Nedávno som čítal biografiu českého obrodenca Karla Havlíčka Borovského z 19. storočia. Zaujal ma tam okrem iného jeden drobný detail. Českí obrodenci vtedy čelili všadeprítomnej plazivej germanizácii. V krajine, kde prakticky všetci (vrátane samotných Čechov) automaticky ovládali aj nemčinu, sa zdalo, že o pár desaťročí môže byť germanizácia úspešná. Karel Havlíček proti nej, samozrejme, odporúčal v prvom rade pestovať samostatnú českú kultúru, tvoriť vlastnú literatúru a učiť sa vlastné národné dejiny. Avšak to nestačí.
Preto v jednej zo svojich úvah spomenul aj to, že Česi by sa namiesto nemčiny mali radšej učiť francúzštinu či angličtinu, ktoré v tom čase v Česku takmer nikto nepoznal. Vraj ak budú ľudia poznať aj iné kultúry, vplyv nemeckej kultúry sa tým vyváži. Nedávno som uvažoval o niečom podobnom.
V súčasnosti mi naša situácia pripadá v mnohom podobná. Európske národy čelia plazivej kultúrnej amerikanizácii, ktorá ich už takmer asimilovala. Naši politici, či už liberálni, alebo konzervatívni, preberajú americké témy a naratívy. Európania z rôznych národov sa medzi sebou dohovárajú po anglicky, čítame knihy a pozeráme filmy aj seriály v angličtine a prakticky každý človek do tridsiatky vie po anglicky.
To, samozrejme, prináša aj svoje výhody. Človek sa vďaka tomu dostáva k omnoho väčšiemu množstvu informácií a podobne. Zároveň je to však ďalší nástroj neúprosnej globalizácie a snahy o zglajchšaltovanie všetkých kultúr pod nadvládou jedinej mocnosti. A preto som už dávnejšie premýšľal nad tým, že aj my by sme mohli, popri snahe o obrodu slovenstva, podnecovať ľudí k poznávaniu iných jazykov a kultúr. Aby pozerali aj iné filmy než tie z USA.
Aby sa inšpirovali aj politikmi z iných krajín. Ja osobne viem plynulo po francúzsky a trochu sa snažím naučiť po rusky. Niekto iný si môže obľúbiť španielčinu, nemčinu či arabčinu, dokonca aj čínštinu alebo japončinu. Každá z týchto alternatív otvára človeku nové a odlišné obzory vo svete, ktorý sa v dôsledku jednostrannej globalizácie čoraz viac zglajchšaltováva. Keď maršal Tito nechcel v socialistickej Juhoslávii premietať americké, ale ani sovietske filmy, nariadil dovážať a dabovať filmy mexické – a ujalo sa to. A môže sa to ujať aj dnes.
Kristián Haulík