MUŽ
Viliam Turčány
Že nie si krásny a že lepšie je,
keď tuná z teba nezostanú stopy?
Možno sa slnce krajšie zaskveje
a sladší dážď už tvoju sejbu skropí.
A ktohovie, či ľudstvo, sluch i zrak
sa nemenia, by inde zreli krásu,
a zrkadlo – čo vraví: Lepšie tak,
by nebol si – sa puklo od úžasu?
No ak aj osud práve pri tebe
chce pre lesk iných úloh viacej šera,
budeš mať podiel na ich velebe,
ak pochopil si zámer režiséra.
Len pokračovať musí, musí muž.
A keď to vieš, si povieš: Musím už!
Zaslúžilý umelec, známy a významný slovenský poet Viliam Turčány (1928 – 2021), sa zapísal do povedomia čitateľov nie iba ako majster tradičného viazaného verša, a vôbec vynikajúci básnik, ale aj ako význačný prekladateľ a literárny vedec. Celá jeho tvorivá činnosť sa zameriavala na poéziu, okrem vlastnej autorskej spisby, ktorá je prozodicky dokonalá, sa špecializoval najmä na preklady stredovekej a renesančnej poézie, pričom do slovenčiny previedol Danteho Božskú komédiu. Toto jeho vpravde celoživotné dielo predstavuje aj neoceniteľný prínos pre slovenskú kultúru. Publikoval i viaceré prínosné knihy venujúce sa literárnej teórii. Ak by sme ho neoficiálne pomenovali „moderným slovenským bardom“, nebol by to nijako nadnesený titul. Oficiálnych titulov a ocenení získal za svoj život množstvo.
Báseň vyberám zo zbierky U kotvy (1972). Nielen, že ide o verzologicky a vo všeobecnejšej rovine aj poetologicky vycibrenú a cizelovanú ukážku obľúbeného strofického útvaru zvaného sonet, je to predovšetkým prepotrebné motto-krédo-kódex, ktoré je v závere básne priamo vyslovené, čo z textu robí nenahraditeľný príklad básnikovho/človekovho úsilia a životného smerovania.