Historici sa zriedkavo zhodnú na všetkom – a už vôbec nie na veľkých dejinách, ako bola druhá svetová vojna. Každý má svoj pohľad, vlastné zdroje, svoju ideológiu. Nové dokumenty, nové výskumy, nové dôkazy môžu postupne meniť naše chápanie minulosti – a to je prirodzené. Ale nie všetko, čo sa dnes označuje za „nový pohľad“, je poctivý výskum. Čoraz častejšie sme svedkami vedomého falšovania dejín – či už z politickej vypočítavosti, ideologickej slepoty, alebo obyčajnej neúcty k pravde.
Je ale obrovský rozdiel medzi úprimným hľadaním pravdy a cynickým prepisovaním histórie. Kým poctivý výskumník sa púšťa do neistej cesty a nevie, kam dôjde, nepoctivý politik už od začiatku vie, čo chce ľuďom nahovoriť. Mieša pravdu s klamstvom, výmysly podáva ako fakty – aby všetko sedelo do jeho príbehu. Príkladov je veľa.
Napríklad Donald Trump, ktorý dnes otvorene relativizuje historické fakty, flirtuje s fašistickou symbolikou a šíri naratívy, ktoré sa nebezpečne podobajú na to, čo sa dialo v Európe v 30. rokoch. Na svojej sociálnej platforme Truth Social nedávno napísal, že „nikto neurobil viac než USA“ pre víťazstvo v druhej svetovej vojne a preto „prepisuje“ 8. máj na Deň víťazstva USA v druhej svetovej vojne. Dodal: „My sme vyhrali obe vojny. Nikto sa nám nevyrovnal v sile, odvahe ani vojenskom umení, ale nikdy sme to neoslavovali.“ Týmto vyhlásením nielenže úplne vymazal obetu a hrdinstvo desiatok miliónov Sovietov, ale zároveň hrubo prekrútil historickú realitu. Jeho slová sú výsledkom ideologickej zaslepenosti, nie nevedomosti – pretože historické fakty sú dobre známe.
Trump týmto pohŕda aj odkazom prezidenta Franklina D. Roosevelta, ktorý počas vojny opakovane vyzdvihol rozhodujúcu úlohu Červenej armády v porážke nacizmu. Už v apríli 1942 vyhlásil, že „na európskom fronte bolo najvýznamnejšou udalosťou drvivé protiútoky veľkej ruskej armády proti silám nacistického Nemecka“, a že „sovietske jednotky zničili viac nepriateľských vojsk, lietadiel a tankov než všetky ostatné spojenecké armády dohromady“. V roku 1943 zas Roosevelt v liste Stalinovi po bitke o Stalingrad napísal, že „americký národ oslavuje tento výsledok ako jeden z najslávnejších momentov spoločného boja ľudstva proti fašizmu“. Vyjadrenia prezidenta Roosevelta neboli len formalita ale úprimná úcta. Trump sa k tomuto odkazu nielenže nehlási, ale ho vedome prekrúca.
A Európa? Tá namiesto toho, aby sa postavila za historickú pravdu, radšej mlčí alebo prepisuje dejiny iným spôsobom. Ako informoval europoslanec Branislav Ondruš, 7. mája na pôde Európskeho parlamentu, pri príležitosti výročia víťazstva nad fašizmom, nezaznel ani len náznak vďaky Červenej armáde, ktorá oslobodila východnú Európu. Žiadna zmienka o miliónoch sovietskych vojakov, ktorí položili životy v boji proti nacizmu. Žiadna úcta k tým, ktorí priniesli víťazstvo – len selektívna pamäť a ideologicky pohodlné ticho.
Rovnako boli ignorované aj komunistické hnutia, ktoré tvorili chrbtovú kosť ozbrojeného odporu vo Francúzsku, Taliansku, Grécku, Juhoslávii, Československu či inde. Ich členovia umierali v koncentračných táboroch, boli popravovaní, mučení – a dnes sa ich obeta zamlčuje, lebo sa nehodí do príbehu o „liberálnych silách“, ktoré vraj samy porazili fašizmus.
Tento účelový výklad dejín je výsmechom skutočným hrdinom boja proti fašizmu. Oslavujeme ich víťazstvo, ale zabúdame, kto zaň zaplatil najvyššiu cenu. Vymazávame ich zo spomienok, lebo ich ideály sa nám dnes nepáčia. To nie je len neúcta – je to nebezpečné.
Aj preto je tak dôležité pripomínať si, že Sovietsky zväz a Čína niesli najväčšie vojnové straty – 27 miliónov sovietskych a 35 miliónov čínskych životov. Väčšina boli civilisti. Utrpenie týchto národov bolo centrálnou súčasťou vojny proti fašizmu. A napriek tomu ich prínos a obeta zostávajú na Západe prehliadané alebo trivializované.
Západ si dnes píše dejiny tak, ako mu to vyhovuje. Z druhej svetovej vojny si robí morálny mýtus o boji dobra proti zlu, kde je víťaz automaticky „správny“ – a nepohodlné fakty sa jednoducho vynechajú. Realita bola omnoho komplikovanejšia – ale kto chce žiť v pravde, musí si ju pripomínať celú, nie len jej vybrané časti.
Každý národ má vo svojej minulosti svetlé aj temné kapitoly. Úprimné dejiny si vyžadujú odvahu priznať si obe. Ale ak budeme históriu zneužívať na politické hry, ak ju budeme vedome prepisovať, aby nám sedela do propagandy, potom ohrozujeme nielen minulosť – ale aj prítomnosť a budúcnosť.
Kto prekrúca dejiny, toho nezaujíma pravda. Iba moc. A kto si nectí pravdu o včerajšku, nezaslúži si dôveru pri rozhodovaní o zajtrajšku.
Lucia Hubinská
Rád by som tu pripomenul ruský film „Červený projekt“, o vzniku a histórii ZSSR, ktorý pomáha obnovovať historickú pamäť Ruska – i našu.
…
Film “Červený projekt”, ktorý vydal kanál “Rusko” pri príležitosti stého výročia ZSSR, vyvolal vysoké hodnotenie nielen preto, že je dokonale vyrobený. Ale aj preto, že obnovil historickú spravodlivosť. Prvýkrát po mnohých rokoch bolo otvorene povedané: ZSSR je najväčším ruským grandióznym príspevkom, príspevkom ruského ľudu k rozvoju ľudstva, slávnou stránkou ruskej histórie,
Američania si po roku 1991 uvedomili príležitosť v rámci snahy o budovanie svetového impéria vymazať ruskú historickú pamäť, aby sa Rusi hanbili za svoje najväčšie úspechy – pomocou rovnakej technológie, akú používali s Nemcami po druhej svetovej vojne, aby z nich vyrobili poslušnú krajinu, akou sa javia dodnes.
Cieľom malo byť vymazať ruské dedičstvo, ruské úspechy dvadsiateho storočia, vybudovanie silnej krajiny, z ktorej potenciálu ťaží Rusko dodnes. To malo za následok, a nielen v Rusku, ale v celej východnej Európe zdevastovanie ekonomiky, priemyslu, likvidáciu tovární, poľnohospodárstva, drancovanie zdrojov. Najhoršou lúpežou však bola lúpež historickej pamäte, zdevastovanie celého súboru poznania a kultúry aj prostredníctvom devastácie vzdelávacieho systému. Cieľom bolo oslabiť vôľu ľudí snažiť sa o premyslenú samostatnú cestu do budúcnosti cez hľadanie nových spoločenských foriem, vyrobiť ochotných služobníkov západného imperiálneho poriadku s jeho pravidlami.
Západná propaganda pracovala na plné obrátky, aby socializmus v očiach ľudí zdiskreditovala, známe problémy rozoberala do omrzenia, vyrábala falzifikáty. Výsledky spoločnosti založenej na propagande a nie faktoch, pravde, vede vidíme dnes – z médií, spravodajstva, ale aj z politiky a politikov sa stal bulvár, žumpa, žiadna odbornosť, objektívnosť.
Aj východoeurópska ľavica akoby sa hanbila za svoju minulosť. Obracia sa len na západné poznatky a skúsenosti, hoci západná skúsenosť siaha len po kapitalizmus, naša o epochu vyššie.
Vymývanie mozgov zašlo tak ďaleko, že ľudia boli schopní uveriť, že návratom do starého systému sa budú mať lepšie. Ešte aj dnes pretrváva ilúzia, že kríza je dočasná a európsky kapitalizmus bude znovu rásť. Pritom aj laickým pohľadom je zrejmé, že viac blahobytu, slobody a práv v dejinách ľudia dosahovali zmenou systému, určite nie návratom dozadu.
Minulosť je rovnako nepredvídateľná ako budúcnosť.