Rozhovor s KATARÍNOU ROTH NEVEĎALOVOU: Liberálni demokrati nahradili prirodzenú myšlienku kolektivizmu a spoločného dobra vierou v individuálny úspech jednotlivca

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Katarína ROTH NEVEĎALOVÁ je slovenská europoslankyňa za SMER – SSD a podpredsedníčka Socialistickej internacionály. Desať rokov bola podpredsedníčka Strany európskych socialistov. Pôsobila tiež ako diplomatka v Stálom zastúpení SR v Bruseli, pričom bojuje za práva žien a sociálnu politiku. Nedávno vystúpila s príhovorom na slávnostiach 160. výročia Matice slovenskej a zúčastnila sa na komentovanej prehliadke Galérie Matice slovenskej. Pozhovárali sme sa s ňou nielen o otázkach európskej politiky.

Rozhovor vyšiel pôvodne pre Slovenské národné noviny pod titulkom Matica je ako živá pamäť národa (Priepasť medzi Bruselom a národnými štátmi sa prehlbuje!).

L. P.: Ste dlhodobo aktívna v európskej politike. Nahradili ste nedávno zosnulého Miroslava Číža. Keď som s ním naposledy hovoril, pesimisticky skonštatoval, že v Bruseli nemožno nič zmeniť. V poslednom čase na Slovensku prebieha výrazne skeptický postoj k inštitúcii Európskej únie ako takej (EÚ) aj pre vyslovene protinárodné hlasovanie mnohých európskych politikov. Ako vnímate Úniu, ako sa zmenila a v čom vidíte jej pozitívnu víziu?

K. R. N.: Je to ťažká otázka. Myslím si, že v Bruseli sa dá veľa vecí zmeniť. V prvom rade si treba uvedomiť, že Brusel nie je virtuálne miesto vo vesmíre, ale je to inštitúcia a na jej rozhodovaní sa podieľajú aj zástupcovia Slovenskej republiky. Nie sú to len europoslanci, ale takisto členovia vlády SR, diplomati a záujmové organizácie. Každé rozhodovanie v Bruseli podlieha diskusii v Európskom parlamente, v Rade Európy, ale i v rôznych iných združeniach, ako napríklad na ekonomickom a sociálnom výbore, kde sú zastúpení aj slovenskí odborári a zástupcovia vysokých škôl. Vo výbore regiónov sú zase zastúpení primátori, starostovia a župani. Každé rozhodovanie nie je len jedným hlasovaním europarlamentu, ale je dlhodobým procesom, do ktorého sa môžu všetci zapojiť. Veľakrát je výsledok hlasovania politickou hrou. Každý mesiac hlasuje Európsky parlament minimálne o štyridsiatich až päťdesiatich dokumentoch. O koľkých sa dozvieme na Slovensku? Často politici aj europoslanci si vyberú jedno-dve hlasovania, na ktorých dokumentujú neschopnosť EÚ či jej zlé rozhodnutia. Ak to mám porovnať, za posledných desať rokov sa naratív diskusie veľmi zmenil. Diskusia sa často vedie práve politickým súbojom v Európskom parlamente a tam majú dnes silné zastúpenie proukrajinskí, antiruskí a liberálne orientovaní politici. Veľa z nich začalo svoju kariéru v mimovládkach, a to spôsobuje, že sa stále cítia ako aktivisti. Sú presvedčení, že bránia liberálnu demokraciu a jej hodnoty, ale svojím aktivizmom vytvárajú stále väčšiu priepasť medzi Bruselom a občanmi národných štátov. Už to teda nie je tá pozitívna Únia, hodnotová, založená na spolupráci, ale čoraz viac dominuje prozápadné novohodnotové rozhodovanie. Kto s tým nesúhlasí, je označený za proruského trolla alebo agenta, ktorý rozvracia európsku myšlienku. Výsledkom toho je stále väčšia nedôvera občanov k EÚ a jej rozhodovaniu. Podľa posledných prieskumov to vyzerá tak, že v nasledujúcich eurovoľbách posilnia svoje pozície práve národné orientované a konzervatívne strany, čoho výsledkom bude, že parlament prestane byť viac „pápežskejší ako pápež“ a prestane zelený terorizmus. Pozitívom tejto zmeny sa stane, že nielen europarlament, ale aj komisia bude nútená pribrzdiť a viac diskutovať s občanmi, viac reflektovať na skutočné problémy, a nie na to, aby sme boli najangažovanejšími liberálnymi demokratmi. Liberálni demokrati nahradili prirodzenú myšlienku kolektivizmu a spoločného dobra vierou v individuálny úspech jednotlivca, takže dominuje súkromný záujem nad verejným dobrom.

L. P.: Akým spôsobom možno podporiť slovenské záujmy v tejto inštitúcii?

K. R. N.: Hlavným cieľom je nevzdať sa. Druhým cieľom je nebáť sa a tretím vydržať. Slovensko nie je malá krajina, Slovensko je hrdá, samostatná, suverénna krajina s úžasnými ľuďmi, ktorí majú právo vstupovať do európskej diskusie a musia byť vypočutí. Výzvou bude určite udržať úroveň diskusie na európskej úrovni tak, aby sme boli schopní počúvať aj menších a nebyť iba hlasom menšín, ale skutočne reprezentovať väčšinové názory. Demokracia v Európe sa totiž
zvrhla z vlády väčšiny s rešpektovaním menšín na stále prehnanejšie vypichovanie menšinových názorov, prílišné zdôrazňovanie rozmanitosti na úkor jednoduchej väčšiny, ktorej práva mnoho ráz potierame, pretože sloboda jedného človeka sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.

L. P.: Nedávno ste so zdravicou vystúpili na oslavách 160. výročia založenia Matice slovenskej. Ako vnímate túto inštitúciu?

K. R. N.: Maticu vnímam ako živú pamäť slovenského národa, pretože je tvorená súčasnými ľuďmi, ktorí stavajú na skúsenosti a hodnotách vytvorených predchodcami. Je to večne nekončiaci boj udržať hodnoty, tradície a národný záujem našej krajiny, preto ani tí súčasní predstavitelia nie sú menej dôležití ako tí, ktorí boli na začiatku Matice. Povedala by som, že dnes je náš národný záujem oveľa viac ohrozený, pretože vonkajšie vplyvy sú viac viditeľné a dostupné širokej verejnosti. Matica má nezastupiteľnú úlohu strážkyne, podporovateľky a vlajkonosičky slovenskej identity. Prácu Matice si veľmi vážim, aj všetkých jej ustanovizní, a nepáči sa mi, keď ju niekto dehonestuje a vytvára nálepky a skratky, ktoré nezodpovedajú realite. Matica stojí na ideáloch cyrilo-metodskej tradície a zároveň sa hlási k odkazu povstaleckej generácie, čím pokrýva kresťanský, národný, ako aj antifašistický a sociálny pilier. A to nie je hanba. Znevažovanie Matice sa dá porovnať so znevažovaním slovenských symbolov, ako sú hymna, vlajka či znak. Určite si myslím, že Matica slovenská si zaslúži dostatočný pokoj, úctu a vyhovujúce finančné zabezpečenie.

L. P.: Aký máte vzťah k slovenskej kultúre a odkazu štúrovcov, ale vzhľadom na to, že ste v Strane európskych socialistov aj k slovenským národným ľavičiarom s európskym presahom, ako boli Horváth, Dubček, Novomeský, Mináč či Clementis? Ktorých spisovateľov, tvorcov či politikov máte najradšej?

K. R. N.: Myslím si, že málo prezentujeme našich vzdelancov, že sme na nich málo hrdí, a keď diskutujeme o hodnotách, radi si vyberáme západných učencov. Všetci vieme, kto bol Machiavelli, kto boli Roosevelt či Merkelová. Málo si spomenieme na genialitu Mateja Bela, na myšlienky Milana Rastislava Štefánika – a o odkaze štúrovcov ani nehovoriac. Ľudia sa radi týmito menami zastrešujú, ale o ich skutočnom význame málo vedia. Myslím si, že je to aj chybou nášho vzdelávania. Málo času venujeme slovenským autorom, slovenským politikom a slovenským mysliteľom. Na druhej strane všetci vieme vymenovať Hemingwayove diela. Dobrým príkladom je napríklad vnútorná diskusia v Strane európskych socialistov, v ktorej pôsobím osemnásť rokov. Keď hovoríme o návrhoch na nových európskych lídrov, vždy zaznievajú iba západné mená. Keď hovorím o odkaze, tak je to veľmi podobné, ale aj my Východoeurópania sa občas nevieme pobiť a spojiť sa, aby sme dokázali podporiť našich vlastných. Všeobecne mená z východnej Európy málo zaznievajú v tejto diskusii, a ak sa ich snažíme presadiť, prehlasujú nás.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *