Pravda a miera všetkých vecí stojí na ostrí britvy
Ivan Antonovič Jefremov (1907 – 1972), ako znie autorovo celé meno, je dobre známy aj československému čitateľovi, najmä jeho posledné dielo historický román Aténčanka Thais, ktorý sa nedávno dočkal nového vydania v slovenčine, no skutočne kultový status požíva dodnes najmä v rodnom Rusku. Len počas existencie Sovietskeho zväzu boli v kultúrnych inštitúciách i jednotlivých domácnostiach milióny autorových kníh, až takej masovej obľube a všeobecnému uznaniu sa tešil. Jednotlivo i v zväzkoch sa jeho diela vydávajú podnes v stále nových a nových reedíciách. Jeho vášnivý záujem o dejiny a filozofiu, ako aj obdivuhodná erudícia v týchto spoločenských vedách, ho predurčili k tomu, aby vo svojich príbehoch siahal po historickej látke, pričom je pre jeho humanistický postoj a myšlienkový synkretizmus príznačné najmä očarenie antickým Gréckom a v širšom spektre celým helénskym svetom. Zrejme najväčší rešpekt si však vyslúžil ako spisovateľ sci-fi, a práve v tomto žánri sa stal pre fanúšikov priam ikonou. Je nepopierateľné, že významne modernizoval a aktualizoval sovietsku vedecko-fantastickú literatúru a svojím rukopisom jej vtisol natoľko výraznú pečať, že z nej žila ešte desiatky rokov. Hneď svojím prvým románom v kategórii science-fiction Hmlovina Andromedy, ktorý sa okamžite stal bestsellerom, a hneď vzápätí začal byť považovaný za míľnik v žánri, do hĺbky rozčeril nielen stojatú hladinu vtedajšej domácej žánrovej literatúry, ale vo všeobecnejšom meradle dokonca rozvíril vody sovietskej kultúry ako takej. S odstupom času je možné bez zveličenia konštatovať, že román je právom zaraďovaný medzi najprelomovejšie a najvýznačnejšie literárne diela svetovej vedeckej fantastiky. Bude to však román Ostrie britvy, kniha, ktorú si sám jej autor najväčšmi vážil, ktorú si v tejto rubrike priblížime. Ešte predtým si ale priblížme nekonvenčný život tohto nekonvenčného spisovateľa.
Neobyčajný život píšuceho vedca-dobrodruha
Na dobovej fotografii vidíme sympatického muža, ktorý sa skláňa nad zápisníkom. Vedľa neho, na dosah ruky, visí na stanovej žrdi klobúk, fotoaparát a puška. Fotografia pochádza z jednej z legendárnych geologických a paleontologických expedícií, ktorých sa zúčastnil, a z ktorých väčšinu i viedol. Práve pod jeho vedením sa koná prvá sovietska expedícia do Mongolska. Bol autoritou vo svojich odboroch a jeho prínos pre svetovú paleontológiu je nesporný. Do paleontológie zaviedol novú disciplínu s názvom „tafonómia“, ktorá skúma vznik fosílii a spôsob ich zachovania. Na vedcovu počesť nesie jeho meno dinosaurus, dávno vyhynuté terapsidy, ale aj planétka putujúca vesmírom. Ťažké a priekopnícke výskumné cesty, ktoré s výpravami podnikol, predstavovali fúziu fyzického dobrodružstva a dobrodružstva poznania. Je to vôbec spisovateľ alebo skôr ruský Indiana Jones? Tu stojí za milú zmienku, že autor v detstve pravdepodobne vzhliadal k Allanovi Quatermainovi, literárnemu hrdinovi, ktorý neskôr poslúžil ako predobraz filmového archeológa s klobúkom a bičom.
Neskorší známy autor sa narodil v dedinke pri Cárskom Sele, pričom presný dátum narodenia je sporný. Jeho otec patril k starovercom, čo bol odštiepenecký tradicionalistický prúd veriach v rámci pravoslávia, a na otcov despotizmus nerád spomínal. Už v skorom veku sa naučil čítať a opantali ho dobrodružné a fantastické romány Conana Doylea, H. R. Haggarda a, samozrejme, Julesa Vernea. Stopy týchto veľkých a šikovných rozprávačov sú ľahko dohladateľné v budúcich dielach rodiaceho sa spisovateľa. K revolúcii, ktorá ho zastihla ešte ako dieťa mal kladný postoj, spätne vítal zmenu starých poriadkov a spoločenského systému. Turbulentné a neľahké roky následnej občianskej vojny však zásadne zasiahli i do života chlapca, ktorý sa stal tzv. „synom pluku“; išlo o ruskú tradíciu, podľa ktorej slúžil v bojovej jednotke i jeden chlapec ako učeň vojenského remesla a zároveň akýsi „maskot“ mužstva. Po skončení bojov je rozhodnutý študovať, no musí si popritom i zarábať na živobytie. Istý čas slúži ako námorník a plaví sa po Tichom oceáne i Kaspickom mori. Je pilným a usilovným študentom a svedomitým začínajúcim vedcom. Pracuje v Akadémii vied. Jeho dominantným odborom je geológia, ale ostáva fascinovaný paleontológiou, ktorá ho oslovila už predtým, a tá postupne v jeho záujmovej sfére prevládne. Pre svoju inteligenciu a zodpovedný prístup kariérne rýchlo napreduje. Stáva sa banským inžinierom, ale najmä uznávaným paleontológom. Zúčasťuje sa náročných vedeckých expedícií do divočiny a popritom publikuje odborné články a monografie. Len tesne sa mu vyhnú stalinské čistky, ktoré postihnú niektorých jeho vedeckých spolupracovníkov a kolegov. Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa venuje prevažne organizačnej práci na vedeckom poli, ktorú skomplikuje vážna choroba. Stáva sa však doktorom vied, a potom mu je udelený titul profesor. Ako vedec si získava značný rešpekt a úctu akademického prostredia, ťažké podmienky terénnej práce, ktorá je kombinovaná s vyčerpávajúcou administratívnou prácou v ústave sa však negatívne podpíšu na jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave. Život mu predĺži a kvalitu života výrazne zlepší láskyplný vzťah s jeho treťou manželkou, ktorá ho zachráni po infarkte, a ktorú považuje za svoju múzu. S písaním krásnej literatúry koketuje už svojej mladosti, ale až počas vleklej choroby v štyridsiatich rokoch začína písať systematicky, metodicky a ambiciózne. Najprv sú to dobrodružné a populárne náučné poviedky publikované časopisecky a v knižných zbierkach, kde výnimočne šikovne zúročí svoje bohaté zážitky z ciest. Už viaceré z týchto raných próz ležia na hrane fantastickej literatúry. Skutočný prelom v spisovateľskej dráhe nastal po uverejnení jeho najznámejšieho diela, už spomínanej Hmloviny Andromedy. V tej dobe sa síce stáva pre zlý zdravotný stav invalidom, ale aj profesionálnym a slávnym spisovateľom. Ani literárna hviezda jeho formátu sa, žiaľ, nevyhne všadperítomnej paranoji a ideologicky podmienenej šikane. Aj keď je autor lojálnym občanom a presvedčeným komunistom, predstavuje zároveň typ nezávislého a triezvo uvažujúceho človeka – humanistu, súdruhovia z vrchných miest vidia v jeho dystópii Hodina býka skrytú kritiku a alegóriu na spoločenské zriadenie ZSSR. Autorova neotrasiteľná popularita sa nezachveje, ani jeho osoby sa nevôľa mocných nedotkne, ale kniha je potichu a neformálne zakázaná. Autor umiera v Moskve na zlyhanie srdca, knižného vydania svojho posledného diela, vyššie menovanej Aténčanky Thais sa už nedočká. Aj po dekádach, ktoré nás delia od spisovateľovej smrti je jeho dielo stále živé a autorov obrovský záber na poli prírodných i spoločenských vied, ktoré tvoria dôležitú a pevnú myšlienkovú os jeho beletristických diel, ohromujú čitateľa s rovnakou silou ako kedysi.
Honba za Čiernou korunou a za univerzálnou krásou
Román sa začína prológom, počas ktorého navštívime spolu s malým chlapcom výstavu drahých kameňov v predrevolučnom cárskom Rusku. Trochu zvláštny a s nasledujúcim dejom udalosťami i chronologicky zdanlivo nesúvisiaci úvod má však širšiu makrokompozičnú platnosť; pozorný čitateľ si v prvej časti knihy nazvanej Korene hnevu všimne, že chlapcom bol hlavný protagonista Ivan Girin, de facto autorovo literárne alter ego, ktorý nastupuje na scénu už v strednom veku, keď sa píše začiatok 60. rokov, ten prichádza do Moskvy, aby mohol splniť dávny sľub svojmu priateľovi z mladosti. Hľadá si pracovnú pozíciu vo výskumnom ústave, ale naráža na všadeprítomnú nepružnú úradnícku mašinériu a skostnatené myslenie; jeho inovatívny prístup a nezávislá povaha prilievajú olej do ohňa. Razí totiž nový hybridný vedecký odbor, ktorý nazval „psychofyziológia“, kde ide o holistický lekársky prístup, čo neoddeľuje psychiku pacienta od telesného zdravia, ale pristupuje k problematike v celistvosti. Žne až zázračné úspechy, ale dostáva sa i k prípadu, ktorý sa skončí tragicky, čo mu potom kladú nežičlivci za vinu. Dnes, ovplyvnení západnou popkultúrou, by sme povedali, že Girin predstavuje akýsi sovietsky variant Dr. Housa, toho však predbehol o desiatky rokov a dokázal to s nepomerne väčšou gráciou a vkusom. Girin spoznáva od neho oveľa mladšiu gymnastku Simu a vzniká medzi nimi zvláštny a krásny vzťah, ktorý postupne prerastá do silnej lásky. Pri stvárnení romantiky sa Jefremov drží stranou klišé a prehnaného pátosu, gradácia vzťahu je stvárnená s jemnocitom a civilnou poetikou. Protagonisti príbehu sú postupne vťahovaní do pátrania po vzácnych a dosiaľ dobre nepreskúmaných kryštálov sivej farby, ktoré majú vplyv na pamäť a fyziologický stav človeka, a o ktorý má záujem aj ničoho sa neštítiaci organizovaný zločin a vládne kruhy viacerých štátov.
To sa však už ocitáme v druhej časti knihy Čierna koruna, keď sledujeme osudy nesúrodej partie talianskych umelcov, ktorí sa nachádzajú vo finančnej tiesni a organizujú bláznivý podnik, pri ktorom chcú na súkromnej jachte priplávať k nebezpečnému a stráženému africkému pobrežiu, aby si ukoristili diamanty, ktoré sa tu vo veľkých množstvách nachádzajú na piesočných brehoch, kde ich vyplavila rieka. Pri potápaní rozlúštia dávnu historickú záhadu stratenej Alexandrovej flotily a nájdu pozoruhodný artefakt v podobe spomínanej Čiernej koruny.
Prevažnú väčšinu tretej časti s menom Triumf tigra zaberá horúčkovité, urputné úsilie indického umelca, ktorý napriek nemalému talentu prežíva tvorivú krízu, a ktorý sa stoj čo stoj snaží vytvoriť dokonalé sochárske dielo. Také, čo by symbolizovalo ideál krásy a stvárňovalo to najlepšie z indickej tradície. Stretáva nádhernú tanečnicu, ktorá je doslova stelesnením jeho umeleckého sna a cíti, že keby mu stála modelom, podarí sa mu uskutočniť nemožné. Rozvíjajúca sa nežná láska je však hatená dramatickými okolnosťami. Dievčina je majetkom zhýralého Portulgalca, ktorý je zneužíva. Umelec sa obklopí skupinkou na všetko odhodlaných priateľov, aby sa postavili Portugalcovým hrdlorezom a zosnovali dievčin útek.
V záverečnej štvrtej časti nazvanej rovnomenne Ostrie britvy sa životné cesty všetkých postáv stretávajú, konflikty sú vyriešené, hoci i za veľké ceny a obety. Fascinujúci je exkurz po labyrinte genetickej pamäti, ktorý by sme mohli nazvať i kolektívnym nevedomím či minulými životmi, v podobe epizódy halucinácií vyvolaných v laboratóriu pomocou dávky LSD. Vtedy si pokusný subjekt spomína na život v praveku. Napokon čitateľa nečaký typický „happyend“, namiesto toho sa dočká prísľubu lepšej budúcnosti a nádeje. V samotnom závere načrtáva Jefremov civilizačnú cestu, ktorá spočíva v extrahovaní toho najhodnotnejšieho, čo ponúka Západ a Východ a stavia ideový most medzi kultúrami.
Úzky most nad priepasťou
Názov knihy Ostrie britvy predstavuje zároveň hlavnú ideu diela a dôležitú pointu Jefremovovej osobnej filozofie, ktorú extrapoluje na úroveň celospoločenskú. Ide o nájdenie istého vyváženého bodu, či skôr úzkej línie medzi dvoma krajnými polohami, o rovnovážny a harmonický stav obklopený nežiaducimi extrémami, ku ktorým neslobodno skĺznuť, ak sa má jedinec a spoločnosť, pre ktorú je jednotlivec zrnkom, no zároveň i nesmierne dôležitou časticou, rozvíjať, ak má napredovať. Jefremov takto metaforicky vyjadril svoje presvedčenie, že len uprostred opozitných a svárlivých síl leží harmonický element. Že iba jeho nájdením a zotrvaním v ňom, respektíve pohybu v tomto smere si dokáže ľudská bytosť a v širšom kontexte ľudské spoločenstvo, zabezpečiť kontinuálny, konštantný, lineárny a pozitívny duševný a civilizačný vývoj. Ak budeme pokračovať v rozvíjaní autorovej metafory, tak môžeme povedať, že v takto úzko a prísne vymedzených požiadavkách môže človek/societa balansovať a ľahko pokĺznuť. Sám si to dobre uvedomuje, preto spisovateľ-filozof požaduje poučeného, uvedomelého, vedome konajúceho, zodpovedného občana, ktorý disponuje pevnou vôľou a pevnými etickými a mravnými princípmi. Takéto ideové ukotvenie a cieľavedomé jednanie si vyžaduje nasadenie takpovediac celého človeka s jeho správne usmernenými rozumovými schopnosťami, vlohami a dispozíciami. Jefremov tu predpokladá úsilie o sebarozvoj, sebazdokonaľovanie, ktoré je podmienkou takéhoto kladného civilizačného pohybu vpred. Nejde tu o krajný individualizmus kapitalizmu, ktorý končí v ľahkovážnom hedonizme, entropii či anarchii, presahuje to však i kolektivistickú myšlienku tradične poňatého komunizmu, ktorý môže individualitu až anonymizovať. Jefremov nám namiesto toho predkladá ušľachtilého hrdinu, héroa moderného veku, ktorý prekračuje tieň vlastného ega a koná v plne prežívanom súručenstve svojich známych, kolegov a priateľov pre skvalitnenie úrovne života celej spoločnosti, ktorého je hrdou a nezameniteľnou súčasťou. Spisovateľ má víziu súdruha budúcnosti, ktorý sa vedome zušľachťuje a pohybuje sa po duchovnej evolúcii ľudského druhu. Samozrejme, takéto napredovanie si žiada vpravde titanskú snahu, ale bolo by chybou myslieť si, že autor nám pre dosiahnutie cieľa predkladá sparťanskú cestu bezhraničnej tvrdosti a drsnosti alebo na druhej strane kresťanského odriekania či sebazapierania. Jeho hrdina sa teší zo života a z radostí, fyzických i duševných, ktoré mu život prináša. Priateľstvo, zmysluplná práca, tvorivá činnosť a… láska, tie nech sú mu sprievodcom. A samotný kompas na tejto ceste? Krása, vraví Jefremov. Podstata krásy a jej hľadanie v intenciách autorovej myšlienky ostria britvy, tvorí ústrednú časť románu, pričom tu nejde len o estetiku, lebo krásu autor vníma nielen ako hlavnú náplň umenia, no najmä ako katalyzátor človekovho rastu. Krásu z veľkej časti stotožňuje so ženským princípom; stotožňuje ju teda s idealizovaným ženským telom, jej nositeľom je však i feminínny element v hlbšom slova zmysle. Jefremov vychádza z biologických determinantov, odmieta idealizmus v podobe transcendentna, ako filozof ostáva dialektickým materialistom. Stavia sa proti náboženstvu, akcentuje ale význam ľudskej psychiky a sveta citov a pocitov. Fascinuje ho ľudská psyché, ale zásadne nesúhlasí s freudizmom, ktorý vníma ako jednostranný a zjednodušujúci pohľad na komplexný vnútorný priestor človeka. Rozhodne neredukuje ľudskú bytosť na úroveň akéhosi organického stroja, striktný pozitivizmus či populárny darwinizmus vníma ako čiastkové smery, nad všetko vyzdvihuje človeka, ktorý mu je stredom záujmu, v prenesenom význame i stredobodom univerza. Tento akcentovaný antropocentrizmus vychádza už z osvieteneckej tradície a rozpracovávali ho ďalej rôzne ľavicové utopické smery a prúdy, ale napríklad aj ruský kozmizmus, ktorého ozveny v románe zreteľne počuť. Úprimne verí, že ľudská prirodzenosť je dobrá, preto aj dobro v človeku nakoniec vždy zvíťazí. Ako vedec uvedomujúci si dôležitosť vedy pre skvalitnenie ľudského života sa nebojí byť až prekvapivo opatrný a obozretný voči technologickým výdobytkom a na viacerých miestach varuje pred diktátom vedy a nezabúda pripomínať, že tá má služiť človeku a nie človek jej. Oproti nietzscheovskému „nadčloveku“ predostiera Jefremov čitateľskému publiku harmonického človeka budúcnosti, ktorý ustavičnou, cieľavedomou prácou na sebe samom, ale venovanej rovnako i rozvoju komunity, vytvára zo seba slobodnú, harmonickú bytosť a slobodnú a tým i harmonickú spoločnosť. Pozornosť takéhoto človeka je na jednej strane zameraná na vlastné vnútro, ale na strane druhej i na blaho celku a, poeticky povedané, oči upiera do budúcnosti a ku hviezdam…
Experimentálny román
V súvislosti s dielom sa často objavuje prívlastok „experimentálny“. Je to pre jeho netradičnú kompozíciu a pre miešanie najrôznejších žánrov. Nájdeme tu prvky spoločenského a psychologického románu, špionážneho a detektívneho thrilleru, v menšej miere i vedeckej fantastiky a romance. Sám autor ho tituloval dobrodružným románom, a má pravdu v tom, že dej obsahuje viaceré rýdzo dobrodružné pasáže, avšak takéto populárne žánrové zaradenie je len vonkajškovým znakom, ktoré vnáša do príbehu dynamiku a napätie, aby čitateľ neustrnul v pozornosti, a aby lepšie prijal spisovateľove koncepcie, teórie a názory. Aby sme boli úprimný, najväčšmi totiž vyčnieva filozofický aspekt, a sme i presvedčený, že autor si zvolil obľúbené postupy masovej kultúry a naratívnu štruktúru žánrových diel najmä preto, aby mohol zábavnou a prístupnou formou sprostredkovať čo najväčšiemu množstvu čitateľov svoju víziu prototypu ušľachtilého človeka a humanistickej spoločnosti. Dielo je invenčné pre žánrový eklekticizmus a rozvíjanie viacerých paralelných dejových línií, navyše s množstvom odbočiek a retrospektívou, ktoré sa postupne začnú prepájať, no definitívne sa spoja až takmer na úplnom konci. Ale jasný autorský úmysel vylučuje samoúčelný literárny experiment. Jefremov vedel veľmi dobre, čo robí a pristupoval k tomu s metodikou vedca, ktorý sa až neskôr stal umelcom. Je otázne nakoľko mu takýto prístup vyšiel. Námetov a motívov je až priveľa. Sú dlho rozpracovávané, niektorým je venovaný azda až priveľký priestor, no v závere sa všetko pretne a rozuzlí možno až prirýchlo. Mnohé situácie nastanú len preto, aby ich mohol sprevádzať filozofický monológ či dialóg, a aby dali predmetnej úvahe či téze vyniknúť. Zreteľne vidno, že autor je silne ovplyvnený kultúrou starého Grécka, filozofickými traktátmi ako literárnym útvarom, a skôr úmyselne než nevdojak pripomína antického mysliteľa preneseného do dvadsiateho storočia. Možno nechtiac dosiahol pravý opak než zamýšľal; na priemerného čitateľa bude toto dielo jazykovo príliš ťažkopádne a úvahovo náročné. No možno sa mu predsa podaril jeho zámer a časť bežnej, väčšinovej čitateľskej obce vyzdvihol do výšin Platónovej akadémie… Napokon tento román polarizoval skôr kritikov, lebo čitatelia si ho svorne obľúbili a fascinoval ich. Údajne nechýbal v žiadnej intelektuálnej sovietskej domácnosti. Záujem bol veľký i pre témy, ktoré boli vo vtedajšej spoločnosti dosiaľ neznáme, tabuizované alebo nedostatočne spracované. Psychoanalýza, erotika, duchovné učenia a ezoterika, východné náuky zahalené závojom exotiky a mystiky, najmä tantra, jóga. Ale tým sa výpočet nekončí. K tomu si pridajte poznatky z odborov prírodných i spoločenských vied: geológia, mineralógia, medicína, paleontológia, zoológia, antropológia, história, filozofia, estetika… mám pokračovať? Autor si na svoje plecia vzal mamutiu úlohu celostného komentára stavu ľudskej civilizácie, avšak ešte dôležitejšiu úlohu ukazovateľa správneho vývinu všeľudskej spoločnosti. Kritizuje buržoáziu pre malosť a obmedzenosť, kapitalizmus pre plytkosť, necitlivosť a konzum, ale nebojí sa ukázať prstom aj na sovietsku spoločnosť a pranieruje zneužívanie moci, ktoré umožňuje systém, všadeprítomnú byrokraciu, stále pretrvávajúce predsudky a zaostalé názory, ktoré sa stále nedarí celkom vyplieť, taktiež závisť či žarlivosť, ktoré sú hlboko spoločensky zakorenené. Dôležitú spoločenskú úlohu prisudzuje žene, v románe vystupuje hneď niekoľko dôsledne vykreslených, plastických ženských postáv, vskutku hrdiniek, stavia sa na obranu ženy pred akýmkoľvek útlakom a nepochopením, vyzdvihuje jej sociálnu rolu, je fascinovaný jej naturelom, temperamentom, archetypom. Zasadzuje sa o to, aby sa žena mohla slobodne rozvíjať, autenticky vyjadriť a realizovať, a nielen, že ju kladie na roveň mužovi, ale jednoznačne ju stavia na vyššiu úroveň, a dodajme, že i trochu mystifikuje po vzore romantických tvorcov. Neúprosne brojí proti mužskej tyranii, proti apriórnemu vymedzeniu ženy len pre obmedzujúce domáce prostredie, kde nemôže každý ženský (psycho)typ uplatniť svoje vlohy a schopnosti. Nenávidí pornografiu, ktorou pohŕda a považuje ju za nehodnú človeka. Vinu za nepochopenie ženy v západnej civilizácii, ale i v arabskom svete, prisudzuje abrahámovským náboženstvám (judaizmus, kresťanstvo, islam), konkrétne učenie o telesnej čistote a hriechu považuje za tmárstvo, ktoré spôsobilo mnoho zla. Za najohavnejší zločin na ženách považuje čarodejnícke procesy. Stať, v ktorej sa im venuje, má však pravdepodobne i platnosť inotaju a autor si vzal na paškál jednou ranou aj obdobie stalinizmu a čistky Stalinom iniciované.
Nemalý priestor je venovaný pôsobivému a autentickému stvárneniu indického kultúrneho okruhu. Ani tu autor nešetrí kritikou, ale mnohé vyzdvihuje a je uchvátený východnými duchovnými učeniami o ktorých preukazuje pozoruhodné znalosti. Poznatky a schopnosti lámov a guruov nevníma z nadprirodzeného, okultného východiska, ale skôr v duchu parapsychológie, keď sa zdanlivo nadprirodzené dá vysvetliť racionálne, dôsledným ovládaním svojej mysle a tela dokáže človek zdanlivo nemožné; niektoré postavy románu rozvíjaním svojich skrytých talentov disponujú schopnosťou sugescie, hypnózy či predvedú fyzické kúsky, ktoré hraničia s nadľudským výkonom. Jefremov je stúpencom kalokagathie, harmonického rozvoja ducha a tela v jednote bytosti. Výborný príklad hľadá a nachádza práve v jóge. Vníma paralely medzi západom a východom a odpoveď na civilizačnú krízu vidí v prepojení toho najlepšieho z okcidentu a orientu do životaschopnej syntézy.
V očiach niektorých čitateľov nesúrodý myšlienkový aj literárny synkretizmus mu vyčítala takmer jednohlasne literárna kritika. Jeden z literárnych teoretikov dokonca nazval román „estetickým kentaurom“. Zdvihli sa však aj zvučné hlasy na obhajobu a chválili jedinečný a hlboký „sovietsky mystický román“. Retrospektívne je možné konštatovať, že kniha mala nemalý vplyv nielen na literárnych pokračovateľov, ale i na mnohých súdobých intelektuálov.
Nájdete v knihe
Poznanie sa v súčasnom svete hromadí čoraz rýchlejšie. Načrtáva sa presnejšia vzájomná súvislosť, podmienenosť zdanlivo rozličných javov sveta a života. Globálne prepletenie vzájomne si vzdialených náhod prerastajúce do nevyhnutnosti, teda do prírodných zákonov, je zrejme to najdôležitejšie, čo odhalil dnešný človek.
Krása, to je správna línia v jednotlivosti aj v boji protikladov, práve ten stred medzi dvoma stranami každého javu, každej veci… cit pre mieru. Ja si predstavujem túto mieru ako čosi mimoriadne tenké – ako ostrie britvy, pretože nájsť ju, zrealizovať, dodržať, je nezriedka rovnako ťažké, ako prejsť po ostrí britvy… jestvuje objektívna realita, vnímaná nami ako bezpodmienečná krása.
Skutočne, v histórii ľudstva bolo viacero období, keď sa zdravé ideály krásy dočasne zamieňali za nezdravé. Podčiarkujem: mám na mysli len zdravý ideál, kánon… – v prírode nijaký iný nemohol byť. Áno, vo všetkých kultúrach v epoche ich najväčšieho rozkvetu a blahobytu bolo ideálom krásy zdravé, možno z nášho súčasného pohľadu až príliš zdravé telo.
Bežne to dopadne tak ako v literárnom diele. Život akoby aj bol skutočný a reálny, no súčasne skoncentrovaný – veľké zážitky a dojmy zaclonia pomaly plynúce dni s ich plytkými rozčarovaniami. Girin nespomína na skutočnú minulosť, ale na nejaký extrakt toho najlepšieho, najkrajšieho a srdcu najmilšieho.
Sú veci, ktorými sa nemožno zaoberať, pokiaľ nebude lepšie vybudovaná spoločnosť na celej našej planéte, a vedci musia na to myslieť.
Či si azda zabudol, že si sám buduješ svoju Karmu, sám pomaly vychádzaš po nekonečných stupňoch zdokonaľovania? Sama, len sama duša zodpovedá za seba na tejto ceste, od ktorej nie je oslobodený ani jeden atóm na svete. Ó, veľká cesta zdokonaľovania!
Individuálne zdokonaľovanie bez spoločenského určenia, je po prvé neúplné, po druhé bezcieľne. To je to isté ako vyrobiť mocný automobil a zamknúť ho do stajne.
Slovami autora
Tri roky som písal román. No pracoval som na ňom, presnejšie premýšľal o ňom oveľa dlhšie. Pri výchove človeka je krása jednou z hlavných síl, ak sa ju ľudia naučia správne chápať a vážiť si ju. Román Ostrie britvy si cením najviac zo všetkých svojich kníh. A mám ho najradšej.
V priebehu posledných rokov koráb ľudskej spoločnosti čoraz viac smeruje k technickým vedám. Mnohým sa zdá, že veda a len veda vyrieši všetky otázky. Súhlasil by som s tým, ak by sa vytvorila veda citov, ak by existovala akadémia trápenia a radosti. Len čo sa hľadači poznatkov zmenili na strojcov osudu sveta, vyšla na svetlo tá morálna pustota a absencia humanizmu, ktoré stoja za vedou. Vo vede zjavne chýba dostatok filozofie. Podľa mňa najvznešenejší cieľ vedeckej fantastiky je hľadieť na všetky tie mocné dôsledky, ku ktorým vedie akýkoľvek veľký vedecký objav. Hovoriť o ňom a rozmýšľať, ako ho obrátiť pre ľudské dobro…
Goran Lenčo