POROZUMIEŤ ĽAVICI:
Jules Verne ako sociálny demokrat?
O tom, aké môže byť komplikované či dokonca mätúce vyhodnotiť politickú orientáciu známych osobností nielen v súčasnosti, ale predovšetkým v minulosti, sa môžeme presvedčiť aj na príklade známeho francúzskeho spisovateľa Julesa Verna. Len nedávno totiž americký literárny historik Herbert R. Lottman vystúpil s pozoruhodným tvrdením, že otec modernej science fiction bol celkom iste republikán. Svoj názor okrem iného dokladá oficiálnym prehlásením z dokumentov volieb do samosprávy v máji 1888, v ktorých na post primátora mesta Nantes kandidoval Fréderic Petit – práve na jeho kandidátke sa o post člena mestskej rady úspešne uchádzal aj Jules Verne.
„Pán Jules Verne, sláva nášho mesta, sa vždy choval ako lojálny republikán,“ vyhlásil ešte vo volebné ráno 6. mája 1888 samotný Petit, ktorého zmienený americký historik o viac ako sto rokov neskôr zhodnotil ako „presvedčeného republikána“. Čo si jeho čitatelia v USA nešťastne vyložili tak, že sa Jules Verne azda politicky angažoval za konzervatívcov na pravej strane politického spektra. Mýlka o to nešťastnejšia, že aj keď samotný Verne v liste priateľovi Ch. Maisonneuveovi píše, že patrí ku „konzervatívnej strane“, myslí to tak, že je „priateľom poriadku“ a uprednostňuje „stranu rozumnú, vyváženú a vážiacu si života“. Navyše v tomto konkrétnom prípade identifikácia s „republikánmi“ znamenala vyhranenie sa voči nositeľom myšlienky o prípadnej reštaurácii monarchie, keďže u časti politických lídrov nostalgia za druhým francúzskym cisárstvom ešte stále pretrvávala.
Ak sa teda moderným komentátorom nepodarilo Verna dodatočne prezliecť do modrého kabáta pravičiarov, je možné ho azda napasovať do slušivého saka s červenou kravatou ľavicového strihu? A pri štúdiu dobových lexikónov na nás čaká prekvapenie, podľa ktorého bol Vernov politický tútor Petit horlivým členom Medzinárodného robotníckeho združenia, teda Prvej internacionály. Vernovi životopisci v našich končinách majú v tom na rozdiel od západných kolegov o čosi jasnejšie, čo to pre diskusiu znamená. „Verne sám odmieta etiketu liberála, ktorá mu je nalepovaná,“ píše napríklad Jaroslav M. Janatka, pričom sa o jeho kandidátke jednoznačne vyjadruje slovami: „Zapísal sa na volebnú listinu starostu, senátora Petita. Listinu ultra červenú“. A súčasne pripomína uštipačnú otázku na titulnej stránke jedného z parížskych denníkov: „Čo robí ten poblúdený kohút v poli červeného maku?“ Spisovateľ sa však vôbec necítil byť stratený, keďže v tých dňoch jednému zo svojich pochybujúcich priateľov napísal: „Poznáš ma natoľko, aby si vedel, že v základných veciach na seba nenechám pôsobiť. V sociológii je mojou záľubou poriadok a v politike takáto ašpirácia: Tvoriť v súčasnej vláde stranu rozumnosti, vyrovnanosti, právneho rešpektu, vysokej dôvery, priateľov človeka, umenia a života.“
Verne poznal a obdivoval diela utopických socialistov, ktorých odkaz ovplyvnil aj jeho vlastnú tvorbu. Medzi jeho dobrých priateľov patrili napríklad geograf Elísées Rochus, novinár Paschal Groussset či statočná Louse Michelová, hrdá na prezývku Červená panna, ktorú dostala za ľavicové názory od posmievačských oponentov. Títo všetci boli aktívnymi bojovníkmi na barikádach Parížskej Komúny. Tej sa však Verne aktívne nezúčastnil z dôvodov, o ktorých Ondřej Neff píše: „Veril v pozvoľný pokrok a domnieval sa, že socialisti sú proroci, ktorí stavajú pred ľudstvo vzdialené ciele, čisté a krištáľovo jasné, ku ktorým vedie pozvoľná dlhá cesta, rovná a schodná.“ Hoci bol Verne počas svojho života svedkom zrútenia mnohých snov o vybudovaní lepšej spoločnosti stelesnených v úvahách salónnych socialistov, ako opätovne pripomína O. Neff, „ústup od utopických predstáv nezmenil jeho etické zásady a neposunul jeho myslenie doprava.“
Napokon, humanistický a sociálne nádejný odkaz Verneho diela je toho dodnes tým najlepším dôkazom.
Miloš Jesenský, z knihy Ľavicová kaviareň
