DUŠIČKY PADLÝCH VOJAKOV
Pavel Bunčák
Keď polnoc z výšavy sklonila si hlavu
nad opustené cintoríny padlých vojakov,
nad rakvou práchnivou chlípajú slzy bolehlavu
a močia pod seba žíznivý túžbou storakou.
Hrajú sa v karty, čo prišli bohuchvála
z ďalekých domovov s adresou k nebesiam.
Salome chlípnica krvou ich podpísala,
po vranách poslala sama nevie kam.
Keď polnoc vlasatá nachýlila prsia
nad zhnité kríže čiernych storočí,
lono im núkala, zúfalá zaskučala,
že prsia z olova vojakov nezadusia,
nik iný už nikdy medzi nich nevkročí.
A mŕtvi necitní sú ako žuloskala.
Pavel Bunčák (1915 – 2000) vyštudoval slovenský jazyk a literatúru. Profesne pôsobil vo vydavateľskom sektore a redakčnej sfére, neskôr v akademickom vysokoškolskom prostredí. Ako bývalo v tých časoch zvykom, najskôr uverejňoval básne časopisecky, v roku 1941 mu vyšiel knižný debut, ktorým sa poeticky suverénne zaradil k slovenskej verzii surrealizmu. Z tohto obdobia je jeho avantgardná poézia v kontexte slovenskej literatúry. Radí sa k nadrealizmu, s nadrealistami ho spájajú i osobné známosti, priateľstvá a pôsobenie v súčinnosti s touto skupinou – hnutím, profiluje sa však i ako básnická individualita. S nástupom socialistického realizmu sa tradicionalizuje i jeho básnický výraz, ba sa i zjednodušuje. Neskôr sa opäť vracia k avantgardnejšie poňatému básneniu, vychádza z poetík svojej mladosti, ale odráža aj moderné podoby poézie. Jeho poézia je pre slovenskú literatúru nevšednou, prínosnou, osobitou.
Báseň pochádza z antológie 111 slovenských sonetov (1979). Vybraná ukážka básnikovej tvorby patrí k pôsobivým príkladom protivojnovej poézie. Mimoriadny dojem zanecháva nielen pre expresivitu a zdrsnený romantizmus, ale aj mýtickosť, tieto atribúty však predurčujú realistické vyznenie nenávratnosti, skazy a zániku, ktorý je literárne nadmieru účinne stvárnený v samotnom závere básne.