Ten dělá to a ten zas tohle…

Družstevníctvo ako forma spoločenskej výroby a hlavne prerozdeľovania statkov a prostriedkov touto výrobou vytvorených, je známe prakticky už od 19. storočia, v rozličných prevedeniach – od utopických owenovských komunít, cez kolchozy až po židovské kibucy. V našich končinách ho poznáme o čosi kratšie, však o to intenzívnejšie a i v dnešnej dobe zohráva tradícia družstiev u nás pomerne dôležitú úlohu – prevažne v rubrike Humor a zábava, ďalej v znevažujúco nostalgických reláciách typu Retro na ČT, či ako odstrašujúci príklad monstróznej nefunkčnosti v rozličných seriáloch a filmoch o útlaku liet dávno minulých…

Moderní ekonomickí experti sa v diskusiách na facebooku, sme alebo topky.sk od svojich upotených kresiel a zamastených klávesníc počas prestávky medzi Walking Dead a HD pornom svorne zhodli, výdatne podporení rozličnými miklošmi, kollármi a sulíkmi, že všetko spoločné nestojí za nič, lebo to vlastne nie je nikoho. Každý sa predsa stará len o to svoje, a teda všetko ostatné je odsúdené na chátranie, v lepšom prípade zneužívanie nejakého dobráka, okolo ktorého si nažíva skupinka lenivcov a príživníkov, parazitujúca na jeho práci. Stačí sa len pozrieť okolo seba – ako vyzerá váš byt a ako spoločná chodba pred ním? Zanedbaná, špinavá, bez akejkoľvek výraznejšej starostlivosti.

„Ten dělá to a ten zas tohle a všichni dohromady nedělají nic,“ tak asi znie postmoderne upravená replika Jana Wericha, ktorý práve spojazdnil Golema a má z toho ohromnú radosť. Ako asi Golem vyzeral po pár rokoch? Unavený a zničený, nenaolejovaný neborák, ktorému rozkradli už polovicu súčiastok vrátane šému… Čudujem sa, že Česi, pri svojej obľube voľných pokračovaní, ešte nenakrútili snímok „Císařův pekař po 20 letech“, kde by zase raz jasne ukázali, že spoločne to proste nejde.

Napriek výraznej dominancii „udomácnených“ hlášok a floskúl o krachu akéhokoľvek kolektivizmu, ktoré sa pomaly ale isto stávajú súčasťou nášho folklóru, musí každému udrieť do očí určitý rozpor medzi vysloveným a uskutočneným. Bez akejkoľvek zbožnej úcty, falošného sentimentu alebo nekritického velebenia minulých časov, musíme reálne konštatovať, že jediné obdobie skutočne národného hospodárstva a potravinovej sebestačnosti bolo práve obdobie existencie družstiev, mnohokrát zvládajúcich súbežne i tzv. pridruženú výrobu. Tieto skutočnosti sú dnes absolútne opomínané či marginalizované.

Pocit účasti alebo spolupatričnosti sa dá u ľudí vzbudiť rozličnými prostriedkami, pokiaľ sa na to nevykašleme a nespoľahneme sa len na „dejinnú nevyhnutnosť“ či „víťazstvo proletariátu“. Teda i rovnica „spoločný majetok“ nemusí mať na druhej strane zákonite „ničí majetok“. Je to do istej miery tak vecou reálnych výsledkov práce a následných benefitov pre zamestnancov, ako i určitej psychológie, vďaka ktorej udržíme ľudí zainteresovaných, čo samozrejme nie je možné bez toho, aby sme im okrem kopy práce nenaložili i kopu zodpovednosti a spolupodieľania sa na riadení a chode podniku.

Družstevníctvo úspešne existuje i v modernej dobe, dokonca i v podmienkach trhovej ekonomiky (hoc v takej podobe sa musí spoločnosť správať rovnako dravo ako podnik súkromný). Ako príklad môžeme uviesť Španielsko, ktoré okrem všeobecne známej charakteristiky ako bašty katolicizmu, je rovnako tak i baštou sociálne-revolučného myslenia. Dnes už sa do povedomia bežných ľudí viac než pred pár rokmi dostávajú rozličné príklady fungujúceho družstevníctva ako napríklad obec Marinaleda, (1) či gigantická spoločnosť korporátnych rozmerov Mondragón, (2) „kupodivu“ taktiež fungujúca na princípe samosprávy pracujúcich.

Nie je skutočnosť, že pracujem pre seba a že mám z takejto práce prospech značne väčší než len mesačnú mzdu, dostatočne motivujúca? Nepodám takto trojnásobne kvalitnejší výkon, než pri práci pre cudzieho človeka, ktorý si prisvojí zisk patriaci mne a moju osobu zredukuje len na „prostredníka“, podomového obchodníka núteného predať mu vlastnú pracovnú silu?

V takomto svetle sa zrazu všetky „folklórne“ tvrdenia, spomínané vyššie, obracajú proti nim samým a poskytujú argument sami voči sebe: Áno, pracovný výkon jednotlivcov vo väčších firmách je mizerný a vytvára sa tam množstvo priestoru pre záhaľku, ulievanie sa a kopenie spisov na stoloch, vymýšľajúc báje o vlastnej vyťaženosti pred šéfom, ktoré zaberajú pracovníkovi podstatnú časť pracovnej doby.

Antikolektivistické argumenty v skutočnosti nenapádajú projekty ako je Mondragón, oni napádajú kapitalizmus veľkých privátnych korporácií… Ide o kritickú argumentáciu 18., 19. storočia, o rétoriku strednej triedy drobných obchodníkov a kramárov, zamestnávajúcich maximálne jedného zamestnanca, ktorí si ako vlastníci zároveň prakticky vystačili s vlastnou pracovnou silou. Práve v tomto období je bytostne antikolektivistický kultúrny individualizmus sprevádzaný individualizmom ekonomickým, výrobným, čo sa však už čoskoro mení.

Neviem, či je celkom možné tento proces pochopiť, hoc to mnohým pripadne nepríjemné, bez Lenina, pretože práve on sa zaoberal imperializmom – nie ako frázou na pobavenie, ale ako monopolistickým štádiom kapitalizmu, do ktorého sa nevyhnutne zvrhne voľná trhová súťaž, čo vidíme momentálne všade okolo nás. Monopolná forma výroby, likvidujúca drobných podnikateľov má okrem mnohých negatív i jedno pozitívum – zospoločenšťuje výrobu. To známe individualistické: „najlepší vlastník je súkromný vlastník“ je pravidlom maloobchodným. Dnes sa však na výrobe v rámci jedného podniku podieľa obrovské množstvo ľudí, takže akákoľvek kritika kolektívnej plánovitej práce je napádaním princípov, na ktorých stojí už i dnešný svet, vzišlý zo sveta trhového.

Konkurencia sa mení na monopol… Toto už je celkom iné, než stará, voľná konkurencia rozdrobených podnikateľov, ktorí o sebe vzájomne nič nevedia a vyrábajú pre odbyt na neznámom trhu. Koncentrácia došla tak ďaleko, že možno približne zistiť všetky zdroje surovín… Zdroje sa nielen zisťujú, ale obrovské monopolistické zväzy sa ich aj zmocňujú. Zhotovuje sa približný súpis kúpyschopnosti trhov, ktoré si „rozdeľujú“ tieto zväzy medzi sebou podľa vzájomnej dohody… Vo svojom imperialistickom štádiu privádza kapitalizmus ku všestrannému zospoločenšteniu výroby, takrečeno vťahuje kapitalistov proti ich vôli a vedomiu v akýsi nový spoločenský poriadok, ktorý je prechodom od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu, píše Lenin, zároveň dodávajúc, že:výroba sa stáva spoločenskou, ale privlastňovanie zostáva súkromné. Spoločenské výrobné prostriedky zostávajú súkromným vlastníctvom malého počtu osôb. (3) Folklórne súbory individualizmu teda nemajú za cieľ „zachrániť“ výrobu samostatných jednotlivcov, keďže výroba je dávno spoločná, ale udržať stály prílev ziskov v rukách týchto jedincov.

Súkromný vlastník je dobrým (rozumej výkonným) vlastníkom, len keď si poriadne došliapne na svojich zamestnancov, pre ktorých je jeho podnik v skutočnosti niečím odcudzeným, s úplne odlišným záujmom než je ten ich. Štát alebo kolektív či skupina si môže čisto teoreticky urobiť poriadky vo svojom podniku rovnako drakonickým spôsobom ako súkromník. Podstata dobrého pracovného výkonu však vždy tkvie v zosúladení (prípadne stotožnení) záujmov pracujúceho a zamestnávateľa, ktoré je dokonale možné iba v prípade, že ide o tú istú osobu.

(1) http://a2larm.cz/2014/01/vesnice-proti-svetu/

(2)http://cs.wikipedia.org/wiki/Mondragonsk%C3%A1_dru%C5%BEstevn%C3%AD_korporace

(3) LENIN, V. I. Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu. Bratislava : Pravda, 1951, s. 24

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

One thought on “Ten dělá to a ten zas tohle…

  • 24. januára 2018 at 18:37
    Permalink

    Súhlas! Mravce sú jednou z najúspešnejších skupín hmyzu v živočíšnej ríši. Ich úspešnosť je pripisovaná ich sociálnemu spôsobu života…Sme hlúpejší než hmyz? My, koruna tvorstva!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *