Soňa Valovičová: Chceli sme bojovať! (Od mníchovskej zrady po národné oslobodenie) VII. časť – Masky padajú!

Stali sme sa komunistami, lebo keď sme videli, čoho je schopný fašizmus, stratili sme všetci do jedného vieru v Boha.

(Ján Pinter, radový vojak slovenskej armády na východnom fronte)

Veľké obraty svetových dejín sú podmienené vnútornou dispozíciou bojujúcich mocenských skupín. Celoeurópska sústava sa prejavuje za bojovým rinčaním. Národný socializmus celé roky hlásal, že jeho myšlienkové pochody a chápanie politických systémov iných štátov plne rešpektuje a nemá v úmysle meniť a vnucovať svoj systém národného socializmu ostatným národom, predsa len znásilňuje Európu. Boj o svetovládu vsádza na demagógiu a manipuláciu toho najhrubšieho zrna, priamo a bez okoľkov hlásajúc intoleranciu k nemeckej vnútroštátnej vôli národa a vyzývavým spôsobom hlása, že pre iné národy je nová nemecká štátnosť neznesiteľná. To by bolo v poriadku. Avšak falzifikácia nielen dejín, ale aj prítomnosti sa nedajú prekryť tzv.mierotvorstvom Hitlera. Čo hlása nemecký národ, resp. jeho vodca? Že zvyšok sveta mu vypovedal vojnu? Je obrana vlastnej štátnosti národov nezdieľajúcich násilný národný socializmus agresiou? Bohužiaľ, v očiach Veľkonemeckej ríše – áno! A prerodenie človeka je jedným z jeho cieľov.

Falšovanie a manipulácia sú prvou podmienkou tohto prerodenia. Jasným príkladom je situácia okolo Ćeskoslovenska. Po podpísaní Mníchovskej dohody bola polovica Ćeskoslovenska odovzdaná Hitlerovi, bez toho, aby sa niekto na názor Ćechov a Slovákov opýtal. O nás bez nás. Dôvodom rozdelenia Ćeskoslovenska bolo odovzdanie Sudet, ktoré požadovalo znovuzjednotenie s Ríšou. Vojenská pomoc Prahe z Francúzska a Anglicka, napriek spojeneckej zmluve, neprišla. Československo malo v tom čase silnú opevnenú hranicu, a Hitler by neriskoval bojovať s Ćechmi, ak by Západ vyjadril rozhodnutie, že Ćeskoslovensko bude brániť! Je to veľmi dôležité. Túto reálnu skutočnosť dokazuje fakt, ktorý sa udial na Norimberskom procese. Wilhelm Keytal zaujímal v hitlerovskej vojenskej hierarchii prvé miesto a medzi vojakmi nebolo človeka, ktorý by mal bližšie k Hitlerovi ako on. Keď padla otázka či by Nemecko napadlo Ćeskoslovensko v roku 1938, ak by západné mocnosti Prahu podržali, Keytalova odpoveď znela: ,,Samozrejme, že nie. Z vojenského hľadiska sme neboli dostatočne silní. Cieľom Mníchova bolo vytlačiť Rusko z Európy, získať čas a dokončiť ozbrojenie Nemecka.“

Československo malo spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom.Táto zmluva sa veľmi aktuálne opomína pri rétorike liberálov i ľudákov a trhaní Slovenska, ak by sme tzv. neosamostatnili.Tiež slúži i dnes na okruh názorov, že Stalin netušil a neveril, že by Hitler raz napadol Rusko. Bol celý systém zmlúv, ktoré mohli Československo chrániť, napr. Francúzsko-sovietsky o vzájomnej pomoci z 2. mája 1935, či Sovietsko-československá zmluva zo 16. mája 1935. Západné mocnosti nás zradili. No zradil nás Stalin? Ľudácka propaganda vtedy i dnes absolútne opomína historický fakt, že Stalin svoj záväzok dodržal, presunutím vojsk k hraniciam! No ľudácka klika na čele s kolaborujúcimi slovenskými politikmi si želala iný smer. Tým smerom bolo »samostatné« Slovensko, očistené zo špiny čechoslovakizmu. Avšak o samostatnosti a nezávislosti nemôže byť reč, keďže Berlínska dohoda z marca 1939 upísala Slovensko do područia Veľkonemeckej ríše na 25 rokov, s dodatkom, že tesne pred uplynutím platnosti sa zmluva znova obnoví ad infinitum. Moskva bola pripravená bojovať za Československo, keďže veľmi dobre chápala, kam bude smerovať nemecká agresia! Lenže nikto, ani samotní Česi, si teritoriálnu celistvosť našej krajiny brániť nechystali. To bol i dôvod, prečo si Stalin uvedomil a pochopil, že jediným partnerom na rokovanie môže byť práve Nemecko, aby chránil aspoň svoju zem, keďže Veľká Británia a Francúzsko naliehavo a cieľavedome viedli Hitlera k vojne so Sovietskym zväzom.

10. marca 1939 z tribúny XIII. zjazdu strany sa Stalin obrátil priamo na hlavu Nemecka, pričom priamo povedal, čo plánuje Západ. Vyzval Hitlera, aby sa zamyslel a nebol slepým nástrojom v rukách Veľkej Británie. Kam táto výzva smerovala, vieme. Vystúpenie Stalina, nielen k Hitlerovi do Berlína, ale aj k sediacim delegátom v sále, možno právom označiť na klenot diplomacie a rečníckeho umenia: ,,Charakteristická črta novej imperialistickej vojny spočíva v tom, že sa ešte nestala všeobecnou, svetovou vojnou. Vojnu vedú agresorské štáty, všemožne obmedzujúc záujmy neagresívnych štátov, predovšetkým Anglicka, Francúzska a USA a tieto cúvajú späť a ustupujú, dávajúc agresorom kompromis za kompromisom. Takto pred našimi očami sa uskutočňuje otvorená hranica mieru a sfér vplyvu na úkor záujmov neagresívnych štátov bez akýchkoľvek snáh o odpor a dokonca pri určitom nadržiavaní im. Neuveriteľné, ale je to fakt. Ako vysvetliť taký jednostranný a zvláštny charakter novej imperialistickej vojny? Ako sa mohlo stať, že neagresívne štáty, majúce obrovské možnosti, tak ľahko a bez odporu odstúpili od svojich pozícií a svojich záväzkov v prospech agresorov? Nevysvetľuje sa to slabosťou neagresívnych štátov? Samozrejme, že nie! Neagresívne demokratické štáty, spoločne vzaté, sú nesporne silnejšie než fašistické štáty aj v ekonomickom aj vo vojenskom zmysle. Ako teda vysvetliť v tomto prípade systematické ústupky týchto štátov agresorom?
Buržoázni politici samozrejme vedia, že prvá svetová imperialistická vojna priniesla víťazstvo revolúcie v jednej z najväčších krajín. Boja sa, že druhá svetová imperialistická vojna môže viesť tiež k víťazstvu revolúcie v jednej alebo v niekoľkých krajinách.
No teraz to nie je jediná, a dokonca ani nie hlavná príčina. Hlavná príčina tkvie v odmietnutí väčšiny neagresívnych krajín, a predovšetkým Anglicka a Francúzska, politiky kolektívneho odporu voči agresorom, v ich prechode na pozíciu nezasahovania, na pozíciu »neutrality«. Formálne by politiku nezasahovania bolo možné charakterizovať takto: »Nech sa každá jedna krajina bráni pred agresormi ako chce a ako môže, náš záujem je stáť bokom, my budeme obchodovať aj s agresormi, aj s ich obeťami.« V skutočnosti politika nezasahovania znamená nadržiavanie agresii, rozpútaniu vojny a následne jej zmenu na svetovú. V politike nezasahovania preráža snaha, želanie nebrániť agresorom vykonávať ich čiernu prácu, napríklad nebrániť Nemecku uviaznuť v európskych záležitostiach, zapliesť sa do vojny so Sovietskym zväzom, nechať všetkých účastníkov vojny uviaznuť hlboko v bahne vojny, potichučky ich v tom pobádať, nechať ich zoslabnúť, vyčerpať sa navzájom, ale potom – keď už sú dostatočne oslabení, vystúpiť na scénu s čerstvými silami – vystúpiť, samozrejme »v záujmoch mieru« a nadiktovať oslabeným účastníkom vojny svoje podmienky.“

Týmto štýlom boli obetované Rakúsko i Ćeskoslovensko, porušiac všetky platné záväzky. Začala sa druhá etapa po Mníchove: v tlači sa začínajú objavovať zaručené informácie o slabosti ruskej armády, o rozložení ruského letectva, o nepokojoch v Sovietskom zväze, doslova postrkujúc Nemecko ďalej na východ s vidinou ľahkého víťazstva, ukazujúc pritom na krvavé zločiny boľševizmu a a snáď aj spravodlivé zúčtovanie v skorej budúcnosti.
Vystúpenie Stalina v tomto čase nie je náhodou. Moskva vie, že Hitler má svoj plán v teritoriálnom oslabení Československa a rozkladom zvnútra. Súčasťou tohto plánu je Zakarpatská Ukrajina, ktorá po stratégii osamostatnenia Slovenska sa stáva jej súčasťou, a Londýn vie, že to musí viesť nevyhnutne k vojne. Stalin priamo hovorí, že je to práve existencia »dvoch Ukrajín« využiť Nemecko a Rusko na vojnovú zrážku. Stalin vyzýva Hitlera, aby sa spamätal a zastavil sa: ,,Charakteristický je krik, ktorý začala robiť anglicko-francúzska a severoamerická tlač ohľadom Sovietskej Ukrajiny. Predstavitelia tejto tlače do zachrípnutia kričali, že Nemci idú do Sovietskej Ukrajiny, že oni teraz majú v rukách Karpatskú Ukrajinu, v ktorej žije asi 700 tisíc ľudí, že Nemci najneskôr v jari tohto roku pripoja Sovietsku Ukrajinu, ktorá má viac ako 30 miliónov, k takzvanej Karpatskej Ukrajine. Podľa všetkého tento podozrivý pokrik mal za cieľ vyvolať zúrivosť Sovietskeho zväzu proti Nemecku, otráviť atmosféru a vyprovokovať konflikt s Nemeckom bez zjavných dôvodov.
Je ešte charakteristickejšie, že niektorí politici a predstavitelia tlače Európy a USA, stratiac trpezlivosť v očakávaní »pochodu na Sovietsku Ukrajinu« sami začínajú odhaľovať skutočné zákulisie politiky nezasahovania. Priamo rozprávajú a píšu čierne na bielom, že Nemci ich hlboko »sklamali«, pretože namiesto toho, aby sa posunuli ďalej na východ, proti Sovietskemu zväzu, oni viete, otočili na západ a žiadajú pre seba kolónie. Možno si pomyslieť, že Nemcom odovzdali oblasti Ćeskoslovenska ako cenu za záväzok začať vojnu so Sovietskym zväzom, ale Nemci teraz odmietajú platiť za zmenku, posielajúc ich kamsi ďalej.
Mám ďaleko k tomu, aby som moralizoval kvôli politike nezasahovania, hovoril o »zrade« a vierolomnosti, atď. Je naivné prednášať o morálke ľuďom, ktorí neuznávajú ľudskú morálku. Politika je politika, ako hovoria starí, vybití buržoázni diplomati. Predsa je nevyhnutné poznamenať, že veľká a nebezpečná politická hra, začatá stúpencami politiky nezasahovania, sa môže pre nich skončiť veľkým krachom. Taká je skutočná tvár teraz vládnucej politiky nezasahovania. Taká je politická situácia v kapitalistických krajinách.“

Slová, ktoré vyriekol Stalin sa priniesli k Hitlerovi. Vieme, že Zakarpatská Ukrajina bola potom odovzdaná Maďarsku a týmto spôsobom reálne zanikol dôvod na vojnu. Toto vystúpenie prekazilo plány Západu rozpútať vojnu v Sovietskom zväze už v roku 1939. 3. mája 1939 Stalin urobil ešte jeden dôležitý krok – prebral kontrolu nad krajinou plne do svojich rúk, odstránením Litvinova, ktorý bol prichytený pri špionáži telegramom adresovaným vláde USA: ,,Tu pomôžu iba vonkajšie sily, to znamená vojenský útok. Iba vojenský zásah môže zmeniť situáciu v krajine.“ Litvinovo miesto zaujal Molotov, kde ako vieme, nasleduje ďalší krok – Zmluva o neútočení. Zmluva, ktorú nenávidia na Západe od objavenia sa liberálov, nepoukazovala na spojenectvo s Nemeckom! Rusko nevzalo na seba žiadne vojenské, ani ekonomické záväzky. Sovietsky zväz sa zaviazal iba v jednom – neútočiť na Nemecko, a nevstupovať do zväzkov, ktoré sú zamerané proti nemu. 1. septembra 1939 Adolf Hitler vypovedal vojnu Poľsku v presvedčení, že Francúzsko a Anglicko Poliakom nepomôžu. No Londýn a Paríž Hitlerovi vojnu vypovedali, ale neviedli ju. Poľsko nedostalo žiadnu reálnu pomoc od svojich britských a francúzskych spojencov, lebo žiaden »druhý front« neexistoval. Neboli žiadne dodávky zbraní, žiadne letectvo.Nemci zasiahli bez problémov poľské letectvo priamo na letiskách, anglickí letci sa zmohli akurát na zhadzovanie letákov nad Nemeckom, ako odôvodnenie odmietnutia skutočnej pomoci, ktoré Poľsko v tie dni životne potrebovalo. Poľsko, ktoré nedostalo očakávanú pomoc zo Západu, Nemci rýchlo porazili. Fakticky Anglicko a Francúzsko tak Hitlerovi Poľsko odovzdali.

Takmer bez krviprelievania sa do Sovietskeho Ruska vrátili Západná Ukrajina, Západné Bielorusko, Lotyšsko, Litva, Estónsko. Nezákonne oddelené časti Ruského štátu sa vrátili do svojej krajiny. Tu treba pripomenúť »vďačnosť « Litvy ohľadom toho, kto jej súčasné hlavné mesto Vilnius odovzdal. Litva akosi pozabudla, že do septembra 1939 bol Vilnius poľským mestom Viľno, a po dohode s Nemeckom bolo odstúpené ZSSR. Už v lete 1940 daroval »krvavý« Stalin Vilnius Sovietskej Litve, ktorá z neho urobila hlavné mesto, čím nahradila Kaunas.
Vrátenie Besarábie (Moldavska) do ZSSR v lete 1940 bol ďalším diplomatickým ťahom Stalina, ktorá bola súčasťou Ruského impéria od roku 1812. Sovietsky zväz, nikdy neuznal anexiu z januára 1918. V roku 1941 bola Besarábia znovu odtrhnutá od ZSSR, keď Rumunsko naň zaútočilo po boku Hitlera. K Besarábii bola rozšírene pripojená Odesa, ktorú v r. 1945 Ćervená armáda znova vrátila Ukrajine. Rusko a Ukrajina, to je jeden národ, jedna krajina. Pre Rusov Ukrajinci nie sú bratský národ. Sú to oni sami, jeden celok, jeden národ, jedna duša. Hoci dnešná liberálna Ukrajina, ktorá je opäť v područí banderovcov, nenávidí Stalina, je to práve jeho zásluhou, že Ukrajina získala územnú celistvosť a úplne sa zjednotila prvý krát za celú svoju históriu!

Veľmi dobre vystihuje geopolitickú hru ruský politológ a spisovateľ Nikolaj Starikov: ,,Každý, kto chce pochopiť politiku tej doby, si musí ujasniť niekoľko vecí. Najsilnejjšie mocnosti tej doby – Anglicko a Francúzsko – za podpory USA sa snažili, aby sa na geopolitickej mape sveta objavili nové centrá sily. Práve tí, ktorí vládli svetu, sa snažili poštvať proti sebe tých, ktorí mohli pre nich znamenať konkurenciu. Zraziť, oslabiť a roztrieštiť sily potenciálnych súperov – to sú ciele politiky Londýna, Paríža a Washingtonu tej doby. Keď Nemecko a Rusko ( a hneď za nimi aj Japonsko) dosiahli vzájomné porozumenie a nedovolili, aby ich zrazili, začali sa zosilňovať. Začal sa proces zmeny hraníc a vrátenie území a sfér vplyvu, ktoré stratili po prvej svetovej vojne. Angličania a Francúzi nielenže sa v tejto situácii nesnažili »spriateliť« so Sovietskym zväzom, ktorý už bojoval s Nemeckom, ale aj pripravovali plány úderu na ZSSR. Zdá sa to zvláštne iba na prvý pohľad. Ak oslabíš Stalina, môžeš prehovoriť Hitlera, aby na neho zaútočil.“

Hmla z krvi

Ante Pavelič. Keď Gardista prvý krát predstavoval slovenskému národu tohto masového vraha, nazýval ho legendárnou postavou bez výnimky, ktorý sa postavil proti tyranii svojho národa veľkosrbskej myšlienky, potláčajúcej práva Chorvátov na úkor Srbov. ,,Budúcnosť chorvátskeho národa je zaistená.“ Ustaši bojujú na fronte proti Srbom, Rómom a Židom najsurovejšími metódami. Dobové fotografie, ktoré zachytávajú likvidáciu národa, nemôže vidieť každý, nakoľko ich surovosť je nepredstaviteľná. Priložená pílka na krku obete a následne odrezaná hlava, batoľatá usmrcované hádzaním o múr, staré ženy ubité kladivom a sekerou, oči vypichnuté hákmi, sťahovanie kože zaživa, tak sa šetrí muníciou … Uniformovaní vrahovia si vravia ustašovci a svoje činy obhajujú tým, že sú vlastenci a čistia krajinu v mene jej nezávislosti. Filmár Robert Kirchhoff, ktorý nakrútil dokument o rómskom holokauste s názvom Diera v hlave, kde účinkujú aj ľudia, čo prežili koncentračný tábor Jasenovac v Chorvátsku, priznáva, že keď začal študovať tento tábor, pohlo to s ním tak, že sa to podpísalo aj na jeho rodine. „Mal som doslova nočné mory. To boli také strašné veci, že človeku sa až zastavuje rozum. Ak existuje najhlbšie Danteho peklo, tak bolo práve tam.“

Avšak slovenský národný socializmus vnímal tento ideologický a rasový boj ako vzor pravého vlastenectva: ,,Chorváti túžia po samostatnom štáte a cítia hlboké priateľstvo k susedným národom nemeckému a talianskemu, proti ktorým ani jeden dobrovoľne bojovať nebude.Dr. Antona Paveliča všetci v Chorvátsku pokladajú za svojho vodcu a osloboditeľa spod srbského jarma.Kto bližsie pozná chorvátsko-revolucionársku organizáciu Ustaša, na čele ktorej stojí Dr. Pavelič, ten vie, že Chorvátom dnes ide o všetko.“ Paveličovo posolstvo chorvátskemu národu je silne pozitívne medializované: ,,Chorvátski vojaci! Uisťujem vás všetkých, že naša vec je vyhratá, že sme slobodní. Nemeckí a talianski vojaci zaručujú vám slobodu a v našej krásnej vlasti nebude už nikdy viac pánom Srb. Postavte sa pod ustašovskú zástavu! Je to vaša svätá povinnosť! Prišiel deň oslobodenia, prišiel deň slobody národa!“ Gardista ďalej dodáva: ,,Slovenský národ, naši nemeckí a inojazyční spoluobčania, najlepšie vedia, čo znamená mravná pomoc Führera pre národ, ktorý ho o túto požiada. Niet teda ani pochybnosti o tom, ako sa skončí boj chorvátskych nacionalistov.“ Ustašská uzdanica (ustašská nádej) je kópiou Hlinkovej mládeže na Slovensku, a radostne víta jej predstaviteľa na Slovensku J. Oršaniča: ,,Ustašská uzdanica je vedená ako naše vĺčatá. Farba a strih uniformy sa podobá našej. Pozdrav Ustaše: Za dom spremni! Hlinkova mládež víta dnes na území Slovenska najvyššieho reprezentanta Ustašskej mládeže s bratskou a slovenskou úprimnosťou.“

Spálená zem

Slovenská armáda vstupuje na ruskú zem. Prvé dojmy? Tí, ktorí už iba z princípu nenávidia boľševizmus, a sú presvedčení, že idú oslobodzovať a nie dobýjať, nevidia fašistické zlo, ktoré zem spaľuje. No mnohým sa po tom, čo uvidia, otvoria oči a uvedomia si, že táto misia nie je tým, o čom ich presviedčal národný socializmus.
Črty z frontu sú rôzne. Vojaci opisujúc svoje zážitky, to, čo vidia, pripisujú boľševickej pliage, neuvedomujúc si snáď, že tá realita, môže byť aj iného charakteru: ,,Obyvateľstvo privítalo nás slávobránami a zástavami nemeckými, ukrajinskými a slovenskými. Odkiaľ vedeli, že bojujeme tu, na tomto úseku? Obyvatelia sa ponosujú, že sovietske vojsko pri ústupe húfne vraždilo ukrajinské obyvateľstvo. Nepokladajú ich za svojich bratov, lebo sovietsku internacionálu predstavujú väčšinu národy neslovanské, židoboľševické. Len ťažko sa dajú vylíčiť ukrutnosti, ktorých sa dopúšťa sovietska armáda na miestnom obyvateľstve. Hrozne zohavené mŕtvoly sú toho viditeľným dôkazom. Po ceste si dávame pozor, lebo susedi, kamaráti Nemci, upozornili nás na mnohé užitočné veci. Napríklad, že pravý sovietsky vojak bojuje zákerne. No slovenský vojak je ostražitý a dá si pozor aj na partizánov, ktorí sa zbabele skrývajú v lesoch a odzadu strieľajú do nás. Žartom hovoria naši chlapci, že dobývame neznámu časť sveta, v ktorej nám všetko hotové padá do lona.“ (3. 7. 1941)

,,Ľudia nás vítajú s najväčšou úctou, keď prechodíme cez dediny a stavajú nám slávobrány a dievčatá nás zasypávajú kvetmi.Ukrajinský národ nám bozkáva ruky za a oslobodenie sa nevie ani ako odvďačiť. Slzy radosti tohto úbohého ľudu nám dávajú dvojnásobnú vôľu a silu do boja.“ (30. 6 1941)

Zverstvá, čo robili Nemci a banderovci na Ukrajine a v Bielorusku sa toho času pripisovali rad radom na vrub boľševikov, a slovenskí chlapci žili do istého času v tomto presvedčení tiež: ,,V iných oddeleniach vrhali sa na obete a dokaličili ich na nepoznanie. Najhroznejších sadistických metód používali na mužoch, ktorým ruky a nohy vložili do vriacej vody a potom im sťahovali kožu za živa.“ Výpovede tých, čo prežili a vrátili sa v oslobodzovacej vlne na Slovensko, vravia však už inú verziu. ,,Stali sme sa komunistami, lebo keď sme videli, čoho je schopný fašizmus, stratili sme všetci do jedného vieru v Boha.“ Veľmi nebezpečná je manipulácia a falzifikácia nielen dejín, ale aj prítomnosti, a Ukrajina a Bielorusko sú živým príkladom tejto pravdy. Miestne osvetove komisie HSĽS, HG a HM na Slovensku neúnavne každý týždeň usporadúvajú prednášky v kultúrnych centrách na tému Ukrajina a SSSR očami vojaka, ktoré sa tešia mimoriadnej obľube, a sú doprevádzané videoprojektormi. Ano, mládež treba pripraviť, aby bolo ďalšie mäso v mlynčeku, keď to, ktoré už je na východnom fronte, zomelie ideologická a rasová vojna.

Vodcovia slovenského štátu, vedia, čo si vyžadujú záujmy národa. V decembri 1941, mesiac po návrate z hlavného stanu führera, formuloval svoju spokojnosť predseda vlády V. Tuka , ktorú vykonal spolu s prezidentom Tisom. Jeho slová vravia o tom, že Slovensko tým, že sa postavilo verne po boku Nemecka, nastúpilo správnu cestu: ,,Slovenský národ nesklamal zakladateľov svojho štátu. Na východnom Slovensku boli ešte v minulom roku komunistickí nadšenci. Víťazný boj slovenských vojakov po boku s nemeckými kamarátmi pôsobil ako očista. Dnes vedia už aj na východnom Slovensku, že tento boj sa vedie v prospech udržania národa a štátu, lebo napredovanie ruského boľševizmu bolo by prinieslo zničenie a vykynoženie Slovenska. Slovenskí vojaci na postupe cez Ukrajinu až k Azovskému moru videli na vlastné oči akú nepredstaviteľnú núdzu a biedu prináša boľševizmus.Národná hrdosť pod dojmom zážitkov v Sovietskom zväze mohutne vzrástla. Až sa navrátia z víťazného boja, postavia sa s úderom pravdy a skutočnosti proti každému komunistickému pokusu.“ Nová Európa môže tak pochodovať smelo k svojmu víťazstvu.

Na spoločné ťaženie v júnových dňoch roku 1941 spomína generál JUDr. Anton Rašla, vtedy kapitán justície, takto: ,, Vojna so Sovietskym zväzom sa teraz stala ešte viacej našou spoločnou vecou, ktorej priebeh sa nás bezprostredne dotýkal a jej osud bol aj naším osudom. Denne sme dychtivo sledovali všetky správy. A dobrých bolo na začiatku veľmi skúpo, skoro žiadne. Tak nás trápili, že často sme nemohli ani spať. Kým iných oduševňovali nemecké rázne pochody, žurnály plné usmiatych nemeckých vojakov s vyhrnutými rukávmi, rozopnutými goliermi, valiacich sa nezadržateľne na východ, nás gniavilo, trhalo dušu a ponižovalo. Neustále sme čakali na obrat, na veľký protiútok, ktorý by Nemcov zahnal späť. Nič také sa však nekonalo. Slovenskí vojaci postupovali do hĺbky územia Ukrajiny a zastavili sa až v Drahobyči. Pri odchode na sovietsky front mali slovenskí vojaci rôzne pocity, predstavy a zámery. Jedni sa spoliehali na svojich veliteľov a boli ochotní plniť ich príkazy. Dôverovali slovenskej vláde a nemali nič proti jej kolaborácii s Nemcami. Nemeckých vojakov považovali za svojich kamarátov a verili v nemecké víťazstvo. Pravda, mnohí z nich menili svoje názory, keď videli, akých zverstiev sa Nemci na okupovaných územiach dopúšťajú. Iní neverili ani jednej strane a čakali, čo a ako bude na fronte. Ti odvážnejší sa už doma rozhodli prejsť na druhú stranu. Už po ceste, a potom na fronte, sa mnohým vojakom otvorili oči, keď videli, akých krutostí sa Nemci dopúštajú nielen voči partizánom, ale aj voči civilnému obyvateľstvu. Budúci partizán Gejza Tejbus uvádza, že už po ceste na front v jednej dedine si Židia kopali hroby a guľomety ich skosili. Posypali ich vápnom a nastúpili ďalší. Vtedy ich tam pochovali tisíce. A potom spomína na cestu z Ovruče na Korosten, kde ležala dedinka Duby. Tu esesáci podpaľovali jeden dom za druhým. Matka utekala s dieťaťom okolo horiacich domkov, priskočil hitlerovec, vytrhol jej dieťa z ruky a hodil ho do plameňov. Bol to strašný pohľad.Niektorí slovenskí vojaci vo voľných chvíľach zašli do dedín za známymi alebo za dievčatami. Niekedy sa tam objavili partizáni a nebolo treba veľa námahy a už dochádzalo k prvým stykom s nimi a neskoršie k prechodu k ním. Horšie to bolo s dôstojníkmi, ktorým partizáni neverili a považovali ich za verných spojencov a pomáhačov Nemcov. Tu už boli potrebné konkrétne skutky a dôkazy.„

Hladomor ako ukrajinská agónia nenávisti k Rusku

Teória hladomoru minulého storočia na Ukrajine ožíva zakaždým, keď Ukrajina potrebuje poukázať na Rusko ako na nepriateľa. Počas posledného desaťročia západní historici vypracovali teóriu, že hladomor bol úmyselným činom genocídy proti Ukrajincom vykonaným Stalinovou vládou. Hladomor prebehol, je nepopierateľným faktom, no kameň sa hodil len na jedneho vinníka. Skúsme sa preto spoločne pozrieť bližšie na udalosti, ktoré viedli k tejto agónii.
Písal sa rok 1920, keď Sovietsky zväz vyhlásil obnovu ruského priemyslu po Prvej svetovej vojne a Občianskej vojne v Rusku (1918 – 1921). Negramotná krajina s pomerne slabo rozvinutým priemyslom, také bolo Rusko v čase jeho prevzatia boľševikmi. Plán NEP, ktorým riešili situáciu pozostával hlavne v rozdaní pôdy bezzemkom, ktorí v tej dobe predstavovali drvivú väčšinu obyvateľstva a podporu rozvoja hospodárstva. Plán GOELRO mal zasa zabezpečiť elektrifikáciu krajiny a následný rozvoj priemyslu. Iba silný priemysel môže zachrániť akúkoľvek krajinu. Elektrická energia je rozhodujúcim faktorom priemyslu, no v cárskom Rusku sa vyrábalo necelé 2 miliardy KWh elektrickej energie. Preto na výstavbu elektrární bolo vynaložené nadľudské úsilie. Pripomeňme, že v tom čase stroje neboli a všetko sa budovalo manuálne. Už v roku 1932 sa tak vyrábalo vyše 14 miliárd KWh elektrickej energie. Priemysel potreboval pracovné sily, no tie boli združené hlavne v málo efektívnom drobnom poľnohospodárstve. Preto prišla kolektivizácia, čomu sa logicky bránili väčší a strední roľníci, no prekvapivo aj bývalí bezzemkovia, lebo pôda by bola zdrojom ich obživy hlavne v časoch vojny. Odmietali dávať do spoločného najmä zvieratá. Z Ukrajiny prišli fámy o násilnom odoberaní dobytka, a tak roľníci vyzabíjali to, čo bolo po ruke. Boli to hlavne voly, ktorých používali na oranie a siatie, ich počet sa po týchto jatkách zredukoval z vyše pol milióna na slabých 100 tisíc kusov. Dôsledkom toho nebolo čím orať a siať.

V tom čase, na opačnom konci sveta nastal tzv. Čierny štvrtok. Písal sa 24. október 1929. Pád na burze v New Yorku spôsobil začiatok Veľkej hospodárskej krízy. Klesli mzdy a výkupné ceny poľnohospodárskych komodít klesli až o 60%. Jednou z príčin bola tlač nekrytých dolárov takmer za 70 miliárd! Následok prišiel okamžite – mlieko sa začalo vylievať do mora, pšenica sa pálila v kotloch lodí a lokomotív.

Teraz sa pozrime na platidlá tohto obdobia a záruky, aké poskytovali. Zlato je garantom pre platby na medzinárodnom trhu. Na obnovu priemyslu ako už bolo spomenuté, sú potrebné moderné stroje a priemyselné zariadenia. Vtedajšia sovietska vláda bola schopná toho času ponúknuť na medzinárodné trhy tri položky platidla – obilniny, nerastné suroviny a zlato. V roku 1922 na konferencii v Janove bol zavedený nový štandard zlatej devízy – červonec. Išlo o novú sovietsku menu plne pokrytú zlatými rezervami a konvertibilnú zlatom. Razili sa v petrohradskej mincovni za účelom platobného styku so zahraničím, v obehu na domácej pôde sa prakticky nevyskytovali.
Mnohé západné zeme však symboliku prvých červonecov odmietali, preto sa začali raziť nové mince s portrétom Mikuláša II. Už v roku 1923 sa sovietsky červonec stal jednou z najstabilnejších mien na svete. To samozrejme bolo hrozbou a nebezpečenstvom pre rozvíjajúce sa finančné epicentrum – USA, kde sa v dôsledku globálnej vojny paradoxne ekonomická a finančná situácia veľmi dobre rozvíjala. Ľudské bitúnky v Európe boli vždy prínosom pre kapitál, ktorý profituje z vojen.V roku 1924 bol červonec nahradený mäkším rubľom bez zlatého ekvivalentu. Hrozba americkému doláru a britskej libre bola znížená a na oplátku bol Sovietsky zväz uznaný vo Veľkej Británii, Francúzsku, Nórsku, Rakúsku, Grécku, Švédsku, Dánsku, Číne, Japonsku, Mexiku a ďalších krajinách . Spojené štáty vlastnili 46 % zlatých rezerv v kapitalistickom svete.

Keď sa v roku 1925 vedenie sovietskych lídrov rozhodlo urýchliť industrializáciu krajiny, západné krajiny odmietli akceptovať zlato ako platobnú menu pri obchodovaní so Sovietskym zväzom! Svet ju pozná pod názvom „Zlatá blokáda“. ZSSR mohol platiť za stroje a zariadenia už iba ropou, drevom alebo obilím. Ďalšie roky sa vezú na vôli amerických bankárov a ich stratégií. Dusivú atmosféru tohto obdobia zavŕšilo obchodné embargo na veľkú časť sovietskeho vývozu, hoci následkom hospodárskej krízy na Západe mala väčšina výrobcov záujem po akomkoľvek dopyte, najmä zaplatené v zlate, dreve, rope či ďalších surovinách zo Sovietskeho zväzu.

Ak chceme nájsť logiku v tejto umelo vyvolanej absurdite, treba pochopiť, že kapitalisti a ich bankový sektor bol, je a bude vždy odtrhnutý od myšlienky spoločného blaha pre väčšinu obyvateľstva. Kto má peniaze, má pravdu i moc. A preto bankári sofistikovane ovplyvňujú politické kroky svojich húževnatých figúrok na šachovnici a vždy úspešne. Záujmy chudoby pre Západ sú vždy mimo hru, svoje dosiahne za každú cenu. Imperiálne centrá sú tak poprepájané a ekonomicky a finančne ovplyvňujú vazalské štáty, aby ich koordinovali.
Obchodovanie medzi Západom a Sovietskym zväzom však pozastavené nebolo, cesta sa vždy našla. Industrializácia bola na vzostupe. A tak prišla na rad nová absurdita. Západ rozhodol, že jedinom menou, ktorou môže ZSSR splácať dopyt po západných technológiách bude obilie! Stalin sa tak ocitol pred dilemou: buď sa vzdá obnovy priemyslu, čo by viedlo ku kapitulácii pred Západom, alebo sa bude pokračovať v industrializácii. Vláda teda vzala obilie a poslala ho na Západ. Jediný štát, ktorý predával stroje do ZSSR bola Británia. Británia postrehla problém s kolektivizáciou a predávala do krajiny až 80% svojej produkcie. Platby sa mali zrealizovať teda v obilí, cielene. Zámer? Vyhladovať obyvateľstvo a zvrhnúť mladú vládu komunistov? Zaplatiť sa muselo, a tak za dodané stroje sa siahlo na všetky obilné rezervy. Nádeje Stalina sa upierali k novej úrode.

Nikto nerátal s tým čo urobí príroda. Zlé počasie a nedostatok volov na oranie zapríčinili neskorý výsev a následné sucho to iba dorazilo. Sovietska vláda chcela nakúpiť pšenicu od USA a Kanady za zlato, no kapitalisti nepredali. Krajinu zasiahlo obdobie sucha. Jedlo kúpené výmenou za zlato nebolo možné kvôli Zlatej blokáde, podobne do úvahy neprichádzala mena v dôsledku embarga. Až keď v rokoch 1932 a 1933 tisíce ľudí zomrelo v dôsledku hladovania, Západ obnovil svoju vôľu prijať za jedlo ropu, drevo a drahé kovy od Sovietov. V októbri 2008 Európsky parlament uznal hladomor na Ukrajine ako zločin proti ľudskosti. Vinníkom bol Stalin. Otázky typu, prečo sa kapitalisti správali neľudsky a odmietli prijať zlato a prečo chceli v čase sucha prijímať z krajiny postihnutej prírodnou kataklizmou obilie, však zostala nezodpovedaná.

Presunieme sa teraz do súčasnosti. Ukrajina si tradične pripomína výročie hladomoru z rokov 1932 – 1933. Oligarchovia a fašisti, ktorí uvrhli národ na samú hranicu prežitia využívajú túto minulosť pre vlastný prospech, zhromažďujú sa opäť okolo hrobov a rozprávajú donekonečna už znova hladujúcemu národu o zverstvách Stalina, boľševikov a samozrejme moskaľov, ktorí si neželali toho času nič iné, len zničiť a vyhladiť ukrajinskú národnosť. Tu treba pripomenúť jednu veľmi závažnú vec. Roky 1932 – 1933 patria k vrcholom procesu ukrajinizácie, ktorá bola prijatá a vyhlásená ešte na XII. Zjazde Ruskej komunistickej strany boľševikov v roku 1923. Takže boľševici likvidovali ukrajinský národ v Ukrajinskej SSR paralelne so zavádzaním ukrajinského jazyka a s rozvojom národnej kultúry a literatúry? V roku 1932 bola postavená Dneperská hydroelektráreň za účelom napojenia Ukrajiny na elektrosústavu štátu, pre deti sa začali otvárať školy.

Vrátim sa ešte k tridsiatym rokom minulého storočia, do Ameriky. Počas hospodárskej krízy zomrelo v USA od hladu milióny ľudí (bližšie štatistiky nižšie), pritom mnohí z nich vinou vlády. Katastrofu nemožno zvaliť na zlé poveternostné príčiny, nebola ani neúroda, ani nič podobného. Obilia bolo dosť. Sypalo sa do mora, kúrilo sa ním v lokomotívach. V zálohe bánk ako ručenie bola pôda, úroda i dobytok. Banky patrili veľkým oligarchovým agroštruktúram, ktoré počas krízy konfiškovali majetok farmárom za dlhy. Celkom okolo 5 miliónov farmárov a členov ich rodín prišlo o strechu nad hlavou a pôdu. Takto vtedy dopadol každý šiesty farmár v Amerike. Vláda a veľký americký biznis postupovali tak ako sa na biznis patrí – trhovo. Zaorali okolo 10 miliónov hektárov aj s úrodou a zlikvidovali napríklad 6,5 milióna prasiat. Nič len biznis, žiadny záujem o človeka.

Hladomor spôsobený suchom a následnou neúrodou a hladomor spôsobený trhom biznisu. Dve formy tragédie, no každá neporovnateľne iná. V roku veľkých zmien a zničenia jediného systému pracujúceho pre väčšinu ľudí 1988 Kongres USA prvýkrát obvinil Rusko zo zámernej organizácie hladomoru na Ukrajine. Masovú likvidáciu potravín počas krízy v 30. rokoch však neuskutočňoval Stalin, ale federálna vláda USA! A to je historický fakt.

Na záver sa vrátim ešte k osobe, ktorú tak nenávidí celá kapitalistická verchuška. Josif Vissarionovič Stalin. Keď v roku 1932 bolo prijaté Nariadenie Ústredného výboru a Rady národných komisárov o ochrane majetku štátnych podnikov, kolchozov a družstiev a posilnení spoločenského (socialistického) vlastníctva, týmto nariadením, proti ktorému protestovali hlavne bohatí kulaci, sa zachránilo milióny ukrajinských roľníkov. Jedlo sa tak dostalo do všetkých dedín, deťom sa stravou prilepšovalo v jasliach i v škôlkach: „ÚV výslovne upozorňuje oblastných komisárov na nevyhnutnosť poskytnúť pomoc v prvom rade deťom. Pre tento účel treba založiť osobitný centrálny fond vydeliac v prvom rade 700 ton múky… 170 ton cukru… 100 tisíc kusov konzerv… nariadiť Ukrajinskému Červenému krížu v termíne marec – jún založiť sieť detských ihrísk s kapacitou 50 tisíc detí za deň s plným zabezpečením stravy týmto deťom… Celú túto stravovaciu sieť oživiť v termíne 10 dní“. /úryvok uznesenia ÚV KSS boľševikov na Ukrajine o potravinovej pomoci, prijaté 13.marca 1933 /

Čísla o Ukrajinskom hladomore, počet obyvateľov Ukrajiny: rok 1930 – 30 652 000., rok 1933 – 32 157 000
Po tragických rokoch 1932 – 1933 sa život na ukrajinskej dedine postupne zlepšoval. V rokoch 1939 – 1940 bolo v kolchozoch Ukrajinskej SSR založených okolo 20 tisíc nových zvieracích fariem. Traktorový park v poľnohospodárstve tu v roku 1940 z hľadiska počtu strojov a ich výkonnosti prevyšuje traktorové parky Nemecka, Talianska a Francúzska dokopy, pričom kombajnový park je niekoľkokrát väčší ako u všetkých štátov západnej Európy. Na Ukrajine zavedený kolchozný systém zvíťazil nad kulakmi a hladom, nad nemeckým fašizmom aj vojnovými stratami. Začiatkom 90. rokov sa moci opäť chopili novodobí kulaci. Zničili nielen kolchozy, ale celé odvetia poľnohospodárskej ukrajinskej SSR, priviedli krajinu do vojny a rodnú zem rozpredali.
Kapitalizmus si veselo vyberá svoju daň. Žijeme v časoch všeobecnej lži a tak sa aj k sebe správame. Prekrúcajú sa fakty s cieľom pošpiniť socializmus a komunistov a hlavne v Ukrajincoch vyvolať nenávisť voči Rusom. Po 1990 sa k nim pripojil aj vedec z Ukrajiny, Stanislav Kulčický, ktorý za krvavého komunistického režimu vyštudoval, stal sa profesorom a doktorom vied! Nebol len historik, ale aj člen ideologickej komisie pri UV Komunistickej strany Ukrajiny. Práve od tohto človeka uzrelo svetlo sveta kvantum poloprávd, klamstiev a nezmyslov. Bol to on, čo do počtu zomretých od hladu započítal aj prirodzenú mortalitu. Treba tiež uviesť, že pod Ukrajinu v SSSR v tej dobe nepatrili územia Besarábie, Galície, Ľvovskej, Volyňskej, Tarnopoľskej a Huculskej oblasti, kde hlad zabíjal tiež a aj týchto započítali k Stalinovým obetiam, až vzniklo 3 až 7 miliónov mŕtvych Ukrajincov, zavraždených Stalinom.

Protifašistický odpor

August 1941. Veliteľom Zaisťovacej divízie na východnom fronte sa stáva plk. Augustin Malár, s ktorým ako pobočník veliteľa nastupuje npor. Ján Nálepka, ktorého poznal ako schopného a pracovitého dôstojníka už z ťaženia proti Poľsku. Ján Nálepka je zadelený do frontových jednotiek slovenskej armády až po ich prvom neúspešnom bojovom stretnutí s Ćervenou armádou pri Lipovci. Úlohou Zaisťovacej divízie je v tyle hitlerovských vojsk chrániť pred partizánmi najmä komunikácie v Žitomirskej a Poleskej oblasti. Štáb divízie sídlil v Žitomíre na Malej Korostenskej ulici, ale jednotky divízie boli roztiahnuté na širokom priestore a ubytované v ukrajinských mestách a dedinách, kde často žili dosť autonómne. Takáto situácia umožňuje slovenským vojakom bezprostredný styk s obyvateľstvom. Zo začiatku pôsobí Ján Nálepka na veliteľstve Zaisťovacej divízie, kde má možnosť bezprostredne sa oboznamovať s plánmi a zámermi divízie. Na divízii zastáva zo začiatku pobočníka veliteľa divízie, neskoršie vedúceho personálneho oddelenia, veliteľa štábnej roty a pracuje aj na operačnom oddelení. Toto zadelenie v určitom zmysle vytvára priaznivé podmienky na Jánovu zamýšľanú ilegálnu činnosť – možnosť získať spravodajské informácie vojenského charakteru, možnosť sledovať pohyb a činnosť jednotiek, podriadenosť útvarov a ich veliteľov a ďalšie viac alebo menej významné momenty. Čoskoro však zisťuje, že zadelenie v štábe divízie ho izoluje od vojakov a útvarov, bez ktorých súčinnosti nemôžu vzniknúť reálne predpoklady na úspešné rozvinutie protifašistického odporu. Okrem toho sa presvedčil, že v štábe divízie sú dôstojníci väčšmi naklonení klérofašistickému režimu, a preto hocijaká spolupráca s nimi v ilegálnej činnosti je takmer vylúčená.
Slovenská Zaisťovacia divízia mala chrániť na Ukrajine nemecký tyl pred „banditmi“, ako nacisti nazývali partizánov. jednotky pluku, v ktorom bol kapitán Nálepka náčelníkom štábu, boli rozmiestnené v priestore Kapčeviči. Vojaci i nižší velitelia sa onedlho spraitelili s miestnym obyvateľstvom, hoci to nacisti prísne zakazovali. Skoro sa prejavil vplyv sovietskych ľudí na slovenských vojakov. Vojaci stále častejšie začali nadväzovať styk s partizánmi a prebiehať k nim. Medzi slovenskými dôstojníkmi a poddôstojníkmi, ktorí začali ako prví organizovane spolupracovať s partizánskymi veliteľmi, bol kapitán Nálepka a jeho druhovia npor. Lysák, por.Petro, čat. Chovanec, čat. Kušnír a rad iných.
Veľmi skoro došlo k úzkej spolupráci medzi kapitánom Nálepkom a jeho priateľmi s partizánmi. Kapitán organizoval smelé akcie, ktoré nacistom nesmierne škodili. Na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády lieky, potraviny, zbrane. Upozorňoval partizánov na akcie, ktoré sa proti nim chystajú. Uvedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek .. »Útokov« na partizánov urobil kapitán Nálepka so svojimi jednotkami nesčíselné množstvo. Podľa dohody s partizánmi vždy na určitom mieste došlo k fingovanej zrážke, pri ktorej sa nešetrilo hrmotom, treskotom, strieľaním do vzduchu z pušiek i guľometov. Slovenské jednotky sa potom vrátili a kapitán Nálepka podával hlásenie, podľa ktorého došlo k úspešnej akcii, bolo pobitých mnoho partizánov a slovenské jednotky nemali niJakú stratu. Na základe týchto hlásení, kapitána Nálepku pokladali za jedného z najúspešnejších dôstojníkov.
Mnohokrát mal kapitán Nálepka príležitosť pomáhať partizánom priamo. Ako zástupca veliteľa pluku si vymohol, že bude všetkých pochytaných partizánov osobne vypočúvať. Naozaj, všetci partizáni, ktorí sa dostali do rúk slovenským jednotkám na tomto mieste, boli vypočúvaní kapitánom Nálepkom. Po „vypočutí“ ich Nálepka tajne púšťal na slobodu a veliteľstvu hlásil, že ich dal popraviť. Týmto spôsobom zachránil život veľkému množstvu sovietskych ľudí. V tejto dobe začal nosiť dokonca briadku ako partizáni, čo na fašistických dôstojníkov a nacistov pôsobilo ako priama provokácia. Podľa tejto briadky ho poznalo miestne obyvateľstvo ďaleko-široko po celom kraji. Keď bol potom vyšetrovaný pre styk s partizánmi, bolo mu priamo nariadené, aby oholil túto ruskú briadku.
Kapitán Nálepka bol za svojho pôsobenia na fronte v pravidelnom písomnom spojení s domovom. Pri prvej návšteve priniesol domov komsomolskú zástavu, ktorú Nemci kdesi ukradli: ,,Nemohol som predsa dopustiť, aby táto zástava zostala vo fašistických rukách. Dobre mi ju skryte a chráňte ako oko v hlave. Po vojne ju vrátim tam, kam patrí.“ Kapitán Nálepka nemohol splniť svoj sľub, zástava zostala v Smižanoch a je jednou zo vzácnych pamiatok na život hrdinu.

Slovenskou verejnosťou lomcujú protichodné emócie. Na povrch sa dostávajú, napriek silnej cenzúre, znepokojujúce správy nielen od robotníkov v Nemecku, ale aj z východného frontu o dezerciách a prebehnutiach. Systém sa bráni tradičnou zavádzajúcou propagandou, aby ako tak upokojil domácu scénu: ,,Ani jeden Slovák neutiekol, ani jeden Slovák nedezertoval. Slováci, všetci, čo išli na front, išli s piesňou na ústac, a tí, ktorí neboli zaradení, dožadovali sa, aby boli vyslaní na front. Nikdy nebolo toľko mužov, prihkasivších sa dobrovoľne na front, ako je tomu teraz, vo vojne proti boľševikom“
Dejinný význam vojny možno preto nazvať snahou prežitia kapitalizmu, jeho systému, vykorisťovania, národnostného útlaku a rasistickej nadriadenosti s novou rodiacou sa epochou socializmu. Goebbels, minister propagandy a Hitlerov hlavný poradca v úvodníku časopisu Das Reich zo dňa 9. septembra 1941 píše, že v terajšej vojne ide Nemecku o všetko. Preto nie je dôležité, kedy táto vojna skončí, ale ako sa skončí. Týmto výrokom priznáva, že jej príčinou sú základné rozpory kapitalizmu – boj o suroviny, zdroje, trhy, o možnosti vykorisťovania, a slabších krajín a národov o životný priestor, slovom boj o nové rozdelenie sveta, pritom vraj nie je dôležité, čo poslúžilo priamemu podnetu k vojne, ale čo bolo jej príčinou.

A čo slovenský národ? Zradou terajšej vlády sme sa dostali do područia okupantov. Náš ľud musí v celej svojej hĺbke znášať ťarchu cudzej vojny. Mládež krváca v bratovražednej vojne vypovedanej Tisom, Tukom a Machom bez vedomia národa Sovietskemu zväzu, ktorý ako jeden z prvých uznal našu samostatnosť, uzavrel s nami obchodnú zmluvu, podľa ktorej sme dostávali za výhodných podmienok od neho bavlnu, kožu, obilie a iné cenné suroviny potrebné pre náš priemysel.
Pre násilnú germanizáciu trpí celý národ. Slovenský Goebbels však tvrdí niečo iné. Za biedu, hlad a vojnové útrapy máme byť vďační veľkému vodcovi Hitlerovi, lebo vraj my Slováci sme vecou jeho šľachetného srdca a on nás chráni pred rukou Maďarov. Nevadí, že sám veľký führer nás ozbíjal o Petržalku, o Devín, Vráble, Komiatice, Śurany a Košice. Nevadí, že po prevzatí moci nad našou krajinou vo veci takzvanej ochrany nás Maďari okradli na východe v marci 1939 o štyridsať slovenských dedín. Nevadí, že sa Maďari za pomoci talianskych dôstojníkov len prednedávnom pokúsili v auguste 1941 samovoľne opraviť pri Zlatých Moravciach naše hranice v náš neprospech. A nakoniec máme konečne pochopiť, že führer nás nemôže večne chrániť, lebo jeho vojská majú dosť práce s Ćervenou armádou na východnom fronte, ale keďže je tu nebezpečenstvo, že Maďari podporovaní Talianskom môžu ešte stále obsadiť Slovensko a postaviť führera pred hotovú vec, už by sa ani nedalo nič robiť a v záujme poriadku by sme sa museli obetovať pre novú Európu.

Ale Slováci sa obetovať nechcú! To si už v tomto momente uvedomuje aj Tuka, keď zvoláva štátnikov vo führerovom hlavnom stane. Demonštrácie v Bratislave a v iných mestách Slovenska, horúčkovitá reorganizácia armády a prípravy k zvýšeniu stavu, ktoré nasledovali po tejto návšteve svedčia, že tentoraz Tuka informoval členov vlády správne – treba čeliť akémukoľvek nebezpečiu zo strany našich južných susedov. Maďarom sa sľubuje Slovensko, keď pošle viac vojakov na východný front. A tak sa stávame drobným halierom v tomto hanebnom kšefte. Hitlerizmus vedie dobyvateľskú vojnu. Násilným obsadením takmer celej Európy odhalil svoju pravú tvár. Krvavými masovými vraždami bezbranného obyvateľstva v okupovaných krajinách, zničením všetkých národnostných práv vydáva sám sebe svedectvo, že je najdravejším, najreakčnejším a najkrvavejším režimom, aký kedykoľvek vo svete jestvoval. Kým na margo vystúpenia sovietskeho velenia propaganda vraví o Labutej piesni Stalina, o 10-ročných deťoch, ktoré majú Stalina zachrániť, o státisícoch ruských obetí, bez štipky sebareflexie príčiny, pri Stalingrade sa rodí niečo, čo zasadí smrteľný úder hitlerovskej agresii a udá víťazný tón ..

Príroda verzus falšovatelia histórie

Ešte jedna maska musí padnúť, aby bola očistená skutočnosť, ktorá sa prozápadnou propagandou v celej liberálnej spoločnosti označuje ako nepopierateľná pravda. Katyňské lesy. Keď opisuje daný stav vecí človek, má na to svoje ideologické dôvody, ktoré musia byť v súlade s výkladom konkrétnej histórie. Človek preto môže klamať a svojim klamstvom a prepracovanými verziami poprieť realitu, ktorá sa skutočne stala. No príroda klamať nevie. Preto v prípade Katyň skúsme nechať vravieť prírodu a zvyšok nech urobí generácia, ktorá bude snáď raz triezvo posudzovať veci, ktoré vinou ľudských bied skutočne stali …

Podľa Goebbels-liberálno-západnej verzie, orgány NKVD v mesiaci apríl/máj 1940 zastrelili 21 857 poľských väzňov. Táto verzia za éry Gorbačova hodila vinu na streľbu Poliakov na Sovietsky zväz. Źe Gorbačov zapredal a odovzdal svoju krajinu Západu, o tom vravieť nechcem. Je to jedna z realít, ktorá mala katastrofálny následok na celú jednu populáciu a Ruská federácia ešte dlho bude liečiť smrteľné rany, ktoré ruskému národu priniesla táto vlastizrada.
Koncom marca 2020 sa v Tver uskutočnila prezentácia knihy amerického profesora Grovera Ferra – Tajomstvo Katyňských popráv, dôkazy, riešenia. Citujem: ,,Autor dospel k záveru, že nemeckí nacisti boli vinní z masakru v Katyň. Protisovietsku verziu určil hlavný protagandista Tretej Ríše Joseph Goebbels. Doktor historických vied Alexej Plotnikov, ktorý sa na prezentácii knihy zúčastnil, upozornil na skutočnosť, že v Mednom, Katyni a Pjatichatkach bolo identifikovaných iba 22 Poliakov.Je to dôkaz exhumácií uskutočnených v roku 1991. Zároveň boli v Poľsku vyhotovené tisíce poľských mien, ktoré sú uvedené na pamätných listoch pamätných komplexov bez toho, aby sa obracali na ruských expertov, ktorí vykonávajú vyšetrovanie. Okrem toho dokonca aj memorandá jasne uvádzajú, že pamätné plakety nie sú v prípade Katyn dôkazom. “

Kniha G. Ferrata je ďalšou ranou pre vystavenie historických falzifikátov, ktorých autorom je Goebbels. Čo je podstatou falzifikácie týchto dejín? Falšovanie histórie a lož spočíva v tom, že Stalin je obvinený z údajnej popravy poľských dôstojníkov a žandárov v roku 1940 na niekoľkých miestach územia ZSSR.
Fakty sú takéto: ,, Po nemeckom útoku nastala otázka: Čo robiť s Poliakmi? Táto otázka bola vyriešená tým, že Poliaci dostali možnosť bojovať proti Nemcom. 30. júla 1941 predseda poľskej vlády gen. Vladislav Sikorsky a veľvyslanec ZSSR vo Veľkej Británii I.M. Majskij podpísali dohodu a medzi sovietskou a poľskou vládou sa obnovili diplomatické vzťahy. 12. augusta 1941 prezídium Najvyššieho Sovietskeho zväzu Sovietskeho zväzu vydalo dekrét »O udelení amnestie poľským občanom uväzneným na území ZSSR« a znie: »Udeliť amnestiu všetkým poľským občanom, ktorí sú v súčasnosti uväznení na sovietskom území ako vojnoví zajatci alebo iz ných dostatočných dôvodov«.“ Z oslobodených Poliakov, ktorí sa nachádzali na území ZSSR, bola pod velením generála Andersa vytvorená armáda v počte 80 000 mužov. Kvôli intrigám Britov a rusofóbii generála Andersa, táto armáda sa ani raz nezúčastnila bojov proti hitlerovcom a bola odsunutá na úkor ZSSR k britským jednotkám do Iraku, tzv. Iracká operácia. Na území ZSSR bola vytvorená nová armáda Poliakov – poľská armáda. Spolu so sovietskymi vojakmi dorazila do Berlína v počte štyrikrát viac ako v Andersovej armáde (330 000). Tu je na mieste otázka: Odkiaľ vzal Stalin toľko Poliakov na svojom území v rokoch 1941-1942, keď boli údajne zmasakrovaní v Katyň a v Mednom ešte v roku 1940?

Existujú tiež fakty, ktoré sa falšovatelia histórie a ich komplici snažia zabudnúť a vymazať. Na obvinenie Norimberského tribunálu v podsekcii „Vraždy a kruté zaobchádzanie s vojnovými zajatcami …“ bolo napísané čiernobielo: „V septembri 1941 v katyňskom lese neďaleko Smolenska nacisti vykonávali masové vraždy poľských zajatcov.“ Zároveň nikto nepopiera, že po vyšetrovaní na jar 1940 sa vedenie ZSSR rozhodlo zastreliť 3196 zločincov z radov občanov bývalého Poľska. Poľskí vojnoví zločinci zapojení do hromadného vyhladzovania v rokoch 1920 – 21 boli odsúdení na smrť, ktorí v 20. – 30. rokoch 20. storočia spáchali zločiny proti ZSSR a poľskému robotníckemu hnutiu

Pravda je taká: 1/ V ZSSR bolo v roku 1940 súdnym rozsudkom popravených 3196 zločincov z radov občanov bývalého Poľska; 2/ V roku 1941 boli nemeckými silami popravené desiatky tisíc Poliakov v Katyni a na ďalších miestach na okupovanom území ZSSR; 3/ Potom, po porážke v Stalingrade, Nemci „našli“ tieto masové hroby, obvinili Stalina a pokúsili sa rozdeliť spojenecké skupiny.
Rusofóbia celých štátov sa buduje na tému Katyn a Medny. Boli vytvorené a udržiavané falošné mýty. O to dôležitejšie je zničiť ich pri zachovaní historickej pravdy. A príroda nám pomôže: príroda proti falšovateľom histórie! Príroda by totiž nedovolila uskutočnenie tejto popravy. Človeka možno zabiť veľmi rýchlo. Problémy začínajú: 1. Telo je potrebné odstrániť do predtým vykopaného otvoru. 2. Do tejto jamy treba telo vložiť alebo hodiť. 3. Pochovať mŕtvolu.
Ak prijmeme verziu Nemcov a súčasných Poliakov, masové streľby prvých skupín sa začali (podľa ich vlastných údajov, prevzatých z knihy „Zabití v Katyni“), od začiatku apríla 1940. To znamená, že hroby sa museli pripraviť vopred, pravdepodobne bezprostredne po údajne notoricky známej vyhláške z 5. marca 1940.

Počasie: Teraz o podmienkach, za ktorých by bolo možné vykonať budúce zemné práce vykopávaním hrobov. Bohužiaľ, priamych údajov za zimu 1939-40 pre Smolensk (a Katyn je blízko Smolensk!) niet. Počas okupácie boli archívy zničené. Údaje o Smolensku existujú iba od roku 1944. Nie sú k dispozícii žiadne denné údaje o Moskve, ale údaje z meteorologických staníc na obdobie rokov 1939-1940 v okolí Smolenska v celej európskej časti ZSSR sú dosť dostatočné. Konkrétne … ..Minsk, Velikiye Luki, Vilnius, Petrohrad, Voronez, Charkov, Kyjev, Kandalaksha, Vinnitsa. Existujú aj údaje z meteorologických staníc Pärnu, Pskov, Kostroma, Vologda, Onega, Reboly – to sú Karelia, Debaltsevo, Verebye a ďalšie, čo potvrdzuje všeobecný objektívny obraz o poveternostných podmienkach v tom čase v európskej časti ZSSR.
Zima 1939-1940 bola nezvyčajne chladná, s absolútnymi zimnými záznamami pri nízkej hĺbke snehu 50 – 70 cm atď. Môžeme teda konštatovať, že z údajov z meteorologických staníc európskej časti ZSSR možno konštatovať, že zima 39 – 40 bola skutočne nezvyčajne chladná! A napríklad údaje z meteorologickej stanice Minsk, ktorá sa nachádza 310 km západne od Smolenska, možno považovať za základné, pretože poveternostné podmienky v Minsku by mali byť miernejšie, zima je o niečo teplejšia ako v Smolensku. Meteorologická stanica v Minsku zaznamenáva, že od 19. novembra 1939 sa stanovili teploty pod bodom mrazu a 12. decembra 1939 začali skutočné zimné mrazy s priemernou dennou teplotou mínus 10 – 20. 8. januára 1940 začal skutočný „ľadový Mordor“ s priemernou dennou teplotou až do mínus 34 stupňov a v noci až do mínus 40! Táto anomália trvala 4 dni a ďalej, od 20. januára 1940, sa priemerná denná teplota „zvýšila“ na mínus 15 stupňov, a tak sa udržiavala až do konca februára. Od začiatku marca 1940 mesačná priemerná teplota „stúpa“ na mínus 7-9 stupňov. Napríklad v 5,6,7 a 8 marci 1940 bola priemerná denná teplota mínus 9 stupňov a nočný čas dosiahol mínus 16. A tak celý mesiac – do 31. marca! Ďalší je apríl. Priemerná denná teplota sa pohybuje okolo 0, v noci mrazom. Napríklad, 7. apríla v noci na -10 stupňov. A 1. mája 1940 bol posledný nočný mráz až mínus 3 stupne pod nulou. Priemerná denná nulová teplota vzduchu však neznamená, že pôda zamrznutá počas hroznej zimy sa okamžite rýchlo roztopí a bude k dispozícii pre zemné práce. Z príručiek vyplýva, že pre danú zemepisnú šírku môže v závislosti od dynamiky otepľovania od nulovej teploty trvať ďalších 2 až 4 týždne, kým sa pôda úplne rozmrazí.

Pôda, zloženie pôdy a sila. Preskúmali sme počasie, ale či už to chcete alebo nie, je zima alebo teplo, musíte kopať hroby! Jediné hroby s popravenými Poliakmi, ktoré nikto nespochybňuje a boli jednoznačne, sú katynské masové hroby. Takže údajne 5. marca 1940 bol údajne vydaný dekrét o údajnom poprave poľských dôstojníkov. Vzhľadom na to, že zima 1940 bola neobvykle chladná, dá sa predpokladať, že pôda vo všetkých regiónoch európskej časti ZSSR čo najviac zmrzla! Podľa všetkých existujúcich zdrojov je pôda v Koz’i Gory klasifikovaná ako ílová alebo piesčitá íl alebo piesčitá ílová pôda a jej vlastnosti sú v zásade podobné.
V stavebnej fyzike, v konštrukčnej teórii a praxi existuje veľa literatúry venovanej téme zamrznutých pôd. Bez toho, aby sme sa „hlboko“ venovali téme „zamrznutá pôda“, môžeme len povedať, že „napríklad pre hlinitý a studený ľad pri teplote -10 stupňov je pevnosť pôdy porovnateľná s pevnosťou tehál M – 75 alebo dokonca 100 alebo vápencovým lomom pri Moskve …“ (podľa P L. Shveikov, 1936). Z moderných odporúčaní pre manipuláciu pôdy – priama manipulácia s pôdou je možná pri malej hĺbke zamrznutia až 0,25 m pri bežných malých bagroch a pri hĺbke až 0,4 m pri veľkých stavebných bagroch. . Zmrazovanie sa vyskytuje aj v telách sklápačov. Tým sa znižuje užitočná kapacita vedra a karosérie a predlžuje sa doba nakládky a vykládky. Ručná práca je veľmi časovo náročná.
Na vykopanie hromadných hrobov v tomto ročnom období, v ŠPECIFICKÝCH 1940, bolo potrebné použiť rýpadlá. Ale ani v materiáloch predsedu nemeckej komisie pre vyšetrovanie prípadu Katyn, G. Butza, ani v materiáloch sovietskej komisie pod vedením akademika Burdenka, ani v početných existujúcich novinách, neexistujú stopy po vedrách alebo od tesákov lopaty rýpadla alebo od nožov buldozéra, nie akékoľvek vybavenie, ani na dne jám, ani na stenách hrobov. A tieto stopy po technológii museli zostať, keby boli použité v takýchto drsných podmienkach. Neexistujú ani stopy po požiaroch ani žiadne druhy horenia alebo podpaľovania a zohrievania pôdy alebo výbuchy, ktoré by teoreticky mohli uľahčiť kopanie zeme tak tvrdej ako tehla. Ľudia nemohli manipulovať zamrznutou pôdou s hrotmi, páčidlami, lopatami za poveternostných podmienok, ktoré sme zvážili. Ale – pokojne mohli kopať lopatami v teplom jesennom období 1941, čo je pre takúto prácu normálne. Avšak potom – v tomto čase tu boli už komandá Tretej ríše, a nie NKVD.

Ale možno „krvaví stalinistickí kati“ boli stále schopní manuálne vykopať masové hroby pre Poliakov? Nie, nemohli. Treba len pochopiť, koľko pôdy sa muselo odstrániť. Objem zemných prác s presnosťou nemeckého odhadcu nám nechal sám Dr. Butz vo svojej správe, kde:
Hrob č. 1. Hrob nazývaný hrob „L“ bol kvôli svojmu tvaru najväčší v Katyne. Jeho dlhšia strana sa tiahla cez 26 m na severovýchod; kratšia strana (16 m) bola orientovaná na severozápad. Severný koniec hrobu bol široký 5,5 m južný koniec bol 8 m široký. Plocha hrobu bola 252 m².
Hrob č. 2. Nachádza sa vo vzdialenosti 20 m na juhovýchod od hrobu „L“ a bol predĺžený v smere zo severozápadu na juhovýchod. Jeho veľkosť je 20 x 5 m, t.j. 100 m².
Hrob č. 3. Nachádza sa juhozápadne od hrobu č. 2; jeho plocha bola 21 m².
Hroby 4 a 5 sa spojili s juhozápadným koncom hrobu 3 na svahu. Hrob č. 4 mal rovnakú veľkosť ako č. 3. Hrob č. 5 pokrýval plochu 3 x 4,5 m (13,5 m².) a z juhozápadnej strany ohraničovala pohrebisko s priľahlou bažinatou nížinou. Pri otvorení tohto hrobu sa objavila podzemná voda a hrob bol zaplavený do výšky 0,8 m pod jeho okrajmi. Keď boli telá pochované, hladina vody bola zjavne nízka.
Na juhovýchod, v blízkosti hrobu č. 4, boli objavené hroby č. 6 a č. 7, merajúce 4 x 12 m m².) a 3,5 x 9
Celý tento objem zmrznutej pôdy bol odstránený manuálne, opakujem – pretože počas exhumácie Butzu sa nezistili žiadne stopy po strojoch manipulácie s pôdou, ako aj stopy zahrievania pôdy akýmkoľvek spôsobom. Nie v Butzových dokumentoch, ani v nemeckých alebo sovietskych novinách. Okrem toho nie je jasné, ako by bolo možné za týchto hrozných poveternostných podmienok zvládnuť „umelecké“ usporiadanie mŕtvol. Mimochodom, na mŕtvolach nie sú žiadne zimné čiapky a niekedy sú viditeľné IBA letné čiapky – čiapky konfederácie. A zábery kroník niekedy zobrazujú mŕtvoly, spravidla bez kabátov.
Ako neskutočnú ilustráciu katynského masakru si možno spomenúť na film Andrzeja Wajdu o Katyni. Farebný film, ale nemá to nič spoločné s realitou. Tam sa poprava koná v lese, kde nie je vôbec žiadny sneh, obete sú oblečené vo veľkých kabátoch, svetroch a letných čiapkach spoločníkov. Za reálneho počasia v marci a apríli 1940 ležal sneh všade s hĺbkou pol metra na najviac zamrznutej pôde pri extrémne negatívnej teplote. Uši obetí by boli okamžite odmrznuté! Neboli potrebné žiadne popravy – zviažte obeť, odveďte ich a vložte ich do hrobu vytesaného do zamrznutej pôdy a za 4-5 hodín nebude osoba nažive!

ZÁVER: Keby sa poprava uskutočnila na jar roku 1940, potom by usporiadanie hrobov predstavovalo obrovskú apokalyptickú stavbu so stovkami pracovníkov, ktorí pracujú nepretržite, páčidlá, lopaty v 10 – 20-stupňovom mraze, na zasnežených kopcoch, lesoch a kopcoch . Pri usporiadaní hromadných hrobov v Katyn-Koziye Gory by sa mala nepretržite otvárať významná plocha a zabaviť celý objem hrobu naraz, aby nedošlo k zamrznutiu exponovanej pôdy, vybraná zamrznutá pôda by mala mať pevnosť tehly M-75 a prípadne vyššiu … V skutočnosti boli mŕtvoly popravených nielen hodené do masových hrobov, ale boli do nich tiež umiestnené špeciálnym spôsobom.
Ale to nie je všetko. Od druhej polovice apríla 1940 začal extrémne pomalý nárast teplôt. A tu sa dozvedáme o druhej neodolateľnej sile, ktorá mala sprevádzať kopanie hrobov a popravy. Toto pozorovanie už zaznamenali vedci masakru v Katyni. Z Butzovej správy sme čítame: „Hroby sa spravidla plnili mŕtvolami do úrovne 1,5 m pod hranou. A súčasne: – hrob č. 5 zaberal plochu 3 x 4,5 m a uzavrel územie pohrebiska z juhozápadnej strany, pričom priľahol k močaristej nížine. Po otvorení tohto hrobu vyšla podzemná voda a hrob bol zaplavený na úroveň 0,8 m pod jeho okrajmi. Keď boli telá pochované, hladina vody bola zjavne nízka.“ Tu, ako vidíme, Butz vydal rozsudok – verdikt pre seba !!
Z toho vyplýva jednoznačný záver – čas popráv by mal prísť neskôr, napríklad od konca leta – začiatku jesene.. Kľúčovým slovom je tu – keď je zem pripravená !! Poľskí dôstojníci jednoducho nemohli byť zastrelení na jar 1940. Boli zabití na jeseň roku 1941. A v tomto období tu už operovali nacisti.

zdroj:
CHURCHILL, W. Druhá svetová vojna. 1. diel. M.: Vojenizdat, 1991, s. 145.
STARIKOV, N. Stalin, spomíname spoločne. Vyd : Torden, 2018. ISBN : 978-80-899903-01-6. s. 155-167.
Belehrad je zodpovedný. In Gardista. 30. mar. 1941, roč. 3, č. 74, s. 1.
PAVELIČ,A. Prišiel deň oslobodenia a odplaty! In Gardista. 11. spr. 1941, roč. 3, č. 84, s. 5.
Za dom spremni! In Slovák. 11. dec. 1941, roč. 23, č. 284, s. 5.
Čtra z frontu. In Slovák. 3. júl. 1941, roč. 23, č. 181, s. 4
List četníka Karabu z frontu. In Gadista. 3. júl. 1941, roč. 3, č. 149, s. 4.
Neslýchané zverstvá v Ľvove, Lucku a Dubne. In Slovák. 9. júl. 1941, roč. 23, č. 155, s. 2.
Čulý kultúrny ruch vo Vrbovom. In Slovák. 30. dec. 1941, roč. 23, č. 297, s. 7.
Prednášky v Krompachoch. In Slovák. 13. dec. 1941, roč. 23, č. 286, s. 6.
Slovensko ako príklad. In Slovák. 7. dec. 1941, roč. 23, č. 282, s. 14.
VALOVIČOVÁ,S. Ukrajinská agónia. In DAV DVA. 15 jan. 2018, dostupné na: https://davdva.sk/ukrajinska-agonia/ Zdroje pre čísla pozri aj Overproduction of Goods, Unequal Distribution of Wealth, High Unemployment, and Massive Poverty; ale aj Štatistiky Great Depression; podľa presnejších štatistík US Census Bureau je to v USA 8 553 000 občanov, ktorých USA stratili od rokov 1931 do roku 1940; v svetovom meradle 30 miliónoch plno nezamestnaných, či 17 miliónoch štrajkov za dobu od roku 1928 do konca roku 1933; 18.9% populácie spáchalo samovraždu;273 tisíc vysťahovaných rodinách z domovov len v USA; stavba domov klesla o 80%, v USA bolo 2 milióny bezdomovcov, 60% obyvateľov USA bolo podľa Federálnej vlády klasifikovaných ako chudobných. A to sú len oficiálne údaje. Sú k dispozícii dokonca už aj na anglickej Wikipédii https://en.wikipedia.org/wiki/Great_Depression_in_the_United_States
NÁLEPKA, J. Kapitán Nálepka – Repkin. Vyd : Andrej Macko, 2012. ISBN : 978-80-969909-1-7. s. 60-68.
Minister Mach o vymysleninách nepriateľského rozhlasu. In Slovák. 4. nov. 1941, roč. 23, č. 254, s. 3.
Politické smernice KSS o chápaní charakteru vojny o úlohách komunistov v boji proti fašizmu a vojne, za utvorenie jednotného národného frontu., november 1941.AÚML ÚV KSS, f.ÚV/1, a.j.137, č.2601, cyklostyl.
Labutia pieseň Stalina. In Gardista. 8. nov. 1941, roč. 3, č. 256, s. 1.
Desaťročné deti majú zachrániť Stalina. In Gardista. 7. dec. 1941, roč. 3, č. 281, s. 1.
STARIKOV, N.: Антисоветскую, антирусскую ложь Катыни опровергает сама природа. Aktualizované : 13. APR. 2020. Dostupné na: https://nstarikov.ru/antisovetskuju-antirusskuju-lozh-katyni-oprovergaet-sama-priroda-114703

---