V prvej časti si prečítajte posudok interného recenzenta na rukopis publikácie Lukáš Perný, Ivan Horváth najml. (ed.): Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta (Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? II.). V druhej časti esejo-recenziu docenta Hohoša, ktorá vyšla v NOVOM SLOVE.
Predložená publikácia je kolekciou rozmanitých textov z vedeckých, osvetových a spomienkových podujatí, archívnych dokumentov, fotografií a ďalších unikátnych materiálov, ktoré podávajú široký a plastický obraz o živote, činnosti a diele dvoch jedinečných osobností slovenského kultúrneho, politického a verejného života – Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha. Obaja mali veľa spoločného, obaja boli „intelektuálmi v politike“, tvorivými ľuďmi, autormi, ktorí zanechali po sebe originálne a vplyvné literárne dielo, ale ktorým sa podarilo zasiahnuť aj do vývoja kultúry a spoločnosti, a to v mimoriadne náročných časoch. Oboch spájal nielen intímny vzťah k mestu Senica, ale k celému Slovensku, rodnej krajine a jej osudom.
Aj keď sa narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku, dospievali už spolu so zrodom Česko-Slovenska a od 1920-tych rokov začali reflektovať situáciu človeka v novej republike, o ktorej písali a z ktorej vyvodzovali aj svoje verejné občianske postoje. Zápasili slovom i činom za pozdvihnutie celého spoločenstva – sociálne i kultúrne pozdvihnutie –, za dôstojné národné bytie, ako aj jeho miesto vo svete, medzi slobodnými národmi a štátmi. Obaja boli pravými humanistami, ktorí svoje myšlienky nekomunikovali len svojimi básňami, poviedkami a novelami, ale aj angažovanou publicistikou, politickými vystúpeniami a prejavmi, politicko-organizačnými aktami ako členovia mnohých občianskych, odborných, verejných či straníckych zoskupení alebo štátnych orgánov. Obaja sa zaslúžili aj o formovanie štátnosti na Slovensku Ich život bol naozaj obdivuhodne naplnený bohatou činnosťou „na roli národa dedičnej“. Činorodo nadväzovali na najlepšie tradície modernizácie Slovenska v kultúrnej oblasti v najširšom zmysle.
Knihu si môžete pozrieť aj na GOOGLE BOOKS a vo fyzickej podobe objednať na webe SNN.
„Otvárali okná“ do sveta, požadovali „vízum do Európy“, pestovali intelektuálny rozhľad a nadhľad nad prízemným politikárčením. Až sa obaja nevyhli tomu, čo by sme mohli označiť na „prekliatie“ nevyzretého národného spoločenstva – za všetko dobré, čo pre toto spoločenstvo nezištne vykonali, zaplatili vlastným osudom, prenasledovaním, väznením, zničeným zdravím a napokon aj predčasným skonom. Neboli to len kruté 1950-te roky a besnenie stalinizmu za hranicami jeho pôvodu. Takú nevyzretosť môžeme pozorovať v našich národných dejinách už aj predtým alebo aj potom. Kľúčovou otázkou je, kedy sa jej konečne zbavíme a kedy „dozrejeme“ (ako písal iný básnik, M. Rúfus), kedy si začneme sami medzi sebou vážiť človeka a najmä tých, čo vykonali viac než ktokoľvek druhý?
Kedy si človek-Slovák začne vážiť človeka-Slováka nielen preto, že niektorý z nich sa stal „majstrom sveta“ a uznali ho v zahraničí, ale jednoducho preto, že sme tu všetci „z jedného rodu“ a odkázaní na spolužitie v tejto našej rodnej krajine? Že od nás samých závisí táto podoba nášho spolužitia, my sami si ju tvarujeme a máme tvoriť predovšetkým sami pre seba?
Predložená publikácia je takýmto edičným činom vďakyvzdania a zadosťučinenia, hoci dávno „in memoriam“. Súčasné seniorské i stredné generácie si oboch velikánov ešte môžu pamätať z ich života alebo diela, no ide o to, aby ich posolstvo začali vnímať mladšie a budúce generácie. V tom spočíva vari najväčší význam tejto publikácie, „almanachu“, zostavenom pri 120. výročí ich narodenia. Je to záslužný čin, ktorý odkrýva a zachováva pre budúce generácie aj pozadie, rodinné či dobové, z ktorého L. Novomeský a I. Horváth vyrástli. Vzácne sú spomienky rodinných príslušníkov a vzácna je aj bohatá obrazová a fotografická príloha.
profesor Emil Višňovský, v Malinove, 4. 8. 2025
***
O tajuplnej schopnosti histórie (doc. Ladislav Hohoš)
V predvianočnom období sa podarilo Matici slovenskej vydať druhú významnú publikáciu. Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky: Zo Senice do sveta. Druhý zväzok v rade „Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti?“, editormi sú Lukáš Perný a Ivan Horváth najml. Prvý zväzok bol venovaný Clementisovi a Mináčovi, editori Marián Gešper a Lukáš Perný (vypredané, zdarma na Google Books).
Publikácia je rozdelená do dvoch častí: svedectvá a odkazy plus odborné články a eseje. Je doplnená unikátnym a pozoruhodným fotodokumentačným materiálom. Nebudem podávať štandardnú recenziu, skôr zamyslenie, prečo sú tieto a iné podobné publikácie významné. Ide zrejme o historickú pamäť a možno o čosi viac. Mám na mysli, ako sa v historických obratoch, ktoré slovenský národ prežíval v minulom storočí viac než kedykoľvek predtým, menilo chápanie dejín. Víťazi vždy nastolia svoju ideologickú nadvládu, dnes sa tomu hovorí napríklad „mäkká sila“. Lenže ako ukázal W. Benjamin, konštelácia dejín to nejako tajuplne zariadi tak, že minulosť je svojím spôsobom prítomná a boje, ktoré vybojovali tí, čo už dnes nežijú, vlastne pokračujú, lebo sa premietajú do bojov súčasných.
Vždy nejako pôsobia vykladači dejín, ktorí rozlišujú pravoverných a tých druhých. Niekedy viac, inokedy menej. Ja si pamätám, že som mal za minulého režimu dobrých učiteľov. O národnom obrodení napríklad. Lenže bolo cítiť, že o duchovných treba hovoriť akosi menej, lebo štátna ideológia marxizmu-leninizmu. Dnes agresívni progresívni boľševici vymazávajú z dejín členov tej nesprávnej strany, lebo sú nehodní či nevhodní. Odstránia pomník, premenujú ulicu. Toto ideologické besnenie je však dočasné rovnako ako ich predchodcov v modrých košeliach z 50-tych rokov, ktorých kongeniálne popísal Milan Kundera v románe Žert. Áno, aj P. Zemánka, ktorý sa aktuálne v slovenskej politike reinkarnoval. Ako si dovoľujem tvrdiť, že iba dočasne? Nuž, tajuplná schopnosť histórie, ktorú Benjamin nazval „konštelácia“ to časom zariadi.
Chcem sa pristaviť pri procese s buržoáznymi nacionalistami. Odohral sa po Stalinovej smrti, bol neverejný, preto neboli vynesené rozsudky smrti. Na rozdiel od procesu so Slánskym, kedy popravili aj Clementisa. Tieto a ďalšie politické procesy spôsobili rany, ktoré v kultúrnom kontexte pociťujeme dodnes. Tak ako sa pozastavujem nad osudmi tých, ktorí najprv trpeli v nacistických koncentrákoch a potom skončili v stalinských väzniciach. Iniciatívne sa do odsudzovania buržoáznych nacionalistov zapojil Viliam Široký na IX. zjazde KSS v marci 1950, jeho prejav sa stal základom posudkov, ktoré predložili na procese historici. Akademik Gosiorovský sa k tomu neskôr s ľútosťou priznal. Uvedené má hlbšie príčiny. Prezident Beneš bol aj po vojne presvedčeným obhajcom teórie jednotného československého národa. Košický vládny program prijal so škrípaním zubov, lebo vtedy musel: v dôsledku odkazu SNP „rovný s rovným“. Tri pražské dohody medzi pražskou vládou a SNR v rokoch 1945-46 však presadili silnú centralizáciu, takže Beneš bol úspešný. V tejto politike pokračoval prezident A. Novotný, ktorý v ústave z roku 1960 presadil zrušenie už aj tak oklieštených národných orgánov (povereníctiev) a dokonca nám nanútil štátny znak, ktorý neskôr Gustáv Husák označil ako „živánska pod Kriváňom“. Ďalší príbeh je známy, prijatie zákona o česko-slovenskej federácii (27. októbra 1968) a napokon ustanovenie samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Na tomto behu dejín má nezabudnuteľnú zásluhu prezident G. Husák. Takže konštelácia…
Verím, že Matica slovenská bude vo svojich záslužných aktivitách pokračovať. Aj dejiny MS sú kľukaté, boli a sú obdobia, kedy bola zaznávaná alebo dokonca likvidovaná. To je dôkaz, ako je táto svojbytná inštitúcia slovenského národa potrebná a s jeho osudom spätá.
