PARLAMENTARIZMUS, JEHO CHYBY A ČÍM HO NAHRADIŤ
Parlamentný systém vlády, aký máme v súčasnosti na Slovensku, som vždy kritizoval. Vždy mi pripadal v mnohom nedemokratický a nesprávny, a to aj napriek tomu, že na Slovensku podľa mňa nie je až tak zle zrealizovaný ako v niektorých iných štátoch (najmä preto, že máme priamu voľbu prezidenta). Stále je však zlý. Výkonnú aj zákonodarnú moc má v ňom vždy v rukách približne tá istá skupinka, tá istá koalícia, ktorá si okrem toho ešte môže zvoliť aj svojho generálneho prokurátora a členov Súdnej rady. Premiéra ani ministrov na rozdiel od prezidenta nevolí ľud. Zároveň je každá vládna koalícia nestabilná, vždy záleží od krehkých niekoľkých hlasov a každý premiér je tak namiesto realizovania svojej politiky vždy nútený k sústavným zákulisným manévrom, dookola robiť tajné čachre s tým či oným lídrom či poslancom a prideliť mu za to funkciu alebo ministerstvo.
Jedným z najsmutnejších príkladov bolo nedávno, keď si bezcharakterný poslanec Migaľ vyvzdoroval, že bez takmer akéhokoľvek mandátu od občanov musí dostať funkciu ministra, inak koalíciu potopí. Prezident ho za to oprávnene skritizoval, ale koalícia ustúpila. Je také niečo snáď normálne?
Zároveň žiaden premiér nevie, ako dlho bude presne vládnuť, a nemôže vytvoriť žiaden presný plán. Vlády sú často nestabilné, ako keď Heger vystriedal Matoviča a Ódor Hegera. A vedú ich nie tí, ktorí dostali najväčšiu podporu voličov, ale tí, na ktorých sa zákulisne dohodnú politické špičky. Kto napríklad z voličov volil či podporoval Eduarda Hegera?
Podobné čachry, do ktorých pozadia nik nevidí, sa potom robia aj pri parlamentnej voľbe generálneho a donedávna aj špeciálneho prokurátora. Ale môže to predsa fungovať aj inak – a iba preto, že parlamentné republiky sú za posledných 80 rokov tak rozšírené, to ešte neznamená, že neexistujú alternatívy. Osobne som bol vždy názoru, že hlava výkonnej moci by mala byť priamo volená občanmi, a to na stály termín – ako prezident. Mohla by byť podľa mňa volená aj na relatívne kratšie obdobie. Rímski konzuli a aténski stratégovia boli volení na rok a Slovensko je relatívne malá krajina, takže ja osobne by som to dal na dva roky. Každopádne by ju mal zvoliť priamo ľud a hlava výkonnej moci by mala vedieť, že až do konca svojho funkčného obdobia bude môcť naplno realizovať svoje plány a nebude musieť sústavne riešiť, či nejakému Migaľovi prihodiť ministerstvo, aby ju zajtra nepotopil.
Ergo, žiaden premiér by podľa mňa jestvovať nemal, iba priamo volený prezident, ktorý by si sám vybral ministrov zahraničia a obrany, veľvyslancov, velenie armády a naozaj by zahraničnú politiku a armádu aj riadil podľa toho, za čo ho občania volili. Výhodou prezidentského systému podľa mňa je aj to, že tá istá koalícia by nekontrolovala parlament aj výkonnú moc. Prezidentský systém majú, mimochodom, aj v Mexiku, v niektorých latinskoamerických štátoch, vo Venezuele a inde. Eventuálne som uvažoval aj o možnosti voliť priamo vo voľbách aj jednotlivých ministrov (ako to kedysi navrhovali vo Francúzsku girondisti a vo Švajčiarsku sociálni demokrati a ako to približne fungovalo v Ríme), ale to by bolo snáď až príliš. Stačí prezident – a stačí ho dôsledne oddeliť od právomocí, ktoré mu nemajú patriť.
Niekto môže prezidentizmus skritizovať poukázaním na to, ako zle funguje v USA, ale USA je jednak výrazne väčšia a byrokratickejšia krajina a prezidentské voľby tam prebiehajú odlišným, jednokolovým, nepriamym a veľmi archaickým spôsobom, a jednak tam prezident už z ústavy zasahuje do omnoho viac vecí, ako by som chcel ja – najmä menuje najvyšších sudcov, generálneho prokurátora atď. Okrem toho už dlhodobo americkí prezidenti ústavu porušujú – historicky fungovala oveľa lepšie.
A môj návrh nie je iba o prezidentizme. Takisto si myslím, že parlament by nemal voliť ani generálnych prokurátorov. Voliť by ich mal priamo ľud – tak ako v niektorých štátoch USA (napr. v Texase) a tak, ako v Ríme ľud volil prétorov či edilov. Jedine tak zabránime politickým nomináciám a čachrom. A bol by som aj za to, aby sa priamou ľudovou voľbou obsadzovala aj súdna moc – ako to v súčasnosti skúšajú mexickí socialisti okolo Obradora a C. Steinbaumovej. Nuž a na záver si myslím, že by sme mali vážne zvážiť aj to, či by nemali byť aj všetky zákony parlamentu automaticky (raz do roka) predkladané ľudu v rámci referenda.
Francúzski jakobíni za revolúcie vypracovali podobný ústavný návrh, ktorý ale nebol po Thermidore už nikdy zrealizovaný. V Ríme aj v Aténach však platilo, že všetky zákony schvaľoval naozaj ľud – a Rousseau aj Montesquieu sa podobného systému zastávali tiež. Fungovať by to podľa mňa mohlo tak, že by sa raz za rok predložili naraz všetky zákony z daného roka a ľudia by mohli vyjadriť áno či nie ku každému z nich – s tým, že ak by o konkrétny zákon nebol záujem a vyjadrilo by sa k nemu menej ako 20–30 percent ľudí, platilo by to, o čom rozhodol parlament. Ak by však záujem bol, platilo by rozhodnutie ľudu. Koľkým nesprávnym a nepopulárnym, protiľudovým zákonom by sme takto zabránili? Ficovej rente, konsolidácii, kedysi Dzurindovým reformám…
Vox populi, vox Dei.
PARLAMENTARIZMUS, JEHO CHYBY A ČÍM HO NAHRADIŤ