dadaistickej šou. Z bubeníkov, ktorí dostali tento nástroj do roviny tranzovej tiež spomeniem Jaki Liebzeita z kraut-rockovej skupiny CAN. O kraut-rocku som dokonca písal celú časť mojej prvej monografie. Tento fenomén bol spojením hudby, politiky, filozofie a experimentálneho umenia. Škoda, že celé to hnutie 60. rokov znegovalo samé seba a pretvorilo sa na niečo, čo samotní iniciátori popierali. Ďalej je tu Mitch Mitchell od Jimiho Hendrixa, Ron Bushy z Iron Butterly, Michael Giles z King Crimson, Brain Bennett z populárnej kapely The Shadows, Nick Mason z Pink Floyd, ale aj Ringo Starr, ktorý na neskorých albumoch Beatles zaujímavým spôsobom experimentoval. Z jazzových bubeníkov Charly Antolini, Buddy Rich, Max Roach a Joe Morello. Taktiež ma celkom zaujal bubeník Jojo Mayer, ktorý hrá živý drum and bass, čo som taktiež kedysi skúšal hrávať. Čo sa týka hrania na darbuke, tak v tomto ma vyškolil Ruben van Rompaey. Zo slovenských bubeníkov dnes už žiaľ zabudnutý virtuóz, Dušan Hájek, jazz-rockový bubeník Peter Szapu, Pavol Kozma a bolo by ich viac. No a napokon nemôžem nespomenúť otca, ktorý ma hrať naučil.
Bubnovanie sa trošku spája aj s politikou, veď mnohé tie vojenské pochody sú spojené s bubnami a vojenské pochody neodmysliteľne patria k politike revolúcií…
Bubny sú nástrojom, ktorý vyvoláva vášeň, silu. Od indiánskych šamanov cez bubeníkov Napoleonovej armády, politické protestsongy 60. rokov až po drum and bass. Bubny sú tu počas celých dejín ľudstva.
Na ktoré svoje hudobné dielo alebo spoluprácu si najviac hrdý?
Ťažko povedať. Niekedy mám chuť všetko zmazať, niekedy si svoje albumy púšťam a hovorím si, ako sme to tak dobre mohli nahrať. Mediálny úspech mal The Rondel. Zaujímavé albumy sme nahrali s multiinštrumentalistom Miloslavom Kollárom, taktiež som skúšal nahrávať elektronickú hudbu s Petrom Turayom, experimentátorom Julom Fujakom, ethno-šamanskú hudbu s Kofim Hargašom, indie s kapelou Ellegant Emigrant, kabaret-jazz šou s Egonom Dustom, no ale najväčší úspech mali slovenské ľudovky s bigbítovým podkladom, ktoré som nahrával s bratom. A zahral som si, samozrejme, aj v zábavovej kapele a skutočne najviac ma baví hrávať staré dobré 60. a 70. roky. A z tých vážnych vecí… môj posledný experiment bol pokus spojiť nespojiteľné. Bubnové sóla, experimentovanie so zvukmi a obrazom s politicko-filozofickým postojom prostredníctvom experimentálneho filmu, ktorý som nazval Zvuky z tohto sveta. To bol zatiaľ môj posledný, nepochopený, umelecký experiment. Do budúcnosti by som chcel začať tvoriť hudbu buď v štýle spomínanej kapely Magma. Ide o špecifický žáner zeuhl. Avšak obávam sa že by takýto experiment nikoho nezaujímal. Druhá cesta je začať hrávať jazz, ale na to treba ľudí, ktorých nemám a keby ich aj mám, ťažko by som s nimi mohol skúšať nakoľko som momentálne jednou nohou na východe a druhou na západe Slovenska. Taktiež som uvažoval nad tým, že som sa dal na dráhu DJ-ja zameraného na retro-hudbu 60. a 70. rokov obohatenú o bubenícku performance alebo by som pokračoval v tom, čo malo kedysi veľký úspech – živý drum and bass. Uvidíme.
Je o tebe všeobecne známe, že si priaznivcom duchovno-idealistického komunizmu a taktiež píšeš o kresťanskom socializme či komunitarizme. Prečo práve tento smer?
Problém je, že žijeme v spoločnosti simulakier. Teda vyprázdnených obrazov, slov, ktoré stratili svoj pôvodný význam. S tým súvisí aj absencia racionálneho spoločenského dialógu, v ktorom sa používajú adekvátne pojmy. Odmyslím si to a pokúsim sa vysvetliť, čo je to duchovný komunizmus človeku, ktorý ma pre slovo komunizmus nebude urážať a dávať mi na zodpovednosť všetky neprávosti, ktoré sa v mene tohto slova v minulosti udiali. Presuniem sa do sféry čistých ideí a budem predpokladať, že čitateľ nasledujúcich riadkov bude čítať s porozumením.
Vizionári a utopisti Robert Owen, Wilhelm Weitling, Étienne Cabet, veľký mysliteľ Tolstoj, kresťansko-komunistický kňaz Lamennais, ale aj Ľudovít Štúr – to všetko boli duchovní komunisti. Vysvetlím prečo. Pod duchovným komunizmom (prípadne komunitarizmom, pre tých, ktorým slovo komunizmus vyslovene vadí) ja osobne chápem širší rozmer komunizmu, ktorý nie je založený striktne na materialistických základoch. Filozofický materializmus môže do určitej miery vysvetľovať javy v prírode a spoločnosti napr. pri opisovaní vedeckých súvislostí a ekonomických vzťahov, ale nemôže byť dogmaticky chápaný ako jediné vysvetlenie reality. Z ontologického hľadiska ide o prekonanie sporu, či bola pri vzniku prvá hmota alebo duch. Odpoveď dáva dnes už takmer neznámy ruský utopický filozof Belinskij, podľa ktorého to nebola ani hmota, ani duch, ale obe tieto javy súčasne. Myslím, že nové fyzikálne objavy vrátane kvantovej mechaniky nám ešte ukážu javy, ktoré klasický materializmus ako ho poznáme od čias atomistov a neskôr osvietenských racionalistov, nedokázal vysvetliť. Myslím, že veľké pokroky urobili aj vedci pôsobiaci v československých Psychoenergetických laboratóriách pri pražskej Vysokej škole chemicko-technologickej. Vedci ako František Kahuda, Karel Drbal, Zdeněk Rejdák, Stanislav Grof a ďalší prostredníctvom experimentov dokázali vznik fenoménu, ktorý ešte nedokážeme vysvetliť, tzv. mentálnu energiu (mentióny). Aj keď sa snažili tieto experimenty podchytiť marxisticko-leninskou teóriou, myslím, že ju ďaleko presahujú. Materialistický výklad našej existencie nie je skrátka dostačujúci. Sú veci, ktoré nás presahujú a komunizmus je prejav najvyššej duchovnej fázy spoločnosti. Preto ho nazývam duchovným. To znamená, že okrem matérie je v tomto koncepte zohľadňovaný aj duch. Duchovný komunizmus nie je len predstava možného ideálneho spoločenského stavu, ale aj životný štýl založený na preferovaní komunitárnych princípov pred individualistickými. Aspoň takto ho chápem ja.
Materialistický výklad našej existencie nie je skrátka dostačujúci. Sú veci, ktoré nás presahujú a komunizmus je prejav najvyššej duchovnej fázy spoločnosti. Preto ho nazývam duchovným. Duchovný komunizmus nie je len predstava možného ideálneho spoločenského stavu, ale aj životný štýl založený na preferovaní komunitárnych princípov pred individualistickými.
Slovo komunizmus pochádza od spoločného, univerzálneho a komunitného, teda predovšetkým z princípov viazaných na hľadanie spoločnej harmónie a kolektivizmu. Toto je pre mňa hodnotové východisko pri posudzovaní reality. Jednotlivec sám o sebe, osamotený v celom univerze je ničím, ak nie je konfrontovaný s druhými (bavíme sa o inter-subjektivite). Konfrontácia s druhými znamená aj prijatie zodpovednosti a morálneho záväzku voči druhým. Teda už z etického hľadiska považujem princíp komunitárny za prioritný. V tomto je zaujímavý autor kresťanského komunizmu, Ctibor Bezděk, ktorý to vo svojej etikoterapii geniálne vysvetľuje: „Prameňom zla je túžba po vlastníctve. Mať kde bývať, mať čo jesť a hlavne žiť zmysluplný život pre druhých, to je základ šťastného života.“ Táto univerzálna pravda sa opakuje v celých dejinách sociálneho myslenia. Dôsledky takého svetonázoru spočívajú v preferovaní spoločenského ideálu, ktorý je založený na vybudovaní spoločnosti, ktorej základy nebudú individualistické. Komunizmus pre mňa znamená spoločnosť hodnotovo postavenú na súnáležitosti, bratstve, solidarite, cnostiach a vyšších hodnotách, tak ako to hlása kresťanstvo, ale aj mnohé iné náboženstvá. Aj to je jeden z dôvodov, prečo hovorím o komunizme duchovnom. Ide aj o stav mysle, hodnotové nastavenie.
Komunizmus pre mňa znamená spoločnosť hodnotovo postavenú na súnáležitosti, bratstve, solidarite, cnostiach a vyšších hodnotách, tak ako to hlása kresťanstvo, ale aj mnohé iné náboženstvá. Aj to je jeden z dôvodov, prečo hovorím o komunizme duchovnom. Ide aj o stav mysle, hodnotové nastavenie.
Transcendentno nemožno vymazať zo spoločnosti, lebo je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Podstatu komunizmu definoval ako prvý lord kancelár Thomas More vo svojej Utópii, kresťan a katolík inšpirovaný antickou a stredovekou filozofiou. Je to spoločnosť, kde všetci spoločne pracujú pre všeobecné spoločenské blaho, vďaka čomu majú všetci rovnaký prístup k spoločne zhromaždeným zdrojom. Vďaka tomu v takejto spoločnosti nie je nedostatok, ani prebytok, každý ma kde bývať, má čo jesť, každý má prácu, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a dôstojný život. V takejto spoločnosti vládne harmónia a mier. Áno, Thomas More písal o literárnej fantázii a aplikoval ju na ostrovný štát. Ale verím, že táto myšlienka je tým najgeniálnejším, čo ľudstvo kedy vymyslelo a verím, že ak chce ľudstvo prežiť, komunizmus bude z hľadiska zdrojov a udržateľnosti jedinou alternatívou voči Hobbesovskému stavu homo homini lupus (človek človeku vlkom).
Áno, Thomas More písal o literárnej fantázii a aplikoval ju na ostrovný štát. Ale verím, že táto myšlienka je tým najgeniálnejším, čo ľudstvo kedy vymyslelo a verím, že ak chce ľudstvo prežiť, komunizmus bude z hľadiska zdrojov a udržateľnosti alternatívou voči Hobbesovskému stavu homo homini lupus (človek človeku vlkom).
Aj Tolstoj povedal: „Chcem aby ľudia nemrzli, nehladovali, aby ľudia mohli žiť tak, ako sa na ľudí patrí. Chcel som iba to, a vidím ako v dôsledku násilia, vydierania, úskokov sa pracujúcim odníma to najnevyhnutnejšie.“ Svoj anti-materialistický postoj vyjadril v podobenstve: „Ber! Polož tisícku rubľov do čapice a ber. Čo stihneš od svitu do mrku obehnúť, označiť, všetko je tvoje. Boli zvedaví, koľko zeme potrebuje ten človek. Nečakali tak po prvý raz, ale za každým to vychádzalo rovnako. Aj tentoraz, nenásytný bol človek. Tri siahy na hrob, nič viac nepotreboval, hoci aj vtedy v Samarských stepiach.“ Myslím, že veľký odkaz Kristovho učenia spočíva práve v pochopení podstaty nášho bytia. Tá nespočíva v hromadení majetku, ale konaní dobra pre druhých. Veľké pravdy sú väčšinou úplne jednoduché a toto je jedna z nich. Ale vráťme sa ešte k duchovnému komunizmu ako praktickému spoločenskému usporiadaniu. Duchovný komunizmus nie je nejakým mojim výmyslom. On je prítomný v celých dejinách, iba takto nebol pomenovaný. A napokon je nám veľmi blízky. Sám Ľudovít Štúr, ktorý v diele Slovanstvo a svet budúcnosti zatracuje ateistický model západného komunizmu, preferuje komunitárny model občín, v ktorých sa hodnotovo upevňuje princíp rovnosti, svornosti a vzájomnosť.
Sám Ľudovít Štúr, ktorý v diele Slovanstvo a svet budúcnosti zatracuje ateistický model západného komunizmu, preferuje komunitárny model občín, v ktorých sa hodnotovo upevňuje princíp rovnosti, svornosti a vzájomnosť.
Štúr píše: „Rozšírený rodinný kruh je pre Slovana občinou. V starých časoch ručila občina zákonne za každého svojho člena, nestrpela žobrákov, ale rovnako sa starala o každého chorého alebo toho, kto bol na to odkázaný, ako keby išlo o člena rodiny a nehnuteľný majetok nepatril jednotlivcovi, ale občine ako súhrnu všetkých jej členov… Tak ako záležitosti občiny vedú starostovia, otcovia rodín, o záležitostiach týkajúcich sa celého kruhu (župy, vojvodstva) rozhoduje sa spoločne na zhromaždeniach. Tí, čo sa na týchto zhromaždeniach radia sú tí istí, ktorých sa tieto záležitosti týkajú a okrem toho sa považujú za členov tej istej rodiny, za rovných bratov (równi bracia)…Väčší jednotný štát nemôže veľmi zohľadňovať jednotlivca, vyžaduje si viac sebaobetovania, viac sebazapretia a súdržnosť…“ Teda aj sám Ľudovít Štúr, ktorý ako kresťan odsudzoval komunizmus pre „bezbožnosť“, preferuje model samosprávneho tzv. občinového komunizmu. Napriek všetkému vyššie uvedenému si vysoko vážim ateistov-humanistov, ktorí sú voči veriacim tolerantní a ktorí úprimne bojujú o lepší život na Zemi, lebo čo iné nám zostáva, čo zmysluplnejšie môže napĺňať človek, ak nie túžba zlepšiť život ľuďom okolo nás, i celému ľudstvu.
Bol si v minulosti blízko k tomu, že by si uveril ideológii dnešného trhovo podmieneného modelu spoločnosti?
Či som ja niekedy veril trhovej ekonomike? V časoch krízy sa radšej vyhadzujú potraviny, než by nimi nakŕmili chudobu. Iba v mene princípu ponuky a dopytu. A to sa deje po stáročia… kým toto nezmeníme, nezmeníme svet. Podstatou je zmeniť systém. Systém nie je vláda, ani parlament, systém je globálny. Systém sú banky, korporácie, nadnárodné inštitúcie, neviditeľné nitky, ktoré ovládajú celý stroj. Zmeniť to, je ale proces, ktorý môže trvať stáročia. Môže prísť evolučnou, revolučnou alebo transformačnou cestou. V poslednom čase sa prikláňam k tretej možnosti.
V časoch krízy sa radšej vyhadzujú potraviny, než by nimi nakŕmili chudobu. Iba v mene princípu ponuky a dopytu. A to sa deje po stáročia… kým toto nezmeníme, nezmeníme svet. Systém nie je vláda, ani parlament, systém je globálny.
Hovoríš – hľadanie spoločnej harmónie a kolektivizmu. V dnešnej spoločnosti, ktorá je tvrdo individualistická, je možné hovoriť v súvislosti s kolektivizmom o harmónii? Čo by sa muselo stať, aby sa ľudia stali menej individualistickými? Pretože dnešná doba zdôrazňuje práve individualizmus.
Absolútne súhlasím. Individualizmus je všade. Je v televízii, na facebooku, v rádiu, v reklamách, v marketingu…všade. Kolektivizmus je tabu, ba dokonca strašiak spájaný s diktatúrami, totalitami, proste všetkým zlým, pritom kolektivizmus, ako aj písal Štúr, bol prirodzenou súčasťou života prastarých spoločností. To, že sa propaguje sebectvo, to sa nedeje, samozrejme, náhodne. Systém chce, aby sme sa uzatvárali, aby sme boli atomizovaní a nejednotní. Sedeli doma, čumeli do televízorov, notebookov a nebudovali komunitárne väzby. Systému vyhovuje aby produkoval tovary a my aby sme konzumovali.
To, že sa propaguje sebectvo, to sa nedeje, samozrejme, náhodne. Systém chce, aby sme sa uzatvárali, aby sme boli atomizovaní a nejednotní. Sedeli doma, čumeli do televízorov, notebookov a nebudovali komunitárne väzby. Systému vyhovuje aby produkoval tovary a my aby sme konzumovali.
Systém nechce, aby sme prežívali hlbšie emocionálne zážitky a budovali silné väzby. Je to proti jeho princípom. Na otázku, čo by sa muselo stať aby sa ľudia globálne zmenili neviem odpovedať. Médiá majú neuveriteľnú silu a ľudská prirodzenosť je pre nás jeden z fenoménov, ktorého podstatu stále nepoznáme. Slobodný internet by mohol priniesť zmenu. Ale nemajme veľké ciele, majme aspoň malé, realizovateľné. Ovplyvňujme ľudí okolo seba, ukazujme im pozitívny príklad. Píšem o utopizme, prajem si ideálnu dokonalú, duchovne-vyššiu utopickú komunistickú spoločnosť vyspelých ľudí, ale zároveň si uvedomujem, že v podmienkach ťažkého brutálneho neoliberalizmu, bude zázrak ak udržíme sociálny štát a zablokujeme prístup k moci ťažkým libertariánom, ktorí by najradšej sprivatizovali každý meter štvorcový. Treba si uvedomiť historickú situáciu. Udržať si svoje ideály, no v politickej praxi uprednostniť to, čo je reálne. V tomto sa stotožňujem s Dr. Blahom. Aj on si praje ideálnu spoločnosť, ale vníma realitu a snaží sa presadiť to, čo sa presadiť dá. Takže ak sa napr. podarí znova zostaviť sociálnym demokratom a presadia budovanie družstiev a nájomných bytov, bude to malý krok, k veľkému cieľu. Preferujem teda evolučnú cestu demokratického socializmu, ktorá by nás mohla posunúť do vyššieho štádia dejín.
V dnešnom spoločenskom nastavení, kde naozaj aj okolo 17. novembra bolo mediálne cítiť jej silu a ako ospevovala slobodu, ktorá je však len fiktívna, sa to len dobre počúva… Tak je v tomto stave spoločnosti možné, že by sa vrátil socializmus? Čo by sa muselo stať?
Otázka socializmu a vyššej fázy komunizmu ako najvyššej formy humanizmu je otázka hlavne pre filozofiu dejín, teda otázka zmyslu celého historického procesu. Je to buď alebo. Buď vyhrá humanizmus alebo vlčí stav a ľudstvo sa požerie v bitke o zdroje či v jadrovej vojne. Nám humanistom zostáva iba veriť v prvý scenár.
Buď vyhrá humanizmus alebo vlčí stav a ľudstvo sa požerie v bitke o zdroje či v jadrovej vojne. Nám humanistom zostáva iba veriť v prvý scenár.
Čo sa týka slobody, je to najťažšie uchopiteľný termín a vďaka jeho filozofickej abstrakcii sa veľmi ľahko zneužíva. Na otázku slobody by sme sa mohli baviť hodiny a aj tak by sme neprišli možno na to, čo vlastne sloboda je a či vôbec existuje vzhľadom na našu biologickú determinovanosť a podmienky-okolnosti do ktorých sa rodíme. Toto pripomínal môj obľúbenec Robert Owen. Pre Kanta bola sloboda viazaná na kategorický imperatív, viazaná na princíp rešpektovania slobody druhého a riadenia sa vnútornou motiváciou povinnosti k mravným skutkom. Takáto sloboda dáva ľudskému životu autonómnosť, konanie pre účel o sebe. Ako však pripomína Sandel, ak vyhľadávame iba pôžitky, vyhýbame sa bolesti a konáme ako zvieratá, nie sme v súlade s Kantovým poňatím skutočne, teda autonómne slobodní. Neslobodní ľudia sa podľa Sandela nechajú manipulovať pudmi, aj keď pozerajú reklamy. Takže sú vlastne ovládateľné obete manipulácie, otroci ideológie. Ale keby sme prešli do politickej reality, tak mi je smiešne, keď sa dnešní politici oháňajú víťazstvom slobody. To, že žijeme v slobodnej spoločnosti, je jeden z najväčších podvodov. Sloboda pre štuky, je smrť pre malé ryby, povedal, podotýkam, liberálny filozof Izaiáš Berlin.
Je smiešne, keď sa dnešní politici oháňajú víťazstvom slobody. To, že žijeme v slobodnej spoločnosti, je jeden z najväčších podvodov. Sloboda pre štuky, je smrť pre malé ryby, povedal, podotýkam, liberálny filozof Izaiáš Berlin.
Neoliberáli ale radi hovoria o slobode, ale to je ich, podnikateľská sloboda. Ak človek nemá naplnené elementárne potreby, tak nemôže žiť ani dôstojný, ani slobodný život. Sandel taktiež pripomína príklad situácie po hurikáne, keď stúpnu ceny elementárnych potrieb. „Slobodný trh“ sa v tomto čase mení na princíp vydierania. Stanovia sa úžernícke ceny a ľudia, ak chcú prežiť, nemajú na výber a musia kupovať. Tento až fundamentálny princíp neviditeľnej ruky pochádza už od Adama Smitha a neskôr ho hájili ľudia ako Nozick, Hájek, Misses. Avšak kritiku voľného trhu nachádzame aj u francúzskeho utopistu Charlesa Fouriera, anglického utopistu a továrnika Roberta Owena či francúzskeho osvietenského filozofa Mablyho. Storočia, ktoré nás delia od tých filozofov sú nepodstatné, princíp sa nezmenil a dnes je táto ideológia niečo ako nové nespochybniteľné náboženstvo. Hlavným argumentom libertariánov je, že akékoľvek zasahovanie do trhovej ekonomiky je v rozpore so slobodou a je založený na donucovaní. Libertariáni odmietajú prijať fakt, že by ľudská bytosť mala prijať aj určitú spoločenskú zodpovednosť. Ale vráťme sa k podstate slobody a dneška. Ako môže byť človek slobodný, ak nemá, kde bývať, čo jesť či nemá na lieky? Iste, priaznivci budhizmu alebo hinduizmu by mi možno teraz dali lekciu o vnútornej slobode. O tom by sme sa mohli baviť v rovine metafyzickej, teologickej, ale rozhodne nie politickej, pretože základ pre slobodu je materiálna základňa. Ak nemáš kde bývať, zamrzneš v mraze, ak nemáš čo jesť, zomrieš od hladu. Po roku 1989 sa slovo sloboda začalo používať totálne chaoticky. A tak sa pletie sloboda neobmedzeného konzumu, so slobodou slova či slobodou náboženského presvedčenia. Ako som povedal v úvode, slovo sloboda je neuchopiteľné. A oni – propagandisti – to veľmi dobre vedia. Ono to tak pekne znie. Som slobodný, žijeme v slobodnej spoločnosti. Ale to je práve tá ideologická mystifikácia, ktorá dokáže dokonale oblázniť mladých ľudí.
Dnes sa v geopolitike dejú zaujímavé veci. Vražda Solleimaniho na začiatku roka. Teraz vírus v Číne. Čo sa to deje? Je to podľa teba predzvesť nejakej vojny?
Deje sa toho skutočne veľa. Ale nerád píšem proroctvá. Svet sa mení a už sa aj zmenil od roku 2014. Vtedy nastala tzv. informačná alebo hybridná vojna, ktorú rozpútali tajné služby v kooperácii s mimovládnymi organizáciami a liberálnymi médiami. Začalo sa prenasledovanie tých, ktorí si dovolia myslieť inak. Patrím k nim a vedel by som o tom, čo sa mi stalo napísať celú knihu a aj tak by mi možno nikto neuveril, čo sa okolo nás deje. Od roku 2014 stále prituhuje. Kto by si len pred desiatimi rokmi predstavil, že budú súdiť ľudí za názor? Bežní ľudia majú po krk neoliberálnej propagandy a preto sa systém uchyľuje k represiám. Som presvedčený len o jednom, antiglobalizmus je odpoveďou na všadeprítomný neoliberálny globalizmus. Antiglobalizmus je historickou negáciou neoliberálneho globalizmu a negáciou antiglobalizmu bude nová forma pozitívneho humanistického globalizmu. Tak funguje dialektika dejín. Avantgardou dnešných dní je byť antiglobalistom s víziou nového, vyššieho globalizmu, ktorý bude rešpektovať národné špecifiká, ale predovšetkým zabezpečí sociálnu spravodlivosť pre všetkých.
Bežní ľudia majú po krk neoliberálnej propagandy a preto sa systém uchyľuje k represiám.
Bude potrebovať ľudstvo nejakú obrovskú hospodársku krízu, aby sa spamätalo a uvedomilo si, že súčasné zriadenie ich ožobračuje?
V tejto veci som skeptický. Na jednej strane ľudia v kríze kooperujú. Napríklad keď sa stane nejaká katastrofa, v ľuďoch sa môže prebudiť súcit a ten vytvára nové komunitárne väzby a upevní sa kolektivizmus. Na strane druhej, zoberme si opačný extrém – morové epidémie v stredoveku. Tieto patologické javy ukázali to najhoršie v nás. V stave „my“ alebo „oni“ môže človek skĺznuť k Hobbesovskému stavu. A teraz si predstavme preľudnenú Zem, kde dôjdu zásoby potravín. Radšej si to ani nechcem predstavovať, ale tak nejako by vyzeralo peklo na Zemi. Neviem už zaujať konzistentný postoj pri otázke, či kríza vyvolá niečo pozitívne alebo ešte negatívnejšie. Z hľadiska marxistického by mala vyvolať sociálnu revolúciu. Iste. Ale ľudia sú tak indoktrinovaní individualizmom a egoizmom, že sa môže stať opak. Preto sa snažím, ja osobne, veriť v revolučnú transformáciu, teda postupnú premenu systému evolučnou cestou, ktorá by sa vyhla násiliu a chaosu. Avšak koleso dejín si ide svoje, a moje priania nemusia byť v súlade s tým, čo sa naozaj stane. Odpoviem na otázku. Áno. Ľudia by sa mohli spamätať, ale nebolo by už neskoro?
Z hľadiska marxistického by mala vyvolať sociálnu revolúciu. Iste. Ale ľudia sú tak indoktrinovaní individualizmom a egoizmom, že sa môže stať opak. Preto sa snažím, ja osobne, veriť v revolučnú transformáciu, teda postupnú premenu systému evolučnou cestou, ktorá by sa vyhla násiliu a chaosu.
Veríš vo víťazstvo?
Zvíťazíme iba s optimizmom. My Slováci máme sklon k seba-bičovaniu, lamentovaniu a nadávaniu na to, akí sme. Toto musíme zmeniť. Musíme byť hrdí na svoj národ, a hľadať pozitívne dejinné príklady. Či už to bola Veľká Morava, bernolákovci, štúrovci, davisti, povstania, štrajky a revolty. Aj my máme v našej histórii malé víťazstvá. Castro a Che dobyli Kubu s zopár vojakmi. Ak to dokázali oni, prečo by sme sa nemohli vzchopiť aj my? Nemôžeme sa báť, musíme veriť vo víťazstvo, ale zostávať realistami a nepodliehať naivite. Veď napokon máme to v hymne: Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia… Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu aby sa prebralo. Máme najkrajšiu hymnu na svete. Keby sme sa ňou riadili, tak tu nemáme žiadne logistické centrá pre vojakov Spojených štátov Amerických, elektrárne by boli zase naše a potravinovú sebestačnosť by sme mali na 90% (tak ako v roku 1989) a žilo by to aj v najchudobnejších regiónoch typu Gemer, Orava či Hont.
Castro a Che dobyli Kubu s zopár vojakmi. Ak to dokázali oni, prečo by sme sa nemohli vzchopiť aj my?
Máme nádhernú kultúru, máme nádhernú krajinu. Nemecký filozof Herder veštil Slovanom veľkú budúcnosť. Jeho veštba sa naplnila. Slováci mali prvý krát v dejinách vlastný jazyk, boli sebestační a ešte aj v posledných chudobných regiónoch bola práca a dôstojný život. Raz sa nám to podarilo, verím, že sa nám to môže podariť znova.
Ktorí filozofi inklinovali ku komunitarizmu alebo k nemu mali blízko? Ktorí filozofi ťa ešte inšpirovali?
Tak napríklad kresťanstvo je vo svojej podstate komunitárne a tých filozofov, ktorí smerovali ku komunitarizmu bolo mnoho. Za svoj filozofický vzor považujem Thomasa Mora, svätca, utopistu, vizionára. Druhým významným vzorom je pre mňa Robert Owen a tretím Jean-Jacques Rousseau ako teoretik priamej demokracie. Zo Slovákov Ľudovít Štúr, Samuel Jurkovič a Laco Novomeský. Oslovila ma aj filozofia Tolstého, ale tiež Belinského. Zaujali ma aj ďalšie mená ako Wilhelm Weitling, Bernard Bolzano, Lamennais, Gracchus Babeuf, Mably či Étienne Cabet. Veľa neprebádaného sa nachádza aj vo východnej filozofii. Zo súčasnej filozofie preferujem mená ako Michael Sandel, Alasdair MacIntyre, G. A. Cohen, Noam Chomsky, Slavoj Žižek a mnohých ďalších. Výborne našu dobu opisuje (ako hypermodernú) francúzsky filozof Giles Lipovetsky. Tých filozofov je veľa. Ale nemožno nespomenúť odkaz Kristovho učenia, na ktorý filozofi často zabúdajú. Práve v Kristovom učení sa skrýva podstata humanity. Vieme toho skutočne málo, no môžeme čítať autorov, ktorí sa ku pravde priblížili. Ako som povedal v úvode, nemyslím, že prinesiem na poli vo filozofii niečo nové. Podstatné je, že budem mediátorom veľkých ideí, ktoré napísali múdri ľudia po stáročia. Mojou morálnou povinnosťou je pripomínať ich odkaz.
PhDr. Michal Albert, PhD., foto archív L.P. a Martina Inspire
STRELA VEDĽA – DUCHOVNÝ KOMUNIZMUS JE ILÚZIOU CHCENÉHO
Moderní učenci, ktorí tvrdia, že odhalili skutočného historického Ježiša, sú rôzne osobnosti. Medzi takýchto ľudí patria skeptickí filozofi, charizmatickí hasídi, liberálni farizei, konzervatívni rabíni či zelótski revolucionári, nenásilní pacifisti až k výpôžičke z oveľa dlhšieho zoznam zostaveného podľa ceny.
Každý pritom o Ježišovi hovorí inak. Pokladajú ho za mesiášskeho kráľa, pokrokového farizeja či galilejského šamana alebo mága alebo helénskeho mudrca.
„Ježišova rozmanitosť prináša akademické rozpaky,“ tvrdí John Dominic Crossan. David Fitzgerald spor o Ježišovej existencii uzatvára poznatkom, že sa táto postava zdá byť efektom, a nie predmetom kresťanstva.
*
KUMRÁNSKE ZVITKY objavené v . 1947 obsahujú Kázeň na hore , teda podstatu Ježišovho učenia. Ale Zvitky absolútne nič nehovoria, nechyrujú a nespomínajú nič o údajnej a vraj historickej postave Ježiša.
Ježiš je iba mýtom, vytvoreným z desiatok potulných kazateľov, ktorí chodili so svojimi rozhorčenými kázňami po vtedajšej Galilei a väčšinu ktorých zadupala Pilátova jazda do zeme.
MARX A NÁBOŽENSTVO. (Z Marxovho životopisu)
Niektoré pasáže z Marxovej eseje „O židovskej otázke“ majú rovnako trpkú príchuť, ak sa vytrhnú z kontextu – čo sa zvyčajne robí. Kritici, ktorí v tom vidia predohru k Mein Kampfu, prehliadajú jeden podstatný bod: napriek neokrôchanej frazeológii a hrubým stereotypom esej napísal vlastne ako obranu židov.
Tak sa odplatil Brunovi Bauerovi, ktorý tvrdil, že židia by nemali dostať plné občianske práva a slobody, ak sa nedajú pokrstiť. Hoci (alebo možno) preto, že Bauer bol výrazný ateista, myslel si, že kresťanstvo je pokročilejšou fázou civilizácie ako judaizmus, a teda krokom bližšie k radostnému oslobodeniu, ktoré by malo nasledovať po zničení všetkých náboženstiev – presne ako hrobár môže považovať trasľavú vdovu po šľachticovi za sľubnejšiu potenciálnu zákazníčku než miestnu kráľovnú krásy.
ÓPIUM ĽUDSTVA .
Mnohí z tých, ktorí z Marxa neprečítali ani slovo, predsa len citujú epigram o tom, že náboženstvo je ópium ľudstva. Je to jedna z najmocnejších Marxových metafor – usudzuje sa, že ju inšpirovala ópiová vojna medzi Britmi a Číňanmi z rokov 1839 – 1842. Ale rozumejú týmto slovám tí, ktorí ich opakujú ako papagáji? Vďaka takýmto samozvaným interpretom v Sovietskom zväze, ktorí túto frázu ukradli, aby zdôvodnili perzekúciu starých veriacich, má citát zvyčajne znamenať, že náboženstvo je droga namiešaná zlými vládcami, aby udržali manipulované masy v stave neustáleho omámenia a pokoja.
MARXOVE HĽADISKO NA NÁBOŽENSTVO.
Marxove hľadisko bolo citlivejšie a sympatickejšie. Hoci trval na tom, že „kritika náboženstva je predpokladom všetkej kritiky“, chápal duchovný rozmer. Chudobní a úbožiaci, ktorých na tomto svete nečakala nijaká radosť sa mohli tešiť na sľub lepšieho života na druhom svete; a ak štát nepočuje ich náreky a prosby, prečo sa neobrátiť ešte na vyššiu autoritu, ktorá prisľúbila, že ani jedna modlitba neostane nevypočutá? Náboženstvo je ospravedlnením útlaku – ale aj únikom z neho.
„Náboženské utrpenie je súčasne výrazom skutočného utrpenia a protestom proti skutočnému utrpeniu. Náboženstvo je vzdychom utláčaného tvora, srdcom neľútostného sveta bez srdca a duchom bezduchej situácie. Je ópiom ľudstva.“ MARX
Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva, v ktorom sa objavuje slávny výrok o ópiu a náboženstve:
„Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej [ekonomickej] biedy a na druhej strane protestom voči skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utlačovaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov. Je to ópium ľudu. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdania sa ilúzií o svojom postavení je požiadavka vzdania sa postavenia, v ktorom je nutné žiť v ilúzii.“
Ako je vidieť, Marx nevidí náboženstvo ako drogu, ktorá ľudí „ohlupuje“ svojím učením a robí z nich mentálne zaostalých fanatikov. Náboženstvo chápe ako druh anestetika, ktoré ľuďom navodzuje určitý stav mysle, v ktorom lepšie znášajú svoj údel utláčaného. Podobne ako keď trpiaci a umierajúci pacient dostáva dávky morfia. Ópium bolo za čias života Marxa známe aj ako anestetikum.
Ale ako treba chápať ópium? Profesor Malcolm Hamilton vysvetľuje: „Náboženstvo je ópiom ľudstva v tom zmysle, že otupuje bolesť utláčaných, čím ich zastavuje pred vzburou. Preto sa utláčaní obracajú k náboženstvu, aby im pomohlo prebiť sa životom. Vládnuce triedy ho podporujú, aby si udržali kontrolu.“ Náboženstvo podľa Marxa udržuje spoločenské status quo a Boh je garantom toho, že tento nespravodlivý poriadok je vlastne dobrý a netreba na ňom nič meniť. Religionista Daniel L. Pais píše: „Viera v Boha a v nebeskú spásu nie je podľa Marxa iba ilúziou, ale ilúziou, ktorá ochromuje a väzní. Ochromuje robotníkov tým, že samotné pohnútky ich hnevu a frustrácie, ktoré potrebujú k organizovaniu vzbury, odvádza do oblasti preludov.“
L.Perný: „…vysoko /si/vážim ateistov-humanistov, ktorí sú voči veriacim tolerantní a ktorí úprimne bojujú o lepší život na Zemi, lebo čo iné nám zostáva, čo zmysluplnejšie môže napĺňať človek, ak nie túžba zlepšiť život ľuďom okolo nás, i celému ľudstvu.“
Ja ako ateistka: „Vysoko /si/vážim kresťanov-humanistov, ktorí sú voči ateistom tolerantní, a ktorí úprimne bojujú o lepší život na Zemi…“
Vážený pán Perný,
pozorne som si prečítal filozofickú časť rozhovoru. S mnohým súhlasím, ale v niektorých častiach mám pripomienky alebo aj otázky na vysvetlenie. Upozorňujem, že nie som filozof ani politológ!
V časti o antiglobalizme …. „Antiglobalizmus je historickou negáciou neoliberálneho globalizmu a negáciou antiglobalizmu bude nová forma pozitívneho humanistického globalizmu. Tak funguje dialektika dejín. Avantgardou dnešných dní je byť antiglobalistom s víziou nového, vyššieho globalizmu, ktorý bude rešpektovať národné špecifiká, ale predovšetkým zabezpečí sociálnu spravodlivosť pre všetkých.“
Myslím si, že dúfať v pozitívnu formu humanistického globalizmu alebo vyššieho globalizmu je niečo, ako „Utópia“ Thomasa Mora! Pochybujem o tom, že globalizmus ako taký sa môže pretransformovať. To ako keby som tvrdil, že kapitalizmus sa transformáciou zmení na sociálny. Takto boli západnou propagandou v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia blúznení občania socialistických štátov. Zaujímavé je, že po závratných politických zmenách sa na tento fenomén sociálneho kapitalizmu akosi zabudlo a sme svedkami drsného kapitalizmu! V globalizácii, akejkoľvek formy stále bude niekto „ťahať za nitky“ a nebude rešpektovať národné špecifiká a spravodlivosť pre všetkých! V evolučnú cestu demokratického socializmu neverím. Pozor, nie som trockista! Kapitalizmus sa evolučne nikdy nezmení na demokratický socializmus! To vyplýva z jeho podstaty. A Marx to veľmi dobre definoval. Evolučná cesta bude trvať tisícky rokov a aj to jej zrod musí začať po nejakej kataklizme kapitalizmu.
Mimochodom s príspevkom pána WannabeeP plne súhlasím. Mnohí filozofi z jednej či druhej strany z diela Marxa vyberajú len jednotlivé pasáže, ktoré sa im hodia a tak sa často stáva účelovo nezrozumiteľné!
V časti o kresťanskom socializme či komunitarizme…
Je zaujímavý váš filozofický postoj či smer, a otázkou je, s ktorou časťou kresťanstva chcete spojiť socializmus. Pokiaľ by išlo o rané kresťanstvo to by som vedel pochopiť, nakoľko rané kresťanstvo v podstate bolo sociálne. Vtedy medzi kresťanmi bola ozajstná rovnosť, svornosť a bratstvo. Razantne, kresťanstvo sa zmenilo, keď sa stalo štátnym rímskym náboženstvom a cirkev úplne zabudla na skromnosť a pokoru, hromadila majetky aj na úkor chudoby. Samozrejme, okrem výnimiek!
Svoj filozofický postoj dávate jednoznačne do protikladu s ateistami. Ešte, že ste to zachránili ateistami humanistami.
Je chyba, že ateisti sú spojovaní len s odmietaním viery. Nie je to pravda. Ateisti, okrem primitívneho ateizmu sú časťou spoločenstva, ktorí odmietajú cirkevné dogmy a cirkevnú hierarchiu ktoréhokoľvek náboženstva. Na druhej strane neupierajú nikomu vyznávať akúkoľvek vieru, pokiaľ táto je humánna a nemá známky teroru alebo nátlaku. Takisto aj ateistom by všetky vierovyznania mali uznať právo na existenciu. Čo je viera? v postate je to filozofický smer a takým je aj ateizmus!
Súčasťou slobody človeka je aj sloboda vierovyznania a ateizmus je tiež určitou vierou, vierou presvedčenia, ktorý nemôže byť pod tlakom a vymedzovaním sa proti nemu!
Ak existuje fenomén ľudského pokroku a niečo čo môžeme nazvať dialektika vo filozofii dejín, tak globálne naplnenie sociálnej spravodlivosti je historickou nutnosťou. V prípade, že škrtneme túto víziu, môžeme škrtnúť aj ideu možnosti spravodlivej spoločnosti a naprojektovať apokalyptickú víziu zániku ľudstva. Komunitárny model komunizmu, antiglobalistický, viazaný iba na mikrokomunity je možný realizovať už dnes tam, kde sú k tomu podmienky (viď Marinaleda, New Lanark, Mondragon, sebestačné mníšske komunity atď.). Problematická je práve otázka, či možno realizovať komunizmus globálne… Nepoznám na ňu odpoveď, nie som prorok, no zároveň je z hľadiska dialektiky dejín jasné, že kapitalizmus je trvalo neudržateľný. Otázka je, na čo sa transformuje. No a k tomu globalizmu a antiglobalizmu…
Antiglobalizmus je avantgardou dneška. Avantgardou zajtrajška je internacionálny komunizmus. V systéme neoliberálneho globalizmu nemožno nastoliť globálny komunizmus, podľa môjho názoru, takže sa vlastne zhodneme. Jediná cesta je nastoliť sociálne a socialistické štáty na národnej úrovni a až následne tieto štáty internacionálne pospájať. Až tak možno vytvoriť internacionálny model.
Demokratický socializmus, či už verím alebo nie, ale je to jediná možná cesta. Akokoľvek sa budeme snažiť socializmus ľuďom nanútiť, rozpadne sa. Socializmus musí byť vôľou ľudu.
Ku kresťanskému socializmu, nadväzujem na komunitárny odkaz Thomasa Mora.
Ako som vyššie písal …vysoko /si/vážim ateistov-humanistov, ktorí sú voči veriacim tolerantní a ktorí úprimne bojujú o lepší život na Zemi, lebo čo iné nám zostáva, čo zmysluplnejšie môže napĺňať človek, ak nie túžba zlepšiť život ľuďom okolo nás, i celému ľudstvu.
Výraz „viera presvedčenia“ je rozpor. Buď viera alebo presvedčenie. Viera dôkaz nepotrebuje , presvedčenie áno. Pokiaľ ateisti veria bez dôkazu, tak len prirodzením veciam: Verím, že existuje Austrália.
KAPITALIZMUS VERSUS MARXIZMUS A UMELÁ INTELIGENCIA
AKO K NEJ MARX SMEROVAL?
MARXOVA GENIÁLNA INTUÍCIA SPRED 170 ROKOV ZATIENILA VŠETKO MYSLITEĽNÉ
Marx bol fascinovaný strojmi a nástrojmi, ktoré sa exponenciálne podieľajú na výrobe ďalších. Hoci Marx vo svojej dobe videl a písal, že nástroje sa v čoraz výraznejšej miere podieľajú na výrobe nových účinnejších nástrojov, netušil ešte nič o kybernetike, internete, DNA a neurónových sieťach. Jeho dilemu vyrieši Technologická singularita, ktorá bude odštartovaná Umelou inteligenciou (inteligenčnou explóziou) .
–
ČO TUŠIME A VIEME DNES?
Najneskôr v roku 2039 nadobudne „umelá inteligencia“ úroveň inteligencie človeka. Najneskôr v roku 2045 nadobudne Umelá inteligencia vedomie o sebe a spôsobí TECHNOLOGICKÚ SINGULARITU – skokovú zmenu vo svetovej produkcii, čím sa naplní jeden z Marxových zákonov – Zákon hodnoty.
Marx sa v Kapitáli o hodnote tovaru vyjadruje takmer opovržlivo takto:
„Absolútna hodnota tovaru je sama osebe ľahostajná pre kapitalistu, ktorý ho vyrába. Kapitalistu zaujíma len nadhodnota, ktorá väzí v tovare a dá sa pri predaji realizovať.“
Hlavnú rolu budú hrať stroje. [„Stroj je prostriedok na výrobu nadhodnoty.“ Marx, Kapitál].
–
ČO TUŠIL MARX?
Je ale pravda, že Marx v júli 1850 bol celkom „červený a vzrušený“ keď si vo výklade obchodu na Regent Street všimol fungujúci model elektrickej železnice, ale aj vtedy ho vzrušilo viac jeho uplatnenie v hospodárstve než napätie z vynálezu.
„Problém je vyriešený – následky sa nedajú určiť,“
„Po zrode hospodárskej revolúcie musí nevyhnutne nasledovať politická, lebo tá je iba výrazom hospodárskej.“
MARX PRED VIAC AKO 160 ROKMI GENIÁLNE PREDVÍDAL AKO PRÍDE ODSTRÁNENIU ŤAŽKEJ FYZICKEJ PRÁCE A VYROVNANIU ROZDIELOV MEDZI „SVETOVÝM MESTOM A SVETOVOU DEDINOU“
–
Cieľom Marxa nikdy nebola emancipácie práce, ale emancipácie od nej (oslobodenie od jej ťažkej, fyzickej, stereotypnej, netvorivej formy).
–
MARX PRVÝKRÁT O PREDOBRAZE UMELEJ INTELIGENCIE
V poznámkach z roku 1858, Marx načrtol, ako by sa ľudstvo mohlo dostať k svetu bez práce (rozumej bez jej otrockej a netvorivej formy):
>>“Socializáciou vedomostí až do okamihu, keď sa objaví „všeobecný intelekt“, ktorý by nikdy nemal byť obsiahnutý v tom, čo teraz nazývame „duševné vlastníctvo“. <<
PRODUKTIVITA JE TEN KĽÚČ
Je to produktivita, ktorá figuruje ako kľúč v dvoch Marxových ekonomických zákonoch, v 1.Zákone hodnoty a v 2. Zákone nadhodnoty.
Rast produktivity je dlhodobo jediným zdrojom celospoločenského bohatnutia.
Ale produktivita "učiacich sa strojov vyrábajúci ďalšie učiace sa stroje" nadobudne pre kapitalizmus, smrtiace, exponenciálne (takmer ihlovito) rastúce hodnoty (figure).
Výrobné náklady akejkoľvek produkcie a jej hodnota (value) klesnú fakticky k nule.
Obchod sa vymkne silám trhu.
S poklesom hodnoty ľubovoľného tovaru klesne k nule i jeho cena (price).
A to znamená materiálny dostatok pre všetkých – ako samozrejmosť, ale podľa Marxa, nie cieľ.
Ak kapitalizmus (spoločenský systém – vlády kapitalistických krajín) nezačnú riešiť dopady robotizácie už v súčasnosti (2018), tak kapitalizmus (spoločenský systém) padne skôr než príde k Technologickej singularite (najneskôr 2045).
MARX VYSVETĽUJE PREČO SI KAPITALISTI KOPÚ HROB RASTOM PRODUKTIVITY
„Keďže však relatívna nadhodnota „N“ rastie priamo úmerne s vývinom produktívnej sily práce (produktivity), kým hodnota tovarov „t“ klesá nepriamo úmerne s tým istým vývojom (produktivity), keďže teda ten istý identický proces (produktivita) zlacňuje tovary a zvyšuje nadhodnotu, ktorú obsahujú, rieši sa tým záhada, prečo sa kapitalista, ktorému ide len o výrobu výmennej hodnoty, ustavične usiluje znížiť výmennú hodnotu tovarov."
Kapitalisti teda nechcú, oni musia objektívne znižovať hodnotu tovarov meranú časom výroby.
–
MARX FORMULOVAL SVOJE SPOLOČENSKÉ ZÁKONY O HODNOTE A NADHODNOTE
A TIE SA NAPLNIA VĎAKA STROJOM – UČIACIM SA STROJOM , KTORÉ BUDÚ VYRÁBAŤ ĎALŠIE UČIACE SA STROJE
Stojí za to pozrieť sa do Kapitálu, na zväzok prvý, vydané 1955, Bratislava, Marxov Zákon hodnoty str.61 a Zákon nadhodnoty, str.550 a 551.
Zákon hodnoty: Veľkosť hodnoty tovaru sa mení priamoúmerne s množstvom práce a nepriamoúmerne k produktivite práce, stelesnenej v tovare. [t=A/P]
Zákon nadhodnoty:
Veľkosť relatívnej nadhodnoty je určená extenzívnou veľkosťou práce (dĺžkou pracovného dňa), intenzívnou veľkosťou práce a produktivitou práce. [N= L.A.P]
Nadhodnotu vyrobenú predĺžením pracovného dňa Marx nazýva absolútnou a nadhodnotu vyplývajúcu zo skrátenia nutného pracovného času a príslušnej zmeny v pomere veľkostí oboch častí pracovného dňa, nazýva relatívna nadhodnota.
NÁVRAT K MARXOVI – KOMUNIZMUS JE MOŽNÝ BEZ UTÓPIE A BEZ SOCIALISTICKÉHO PRECHODU
Najväčším omylom Marxových kritikov je tvrdenie, že v III. časti Kapitálu narazil Marx na Zákon rovnej miery zisku, ktorý sa javil (zdanlivo) v rozpore s Teóriou hodnoty z Kapitálu I. Tým sa pre buržoáznych ekonómov stala celá Marxova teória bezcennou a teóriu pracovnej hodnoty opustili. Nie však Marx, ktorý ponechal riešenie problému budúcim generáciám.
Pre Marxa to bol problém, ktorý musel odstrániť, pretože on považoval mieru vykorisťovania za primárny faktor. Do konca života sa mu to však nepodarilo.
Na druhej strane budúceho úspechu však Marx vo svojich poznámkach geniálne uvažoval o objavení sa "všeobecného intelektu" a zrušení duševného vlastníctva.
(Myslím, že tento predpoklad, bol tak šokujúci, že sa s ním Marx nezdôveril ani Engelsovi, majúc na mysli práve prípad, keď ho Engels vrátil na „zem“ v prípade nereálneho Marxovho pohľadu na Darwinovu evolučnú teóriu.
V prípade „všeobecného intelektu“ však kolieska zapadajú presne tam kam majú.)
*
AKÝ STAV VIDÍME DNES (na prelome rokov 2019 a 2020)
Dnes už vieme, že najneskôr do roka 2039 sa objaví Umelá inteligencia, ktorá súčasnú 100-ročnú ochranu obludného buržoázneho duševného vlastníctva anuluje. Utajované technológie začnú slúžiť ľudstvu.
Napredovanie k Technologickej singularite umocňuje aj dosiahnutie Kvantovej nadvlády potvrdené 21.10.2020, čo sa dovtedy považovalo za nemožné alebo najskôr dosažiteľné až o 100 rokov.
„Táto jedinečná kapitalistická spoločnosť ostáva riadená Zákonom hodnoty, teda zákonom svetového trhu, majúc svoj pôvod v technologických revolúciách bez ohľadu na to, odkiaľ vzišli.“ (Raya Dunayevskaya, marxistka USA,1947).
ROZPAD SPOLOČNOSTI
Aby sa spoločnosť nerozpadla následkom masovej a masívnej nezamestnanosti, štát musí nutne zaviesť Základný Nepodmienený Príjem.
Európska komisia sa nedávno začala pohrávať s myšlienkou, že by mal zamestnávateľ za pracujúce stroje odvádzať sociálne poistenie. Mal by tak vyrovnať finančný výpadok v systéme spôsobený prepustením živých zamestnancov.
K tomu možno vystopovať Marxov záver z Komunistického manifestu, kde Marx píše:
„Buržoázia … je neschopná panovať, pretože nie je schopná zabezpečiť svojmu otrokovi živobytie ani len v rámci jeho otroctva, pretože ho nevyhnutne necháva klesať do postavenia, v ktorom ho sama musí živiť, namiesto toho, aby ju on živil.“
Tento záver je treba znova prerozprávať – vytvoriť naratív.
Hodnota pracovnej sily robotníka bude rovná nule.
Robotníci (námedzne pracujúci, stredná trieda – pracujúci za mzdu) vypadnú zo systému. Organické zloženie kapitálu prejde na anorganické (na čistú prácu mysliacich a učiacich sa strojov), tzn. nadobudne limitne nekonečnú hodnotu a miera zisku klesne limitne k nule.
Miera vykorisťovania, ako Marxov primárny faktor, prestane mať zmysel.
Stroje nemožno vykorisťovať
Postupne zaniknú kapitalistické výrobné vzťahy a deľba práce.
Tu možno vystopovať tiež Marxove závery o „relatívnom zbedačovaní“ robotníckej triedy, ktoré treba znova prerozprávať, dať im nový zmysel bez zbytočného resentimentu.
NASTÚPIA ROBOTY riadené Umelou inteligenciou a
ROBOTNÍK VYSTÚPI Z KAPITALISTICKÉHO VÝROBNÉHO VZŤAHU
Marxov tzv. transformačný problém, t.j. súčasný výpočet miery vykorisťovania, miery zisku a relatívnych cien nebol dodnes vyriešený a nebolo ani dokázané, že riešenie existuje.
Marx ale o Umelej inteligencii nič nemohol tušiť – ale nutne predpokladal odstránenie ťažkej, fyzickej, stereotypnej netvorivej práce. Tak ako Darwin netušil o DNA a tak ako Einstein netušil o rozpínaní vesmíru, hoci jeho rovnice to obsahovali.
Celá práca robota (učiaceho sa stroja, ktorý bude vyrábať ďalšie učiace sa stroje) bude nezaplatená a bude patriť vlastníkovi.
Robot riadený Umelou inteligenciou, ako jednorazovo zakúpená pracovná sila, nepodlieha vykorisťovaniu.
Hodnota tovaru (meraná spoločensky nutným časom) sa bude limitne približovať k nule a logicky s ňou aj cena tovaru, ktorú ale dovtedy (do Technologickej singularity – od 2039 najneskôr do r. 2045) určuje trh.
Tým sa rieši aj otázka stanovovania ceny tovaru v prechode od kapitalizmu ku komunizmu, nakoľko prechod bude drasticky krátky.
KONIEC KAPITALIZMU po Technologickej singularite
Zisk bude nepostačujúco nízky, predznamenaný takmer nulovou mierou zisku a to znamená koniec kapitalizmu, ktorý zasyčí ako snehová guľa na rozžeravenej platni.
S koncom kapitalizmu, ako čítame Marxa, ktorý prišiel s myšlienkou, že pre každú historickú etapu spoločenského vývoja platia iné pravidlá.
Niečo iné platí v otrokárskej spoločnosti, niečím iným sa riadi feudalizmus a zákony (ekonomické), ktoré platia v kapitalizme, tiež nie sú večné – raz po naplnení, prestanú platiť všetky tieto zákonitosti, a teda toto naplnenie bude generovať novonastupujúcu spoločenskú formáciu.
To je v skratke celé kúzlo, do riešenia ktorého môže zasiahnuť každý, kto vyrieši Marxov problém Zákona rovnej miery zisku.
Alebo inak: Je vôbec treba niečo riešiť, keď robotník (človek pracujúci za mzdu) – tvorca hodnôt – v kapitalistických výrobných vzťahoch, nahradený, ultraproduktívnym učiacim sa strojom, už nebude figurovať?
Tým budú zároveň vyriešené aj všetky tri Marxove problémy, ako otázka:
1) Násilnej revolúcie – nebude pravdepodobne nutná, ak štát, za nevyhnutnej účasti ľavice, zvládne zavedenie ZNP (Základný Nepodmienený Príjem), potom revolučný prechod bude nenásilný
2) Miesta prvotnosti revolúcie – prvým dejiskom nebude najrozvinutejšia priemyselná krajina a prvenstvo nebude patriť ani najslabšiemu ohnivku kapitalistického sveta. Bude pravdepodobne nenásilná. Stane sa to takmer NARAZ – celosvetovo.
3) Súčasnosti prechodu – od kapitalizmu ku komunizmu, ktorý asi nebude potrebný, alebo bude relatívne veľmi krátky, pretože všetko sa stane naraz
K tomu píše Marx v spise Nemecká ideológia (1845):
"Proletariát môže teda existovať len vo svetovom historickom meradle, a rovnako môže i komunizmus, jeho akcie, vôbec mať len, svetodejinnú existenciu.
Komunizmus nie je pre nás stav, ktorý by mal byť nastolený, ani ideál, podľa ktorého sa má riadiť skutočnosť."
OPRAVA dátumu: „… dosiahnutie Kvantovej nadvlády potvrdené 21.10.2019, …“
Citujem: “Komunizmus pre mňa znamená spoločnosť hodnotovo postavenú na súnáležitosti, bratstve, solidarite, cnostiach a vyšších hodnotách, tak ako to hlása kresťanstvo, …”
NA AKÝCH HODNOTÁCH JE ZALOŽENÉ KRESŤANSTVO
KDE JE KOREŇ MORÁLKY, KEĎ SÁM BOH JE AMORÁLNY?
A toto je potom asi vymyslené apoštolom Matúšom asi po desiatich borovičkách a vložené do úst Spasiteľa:
„Nemyslite si, že som prišiel priniesť na zem pokoj; nepriniesol som pokoj, ale meč. 34Matúš
Evanjelium podľa Lukáša uvádza, že keď sa Ježiš a učeníci schádzali v Getsemanskej záhrade, Ježiš im odporučil aby sa ozbrojili: „… kto nemá [mešec a kapsu] nech predá šaty a kúpi si meč.“ Keď mu však povedali, že majú dva meče odpovedal: „To stačí!“ Lukáš 22:36-38).
Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. 35Mat
Vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. 36Mat
Kto má vo svojom srdci na prvom mieste otca alebo matku, syna alebo dcéru, a nie mňa, nie je ma hoden.37Matúš“
*
Kresťania tu pekne vidia, že otec a matka nie sú dôležití ani podľa pomyselného Spasiteľa. A to ich vnucovali v nedávnych referendových otázkach každému dieťaťu, vrátane tých, ktoré (hlavne) nie sú ich. Dokonca sa dá povedať, že tým údajný Spasiteľ priamo popiera Mojžišove Desatoro prepísané do kresťanského Desatora v bode č. IV. Cti otca svojho a matku svoju!
„DESATORO“ STARÉHO ZÁKONA DOKONCA BOHU PRIPISUJE ŽIARLIVOSŤ
Ja, tvoj žiarlivý boh (starého zákona) … aj syn ako žiarli na svoju svätosť, výnimočnosť a nenahraditeľnosť … takmer ako zasvätený Kotleba.
Pozerám sa z okna na vchod do školy,v ktorej sú otvorené volebné miestnosti.Vidím „voličov svojej krajšej budúcnosti“ako idú k voľbám.Aby aspoň na malý okamih,keď vpustia obálku s volebným lístkom do urny,zakúsili tú ohromujúcu slasť z „demokracie“.Starkí o palici.manželské páry,tlupy prvovoličov so slúchadlami na ušiach,s v „ajfónom“v ruke, podivne mykajúci hlavami(asi v rytme hudby zo slúchadiel),aj samotári….všetci idú VOLIŤ !!!Sú presvedčení o tom,že práve tá ich voľba splní očakávania ktoré majú od….Pellegriniho,Kisku,Sulíka,Kotlebu,Kollára,alebo Matoviča či Harabína…..
V uplynulých dňoch vášnivo obhajovali tých svojich a hanili tých druhých.Tak som sa pýtal na tie ich očakávania a zistil som,že všetci chcú,aby sa aspoň z časti, s malými výnimkami resp.úpravami vrátilo to,čo u nás už zavedené bolo do r.1989 a čomu sa hovorilo „reálny socializmus“.Nevedia,že svojim hlasovaním nezmenia nič,lebo smer ďalšieho vývoja je vopred určený.Určili ho tí,ktorí majú v rukách všetky peniaze sveta a tým aj moc – kapitalisti.
Vždy ma irituje,keď si niekto napíše za meno slovo filozof.Milovník múdrosti.Akoby si vyárendoval „múdrosť“sám pre seba alebo iných tiež „filozofov“.Myslím,že v súvislosti s tzv.“demokratickým“socializmom a inými pseudo socialistickými ideami je potrebné opýtať sa práve týchto „filozofov“na to,ako je možné,že tieto novoľavičiarske ideológie sú tak výdatne podporované práve kapitalistami na rozdiel od reálneho socializmu,proti ktorému kapitalisti bojovali v rámci Trumanovej doktríny „zadržiavania komunizmu“.Nezdá sa mi,že by kapitalista podporoval niečo,čo mu programovo chce vykrútiť krk.Ja nevolím!Hnusí sa mi robiť tomuto všetkému stafáž!A tí čo volia nech zoberú na vedomie,že svojou účasťou zlepšia život akurát tak mnoho krát „nehodným“ľuďom,ktorí sa vďaka nim posadia do kresiel v NR SR a zabezpečia sebe a svojim rodinám na 4 roky lepšie živobytie.
Pán dubník, v podstate máte pravdu, ale nevoliť znamená dovoliť, aby boli zvolení tí, ktorých nechceme, aby boli zvolení. Bledosivá je síce odtieň čiernej, ale nie je to čierna.
Hm…, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami: aj myšlienky utopistov stelesnené v názoroch Marxa, Engelsa, Lenina, sa zmenili na nočnú moru – napríklad, vraždenie odporcov sovietskeho režimu počas revolúcie 1917 a počas masových represií Stalina.
Poznámka: „…ako globálne zmeniť ľudí?“. Prečítajte si knihy od A. Huxley: Ostrov/Vynikajúci Nový svet, tam nájdete odpoveď na to, ako zmeniť ľudí: podmieňovanie a psychedeliká. Toť vsjo.
Ako ukazujem vyššie, Marxove spoločenské zákony sú stále platné a preto komunizmus nemožno radiť do záhrad utópií.
Človeka nemožno ku konaniu dobra vychovať. Snažilo sa o to kresťanstvo a dodnes sú väznice plné kresťanov. Snažili sa o to aj marxizmu nerozumejúci komunisti a takisto sa nepodarilo.
Nezapriahaj kone pred voz!
Najprv sa musia zmeniť podmienky a až potom sa zmení aj vedomie človeka.
Inak povedané:
Nemôže mať moc ktokoľvek majúci všetko, nad kýmkoľvek, ktorý má tiež všetko.
Marxova definícia komunizmu z Komunistického manifestu to nemohla vystihnúť lepšie:
„Namiesto starej buržoáznej spoločnosti s jej triedami a triednymi protikladmi nastúpi združenie, v ktorom je slobodný rozvoj každého jednotlivca podmienkou slobodného rozvoja všetkých.“
Typické: Nezapriahaj voz pred kone!