SKLADANIE DÚHY
Štefánia Pártošová
Koľko je svetov v nás a koľké cesty,
čo ľudí žijeme, o čo viac nimi sme,
čo bytostí sa do duše nám vmestí,
ako ich môžeš všetky objať do básne?
Zavše sám seba znepriehľadníš v triešti
a nevieš, čo je vlastné a čo nevlastné,
raz vrásky druhov nepustia ťa z klieští,
raz kotva ti v ich zlatom piesku uviazne.
V sedmoro farieb bieloba sa delí,
vesmír sa vzopne, do hviezdnych kôp rozrôzni,
a napriek tomu v jednote je celý.
Pomnožný život, z ľudí v ľudí zlož sa mi,
zaplanieš ako spektrum v solitéri –
jednotný s množstvom, sám so sebou totožný.
Štefánia Pártošová (1913 – 1987) predstavuje výrazný ženský hlas v slovenskej poézii, je preto škoda, že táto kvalitná poetka nie je dnes taká známa a pripomínaná, ako by si nepochybne zaslúžila. Písala i básne určené deťom a mládeži, najväčšmi sa však venovala poézii pre dospelých. Vystihuje ju vyšperkovaná, krásna tradičná i tradicionalistická poetika, ktorá je charakteristická svojím humanistickým zameraním a zreteľná pre svoj presvedčivý idealizmus. Treba tiež zmieniť, že sa táto zásadová a odvážna žena aktívne zúčastnila Slovenského národného povstania, za čo bola väznená niekoľko mesiacov až do oslobodenia v 45. roku.
Báseň pochádza zo zbierky 99 sonetov (1985). Pre svoje sonety si poetka vyberá osobné, no najmä spoločenské témy a spája ich. Vyjadruje v nich pevné mravné stanoviská i prevoláva morálnu výzvu. Na čitateľa niektoré môžu pôsobiť apelatívne až imperatívne, a to je vlastne dobre! V extrémne zosubjektivizovanej dobe, ktorá relativizuje nielen etiku, ale i morálku ako takú, ba vôbec viaceré ľudské hodnoty, ktoré boli dlhodobo považované za trvácne a neochvejné, k nám prevráva, aby človek nestratil vlastnú identitu, no aby ani nezanevrel na spoločenstvo, ktorého je súčasťou.