V novej knihe Jozefa Leikerta TESTAMENT SVEDOMIA PO ROKOCH sa spisovateľ Ladislav Ťažký vyjadruje k tomu, ako je rozdelená slovenská kultúra.
„Spisovatelia sa združujú vo viacerých spolkoch, ale navonok o nich nič nepočuť, iba že sa hádajú, jedni osočujú druhých. Na hanbu, ale čo, keď sú sváre aj medzi politickými stranami, aký politický systém, také spoločenské organizácie.“
„Možno aj funkcia čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov bola dobrá na to, aby som konkrétne spoznal kultúrnu politiku štyroch ministrov kultúry, najmä však charaktery kolegov spisovateľov. Ich túžby stať sa funkcionármi a politikárčiť, žiaľ, až tak politikárčiť, že pošramotili dobré meno slovenského spisovateľa, ktorý takmer vždy stál na čele svojho národa. … Spisovateľské organizácie sa namiesto spolupráce čoraz väčšmi izolujú. Už dlhšie si všímam, že napríklad kritik či literárny vedec nenapíše o spisovateľovom diele, ktorý je v inej organizácii. Alebo ak napíše, tak len preto, aby ho zhodil.“
S jasnozrivosťou až k súčasnosti hovorí: „Vyraďovanie, vylučovanie spisovateľov z literatúry robia dnes namiesto politikov samotní spisovatelia, kritici, rozhlas a televízia. Najmä však skupinky, ktoré sa riadia podľa svojej politickej orientácie.“
„Súčasná doba veľmi nepraje vydávaniu kvalitných kníh. Vydavatelia hneď uvažujú komerčne, či bude kniha predajná a koľko na nej zarobia. Ak by bol titul stratový, nemajú oň záujem. Knihu sú ochotní vydať len vtedy, ak si autor nájde sponzora, nestačia im ani štátne granty, ktoré nie sú vysoké. Finančná odmena pre autora je minimálna alebo žiadna. Často mu zalepia oči niekoľkými knihami navyše, ktoré môže načierno predať na besede.“
Čítajte viac v recenzii Verejná spoveď Ladislava Ťažkého v novej knihe Jozefa Leikerta otvára závažné spoločenské problémy od roku 1968 cez privatizácie až po osud Dubčeka